Po 20 rokoch od invázie do Iraku si polici aj komentátori priznávajú chybu

Chyba v úsudku bola príčinou invázie v Iraku. Prečo všetci uverili špiónovi? 

Špión si zbrane vymyslel. Kto sa ospravedlnil za inváziu do Iraku? 

Lívia Černická

Bolo to rýchle a&nbsp;prekvapivé. Útok na Irak sa začal 20. marca 2003 takmer ako z&nbsp;učebnice vojnovej stratégie. Výbuchy v&nbsp;Bagdade sa ozvali o&nbsp;pol tretej nadránom svetového času, o&nbsp;pol šiestej miestneho času. V&nbsp;hodine, keď sa najlepšie spí. Bolo rozhodnutie Georgea W. Busha správne? Ani po dvadsiatich rokoch sa nedarí nájsť správne slová, ktoré by ho ospravedlnili.

K&nbsp;útoku na Irak a&nbsp;režim Saddáma Husajna viedli správy britskej tajnej služby z&nbsp;roku 2002, z ktorých vyplývalo, že krajina má zbrane hromadného ničenia a&nbsp;dokonca pracuje na jadrových zbraniach. Vtedy bulvárny denník The Sun svojich čitateľov varoval, že Británia je „45 minút od skazy“.

Hlavným informátorom bol Rafíd Džanábín s&nbsp;prezývkou Curve­ball, ktorý vyslovene klamal. Roky pred samotným útokom kŕmil britskú aj americkú tajnú službu informáciami o&nbsp;mobilných laboratóriách na výrobu biologických zbraní. Neskôr The Guardian priniesol jeho výrok o&nbsp;tom, prečo klamal: „Mal som šancu vymyslieť si niečo, čím som zvrhol režim.“ Saddámov režim bol síce zvrhnutý, ale operácia s&nbsp;názvom Iracká sloboda naozajstnú slobodu pre krajinu neznamenala.

Ako vo filme priletel George W. Bush a oznámil koniec hlavného útoku.

Koniec hlavných vojenských operácií oznámil Bush 1. máj­a 2003 na palube vojenskej lode Abraham Lincoln. Ako vo filme ho priviezla stíhačka a&nbsp;za ním visel transparent s&nbsp;textom: Misia splnená. Vyrobili ho zamestnanci Bieleho domu, vyvesili americkí vojaci a&nbsp;Bush si preto vypočul veľa kritiky. Irak sa totiž naďalej zmietal v&nbsp;bojoch, nepomohla ani poprava Saddáma Husajna v&nbsp;decembri 2006.

Von sa totiž dostal záznam popravy. Zachytáva, ako muži doviedli tyrana k&nbsp;šibenici a&nbsp;na krk mu založili slučku. Niekto vykríkol: „Boh ťa zatrať!“ a&nbsp;„Choď do čerta!“ Ďalší muž v&nbsp;maske odsúdenému vykričal: „Zničil si nás. Zabíjal si nás. Nechal si nás žiť v&nbsp;biede.“ Saddám sa nedal, odpovedal im, že „zničil nepriateľov“.

„Dosvedčujem, že nie je iného božstva ako Boh a&nbsp;Mohamed je posol Boží,“ povedal Saddám. Jeho ďalšie slová zanikli vo zvuku uvoľneného prepadliska. Ľudia, ktorí boli pri jeho poprave, začali tancovať. Záznam ešte ukazuje, ako telo zložili zo šibenice a&nbsp;zabalili do bieleho vreca.

Saddám sa dopustil zločinu genocídy, vrážd, mučenia civilistov. Proti svojmu ľudu použil chemické zbrane. Ničil ľudí, ničil rodiny, ničil krajinu, na čele ktorej stál. Pri útoku po boku USA stáli Austrália, Spojené kráľovstvo a&nbsp;Poľsko. Britský premiér Tony Blair tvrdil, že je „morálne správne zvrhnúť krvilačný a&nbsp;utláčateľský režim“. Keďže však medzinárodné právo nepozná takéto ospravedlnenie na vedenie útoku, oficiálnou príčinou bolo „nerešpektovanie rezolúcií OSN a&nbsp;hrozba zbraní hromadného ničenia“.

Útok na Irak sa dodnes považuje za jeden z&nbsp;najkontroverznejších vojnových konfliktov. Aj po dvadsiatich rokoch sa len ťažko hľadajú slová, ktoré by operáciu obhájili. Chybu pri ovplyvňovaní verejnej mienky na Slovensku priznáva známy novinár Martin M. Šimečka. „Invázia do Iraku, ktorú som vtedy schvaľoval, urobila svet horším a&nbsp;hoci sa mala stať dôkazom úspešného šírenia demokracie vo svete, v&nbsp;skutočnosti ju oslabila,“ napísal v&nbsp;komentári Denníka N.

Útok sa odohral bez súhlasu OSN a&nbsp;napriek obrovským protestom verejnosti. „Bol som v&nbsp;tom čase šéfredaktorom denníka Sme, môj chybný úsudok mal teda aj spoločenský presah. Bol som hlboko presvedčený, že invázia je správna a&nbsp;morálne opodstatnená,“ konštatuje dnes. Ale tak, ako vo svete sa nepodarilo celkom presvedčiť, že invázia bola oprávnená, ani na Slovensku nebola jednota.

Takto si Mikuláš Dzurinda podal ruku s Georgom W. Bushom.

Vlani na jeseň Mikuláš Dzurinda, ktorý bol premiérom v&nbsp;tom čase, pripustil, že „možno nepovedali občanom celú pravdu, možno sa trošku báli tej pravdy“. Tvrdí, že invázii rozumel možno inak ako niektorí európski lídri, ktorí sa podľa neho možno báli povedať, že so Saddámom „treba skoncovať“. „Ja som nikdy zbrane hromadného ničenia v&nbsp;Iraku nehľadal... Skrátka nenávisť išla zo Saddáma Husajna,“ dodal.

Šimečka tvrdí, že „bol presvedčený, že svet bez Husajna bude lepší“. Ale bol to chybný úsudok. „Svet sa stal horším, tyranov podobných Husajnovi je viac než pred 20 rokmi, demokracia je na ústupe a&nbsp;ochota Ameriky stavať sa diktatúram na odpor zoslabla. Aj preto dnes pomáha Ukrajine menej, než by pomáhala, keby ju nepoznačil debakel v&nbsp;Iraku,“ myslí si Šimečka.

Invázia v&nbsp;Iraku bola zdôvodňovaná klamstvom, čo sa preukázalo roky po útoku. Podľa správy hlavného inšpektora americkej spravodajskej služby CIA Charlesa Duelfera z&nbsp;roku 2005 sa zbrane hromadného ničenia v&nbsp;Iraku nenašli. Ba nenašli sa ani dôkazy, že by v&nbsp;krajine vôbec niekedy boli a&nbsp;jednoducho ich dal Saddám vyviezť. A&nbsp;to sa vyšetrovaniu venovalo množstvo vojenských a&nbsp;civilných prekladateľov, odborníkov na zbrane i&nbsp;zbrojenie. 

Gabriel Tóth z&nbsp;agentúry New School Communications hovorí, že vplyv médií na verejnú mienku je zásadný. „Majú stále masový zásah a&nbsp;zároveň dávajú informácie do kontextu. Platí to aj v&nbsp;čase vojny, keď majú navyše spoločenskú zodpovednosť v&nbsp;informovaní verejnosti a&nbsp;kontrole verejných inštitúcií,“ objasňuje. Tak ako pred dvadsiatimi rokmi, aj dnes, keď zažívame inváziu Ruska na Ukrajinu, ovplyvňujú médiá verejnú mienku nielen samotným spracovaním informácií, ale aj výberom tém či poskytovaním priestoru pluralitným názorom.

Dnes sa celosvetovo hľadá správny nástroj na boj s&nbsp;hoaxmi. Tóth hovorí, že neexistuje presná definícia pojmov hoax a&nbsp;manipulácia. „Jednoducho, ide o&nbsp;klamstvo alebo informáciu vytrhnutú z&nbsp;kontextu, ktorej cieľom je šíriť propagandu alebo toxický naratív v&nbsp;spoločnosti,“ vysvetľuje.

Po rokoch, v&nbsp;roku 2015, sa Tony Blair priznal, že zámienkou útoku bolo vlastne klamstvo. „Ospravedlňujem sa za to, že sme pracovali so zlými informáciami od špionážnych služieb,“ povedal v&nbsp;rozhovore pre americkú televíziu. Neskôr pripustil, že vojna v&nbsp;Iraku „priamo či nepriamo prispela k&nbsp;vzostupu Islamského štátu“.

Smutnosmiešne vyznieva situácia, ktorá sa Bushovi prihodila vlani tri mesiace po ruskej agresii. Spojil totiž inváziu do Iraku, ktorú viedla jeho administratíva, s&nbsp;vojnou na Ukrajine. Bush totiž označil útok v&nbsp;Iraku za „brutálny a&nbsp;neoprávnený“. Opravil sa a&nbsp;dodal, že mal na mysli ruskú inváziu na Ukrajinu. Pomýlil sa, lebo je vraj starý.

Po 20 rokoch od invázie do Iraku si polici aj komentátori priznávajú chybu

Výber pre vás