Jana Čavojská

Keď už Ján a&nbsp;Helena Rismannovci s&nbsp;deväťročným synom Jozefom, internovaní v&nbsp;zbernom tábore v&nbsp;Hornej Štubni, nemali čo jesť a&nbsp;nevedeli, ako ďalej, prišiel im balík. Od Heleninho brata Jozefa Korca z&nbsp;Argentíny. Boli v&nbsp;ňom mäsové konzervy a&nbsp;oblečenie. Ten balík im možno zachránil život. Keď o&nbsp;ňom Jozef Rismann, dnes osemdesiattriročný obyvateľ nemeckého Solingenu, rozpráva, a&nbsp;snaží sa pritom rozpomenúť na slovenské slová, privádza ho to k&nbsp;slzám.

S rodičmi vtedy v Hornej Štubni čakal na odsun do Nemecka. Bolo to po 2. svetovej vojne. Podľa princípu kolektívnej viny si všetci obyvatelia Slovenska nemeckej národnosti zaslúžili trest. Prišli o občianske práva aj o svoj domov. Stovky z nich aj o život pri masakroch na konci vojny. Štát ich vyhostil do Nemecka, zostať mohli iba Karpatskí Nemci v zmiešaných manželstvách. Občianske práva im však vrátili až v roku 1953. Ešte dlho potom sa neoplatilo upozorňovať na nemeckú národnosť. Karpatskí Nemci pritom na naše územie prichádzali v niekoľkých vlnách od 12. storočia. Bolo ich domovom stovky rokov.

Moja stará mama Anna Korecová - vždy sme ju volali starká - navštevovala ako sedemnásťročné dievča svoju tetu Helenu Rismannovú v zbernom tábore a nosila rodine jedlo, ako často to len šlo. Ju s rodičmi nevyhostili. Jej otec si totiž zobral Slovenku. Podmienky v táboroch boli veľmi tvrdé, hovoria o tom aj správy Červeného kríža, ktoré sa z toho obdobia zachovali. Ľudia v nich na odsun čakali dlhé týždne. „My sa už domov nevrátime,“ povedala jej raz Helena. „Choď do nášho domu a vezmi si odtiaľ, čo chceš.“ No keď starká prišla do domu Rismannovcov v obci Sklené, bol už vyrabovaný. O&nbsp;osudoch Karpatských Nemcov sa u&nbsp;nás veľmi nehovorilo. Zmenil to až dokumentárny film Smutné jazyky, ktorý nedávno vyšiel na DVD v&nbsp;slovenskej, nemeckej aj anglickej verzii. Režisérka Anna Grusková a&nbsp;germanista Jozef Tancer v&nbsp;ňom prinášajú príbehy príslušníkov nemeckej menšiny.

Rodinu Rismannovcov odsunuli z Hornej Štubne do sovietskej okupačnej zóny, teda do neskoršieho východného Nemecka. Po rokoch ušli do západného Nemecka, najprv Jozef už ako mladý muž, v roku 1966 aj jeho mama Helena. Vo východnom Nemecku žila jej sestra Alžbeta s rodinou, ktorú po vojne tiež odsunuli zo Slovenska. Weissovci. Tri z jej štyroch detí emigrovali na Západ. V roku 1979 sa s Jozefom Rismannom dostali na návštevu do Československa. Vyhľadali aj moju starkú Annu. Ale starí rodičia o&nbsp;pôvode starkinej rodiny s&nbsp;nami vôbec nehovorili. „Len starká mi občas povedala, nech sa učím po nemecky. Že keď budem vedieť dobre, napíšeme list jej bratrancom do Nemecka. Nikdy sa to však nezrealizovalo,“ spomína moja sesternica Anna Kolcúnová. S&nbsp;našimi starými rodičmi mala veľmi blízky vzťah. Vyrastala v&nbsp;90. rokoch v&nbsp;Liptovskom Hrádku, kam sa starký so starkou prisťahovali z&nbsp;Poruby pri Prievidzi. Nebývali sme teda ani v&nbsp;jednej z&nbsp;oblastí, kde tradične žili Karpatskí Nemci - Bratislava a&nbsp;okolie, horná Nitra a&nbsp;Spiš.

