Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Kontrola na rakúskej hranici je viac-menej sporadická. Dvojica policajtov s rúškami na tvárach znudene máva rukami, len z času na čas niekoho zastavia a skontrolujú. Zdržanie nepresiahne pár minút. Horšie je to na diaľnici. Z oblohy sa leje ako z krhly, už tradične tu tvrdo a zdĺhavo opravujú cesty pred dovolenkovým náporom, zápchy v blízkosti veľkých miest sa blížia k polhodine. Začiatok výpravy na Zadar vôbec nevyzerá dobre a Slovinci nám zážitok ešte zaklincujú. Ani nestihneme vysloviť otázku, keď policajt mechanicky štekne našim smerom: „Tankstelle!“

Evidentne nie sme prví, kto netuší, kde kúpiť diaľničnú známku. Všade okolo nás vládne rúškový chaos, malé okienko na boku benzínky, od ktorého sa vinie dlhý zástup, neveští nič dobré. Kamionisti sa s predajcom dohadujú ako na trhu a čakanie sa zdá nekonečné. Keď sa konečne dostaneme na rad, „operácia“ už ide bleskovo: „Mala vigneta, sedem dana... 15 evri.“ V porovnaní s inými krajinami zlodejina, ale treba uznať, že Slovinci sa za tie peniaze o svoje cesty dobre starajú. Ustúpil dážď aj dopravný pretlak a jazdu takmer prázdnou cestou si užívame až po Chorvátsko. Tam je zase situácia iná. Autá sa pomaly posúvajú ku kontrolným stanovištiam v šiestich, neskôr v siedmich radoch. Policajti od každého berú cestovný doklad a kontrolujú ho cez počítačový systém. To je, našťastie, posledné väčšie zdržanie a s padajúcim súmrakom uháňame k Jadranu.

Neskoro v&nbsp;noci vo vyľudnenom zadarskom prístave nás, ľahších o&nbsp;dvadsaťdva eur za&nbsp;mýto, čaká domáci s&nbsp;kľúčmi od&nbsp;apartmánu. Teplomer ukazuje jedenásť stupňov a&nbsp;my sa mierne vyčítavo zahľadíme na&nbsp;ťažkú oblohu nad nami. Loris, majiteľ agentúry, ktorá spravuje viac než dve desiatky ubytovacích zariadení, len rozhodí rukami. „Všetko je iné. Počasie, ľudia, zabehnuté stereotypy,“ povie s&nbsp;trpkým úsmevom, zatiaľ čo stúpame na&nbsp;najvyššie poschodie trojposchodovej budovy bez výťahu. „Vitajte do&nbsp;novej reality.“

Loris je komunikatívny šesťdesiatnik a hoci sme po ceste zrelí iba na spánok, vyjdeme s ním na strechu budovy, odkiaľ je krásny výhľad na celé okolie. Podľa neho sa po korone zmení aj správanie dovolenkárov. Pobyty na jednom mieste sa predĺžia, budú si vyberať skôr apartmánové domy s plným vybavením, so záhradným posedením a s bazénom, menej budú vyhľadávať prostredie s vyššou koncentráciou ľudí.  „Obvykle sa tu sezóna začína už v&nbsp;marci a&nbsp;v&nbsp;tomto období už býva Zadar plný. Koronavírus všetko posunul. Je to však stále lepšie ako nič. Očakával som nulový príjem, takže každý návštevník je bonusom.“

Finančne pomohla aj vláda, čo mnohým, nielen v&nbsp;turistickom ruchu, umožnilo prežiť. „Firmy na&nbsp;každého zamestnanca dostávali v&nbsp;prepočte 530 eur. Všetko sa riešilo online, prekvapivo jednoducho a&nbsp;rýchlo.“

Samozrejme, ani tu sa nevyhli tvrdým opatreniam, ale tie sa už zhruba pred mesiacom uvoľnili. Ľudia fungujú takmer normálne, všetko je otvorené, povinné odstupy sa dodržiavajú iba formálne, ale nad všetkými visí veľký otáznik. Nepríde druhá vlna? Dorazia turisti? Zatiaľ ich je totiž skutočne poskromne. „Miestni sú však optimistickí, azda viac, než by sa patrilo,“ podotkne Loris. Možno aj preto ceny ubytovania klesli len veľmi mierne a v reštauráciách, puboch či pouličnom občerstvení takmer vôbec. Veria, že nie je dôvod. „Máme veľkú výhodu - Chorvátsko je ľahko dostupné zo všetkých krajín Európy, patríme k&nbsp;prvým letoviskám, kde nie sú temer žiadne obmedzenia a&nbsp;nie sú tu nové prípady Covid-19. Najhorší scenár by bola druhá vlna pandémie, čo by bola katastrofa nielen pre podnikateľov, ale aj pre štát. Všetci dúfame, že nepríde. Konečne sme znovu začali dýchať.“

