Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Diletantskej minimálne voči občanom, ktorí stoja v ceste. Tentoraz padol čierny Peter na mestskú časť Považskej Bystrice - Horný a Dolný Milochov.

Pre intenzívne práce na premostení vodnej nádrže a budovaní tunela tamojší obyvatelia prežívajú hotové peklo. Denne musia znášať nadmernú hlučnosť, prach, blato, ničenie svojho majetku, aroganciu vodičov preťažených nákladiakov rútiacich sa obcou nepovolenou rýchlosťou. Boja sa vychádzať na ulicu a bezmocne hľadia, ako sa im pred očami rozpadáva nedávno zrekonštruovaná cesta - jediná ich spojnica s mestom. A bude horšie. Zakrátko raziči začnú odstreľovať nálože a betonári budú zarezávať 24 hodín denne. Utiecť niet kam, lebo ich obydlia by dnes ťažko niekto kúpil.

Popršalo. Nijako zvlášť, ale pre Milochov to znamená malú katastrofu. Centimetre lepkavého bahna sa tiahnu od staveniska chodníkmi pri rodinných domoch až na hlavnú cestu a autobusovú zastávku. Na hranici obce je v hore spevnený zráz, kde vyrastie nový železničný tunel. Ťažké mechanizmy sú po oslavách Nového roku zatiaľ v polovičnom nasadení. Býva tu živšie. Oveľa živšie. Zametacie vozidlo neustále premáva hore-dole po ceste a snaží sa aspoň trochu ju očistiť. Výsledok je mizerný. Jeden z miestnych tlačí bicykel blatom k svojmu domu, pár desiatok metrov od stavebného ruchu.

Patrí k tým nešťastníkom, ktorí museli zostať. Investor ponúkol náhradné bývanie alebo odkúpenie nehnuteľnosti len obyvateľom, ktorých príbytky boli v tesnom kontakte s plánovanou traťou. „Keby bola možnosť, hneď sa sťahujem,“ zverí sa. „Cena môjho domu však klesla takmer na nulu. Kto by sem šiel bývať?“ Ukáže rukou okolo seba. Stopäťdesiat metrov od neho je frekventovaná železničná trať, na druhej strane stavenisko a k tomu pribudne násyp s novou cestou, ktorá povedie nad úrovňou okien. Zo súčasného stavu je znechutený. „Hučia od skorého rána až do večera. Keď je sucho, všade je prach, keď prší, zas bahno. Mám to k zastávke na skok, ale stihnem sa zablatiť tak, že ma vodič MHD odmieta vpustiť do autobusu. Neviem si predstaviť, ako tu vydržíme.“

Ďalej v obci je situácia iná, ale v istom smere ešte horšia. Po vyklčovaných porastoch na viacerých miestach vidíme zosuv pôdy, úzka cesta, ktorá má na niektorých úsekoch ledva štyri metre, je na krajoch rozbitá, v hline vedľa nej sú zreteľné stopy ťažkých vozidiel. Donedávna sa nemohli jedno druhému vyhnúť. Dochádzalo ku kolíziám, úplnému zastaveniu premávky, devastácii pôdy i plotov. „Až vlani v novembri, zhruba rok po spustení prípravných prác, si občania prostredníctvom petície vymohli semafory,“ hovorí poslanec za túto mestskú časť Ján Kunovský. Tie však spôsobujú časovú stratu a ani tak nezabránia obojsmernej premávke, ak niekto vychádza z obce.

Keďže Železnice Slovenskej republiky (ŽSR) údajne odmietajú zásobovanie po železničnej trati, zdá sa, že bez dodatočných investícií iné riešenie nie je. „Na to mali myslieť projektanti už od roku 2005. Veď táto cesta nezodpovedá ani parametrom 3. triedy, nemá spevnené podložie a vysokú záťaž nákladných vozidiel a stavebných mechanizmov nemôže uniesť.“ Navyše, chýbajú chodníky, obyvatelia sa boja vychádzať z dvorov a pre vysokú prašnosť radšej ani nevetrajú. Stavbári sa síce snažia priebežne robiť aspoň základné opravy vozovky, to však zďaleka nestačí. Pritom nepraská len cesta, ale aj múry.

Peter Hradňanský býva v novom dome, pri najužšom úseku cesty. Práve tam nákladiaky museli najviac manévrovať, aby do seba nevrazili. Keď jazdia okolo, trasie sa mu nábytok aj taniere na stole. Popraskané steny si opravil na vlastné náklady, ale čo bude, keď tadiaľto začnú voziť plné vlečky hliny z tunelov? „Už teraz denne prejde okolo sto nákladiakov, plus domiešavače. Semafory trochu pomohli, ale niektorí aj tak jazdia na červenú a rýchlejšie, než by mali. Jediné, čo môžeme, je, že si staviame pri kraji cesty zábrany, staré autá, aby išli aspoň po strede.“

Jeho sused Ľudovít Mikloš má nielen popraskané múry, ale aj poškodený plot. Okrem špiny a hluku ho trápi bezpečnosť. „Mám štyri deti, ale na prechádzky s nimi nemôžeme ani pomyslieť a samy ich von nepúšťam. Rovnako starí ľudia na ulicu nevychádzajú, ak nemusia. Majú strach. Vodiči nielen rýchlo jazdia, ale sú aj arogantní. Minule sa nákladiak valil od Bystrice a keď som mu ukazoval, aby spomalil, že je tu tridsiatka, ešte pridal. Zaujímajú ich len termíny.“

Skoro každý z tunajších obyvateľov na stavbu nejako dopláca. Katarína Babyová síce býva v pokojnejšej časti, tadiaľto však jazdí do práce. „Nestačím kupovať vodu do ostrekovačov, auto už ani neumývam. Nemá to zmysel,“ rozhodí rukami. Vybavuje si kritickú situáciu, keď bola doslova uväznená medzi veľkými vozidlami. Spredu, zozadu a tretie zboku v protismere. Keď tatrovka pred ňou začala náhle cúvať, v duchu sa už s autom lúčila a chcela vystúpiť, kým to ide. Našťastie, situácia sa skončila bez škôd. Na rozdiel od iných, keď osobné autá skončili s pokrivenými plechmi. „Jazdia ako šialenci. Na niektorých úsekoch je to vyslovene nebezpečné.“

V „centre“ Horného Milochova, na zdevastovanej pôde medzi cestou a železničnou traťou, sa stretávame s iniciátorkou už tretej petície Ivetou Bučkovou. „Železnice oznámili stavbu verejnou vyhláškou v roku 2013. Niekde na nástenke,“ dozvedáme sa. „To bolo všetko. Žiadne stretnutie verejnosti s investormi sa nekonalo, nikto nevedel, čo nás čaká, nemali sme priestor, aby sme niečo ovplyvnili.“ Preto bojujú prostredníctvom petícií a práve vďaka nim sa rýchlosť v obci znížila na tridsiatku, dosiahli čistenie cesty aj osadenie semaforov. Teraz podpisujú ďalšiu. Nič z doterajších opatrení totiž situáciu výrazne nezlepšilo.

„Nákladné autá rýchlostné obmedzenie a často ani svetelnú signalizáciu nerešpektujú, navyše povolenú hmotnosť presahujú takmer trojnásobne! Korby nezakrývajú, padá z nich hlina aj veľké kamene, ktoré dokážu vážne zraniť.“ Razenie tunela neprinesie len ďalšie zvýšenie hlučnosti cez deň a v noci, ale aj ďalšie nákladiaky s vyťaženou zeminou. Myslí si, že pre stavebnú činnosť môžu prísť o zdroj pitnej vody alebo sa môže znehodnotiť. Pretože odpadové rúry vraj nie sú zabezpečené proti priesakom.

„Dnes sme mali stretnutie s hygienikmi, so zástupcami realizátorov aj investora. Výsledok? Akoby neboli pripravení riešiť prakticky nič, chýbajú im štúdie a jediné, čo zistili, je známy fakt, že hlavná cesta, ktorú už vyše roka preťažujú, má skutočne nestabilné podložie. Keď sme hovorili o odhlučnení domov počas trhacích prác, zástupca ŽSR len mykol plecami. Oni možnosti nehľadajú. Majú povolenia, tak si robia svoje. Že nám na niekoľko rokov urobia zo života peklo, ich netrápi. Čo bude, keď stavbári budú pracovať nepretržite? Ľudia sa musia vyspať do školy, do práce. Ako? Ako tu mám roky žiť s malými deťmi? Keď to nevedia riešiť inak, nech nám dajú náhradné bývanie!“

„Súčasný stav vnímame negatívne a nie sme spokojní so správaním investora,“ tlmočí nám stanovisko Mestského úradu v Považskej Bystrici jeho hovorkyňa Iveta Kováčiková. „Investor (ŽSR) sa správa nekorektne, stavbári nerešpektujú občanov a spôsobujú im neúnosnú záťaž. Pritom situácia nie je vážna len v Milochove, znečistenie komunikácií mechanizmami sa týka celého mesta.“

Predstavitelia Považskej Bystrice komunikujú s obyvateľmi, s členmi výboru mestskej časti, predkladajú požiadavky, ktoré však železnice zväčša neakceptujú.

Problém podľa nej je, že ŽSR nepredložili mestu plán organizácie výstavby, na ktorom sa okrem iného stanovujú zásobovacie trasy a koridory pre jednotlivé stavby. Tvrdí, že súčasné vedenie magistrátu by takýto spôsob realizácie neschválilo. V danej situácii im neostáva iné, len tlačiť na zhotoviteľa, aby vybudoval obslužnú komunikáciu pre mechanizmy.

Paradoxne, Trenčiansky samosprávny kraj, pod ktorý problémová spojnica medzi Považskou Bystricou a Milochovom patrí a ktorý súhlasil s jej využitím na stavebné účely, riešenie nemá. Podľa nich iná možnosť, ako viesť staveniskovú dopravu po ceste cez Milochov, nie je. Hovorkyňa Trenčianskeho samosprávneho kraja nás informovala len o tom, že zhotoviteľ bude musieť po ukončení prác cestu uviesť do pôvodného stavu a riešiť prípadné škody na majetku občanov. Rýchlosť, nerešpektovanie svetelnej signalizácie, preťaženie vozidiel či nezabezpečenie nákladu má kontrolovať a sankcionovať považskobystrický Policajný zbor. Z informácií, ktoré sme získali v Milochove, sa evidentne nepretrhne.

Zúfalí, znechutení a nahnevaní občania teda majú trpieť až do plánovaného ukončenia stavby v roku 2020. Ak stavbári nestihnú termíny, možno dlhšie. Najmenej dva roky sa budú brodiť blatom, dýchať haldy prachu v ovzduší, vo dne v noci počúvať hučanie strojov, ťažkých vozidiel, výbuchy z tunelov, triasť sa, či ich deti - idúce zo školy po ceste bez chodníkov - nezrazí plne naložený nákladiak, nezasiahne veľký kameň letiaci z nezabezpečenej korby... A poctivo dokumentovať škody spôsobené otrasmi, ktoré im, možno, niekto raz preplatí. Všetko len preto, že železnice neboli schopné za vyše desať rokov investovať do komunikácie, ktorá by viedla mimo zastavaného územia, a volení zástupcovia ľudu túto situáciu pripustili.

Ksituácii v Milochove nám hovorkyňa Železníc Slovenskej republiky (ŽSR) Martina Pavliková poskytla obsiahle vyjadrenie, v ktorom okrem iného uvádza, že „žiadne iné cestné komunikácie na zabezpečenie prístupu k stavebnému objektu tunela Milochov sa nenachádzajú, a teda sa nedá iným spôsobom než po uvedenej ceste zabezpečiť doprava. Za aktuálne prevládajúcich podmienok, stavu rozpracovanosti, striktne viazaných finančných nákladov, ich objemu, ako aj harmonogramu výstavby a miestnych pomerov nie je možné ani zaoberať sa výstavbou pozemnej komunikácie, ktorej účel a využitie by boli dočasné“.

Stavbári cesty pravidelne čistia, kropia a robia opatrenia na zamedzenie hlučnosti. Urobili takzvanú pasportizáciu (zdokumentovanie technického stavu) budov, na základe ktorej pri zistení poškodení súvisiacich so stavbou sa budú opravy poškodených objektov alebo iné úpravy riešiť v priebehu realizácie stavby. Hlavnú cestu v najkritickejších miestach spevnili, hrozbu kolízií dočasne riešia „inteligentným“ semaforom. „Uvedomujeme si, že to situáciu plnohodnotne nerieši. Žiaľ, šírkové a dispozičné usporiadanie komunikácie za aktuálnych podmienok neumožňuje stavebné úpravy.“

Hovorkyňa zároveň upozorňuje, že ŽSR ako subjekt verejnej správy nemôžu vynakladať finančné prostriedky na rekonštrukciu, opravu či údržbu majetku cudzieho správcu. „Podľa odhadu by šlo o niekoľkostotisícové náklady, komplexná rekonštrukcia cesty by navyše spôsobila omeškanie lehoty výstavby o niekoľko mesiacov.“ Pavliková vo svojej reakcii požiadala občanov, aby boli trpezliví a chápaví, keďže ide o strategickú líniovú stavbu. Pripomína, že ŽSR ako investor si splnili všetky povinnosti, ktoré im zákon ukladá, a vyhoveli všetkým požiadavkám.

Odvoláva sa tiež na fakt, že dotknuté mestá, obce ani správcovia komunikácií v rámci procesu povoľovania stavby nevyjadrili zamietavé stanovisko. To bol podľa nej dôvod, prečo investor nezakomponoval do nákladov výstavbu novej komunikácie. Dodáva, že nie je chybou investora, zhotoviteľa ani projektanta, že jediná prístupová cesta nespĺňa kritériá 3. triedy, hoci je tak definovaná, čo sa zistilo až počas realizácie stavby.

K obavám občanov z nočných odstrelov v tuneli Milochov ŽSR uvádzajú, že všetky práce budú podrobené meraniam hluku a seizmickým účinkom tlakovej vlny rovnako, ako to bolo počas už prebiehajúcich prác v neďalekom tuneli Diel. Žiadne z nameraných hodnôt neprekročili normové hodnoty. Na zamedzenie hluku a otrasov z odstrelov navyše zhotovili pevnú stenu z kovovej konštrukcie, potiahnutej geotextíliou, ktorá je umiestnená na začiatku tunela. „Ide o bežný spôsob razenia, ktorý sa používa na všetkých tuneloch v rámci výstavby diaľnic alebo železnice v poslednom období. Obvodný banský úrad všetky práce povolil s tým, že nie je možné práce na odstreloch prerušiť a robiť ich iba cez deň. Je to z dôvodu bezpečnosti práce,“ uzatvára Pavliková.

Čakajú ich roky života na stavenisku. Odmenou majú byť vlaky vychádzajúce z diery v kopci - vedľa ich domov

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás