Martin Domček

O tom, že dlhodobý pobyt v prostredí so zníženou gravitáciou má na ľudský organizmus výrazný vplyv, vedci nepochybujú. Niektorí si dokonca myslia, že pri naozaj dlhom pobyte, trvajúcom rádovo roky, môže prísť k zmenám, ktoré budú nezvratné, a posádka vesmírnej lode alebo členovia kolónie na inej planéte sa už nikdy nebudú môcť vrátiť na Zem.

Keďže v tejto oblasti sa už uskutočnil základný výskum, môžeme byť konkrétni. Presné merania ukázali, že astronauti, ktorí na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS) strávia približne pol roka, tam aj vyrastú, ich telo sa predĺži približne o tri percentá oproti pôvodnej „pozemskej“ výške. Je to zapríčinené tým, že v prostredí bez gravitácie môže chrbtica expandovať a vyrovnávať sa. Aj ďalší problém súvisí s gravitáciou. V jej dôsledku sa na Zemi kvapaliny v ľudskom tele distribuujú nerovnomerne, väčšina sa sústreďuje v dolných končatinách. V prostredí mikrogravitácie sa to však mení. V priebehu prvých týždňov strávených na ISS sa mnoho astronautov sťažuje na to, že majú pocit, akoby bola ich hlava napuchnutá a nohy sa stenčili. Je to zapríčinené práve zmenou distribúcie kvapalín v tele.

Problémy nastanú aj so svalmi. V tomto prostredí sú totiž nútené „pracovať“ rovnako intenzívne ako na Zemi a astronauti strácajú svalovú hmotu. Americký astronaut Linenn­ger, ktorý pôsobil ešte na Mire, povedal, že pred svojím pobytom dokázal vzoprieť činku s hmotnosťou 65 kilogramov, po piatich mesiacoch na vesmírnej stanici to však zvládol len s tretinovou hmotnosťou.

S atrofiou súvisí ďalší negatívny prejav dlhodobého pobytu vo vesmíre - rednutie kostí. Je to pomerne intenzívny proces - každý mesiac sa hustota kostí zníži približne o jedno percento. Všetky tieto zmeny zachytil výskum, ktorý je ešte v plienkach a nezohľadňuje ďalšie faktory, napríklad vplyv radiácie, ktorá môže spôsobiť mutácie DNA.

Nová štúdia na túto tému pred niekoľkými dňami vyšla v magazíne Futures pod názvom Biological and Social Challenges of Human Reproduction in a Long-Term Mars Base. V nej ako najväčšie riziko spojené s biologickou reprodukciou je jednoznačne vyhodnotená vysoká úroveň radiácie, ktorá by pravdepodobne nezvratne poškodila plod. Pri zohľadnení vývoja technológií v tejto oblasti a možnosti výroby účinných radiačných štítov priamo na Marse, respektíve ich dopravy zo Zeme, sa ako najekonomickejšie a najbezpečnejšie javí vybudovanie prvej kolónie v podzemí, kde by boli jej členovia chránení najúčinnejšie.

Podľa autorov štúdie je z hľadiska dlhodobého prežitia ľudí v prostredí Marsu pravdepodobne nevyhnutná ich genetická modifikácia, ku ktorej by mohlo prísť už na Zemi. Genetická modifikácia ľudí na to, aby prežili v špeciálnom prostredí ves­mírnych habitatov alebo na iných planétach, je eticky otázna. Podľa autorov štúdie je to však relatívne účinná a lacná metóda, ako umožniť ľuďom dlhodobý pobyt mimo materskej planéty.

V súvislosti so spomínanými zmenami, ktoré na sebe pozorovali astronauti, je jasné, že v priebehu niekoľkých generácií by sa obyvatelia takýchto kolónií začali výrazne líšiť od pozemšťanov, takže je takmer isté, že s vybudovaním prvých trvalo obývaných kolónií sa fyziologický vývoj ľudí začne uberať viacerými a pravdepodobne výrazne rôznorodými smermi.

Aby sa všetko uskutočnilo, musia sa ľudia v prostredí s nízkou gravitáciou buď spoľahnúť výlučne na umelé oplodnenie, alebo sa jednoducho prispôsobiť, aj pokiaľ ide o reprodukciu a sex.

Téma „vesmírneho“ sexu je stále pomerne tabu. Renomovaný francúzsky autor Pierre Kohler vo svojej knihe Konečná misia použil dáta z verejne nedostupnej štúdie NASA, ktorá sa touto chúlostivou otázkou zaoberala približne pred dvadsiatimi rokmi. Okrem iného píše o výsledkoch počítačovej simulácie, ktorú v tom čase uskutočnili. V stave beztiaže, respektíve mikrogravitácie, podľa nej možno meniť desať milostných polôh, no len štyri z nich sa dajú zvládnuť bez mechanickej pomoci. Pri ostatných treba použiť elastické pásy, spací vak alebo nafukovací tunel, inak by sa od seba dvojica vzďaľovala alebo by začala rotovať, čo by bolo značne náročné a frustrujúce. Vychytávkou by mala byť žrď, o ktorú sa žena pripúta popruhmi. Muž by sa mal zase pridržiavať akýchsi slučiek visiacich zo stropu a nohami by mal stáť pevne na zemi, najlepšie magneticky prichytený.

Rusi i Američania však zatiaľ odmietajú, že ich astronauti by sa niekedy na podobnom pokuse zúčastnili. Avšak už v deväťdesiatych rokoch sa NASA ukázala ako prístupnejšia ves­mírnym milostným experimentom. Kohler informoval, že na jednej misii vraj došlo k pokusu, ktorého hlavným cieľom bol práve pohlavný akt v stave beztiaže. Jeho aktérmi údajne boli manželia Jan Davisová a Mark Lee, členovia posádky letu STS-47 Endeavor.

Zvláštne je, že sa spoznali a zosobášili počas letovej prípravy. Ako rýchlo ich zväzok vznikol, tak bleskovo sa rozvodom skončil. NASA spisovateľove slová dementovala. Pre New York Times sa svojho času jej predstavitelia vyjadrili, že zámerom misie bolo oplodnenie žiab a nie intímna zábavka medzi kozmonautmi.

V prostredí vesmírnej alebo marťanskej kolónie bude treba vyriešiť problém kozmického žiarenia a radiáce, pretože tá je tam prirodzene mnohonásobne silnejšia než na Zemi, čo by pravdepodobne plod poškodilo.

Ďalšia vec je, ako by žena v takýchto podmienkach porodila. Svaly panvového dna by jej počas dlhodobého pobytu v prostredí s nízkou gravitáciou ochabli a pravdepodobne by nebola schopná plod donosiť. Ak áno, počas pôrodu by jej nepomáhala gravitácia. Takže pre takýto prípad bude treba vyvinúť špeciálne cviky a na pôrod prirodzenou cestou môže žena vo vesmíre asi úplne zabudnúť.

Kolonizácia Marsu: Ako tam môže prebiehať sex či pôrod?

Výber pre vás