Venujeme posledný pohľad tmavej morskej hladine, niekoľkým svetielkam v&nbsp;oknách domov nad ňou a&nbsp;vyčerpaní padáme do&nbsp;pohodlných postelí. Zajtra nás čaká dlhý deň.

Skoro ráno nás budia lodné klaksóny a krik prístavných robotníkov prekladajúcich debny s rybami. Pohľad na veľké dažďové kvapky padajúce do mora pôsobí zvláštne. Akoby tu mali málo vody. Prvá cesta mieri na trhovisko, kde je tradične rušno. Rúška sú tu dávno veľkou neznámou. Vlastne, ako nám hovoria domáci, od začiatku korony boli len odporúčané. Ľudia sa však správali zodpovedne a v uzatvorených priestoroch ich nosili dobrovoľne. Dnes ich vidíme len voľne spustené pod bradou niekoľkých cudzincov. V stánku si objednáme kávu a prechádzame sa niekoľkými radmi stánkov. Ovocie, zelenina, šatstvo, na okraji rybací trh. Broskyne, či šalát asi dve eurá, marhule tri,&nbsp; ryby od sedem do jedenásť, krevety krevety sedem, homár skoro dvadsať. Lacno nie je ani na vynovenej pešej zóne. Pivo na stojáka vyjde zhruba na 3,50, päť smažených rybích prstov päť, tortila 7,50 eura.

K obedu sa obloha vyjasňuje a promenáda sa pomaly zapĺňa. Keď začujeme češtinu, oslovíme skupinku ľudí, ktorá sem prišla včera. „...za známymi, po osemnástich rokoch,“ prezradí nám Veronika, ktorá si pobyt napriek premenlivému počasiu pochvaľuje. „Cesta bola skvelá, takmer bez zdržania. Keďže netreba rúška, cítime sa slobodnejšie a hlavne je tu ešte málo ľudí. Skrátka pokoj a pohoda.“

Dvojica skejtboristiek zo Splitu, ktorá chytá prvé slnečné lúče na&nbsp;móle, koronu v&nbsp;istom zmysle oceňuje. „Bolo to jedno z&nbsp;najlepších období môjho života, pretože som spoznala novú kamarátku,“ prezradí nám 27-ročná trénerka fitnes Jeny a&nbsp;ukáže na&nbsp;čašníčku Valentínu, sediacu vedľa nej. „Sme susedky, vedeli sme o&nbsp;sebe, ale až počas lockdownu sme sa začali spoznávať viac, rozprávať a&nbsp;stali sme sa nerozlučnými.“ Obe sa spočiatku pandémie obávali, ale teraz je už strachu koniec a spoločne vyrazili spoznávať lokality, kam sa na svojich "doskách" dostanú.

K večeru je skoro letné počasie a my mierime do jednej z najvychytenejších reštaurácií v meste. Ako jedna z mála je otvorená už mesiac. Pohľad do jedálneho lístka trochu zamrazí, ale necúvneme. Polievka päť, cestoviny s mäsom skoro 14 eur, ryby od sedemnásť vyššie. Kuchár si však tieto ceny zaslúži do poslednej kuny. Naozaj výborné.

Keďže náš fotograf namieri objektív na niekoľko porcií a vyvolá viac pozornosti, než plánoval, po chvíli máme pri stole manažéra Tomislava. Päťdesiatnika, ktorý si odkrútil na výletných lodiach takmer dve desaťročia. Ochotne sa s nami dá do reči. „Odkedy sa začala pandémia, všetko tu zomrelo. Skončili sa služby, zatvorili sa podniky, obchody. Dva mesiace som ležal doma na&nbsp;gauči.“ Aj on je spokojný s&nbsp;vládnou pomocou, vďaka ktorej nemusel prepustiť pätnásť zamestnancov, ktorých prijal týždeň pred lockdownom. „Keď sa koncom mája otvorili hranice, povedal som si vďakabohu! Všade bolo cítiť veľkú úľavu, emócie. Stále musíme mať väčšie rozostupy medzi stolmi, ale už zasa máme plno.“

