Milan Žitný

Každý príslušník polície si musí počas služby v&nbsp;teréne urobiť prestávku na jedlo. Aj mladí policajní dôstojníci z&nbsp;pohotovostnej jednotky v&nbsp;bádensko-württemberskom Heilbronne Michèle Kiesewetterová a&nbsp;Martin Arnold dvadsiateho piateho apríla 2007 popoludní s&nbsp;týmto cieľom zaparkovali služobné vozidlo na tamojšej rozľahlej Tereziánskej lúke, kde sa zvyčajne konali veľkolepé slávnosti a&nbsp;zábavné podujatia. V&nbsp;tú stredu bola lúka prázdna. O&nbsp;14.30 zaznelo niekoľko výstrelov. Dvadsaťdvaročnú Michèle Kiesewetterovú zasiahla strela zozadu do hlavy. Bola okamžite mŕtva. Jej o&nbsp;dva roky starší kolega tesne pred zásahom obrátil hlavu, keď v&nbsp;spätnom zrkadle zazrel jedného útočníka. Tento pohyb mu zachránil život. Projektil uviazol v&nbsp;lebečnej kosti. Dlhé týždne bol v&nbsp;kóme, dodnes žije s&nbsp;úlomkom náboja v&nbsp;hlave. Keď už bol schopný výsluchu, s&nbsp;jeho pomocou zostavili identikit páchateľa. Prokurátor po štvorhodinovom výsluchu zakázal Martinovi Arnoldovi o&nbsp;tejto skutočnosti hovoriť. Podľa vyjadrenia istého Arnoldovho kolegu sa fantómový obraz ponášal na muža, ktorý deň pred útokom uprene kdesi pozoroval Michèle Kiesewetterovú.

Neskôr prokuratúra vyhlásila, že Arnold si vôbec nič nepamätá. Takisto identikity, ktoré zostavili s&nbsp;pomocou svedkov nachádzajúcich sa na Tereziánskej lúke a&nbsp;v&nbsp;okolí, nedovolila prokuratúra zverejniť, argumentujúc, že svedecké výpovede nie sú dôveryhodné.

Nebola to jediná pozoruhodnosť, ktorá sa pri vyšetrovaní vyskytla. Na mieste činu zaistili DNA neznámej ženy. Túto stopu dlho považovali za mimoriadne dôležitú. Tá istá DNA sa totiž objavila v&nbsp;uplynulých rokoch na vyše štyrid­siatich rôznych miestach závažných trestných činov nielen v&nbsp;Nemecku, ale i&nbsp;v&nbsp;Rakúsku a&nbsp;vo Francúzsku.

Na vypátraní totožnosti neznámej ženy, ktorá dostala prezývku Heilbronnský fantóm, pracovalo päť zvláštnych komisií, šesť prokuratúr v&nbsp;troch spolkových krajinách a&nbsp;vyšetrovatelia z&nbsp;Nemecka, Rakúska a&nbsp;Francúzska. Až na jar 2009 zistili, že DNA nepatrí fantómovi, ale nedbanlivej pracovníčke v&nbsp;baliacom oddelení spoločnosti, ktorá dodávala forenzným pracoviskám vatové tyčinky používané na stery pri získavaní vzoriek DNA. Žena nedodržiavala prísne predpisy a&nbsp;balila tovar bez ochranných pomôcok. Tak sa jej DNA po dlhý čas dostávala na vatové tyčinky.

Ďalší smer vyšetrovania viedol do prostredia kočovných Rómov, ktorí sa v&nbsp;čase vraždy pohybovali neďaleko miesta činu. Jeden z&nbsp;nich musel absolvovať test na detektore lži. Psychológovia, ktorí vyhodnocovali test, uviedli v&nbsp;správe, že tento Róm bol „typický predstaviteľ svojej etnickej príslušnosti“, čo znamená, že „lož je neoddeliteľnou súčasťou jeho sociálneho správania“. Škandál bol na svete. Spolkový kriminálny úrad (BKA) sa musel ospravedlniť a&nbsp;vyšetrovanie sa zase nikam neposunulo. U&nbsp;niektorých pozorovateľov to evokovalo pocit, akoby sa vyšetrovanie uberalo nie náhodou nesprávnymi smermi. Neskôr podporil ich podozrenie nepriamy dôkaz. Ukázalo sa, že bádensko-württemberská pobočka Spolkového úradu na ochranu ústavy (BfV), čo je vnútorná spravodajská služba, dostala od svojho tajného zdroja s&nbsp;krycím menom Krokus informáciu, že istí pravicoví extrémisti sa po vražde Kiesewetterovej intenzívne snažili zistiť zdravotný stav Martina Arnolda, ležiaceho v&nbsp;kóme. Z&nbsp;nepochopiteľných dôvodov nebola tejto informácii venovaná prakticky žiadna pozornosť.

Vyšetrovanie uviazlo na dlhší čas na mŕtvom bode. Z&nbsp;nábojníc a&nbsp;úlomkov projektilov sa zistilo, že páchatelia strieľali predvojnovými pištoľami, ruským Tokarevom TT-33 a&nbsp;Radom VIS 35 poľskej výroby.

Databázy neposkytli žiadne informácie o&nbsp;ich použití v&nbsp;minulosti. Z&nbsp;miesta činu si vrahovia odniesli služobné zbrane oboch policajtov a&nbsp;putá. Žiadne stopy po možnom použití týchto zbraní sa nikde neobjavovali. Až do novembra 2011.

Štvrtého novembra 2011 dopolu­dnia prepadli dvaja páchatelia filiálku banky Die Sparkasse v&nbsp;durínskom Eisenachu. Ukoristili 72-tisíc eur a&nbsp;ušli na bicykloch. Nakladali ich do pripraveného karavanu, keď si ich všimol náhodný chodec a&nbsp;upozornil políciu. Keď sa policajti priblížili k&nbsp;vozidlu, počuli dva výstrely a&nbsp;vzápätí vypukol v&nbsp;karavane požiar. Po jeho uhasení našli vnútri dve mŕtve telá a&nbsp;okrem bankového lupu viacero strelných zbraní. Medzi nimi dve pištole značky Heckler-Koch P2000. Ako ukázala expertíza, boli to služobné zbrane Michèle Kiesewetterovej a&nbsp;Martina Arnolda.

O&nbsp;niekoľko hodín v&nbsp;ten istý deň došlo v&nbsp;saskom meste Zwickau k&nbsp;výbuchu a&nbsp;následnému požiaru domu. Páchateľ - v&nbsp;tomto prípade páchateľka - ušiel. Polícia našla v&nbsp;troskách domu pištole Tokarev a&nbsp;Radom z&nbsp;útoku na policajtov v&nbsp;Heilbronne, okrem toho viacero DVD diskov. Na jednom z&nbsp;nich v&nbsp;pätnásťminútovom filme, zostrihanom z&nbsp;televíznych spravodajstiev, dvaja muži totožní s&nbsp;bankovými lupičmi cynicky vysvetľujú, že všetky tie vraždy, lúpežné prepadnutia a&nbsp;bombové atentáty v&nbsp;období rokov 1999 až 2011, ktoré nedokázali vyšetrovatelia objasniť, spáchali oni dvaja, tridsaťosemročný Uwe Mundlos a&nbsp;tridsaťšesťročný Uwe Böhnhardt, obaja z&nbsp;Jeny. Tretím komplicom bola tridsaťštyriročná Beate Zschäpeová, takisto rodáčka z&nbsp;východonemeckej Jeny. To ona podpálila dom a&nbsp;ušla. V&nbsp;úvode filmu sa objaví text vyhlásenia: „Nacionálnosocialistické podzemie je sieť kamarátov so zásadou ,Skutky miesto slov‘. Kým sa neuskutočnia zásadné zmeny v&nbsp;politike, médiách, polícii a&nbsp;v&nbsp;slobode prejavu, budú aktivity pokračovať.“ A&nbsp;na záver dodatok: „Stoj pri svojom národe, stoj za svojou vlasťou.“

Polícia začala pátrať po Beate Zschäpeovej. Po štyroch dňoch sa sama prihlásila na polícii v&nbsp;Jene. Na vysvetlenie, kde bola štyri dni, uviedla, že bezcieľne jazdila vlakom. Skončila vo vyšetrovacej väzbe.

