Martin Domček

Teórie o&nbsp;tom, že je druhým rajom a&nbsp;naším alternatívnym budúcim domovom, sa neobjavovali len v&nbsp;pulpových sci-fi románoch, ale zapĺňali aj stránky bulvárnych magazínov.

V&nbsp;skutočnosti však Venuša nie je raj, má určite oveľa bližšie k&nbsp;tomu, ako si predstavujeme peklo. Je to planéta s&nbsp;extrémnym skleníkovým efektom, pre ktorý dosahuje teplota na povrchu 400 až 500 stupňov - to je viac než na Merkúre, planéte, ktorá je nášmu Slnku najbližšie.

Nad povrchom sa navyše vznášajú oblaky, kde oxid siričitý, produkovaný obrovským množstvom miestnych vulkánov, reaguje s&nbsp;vodnou parou a&nbsp;prší z&nbsp;nich kyselina sírová. Silná vrstva mrakov navyše pohltí takmer 70 až 90 percent slnečného žiarenia, takže nad tmavým povrchom sa v&nbsp;noci vznášajú do žlta rozžiarené mraky, čo musí vyzerať naozaj zvláštne.&nbsp;

Ďalšou zaujímavosťou je, že povrch Venuše je pomerne plochý - nachádza sa na ňom oveľa menej impaktných kráterov, než vedci predpokladali. Niečo ho muselo vyhladiť a&nbsp;otázne je čo. Vedci sa domnievajú, že to mohla byť intenzívna vulkanická aktivita, len sa nevedia zhodnúť, či prebiehala dlhodobo, alebo to bola nejaká nárazová udalosť podobná obrovskej kataklizme.

Skôr to však vyzerá na druhú možnosť - pretože na planéte sa prakticky nenachádzajú staré krátery, ich vek sa odhaduje na menej ako 500 miliónov rokov. Je pravdepodobné, že obrovská sopečná erupcia v&nbsp;dávnej minulosti zaliala lávou väčšinu povrchu planéty a&nbsp;do veľkej miery ho vyhladila. Na rozdiel od Zeme, kde sopky vybuchujú priebežne, Venuša pripomína skôr obrovský tlakový hrniec, ktorý exploduje len raz za veľmi dlhý čas - ale potom to už naozaj stojí za to.&nbsp;

Napriek tomu je však Venuša jedným z&nbsp;najbližších planetárnych susedov a&nbsp;pre vedcov je mimoriadne zaujímavá. Aj keď teraz na nej panujú extrémne podmienky, vo vzdialenej budúcnosti, keď Slnko začne vyhasínať, by sa naozaj mohla na niekoľko tisícročí stať naším prechodným domovom. Samozrejme, ak vtedy ešte bude ľudská rasa existovať, čo nie je príliš pravdepodobné.

V&nbsp;hlavách inžinierov sa však už teraz rodí plán na vyslanie ľudskej posádky, ktorá by ju podrobnejšie preskúmala. Patrí k&nbsp;tým plánom, o&nbsp;ktorých sa hovorí, že sú dostatočne šialené na to, aby sa aj naozaj uskutočnili. Planétu chcú totiž skúmať pomocou vzducholodí. Projekt je známy pod skratkou HAVOC - High Altitude Venus Operational Concept.

Otázne je, či nie je veľmi riskantný. Vládnu tam naozaj extrémne teploty a&nbsp;je tam taký vysoký tlak, že sa tam roztaví takmer každý kov vrátane bizmutu a&nbsp;olova. Aj preto vedci neplánujú vyslať ľudí do týchto absolútne nehostinných podmienok, ale ako základňu na skúmanie planéty chcú využiť jej hustú atmosféru.&nbsp;

Zaujímavé totiž je, že napriek extrémnym podmienkam na Venuši sú horné vrstvy jej atmosféry až prekvapivo blízke pozemským podmienkam. Vo výške 50 až 60 kilometrov teplota a&nbsp;tlak sú podobné tým, aké sú v&nbsp;spodných častiach našej atmosféry. Konkrétne atmosférický tlak na Venuši vo výške 55 kilometrov je približne polovičný ako tlak na Zemi na úrovni mora a&nbsp;teplota je v&nbsp;rozpätí od 20 do 30 stupňov Celzia - to znamená, že astronauti by nepotrebovali klasické izolačné skafandre. Navyše atmosféra je dostatočne hustá aj na to, aby ich chránila pred radiáciou z&nbsp;vesmíru, ktorá je intenzívnejšia i&nbsp;vďaka menšej vzdialenosti od Slnka.

Astronauti by sa v&nbsp;tejto výške pohybovali pomocou vzducholode hnanej vetrom, ktorá by navyše mohla byť naplnená zmesou dýchateľných plynov, teda kyslíkom a&nbsp;vodíkom. V&nbsp;pôvodných návrhoch z&nbsp;roku 2015 sa uvažovalo o&nbsp;héliu. Vztlak by mali dostatočný, lebo dýchateľný vzduch má nižšiu hustotu než miestna atmosféra.

Tú tvorí približne z&nbsp;97 percent oxid uhličitý a&nbsp;z&nbsp;troch percent dusík, ostatné plyny sú zastúpené v&nbsp;stopových množstvách. Vzducholoď by však musela byť odolná proti kvapkám kyseliny sírovej, ktoré v&nbsp;tej výške môžu „pršať“. Dnes je to už technologicky riešiteľný problém, poznáme niekoľko vysokoodolných materiálov, ktoré by mohli slúžiť ako jej vonkajšia ochrana - napríklad teflón a&nbsp;rozličné špeciálne plasty. Súčasťou gondoly vzducholode by bola dvojstupňová raketa s&nbsp;návratovým modulom, pomocou ktorého by sa dostali späť na orbitu.

Posádkovej misii by mala predchádzať testovacia, pri ktorej by sa použila zmenšená automatická vzducholoď, ktorá by mala dĺžku približne 30 metrov, zatiaľ čo posádková by mala na dĺžku takmer o&nbsp;sto metrov viac.

HAVOC je zatiaľ dlhodobý koncept, ktorý nemá presne daný termín realizácie. Jeho základná podoba vznikla v&nbsp;roku 2015, v&nbsp;tomto roku sa vedci z&nbsp;Národného úradu pre letectvo a&nbsp;ves­mír (NASA) k&nbsp;nemu vrátili, mierne ho prepracovali a&nbsp;upresnili niektoré parametre. Čo s&nbsp;ním bude, uvidíme. V&nbsp;každom prípade Venuša budí čoraz väčšiu pozornosť.

Svedčí o&nbsp;tom aj rusko-americký projekt IKI Venera-D. V&nbsp;rámci neho by sa k&nbsp;nášmu planetárnemu susedovi mal vyslať nielen orbiter, ktorý by na obežnej dráhe okolo Venuše pracoval približne tri roky, ale dokonca aj pristávací modul. Myšlienka je pôvodne ruská. V&nbsp;roku 2014 Rusi oslovili NASA s&nbsp;ponukou na spoluprácu súvisiacu s&nbsp;vývojom niektorých technológií, najmä pre pristávací modul.

Len pre zaujímavosť, modul mal na Venuši pristáť už v&nbsp;roku 2014, projekt však z&nbsp;finančných dôvodov posunuli. Realizovať by sa mohol okolo roku 2026. V&nbsp;súčasnej politickej situácii je navyše pravdepodobné, že zostane - ako sa pôvodne plánovalo - čisto ruským, zatiaľ však spolupráca vedcov z&nbsp;oboch krajín trvá.

NASA oživila ambiciózny projekt: Jeho cieľom je vyslať ľudskú posádku na prieskum Venuše

Výber pre vás