Ceny nemenili a&nbsp;myslí si, že ak sa tak niekde stalo, tak len v&nbsp;rámci konkurenčného boja. Novinkou však je, že reštaurácie zavádzajú aj počas sezóny lacnejšie denné menu. To pokladá za&nbsp;prijateľný spôsob, ako prilákať aj menej solventnú klientelu. „My nepotrebujeme experimentovať, máme svoju stredozemskú kuchyňu, na&nbsp;ktorú sú hostia zvyknutí, a&nbsp;nechceme meniť dodávateľov, len aby sme niečo mohli zlacniť.“

Tomislav sa zavlečenia nákazy od&nbsp;turistov nebojí. „Tesne pred pandémiou sme tu mali denne desiatky cudzincov vrátane Talianov alebo Číňanov. Možno sme mali šťastie, ale som presvedčený, že ak sa vtedy nič nestalo, už to bude dobré.“ Aj tak však má z&nbsp;budúcnosti obavy. „Bojím sa. Celkom vážne. Nevieme, čo nás čaká, sme vo veľkej miere závislí od&nbsp;opatrení v&nbsp;krajinách, odkiaľ nám sem chodia hostia, nemôžeme nič plánovať. Neradi by sme po&nbsp;tom všetkom prepúšťali.“

Ďalší deň nás slnko teší hneď zrána. Mierime na ostrov Pag, ktorý spočiatku pôsobí ako kamenistá, nehostinná púšť. Krásne, malebné, ale chladné pohľady zakrátko vystrieda zeleň a život. V rámci danej reality, samozrejme. Stredisko Vlasiči s piesočnatou plážou vyzerá opustene. Za normálnych okolností je to malý raj pre rodiny, hlavne pre veľmi zvoľna klesajúce dno aj priezračne čistú, hoci o niečo chladnejšiu vodu. Pokojné miesto s pár domami, jedným obchodom a podnikom pri mori, ktorý sa práve rekonštruuje. Aj tak niet komu predávať. Fran, mladík zo Splitu, ktorý tu pôsobí druhý rok, nám hovorí, že vlani otvárali už v polovici mája. „Teraz budeme radi, keď budeme mať návštevnosť aspoň počas letných prázdnin.“ On sám v&nbsp;koronu „neverí“. Podľa neho je to len nafúknutá bublina a&nbsp;nikto zdravý sa jej nemusí obávať. „Berieme situáciu takú, aká je, a&nbsp;nečakáme zázraky. Radšej budeme potom príjemne prekvapení.“

Dolu pod nami si mierne vlnky spôsobené vetrom užívajú tri rodiny z&nbsp;Poľska. Chodia sem vraj pravidelne každý rok a&nbsp;nedostatok turistov im viac než vyhovuje. „Vždy prichádzame pred sezónou, takže jediné, čo vnímame, je, že služby ešte nefungujú naplno a&nbsp;nemusíme nosiť rúška,“ prezradí nám Lukáš i Milan, ktorí majú svoje firmy v Nemecku.&nbsp;

Naším cieľom na ostrove je hlavne medzinárodne známa festivalová pláž Zrče, kde sa každoročne stretávajú najlepší diskdžokeji sveta, populárne kapely a tisíce ľudí. Presnejšie, stretávali, až kým nevypukla koronakatastrofa. Na obvykle preplnenom parkovisku stoja len tri autá, z toho jedno naše, na vodnej hladine sa premáva osamelý vodný lyžiar a zo zhruba desiatky podnikov otvorili len jeden. Aj to až včera. „Normálne štartujeme v polovici mája, keď sa začína festival spojený s otvorením sezóny a trvá do konca mesiaca,“ hovorí nám manažér klubu Ivan. „Vtedy sem denne prichádza až desaťtisíc ľudí a je tu skvelá zábava. Od rána do rána šliapu všetky podniky a diskotéky na plné obrátky. Teraz sme skúsili, čo to spraví, DJ je za pultom, obsluha v pohotovosti, ale sami vidíte, ako to vyzerá.“