Trio Mundlos, Böhnhardt, Zschäpeová alebo NSU - Nationalsozialistischer Untergrund sa krvavo zapísalo do dejín terorizmu s&nbsp;nemeckými koreňmi ako najnebezpečnejšia skupina ultrapravicovej scény 20. storočia. Tak, ako mala podobne krvavá ultraľavicová Rote Armee Fraktion (RAF) korene v&nbsp;niekdajšom západnom Nemecku a&nbsp;zameriavala sa na zničenie kapitalizmu, NSU vyrástla z&nbsp;prostredia bývalej komunistickej NDR, kde pravicový extrémizmus našiel po zjednotení Nemecka oveľa silnejší ohlas než v&nbsp;západných spolkových krajinách. Cieľom útokov boli imigranti, odlišná rasa, cudzinci. Ak by sa to malo vyjadriť suchými číslami, RAF, ktorá mala v&nbsp;období od 70. rokov až do ukončenia činnosti na konci 20. storočia od 60 do 80 stálych členov a&nbsp;spolupracovala s&nbsp;palestínskymi, talianskymi a&nbsp;francúzskymi teroristami, kvantitatívne prekonáva počet zločinov spáchaných triom z&nbsp;Jeny. RAF má na svedomí okrem iných teroristických aktivít ako bombové atentáty, únosy, bankové lúpeže 33 vrážd, pričom ultrapravicová NSU „len“ 10. Pri pomernom meraní však NSU „vedie“.

Bunka pôsobila len jednu dekádu a&nbsp;mala zopár členov. Ich počet nie je dodnes vierohodne zistený, oficiálne zdroje z&nbsp;prostredia justície však tvrdia, že okolo tria bolo len niekoľko pomocníkov. S&nbsp;tým mnohí znalci problematiky nesúhlasia a&nbsp;poukazujú na podozrivé okolnosti, ktoré sú viac než indície. Týkajú sa zistení, že skupina NSU bola neustále obklopená ľuďmi spolupracujúcimi s&nbsp;domácimi tajnými službami či políciou. Ich označenie je V-Mann alebo V-Person. V&nbsp;krajinách hovoriacich po nemecky tento pojem znamená Vertrauensperson, dôveryhodná osoba, dôverník, prípadne Verbinbugsperson, kontaktná osoba. V-Person je civil, ktorý na pokyn tajnej služby preniká do záujmového prostredia, tam, kam tajné služby či kriminálka nevidia, ale potrebujú vedieť, čo sa tam odohráva, kto je kto a&nbsp;podobne. Záujmovým prostredím sú z&nbsp;pohľadu tajných služieb extrémistické ľavicové i&nbsp;pravicové organizácie, ktoré majú v&nbsp;programe zničenie demokratického režimu. Dejiny „V“ osôb, v&nbsp;našom jazyku agentov, sú v&nbsp;nemeckom prostredí bohaté na škandály.

Najznámejší nemecký V-Mann nebol nikto iný než Adolf Hitler. V&nbsp;roku 1919, rok po skončení prvej svetovej vojny, ho naverbovali, aby zisťoval informácie z&nbsp;prostredia politických strán. Na pokyn riadiaceho dôstojníka sa na jeseň 1919 zúčastnil na zhromaždení čerstvo založenej strany Deutsche Arbeiterpartei. To sa nemalo stať. O&nbsp;pár týždňov už bol jej členom, v&nbsp;roku 1920 navrhol jej nový program a&nbsp;strana sa zmenila na Nationalsozialistische Arbeiterpartei (NSDAP). V&nbsp;nasledujúcom roku 1921 sa stal jej predsedom. Druhá svetová vojna dostala s&nbsp;pomocou tajnej služby, aj keď neúmyselne, svojho architekta.

Podobnosť s&nbsp;Leninom, ktorému pomáhala nemecká spravodajská služba dostať sa do Ruska a&nbsp;prispela k&nbsp;vzniku boľševického štátu, je, samozrejme, náhodná. Ale škody to narobilo katastrofálne.

Otvorená otázka je, koľko toho nemecký Spolkový úrad na ochranu ústavy (BfV) vedel od svojich „V“ zdrojov o&nbsp;činnosti NSU a&nbsp;ďalších skupín ultrapravicovej scény. Podľa množstva zničených dokumentov a&nbsp;zvukových záznamov z&nbsp;odposluchov v&nbsp;expozitúrach BfV, ako zistili vyšetrovacie parlamentné komisie, bolo toho veľa, ale voči skupine páchajúcej teroristické činy nikto nezasiahol. Niekoľko šéfov BfV muselo odstúpiť z&nbsp;funkcie, ale téma V-Personen zostala nedopovedaná. Jedným z&nbsp;vysvetlení ľudí z&nbsp;BfV bolo, že vždy musel byť najprv chránený vysokopostavený zdroj v&nbsp;ultrapravicovom prostredí, ktorého by vraj zatýkanie prezradilo a&nbsp;tento dôležitý agent by stratil dôveru kumpánov. Fakt je, že nezriedka priamo pohlavári extrémistických skupín boli zároveň tajnými agentmi BfV. Úrad ich kryl, aby mal od nich informácie, ktoré však neposkytol ďalej polícii či prokuratúre. Výsledkom takejto činnosti boli ďalšie vraždy, prepady, bankové lúpeže, bombové útoky. Obeťami NSU až na zavraždenú policajtku boli výlučne imigranti. Každý násilný čin NSU vyvolal zdesenie, vyšetrovacie orgány však trvali na tom, že nejde o&nbsp;terorizmus, pretože NSU sa nikdy, ako býva pri teroristických útokoch pravidlom, k&nbsp;svojej „práci“ neprihlásil. Preto polícia trvala na verzii, že vraždy sú dôsledkom vnútorných konfliktov v&nbsp;prisťahovaleckých komunitách. Dnes sa pri teroristických útokoch islamistov v&nbsp;Nemecku často argumentuje z&nbsp;oficiálnych miest tým, že išlo o&nbsp;pomätenca, nie o&nbsp;teror. Podobnosť je azda opäť náhodná...

Súdny proces s&nbsp;členmi NSU na čele s&nbsp;Beatou Zschäpeovou sa definitívne skončil v&nbsp;minulom roku. Dostala doživotie, štyri menšie ryby z&nbsp;jej okolia niekoľkoročné tresty. Pozostalí obetí nie sú s&nbsp;výsledkami vyšetrovania spokojní. A&nbsp;nie sú sami.

Nespokojnosť sa v&nbsp;podobe verejných protestov v&nbsp;Nemecku prejavuje&nbsp; čoraz viac, rastie od roku 2015, keď sa so súhlasom kancelárky Angely Merkelovej vovalila do krajiny viac než miliónová masa migrantov. Od toho času narástla popularita antiimigračnej politickej strany Alternative für Deutschland (AfD), stojacej na okraji pravého spektra, na tretiu najsilnejšiu stranu. Na demonštrácie v&nbsp;Chemnitzi na jeseň minulého roka po vražde nemeckého občana migrantmi zareagovala spolková vláda neprimeraným obvinením, že protesty sú prejavom xenofóbie, rasizmu a&nbsp;dirigujú ich neonacisti. To už rozhorčilo i&nbsp;predstaviteľov saskej vlády a&nbsp;sám šéf BfV Hans-Georg Maaßen odmietol tvrdenia, že počas demonštrácie došlo k&nbsp;prejavom skupinového prenasledovania iných účastníkov. Toto vyjadrenie malo za následok jeho okamžité odvolanie z&nbsp;funkcie. Emócie zvíťazili nad triezvym rozumom.

Rast popularity AfD vyvoláva zase prejavy agresivity na strane ultraľavice. Od septembra minulého roka do decembra boli vedené útoky na kancelárie AfD v&nbsp;Chemnitzi, Drážďanoch a&nbsp;Borne. Tretieho januára vybuchla nálož pred kanceláriou AfD v&nbsp;saskom meste Döbeln. V&nbsp;pondelok prvého januára poslanca spolkového parlamentu a&nbsp;šéfa AfD v&nbsp;Brémach Franka Magnitza brutálne napadli na ulici a&nbsp;skončil s&nbsp;vážnymi zraneniami v&nbsp;nemocnici. Mediálny portál Die Welt nazval prvý január čiernym dňom pre demo­kraciu. Ako to mohlo zájsť tak ďaleko, pýtajú sa politici i&nbsp;komentárori po útoku na Magnitza. „Kto seje nenávisť, zožne násilie,“ varuje AfD. K&nbsp;nepokojom prispievajú aj sociálne médiá emociálnou rétorikou. Ako ďaleko môže násilie a&nbsp;teror zájsť, je dnes v&nbsp;Nemecku&nbsp; mimoriadne naliehavá téma.

Teror v Nemecku: Rast popularity ultrapravicej strany vyvoláva agresivitu na strane ultraľavice

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás