Martin Domček

V čom spočíva Fermiho paradox, možno najjednoduchšie ukázať prostredníctvom pár čísiel. Ak vychádzame z predpokladu, že všade v našom vesmíre platia rovnaké fyzikálne zákony, vďaka ktorým vznikol život na Zemi, tak sa logicky mal vyvinúť aj na ďalších podobných svetoch. Otázka je, koľko ich vlastne je.

V našej Galaxii je odhadom 200 až 400 miliárd hviezd. Z nich je približne 40 miliárd podobných nášmu Slnku a minimálne okolo každej piatej obieha nejaká planéta podobná Zemi. Takže len v Mliečnej dráhe by malo existovať aspoň osem miliárd planét, ktoré sa nachádzajú v zóne života a na ktorých by sa teoreticky mohol - a podľa niektorých aj mal - vyvinúť.

Mliečna dráha je pritom len jednou z galaxií, ich počet sa odhaduje minimálne na dvesto miliárd. Vo vesmíre, tak ako ho poznáme dnes, by teda mali existovať bilióny planét s podmienkami vhodnými na to, aby sa na nich rozvinul život a evolučným spôsobom pokračoval podobne ako na našej Zemi.

Biologická a technologická evolúcia: Treba si uvedomiť aj ďalšiu dôležitú vec - zatiaľ čo biologická evolúcia trvá rádovo milióny až miliardy rokov, tá technologická prebieha doslova rýchlosťou svetla. To možno opäť ilustrovať veľmi názorným spôsobom. Zjednodušene povedzme, že evolučná cesta od opice k človeku trvala približne desať miliónov rokov. Cesta od objavu kolesa k prvému autu trvala približne šesťtisíc rokov. Cesta od prvého lietadla bratov Wrightovcov k momentu, keď sa človek prvýkrát postavil na povrch Mesiaca, trvala necelých 70 rokov.

Ak by sa len na jednej z ôsmich miliárd planét podobných Zemi začal evolučný proces o milión rokov skôr - čo je na vesmírne pomery okamih - a pokračoval by podobne ako na Zemi, skúste si predstaviť, akými technológiami by dnes takáto civilizácia musela disponovať.

Určite dostatočnými na to, aby začala s astroinžinierskou činnosťou, teda bola schopná robiť technologické zásahy priamo ovplyvňujúce okolité planéty a hviezdy. S najväčšou pravdepodobnosťou by dávno zvládla aj technológie nutné na medzihviezdne cestovanie. Inými slovami, dokázala by ovládnuť domovskú galaxiu a vybudovať tam vlastné impérium. Nič také sa však doteraz nestalo a nič také ani nepozorujeme v okolitom vesmíre. Kde teda všetci tí mimozemšťania sú, ako to, že sme doteraz po nich nenašli ani stopu a prečo nás nekontaktovali?

Tieto otázky, hoci nie až tak presne podopreté faktami, trápili už na prelome 19. a 20. storočia slávneho ruského vedca Konstantina Eduardoviča Ciolkovského, považovaného za otca modernej kozmonautiky. Približne pol storočia po ňom si ju s plnou vážnosťou položil aj americký fyzik a nositeľ Nobelovej ceny Enrico Fermi, ktorý zostrojil prvý jadrový reaktor. Po ňom ju nakoniec pomenovali, hovorí sa jej Fermiho paradox a rozlúštiť ju sa snažilo mnoho popredných vedcov. Prečo o nej hovoríme práve v tomto čase?

Dôvod je jednoduchý. Chystá sa niekoľko veľkých a drahých projektov, ktoré majú za jeden zo svojich cieľov práve pátranie po mimozemskom živote a miestach, kde by sa mohol vyskytovať. Umožnia nám objaviť nové vzdialené planéty a dovidieť až tam, kam to doteraz nebolo možné. Čo s novými technológiami nájdeme a má zmysel pátrať po niečom, čo možno ani neexistuje?

Na tieto otázky hľadá odpoveď nové vesmírne observatórium TESS, teda Transiting Exoplanet Survey Satellite. Práve ono sa považuje za priameho pokračovateľa slávneho „lovca planét“, teda Keplerovho vesmírneho teleskopu, ktorý ich objavil vyše dvetisíc. Ten má už svoje najlepšie časy za sebou, je použiteľný iba v obmedzenom rozsahu a je pravdepodobné, že v budúcom roku sa jeho misia definitívne ukončí. TESS, ktorý stál približne štvrť miliardy dolárov a je už na obežnej dráhe, by ho mal nahradiť.

V rovnakom čase mala podľa plánov z roku 2007 vypustiť svojho „lovca exoplanét“ aj európska agentúra ESA. Ten sa bude volať PLATO, teda PLAnetary Transits and Oscillations of Stars. V priebehu rokov do jeho vývoja a prípravy zasiahli rozpočtové škrty, takže do vesmíru sa zrejme dostane až v roku 2026. Určite ho teda predbehne jeden z najdôležitejších nástrojov na výskum vesmíru - vesmírny teleskop Jamesa Webba s cenou šplhajúcou sa k deviatim miliardám dolárov. Ten má pre zmenu nahradiť legendárny Hubblov teleskop.

Do vesmíru sa mal dostať už v tomto roku, no reálne nevyštartuje skôr než v máji 2020. Nesmieme zabudnúť ani na európsku iniciatívu - Európsky extrémne veľký ďalekohľad (E-ELT). Ten je momentálne vo výstavbe, mali by ho dokončiť v roku 2024 a stane sa najväčším pozemským teleskopom na svete.

Má také pátranie zmysel? Skeptici tvrdia - aj s odkazom na Fermiho paradox -, že evolúcia smerujúca k inteligentnému životu je unikátom a vo vesmíre sme de facto sami. Iní sa zas domnievajú, že technologicky vyspelé civilizácie majú v sebe zabudovanú samodeštrukciu a vlastné technológie ich zničia ešte skôr, než prekročia hranice svojej planetárnej sústavy. Ďalší sa zas domnievajú, že vo vývoji sme pozadu my a vyspelé civilizácie medzi sebou komunikujú spôsobmi a technológiami, ktoré nepoznáme a sme pre ne absolútne nezaujímaví.

Je možné aj to, že vesmír je jednoducho priveľký na to, aby sa náhodou stretli dve technologicky vyspelé civilizácie. Svojho času jeden vedec prirovnal našu snahu zachytiť z kozmu umelé rádiové signály k pokusu rádioamatéra, ktorý by sa pomocou vysielačky s vyše 250 miliardami dostupných kanálov pokúšal spojiť s kolegom a vôbec netušil, na akej frekvencii tak má spraviť.

Kto má napokon pravdu, uvidíme. Možno budeme mať šťastie a naša civilizácia sa dokáže preniesť rizikovým obdobím a napokon to budeme my, kto vyvinie technológie, vďaka ktorým opustíme slnečnú sústavu a začneme po prípadných susedoch pátrať oveľa aktívnejším a zmysluplnejším spôsobom.

Priveľký vesmír: V Mliečnej dráhe by malo existovať aspoň osem miliárd planét, na ktorých môže byť život

Výber pre vás