„Na gymnáziu sme dostali za domácu úlohu zostaviť rodokmeň. Mali sme sa zamerať na otcovu stranu rodiny. Ale nedalo mi to. Postupne som začala pátrať aj po maminej rodine. Veľmi ma mrzí, že k starkej a jej predkom som sa dostala až po jej smrti, takže mi už nemohla nič porozprávať,“ vysvetľuje Anna Kolcúnová. „Starká zomrela v roku 2005. Medzi jej vecami som našla dva listy od tety z Nemecka. Boli z roku 1980. Potom asi zomrela. Jej syn už po slovensky veľmi nevedel a starká nevedela po nemecky. Kontakty sa prerušili.“ „Mila Aniška, maš vela Bradanzo i&nbsp;Sesternize, aj v&nbsp;Kanade, aj Argentinye, po zelom svetye su rosipani, naša Rodina Korecova,“ píše sa v&nbsp;starom liste kostrbatou slovenčinou, na ktorú sa ich autorka po rokoch rozpomínala. A&nbsp;naspodku je adresa Jozefa Korca vo Ville Ballester v&nbsp;Buenos Aires v&nbsp;Argentíne.

Anna Kolcúnová zadala do Googlu priezvisko Korec a argentínsku adresu. Vyhľadávač jej vyhodil mailový kontakt Adriany Korec. Napísala jej s tým, že sú možno rodina. Adriana odpísala, že zrejme áno. Takmer neuveriteľnou súhrou náhod sa Adriana vydala za Nemca Torstena Radloffa a žijú spolu v Düsseldorfe, len dvadsať kilometrov od Solingenu, kde býva Jozef Rismann. Navzájom sa o sebe dozvedeli vďaka pátraniu Anny Kolcúnovej po členoch rodiny. „Návštevy príbuzných z maminej strany boli o tom, že tam musím ísť, tak to nejako vydržím. S Jozefom Rismannom som si okamžite porozumela. Uňho som mala pocit, že som doma,“ hovorí Adriana Korec Radloff. V júli prišla prvýkrát na Slovensko. Chcela stretnúť nás, príbuzných, zistiť niečo o histórii Karpatských Nemcov na Slovensku a nájsť dom v obci Sklené, po nemecky Glaserhau, ktorý tam takmer pred sto rokmi postavil jej starý otec.

Adrianin starý otec Jozef Korec sa narodil v&nbsp;roku 1902 v&nbsp;Sklenom. Do Argentíny emigroval pre ekonomickú krízu. Pracoval síce v&nbsp;papierňach v&nbsp;Ružomberku, no situácia v&nbsp;druhej polovici 20. rokov vôbec nebola dobrá. Do Buenos Aires priplával loďou vo februári 1928. Zamestnal sa vo fabrike na výrobu rúr na pečenie. A&nbsp;potom zrejme písal domov, že sa chce oženiť a&nbsp;nech mu pošlú na druhý koniec sveta Johannu Metzele. Adrianina stará mama dorazila do Argentíny koncom roka 1930. Hneď sa vzali a&nbsp;v&nbsp;roku 1931 sa im narodil syn Robert, Adrianin otec. Ona o&nbsp;starých rodičoch hovorí ako o&nbsp;Slovákoch. Jej starí rodičia z&nbsp;maminej strany boli Rakúšanka a&nbsp;Nemec.

„Bývali sme vo Ville Ballester, kde žila veľká komunita hovoriaca po nemecky. Imigranti z Juhoslávie, Nemecka, Rakúska, Česka a zo Slovenska. Fungovali tam dve nemecké školy. Doma sme hovorili po nemecky. Skôr som vedela po nemecky ako po španielsky,“ spomína Adriana. „Pesničky z môjho detstva sú nemecké.“ Prisťahovalci však nerozprávali spisovnou nemčinou. Používali rôzne dialekty. „Varili sme iné jedlá než majorita. Špecle, knödel. Na narodeniny a oslavy piekla stará mama möhnstrudel - makovú štrúdľu - a so starým otcom radi tancovali čardáš. Myslím si, že v Argentíne našli lepší život. Starého otca si vo fabrike vážili, lebo dobre pracoval a bol spoľahlivý. Po pár rokoch si mohol dovoliť postaviť dom. Môj brat v ňom dodnes býva. Keby starý otec zostal v Európe, možno by sa nedožil ani konca vojny.“ Návšteva Skleného bola pre ňu veľmi dôležitá. „Stále sa sama seba pýtam, ako mohli starí rodičia odísť z takého krásneho kraja. Museli tu mať naozaj ťažký život. Ja som tiež opustila svoju krajinu, keď som sa vydala za Nemca. Ale to bola radostná udalosť. Ak ste nútení opustiť svoj domov z vážnych dôvodov, vaše srdce to určite rozbije na kúsky.“

Adriana sa pamätá, ako jej starý otec posielal balík príbuzným niekam do Európy. Boli tam konzervy a oblečenie. Prvý oblek, ktorý mal Jozef Rismann na sebe. A spomína si, ako sa im raz ozval niekto z Kanady. Pátral po príbuzných v Argentíne. Z návštevy však nakoniec nič nebolo. Do Kanady emigroval Michal Korec, brat Adrianinho starého otca, a&nbsp;ich otec Jozef Korec. Jozef Korec, narodený v&nbsp;roku 1866, zomrel ako takmer storočný v&nbsp;Britskej Kolumbii. Sklené (alebo Glaserhau) bolo na sklonku vojny dejiskom najväčšej masakry Karpatských Nemcov na Slovensku. Dňa 20. septembra 1944 obsadili dedinu partizáni z&nbsp;3. roty, 8. oddielu 1. československej brigády J. V. Stalina. Velil im sovietsky dôstojník Leonid Nikolajevič Slavkin. Pod zámienkou kopania zákopov dal zhromaždiť všetkých mužov nemeckej národnosti od 16 do 60 rokov. Naložili ich do vlaku a&nbsp;odviezli na slepú koľaj asi dva kilometre za dedinou. Tam 187 mužov postrieľali. Časť z&nbsp;nich musela ešte predtým vykopať jamu. Masový hrob.

„Rozdáva sa múka, slanina, Nemcom a Maďarom nič, hlásili v obci... Prečo? Čo sme komu urobili? Veď sme tu, na Slovensku, doma už šesťsto rokov,“ hovorí jedna z respondentiek filmu Smutné jazyky o povojnových mesiacoch v Československu. Režisérka Anna Grusková v ňom zachytila spomienky viacerých Karpatských Nemcov na vojnu, povojnové roky, socializmus aj blízku minulosť. „Od vojny sa vymenili dve generácie, ale veľké krivdy v ľuďoch pretrvávajú,“ hovorí. „Napríklad v Sklenom s vyvražďovaním nemeckých mužov pomáhali sovietskym partizánom aj Slováci. Tí sa potom nasťahovali do domov v dedine. Vrahovia žili v dedine spolu s vdovami a deťmi po svojich obetiach.“

Anna Grusková chcela urobiť dokumentárny film o&nbsp;starej mame svojho manžela. Bola Karpatská Nemka. „Celý život sa musela prispôsobovať, veľmi trpela. Mojej svokre zo strachu zakázala učiť sa po nemecky. Bývala v&nbsp;Handlovej a&nbsp;bála sa dať najavo, že patrí k&nbsp;nemeckej menšine. Po jej smrti zostala ešte jej sestra. Tú cez vojnu evakuovali do Nemecka. Prežila bombardovanie Drážďan. Musela zostať v&nbsp;krajine, ktorá bola úplne spustošená a&nbsp;kde ich nikto nechcel. Jediné, čo som z&nbsp;nej vypáčila, bolo, že boli takí chudobní, že v&nbsp;zime si museli ľahnúť na hnoj, ak sa chceli trochu zohriať.“ Stará pani však rezolútne odmietla o&nbsp;tých smutných udalostiach hovoriť.

Koncept filmu sa teda musel zmeniť. Germanista a&nbsp;jazykovedec Jozef Tancer prišiel s&nbsp;myšlienkou urobiť ho o&nbsp;vymierajúcich karpatskonemeckých nárečiach. Tie sa líšia od dediny k&nbsp;dedine. Každé jedno je unikátne. Nemci totiž prichádzali na Slovensko v&nbsp;rôznych obdobiach a&nbsp;z&nbsp;rôznych oblastí Nemecka a&nbsp;nárečie, ktoré si priniesli, ovplyvnilo zas nárečie Slovákov v&nbsp;oblastiach, v&nbsp;ktorých sa usadili. Jozef Tancer často zdôrazňuje, že tieto nárečia sú kultúrnym dedičstvom našej krajiny rovnako ako hrady a&nbsp;zámky.

Hoci najmladšie generácie už karpatskonemeckými nárečiami veľmi nehovoria, lebo sa im zdajú príliš zložité a zbytočné, starší ich niekedy až nečakane využijú. „Pani, ktorá vo Viedni opatruje starého pána, s ním skúšala hovoriť spisovnou nemčinou, no nerozumel jej. Naštvala sa a svojím dialektom, ktorý si na Slovensko pred storočiami priniesli jej predkovia, si povzdychla, s prepáčením - Choď už do riti, ako sa mám s tebou rozprávať? A tomu okamžite porozumel,“ hovorí Anna Grusková. Hovoriť po nemecky bolo po vojne prekliatie. Človeka mohli napadnúť alebo aj zabiť. Situácia sa postupne zlepšovala. Mnohí Karpatskí Nemci mali príbuzných na Západe a&nbsp;tí im občas poslali balík s&nbsp;moderným oblečením, so sladkosťami alebo s&nbsp;peniazmi. „Starej mame môjho muža posielali príbuzní na Vianoce v&nbsp;obálke dvadsať mariek. Niekedy to vykradli na pošte, tak sa potom naučili fintu - dávať bankovku medzi celofán. Potom to aj prišlo,“ smeje sa Anna Grusková. „Marky sa zamenili za tuzexové bony a&nbsp;stará mama v&nbsp;Tuzexe nakúpila koňak a&nbsp;čokoládu pre celú rodinu.“ No mimo balíkov zo zahraničia si ľudia pripomínali nemecké korene iba folklórom. To režim celkom kvitoval. Devízou sa nemčina stala po páde železnej opony. Po nemecky hovoriaci Slováci si mohli jednoduchšie nájsť prácu v&nbsp;Nemecku alebo v&nbsp;Rakúsku.

Ale ani teraz po rokoch nie je všetko urovnané a zabudnuté. „Dvaja respondenti sa rozhodli hovoriť vo filme iba anonymne, bez mien, jeden z nich si neprial ukázať ani svoju tvár. A ženy z jednej obce na východnom Slovensku mi rozprávali, ako chceli v kostole zaspievať na Vianoce so spevokolom aj zopár nemeckých piesní, no ostatní členovia zboru s tým nesúhlasili,“ spomína Anna Grusková na svoje skúsenosti z nakrúcania. Členovia Nemeckej strany: Ľudia však považovali za dôležité hovoriť o&nbsp;veciach, ktoré sa im stali. Nielen počas nakrúcania, ale aj počas projekcie filmu. „Niekedy hovoria, hovoria a&nbsp;nedajú sa ani zastaviť,“ konštatuje Anna Grusková s&nbsp;vedomím, že jej filmársky tím bol možno prvý, kto otvoril politické aspekty tejto témy.

Jedna respondentka spomína na predvojnové roky. Po nástupe Hitlera k&nbsp;moci v&nbsp;Nemecku začala aj nacifikácia Karpatských Nemcov. Vtedy existovala v&nbsp;Československu Karpatendeutsche Partei, ktorá sa neskôr pretransformovala na oveľa radikálnejšiu Nemeckú stranu. Po vzniku slovenského štátu mohli záujmové spolky národnostnej menšiny fungovať len pod krídlami tejto politickej strany. Respondentka hovorí o&nbsp;tom, ako ich zástupcovia spolkov vodili na výlety, no o&nbsp;politike sa až toľko nehovorilo. Tak si podchytili mladú generáciu. Nemeckí remeselníci mali šancu na dobré zákazky len ako členovia strany. Mnohí do nej vstúpili z&nbsp;týchto pragmatických dôvodov. Mnohí zas bojovali v&nbsp;Slovenskom národnom povstaní. Potrestanie kolaborantov však bolo hlavným heslom masakrov v&nbsp;Sklenom, Ružomberku či v&nbsp;Přerove.

Dňa18. júna 1945 sa príslušníci 17. pešieho pluku z Petržalky pod vedením poručíka Karola Pazúra vracali z osláv ukončenia 2. svetovej vojny v Prahe. Ich vlak stál na stanici v Přerove, keď tam dorazil vlak s Karpatskými Nemcami, evakuovanými v roku 1944 do českého pohraničia. Prevažne ženy, deti a starci sa vracali domov. Pazúr cez vojnu bojoval ako člen Rýchlej divízie slovenskej brannej moci aj v ťažení proti Sovietskemu zväzu. Jeho brat slúžil v nemeckej Waffen - SS. Keď Nemci začali vojnu prehrávať, vstúpil Pazúr do Československého armádneho zboru. V Přerove si chcel pravdepodobne vylepšiť reputáciu. Zo susedného vlaku začul nemčinu. Vytiahol ľudí z vagónov a začal ich vypočúvať. Mnohí z nich mali pri sebe doklady o bezúhonnosti a dobrozdania, že podporovali Slovenské národné povstanie. No Pazúr ich obvinil zo zrady a z kolaborácie s nepriateľom. V noci dal 71 mužov, 120 žien a 74 detí postrieľať. Členovia pluku a miestni ľudia si privlastnili ich osobné veci. Najmladšie deti mali len pár mesiacov. „Čo sme s nimi mali robiť, keď sme predtým zabili ich rodičov?“ obhajoval neskôr vraždy dojčiat Pazúr.

„A&nbsp;predstavte si, medzi vojakmi, ktorí strieľali, boli aj Dobšinčania. Veľa zavraždených bolo práve z&nbsp;Dobšinej. Tí vojaci strieľali do svojich vlastných susedov,“ nedokáže ani dnes pochopiť jeden z&nbsp;respondentov filmu. Po 2. svetovej vojne a&nbsp;odsune nemeckého obyvateľstva zostalo na Slovensku z&nbsp;pôvodných približne 250-tisíc Karpatských Nemcov asi len 20-tisíc. Prázdne domy obsadili Slováci alebo repatrianti z&nbsp;Podkarpatskej Rusi a&nbsp;maďarského pohraničia. „Všetci sa museli naučiť po slovensky, aby mohli spolu komunikovať. To ich zblížilo,“ hovorí Anna Grusková. „Aj nevinné deti, ktoré spolu chodili do školy.“

Balík z Argentíny: Zo štvrť milióna ich zostalo po vojne na Slovensku 20-tisíc

Výber pre vás

Balík z Argentíny: Zo štvrť milióna ich zostalo po vojne na Slovensku 20-tisíc

Súvisiace články

Vojna medzi politikmi: Bez zábran sa do seba pustili Blaha s Kukanom

Televízna vojna o Černobyľ: Rusi pripravujú odvetný seriál!

Tretia svetová vojna a koniec sveta: Ľudstvo má pred sebou už len 31 rokov

Otvorená vojna slovenských muzikantov naberá na intenzite. Čo skupine Maduar odkazuje MC Erik?

Výber pre vás