Na&nbsp;veľkom priestore nachádzame len sedem ľudí, z&nbsp;toho štyria sú zo Slovenska. Partia strechárov z&nbsp;Veľkého Krtíša. „Pršalo nám do&nbsp;kšeftu, tak sme vyrazili do&nbsp;Chorvátska, ktoré milujeme. Hlavne ich travaricu,“ smeje sa Maťo, popíjajúc neidentifikovateľný drink. „Ale vážne, počasie u&nbsp;nás bolo zlé, tak sme sa rozhodli, že si urobíme teambuilding v&nbsp;krásnom prostredí a&nbsp;zároveň pomôžeme našim tunajším známym, ktorí sú pre nás ako rodina. Veď v&nbsp;apartmánovom dome, ktorý vlastnia, sme len my a&nbsp;jediný ďalší hosť. Oni sami celkovú obsadenosť v&nbsp;tejto oblasti odhadujú zhruba na&nbsp;desatinu.“

Partia si cestu pochvaľuje. Vybrali sa cez Maďarsko a&nbsp;dorazili prakticky bez zdržania. „Možno sme stáli päť minút na&nbsp;maďarsko-chorvátskych hraniciach. Za&nbsp;nimi sme najmenej tridsať kilometrov nestretli jediné auto...“

Chodievajú sem dlhé roky a&nbsp;aj teraz len čakali, kedy sa zruší karanténna povinnosť. Zrče, ale aj neďaleké mestečko Novalja si pamätajú ako vychytené turistické centrá, plné ľudí. „Nebolo kde zaparkovať, kam si sadnúť, teraz je tu pusto a&nbsp;môžeme si vyberať,“ pokračuje Maťo. „Celý Pag má osobité čaro. Ostrov, kde je plno zábavy, ale aj odľahlých pokojných miest, voľných, menších pláží.“

Všetci nám tvrdia, že na&nbsp;domácich súčasná situácia dopadla veľmi ťažko. Nakoniec, turistický ruch je pre nich hlavný, neraz jediný príjem. „Nedá sa však povedať, že by medzi ľuďmi vládla depresia. Oni majú inú mentalitu, sú celkovo šťastnejší, menej si pripúšťajú stres.“ Hoci partii zábava a&nbsp;život chýbajú, s&nbsp;odchodom sa neponáhľajú. „Záleží na&nbsp;tom, kedy vytriezvieme. V&nbsp;sobotu totiž majiteľ firmy oslavuje narodeniny. Realistický odhad je teda utorok,“ dodávajú so smiechom.

Pár slov nám povie aj podnikateľ Vladimír Oravec, ktorého agentúra prenajíma flotilu plavidiel v&nbsp;meste Trogir. Na&nbsp;rozdiel od&nbsp;Chorvátov, s&nbsp;ktorými sme hovorili, nie je taký optimistický. „Pokiaľ viem, bezpečnostné opatrenia tu boli prísnejšie ako na&nbsp;Slovensku. Dva mesiace ľudia museli vypĺňať formuláre na&nbsp;každé opustenie domova, z&nbsp;ostrovov na&nbsp;pevninu sa nedalo dostať. V&nbsp;máji síce došlo k&nbsp;uvoľneniu, všetko sa otvorilo, ale veci sa rozbiehajú veľmi pomaly.“

Dodáva, že veľké charterové spoločnosti museli časť lodí vytiahnuť na breh, pretože nemali z čoho zaplatiť ich kotvenie v prístave a nepredpokladajú, že ich počas tejto sezóny využijú. „Len v&nbsp;našej maríne skrachovali dve alebo tri charterovky, a&nbsp;ak sa situácia nezmení, polovica neprežije do&nbsp;budúcej sezóny. Preto odporúčam ľuďom, ktorí zaplatili zálohy za&nbsp;pobyt na&nbsp;jachtách, aby ich radšej zrealizovali čo najskôr.“

Podľa neho je Chorvátsko vo všeobecnosti na&nbsp;turistov dobre pripravené a&nbsp;verí, že sa letoviská do&nbsp;pár týždňov zaplnia. Lákadlom môže byť fakt, že domáci si turistov vážia omnoho viac, ako to bolo po&nbsp;minulé roky, a&nbsp;napríklad v&nbsp;Trogire ceny v&nbsp;reštauráciách klesli takmer o&nbsp;štvrtinu.

Od tejto sezóny sme nečakali nič. Každý turista je pre nás bonus, hovoria Chorváti

Peter Galan

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás