Plus 7 dní

O piatich miliónoch korún, ktoré Slováci vyzbierali, aby vo Vysokých Tatrách mohli postaviť modernú jednokoľajku Alweg, sa dodnes hovorí s trpkou príchuťou. Pre mnohých to bolo životné ponaučenie a na žiadnu ďalšiu zbierku už neprispeli. Šepká sa, že tých päť miliónov zmizlo. Z večera do rána.

Postavilo sa za ne pražské metro, ako sa vravelo? Ukradli ich spriatelené vojská? Znárodnila ich pražská socialistická vláda? Skončili v súkromných vreckách?

„Neviem, či je to nevedomosť, alebo ľudia klamú zámerne,“ rozhorčuje sa Rudolf Belan. Na konci roku 1969 predsedal komisii, ktorá rozhodovala o tom, čo sa s vyzbieranými peniazmi stane.

Blížil sa koniec šesťdesiatych rokov a Tatry mali hostiť majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínach. Športová udalosť desaťročia mohla vo svete zviditeľniť Slovensko, ktoré sa práve trocha nadýchlo slobody, aj naše veľhory v tom najlepšom svetle.

Tatranská hromadná doprava bola však v žalostnom stave. Roky zastaraná železničná sieť by medzinárodnej klientele nestačila, časom ohlodaný ozubnicový spoj medzi Štrbským Plesom a obcou Štrba už nefungoval, ani parkoviská nemohli postačiť na nápor, ktorý sa mal na Vysoké Tatry v roku 1970 valiť.

„Čo si o nás svet pomyslí?“ pýtali sa Slováci. „Problém vyvolal obrovský ohlas. Išlo predsa o našu národnú hrdosť,“ vysvetľuje Belan. Riešení infraštruktúry sa črtalo viacero, Slovákov však najviac zaujala jednokoľajová rýchlodráha - Alweg.

S myšlienkou revolučnej jednokoľajky prišli mladí slovenskí architekti a hneď sa jej chytili aj médiá. Najmä vďaka novinárom denníka Smena sa Alweg dostal do povedomia Slovákov.

Do redakcie prichádzali desiatky podporných listov aj peniaze určené na štart výstavby. Pracujúci sa delili o výplaty, študenti na Alweg šetrili z peňazí zarobených na brigádach, žiaci posielali zisk zo zberu papiera, poľovníci prispievali z predaja zveri.

V redakcii sa hromadili státisíce korún, ktoré Slováci posielali s vidinou, ako sa po našich veľhorách budú raz voziť vo vzduchu na čomsi priam futuristickom. Vydavateľstvu nezostalo iné, než otvoriť účet v banke a čitateľov informovať o ďalších vkladoch. „Slováci sa skladali aj na prvú Maticu slovenskú, tak prečo nie na jednokoľajku?“ pýta sa Rudolf Belan.

<a href="https://www.pluska.sk/plus-7-dni/domov/tatry-pred-45-rokmi-gratuloval-nam-aj-nixon-pred-ludmi-zatajili.html">Tatry pred 45 rokmi: Gratuloval nám aj Nixon, pred ľuďmi to zatajili</a>

Ako sa však ukázalo, projekt bol až taký futuristický, že napokon zostal iba v teoretickej rovine. Nevznikol žiadny technický návrh, žiadna štúdia a pražská vláda pravdepodobne o jednokoľajke nikdy neuvažovala.

„Vláda na tlačovej konferencii oznámila, že je proti výstavbe Alwegu a že sa bude rekonštruovať existujúca železničná infraštruktúra. Zúčastnila sa na nej stovka novinárov z celého Československa, taká vec to bola,“ spomína Rudolf Belan.

Z mládežníckeho hnutia Alweg sa stala politická opozícia voči centrálnej vláde v Prahe. Možno aj preto výstavbu jednokoľajky zamietla. Slováci sa pustili do protestov a hoci pochodovali a držali hladovku, rozhodnutie vlády nezmenili. Na účte tak „viselo“ viac ako päť miliónov korún! Čo s nimi?

„Vedeli sme, že si tie peniaze nemôžeme nechať. Smena dvakrát vytlačila výzvu, aby sa prihlásili tí, ktorí chcú svoj príspevok naspäť. Na účte aj tak ostalo 3,7 milióna korún,“ približuje Belan.

Komisia, ktorej predsedal, sa rozhodla peniazmi iniciovať výstavbu novej základnej školy v rámci akcie Národ deťom. Mala stáť v partizánskej obci Nemecká, kde počas vojny zavraždili vo vápenke deväťsto ľudí.

Potvrdzuje to nielen zápis z rokovania, ale aj kronika základnej školy: „Ústredná rada Združení detských a mládežníckych organizácií na Slovensku rozhodla vybudovať zo zozbieraných finančných prostriedkov na Alweg základnú deväťročnú školu.“

Mohlo sa začať. Stavitelia potrebovali ďalších tridsať miliónov korún zo štátnej kasy. Na stavbe sa zúčastnilo až desaťtisíc brigádnikov z Československa, ale aj 225 Sovietov, 20 Poliakov, 25 Juhoslovanov, 5 Vietnamcov a jeden Egypťan.

Po troch rokoch mohol Rudolf Belan v mene všetkých mládežníckych a detských organizácií Československej socialistickej republiky odovzdať deťom novú školu. „Bola absolútne moderná, so všetkým vybavením, s parádnou telocvičňou, so Sieňou hrdinov Slovenského národného povstania,“ vyhlasuje hrdo.

„Tá budova je akási nešťastná, akoby zakliata,“ hodnotí po štyroch desaťročiach stav Základnej školy s materskou školou v Nemeckej Denisa Skladaná. V lete sa stala náhradnou riaditeľkou po odvolanom šéfovi. Piatou za štyri roky.

„Časté výmeny vedenia nerobia dobrú krv v učiteľskom kolektíve,“ myslí si. Žeby bola kliatba ozajstná? Veľkolepá budova robí vedeniu školy i obci vrásky. Nešťastný bol výber miesta, materiálu i niektorých architektonických riešení, no ani ďalšie roky nepriniesli šťastné rozhodnutia.

Do školského klubu na poschodí sa deti musia štverať po schodoch, ktoré sú pristrmé aj pre dospelého, jedáleň je pre trinásťtriednu školu malá a v telocvični sa prakticky nedá zakúriť.

„Radiátory sú nad hľadiskom, pod strechou. A keďže teplo stúpa nahor, veľmi nepomôžu,“ vraví riaditeľka. Ak by chcel telocvikár žiakom dopriať tepla, musel by zapnúť dva obrovské fény, ktoré sú však také hlučné, že už nepočuť nič iné.

Na plátanie problémov použili drevotriesku. Znížili ňou strop, aby zamedzili únikom tepla. Výsledok? Dočasne uzavretá telocvičňa, kým ju neodobrí statik. „Ani okná bez ochrannej mreže neboli najlepší nápad, museli tam dorobiť záclony. Palubovka si už tiež pýta svoje,“ vyratúva.

Ťažko veriť, že tu v deväťdesiatych rokoch odohral reprezentačný volejbalový zápas výber Spojených arabských emirátov. Situáciu v škole komplikuje aj kedysi populárny sklobetón. Bývalý riaditeľ sa ho rozhodol na mnohých miestach zbaviť a dal pred rokmi namontovať do tried a na chodbu plastové fixy. Neotvárateľné nové okná síce držia v triedach teplo, ale miestnosti sa vôbec nedajú vyvetrať.

Komickosť situácie dotvára, že na niektorých miestach nechali robotníci staré sklobetónové kocky a fixy „pichli“ priamo pred ne. Keď zaprší, sklobetón zatečie a deti majú hotové akvárium. Riaditeľ zrejme vybral to najlacnejšie riešenie. Čo s tým teraz? Vraj len rozbiť a pustiť sa do toho znova.

„Rekonštrukcia nebola ani skolaudovaná. Požiarne predpisy nespĺňame a hygienici by nás najradšej zatvorili. Kde by sme však potom učili?“ pýta sa zástupkyňa. Podporiť mozgovú činnosť žiakov kyslíkom môžu už iba otvorením dvier do átria. To sa však nedá z bezpečnostných dôvodov.

„Prísny zákaz vstupovať do átria. Hrozí nebezpečenstvo úrazu,“ varuje vedenie školy žiakov oznamom nalepeným na dverách, z ktorých odmontovalo kľučky. Za nimi sa nachádza neudržiavaná džungľa a zlovestne sa týčiaci tehlový múrik, ktorý by sa po najbližšom poryve vetra už týčiť nemusel.

Medzi šiestackou a siedmackou triedou už múr ľahol. Otvoriť dvere do átria môže iba pedagóg, ktorý si na hodiny nosí triednu knihu, podklady a - kľučku.

„Ako myšlienka tie záhradky neboli zlé. Deti sa tam učili pestovať rastliny, starať sa o kvety. Mohli sa tam presunúť aj na hodinu a spestriť si tak vyučovanie,“ chváli zástupkyňa.

Dnes to však nejde, musia dbať o zdravie detí. A nepustia ich do záhradky, ani keď sú alergické na pleseň. Jej závan vám udrie do nosa, sotva vstúpite do školy.

„Celá táto stena je plesnivá,“ ukazuje dočasná riaditeľka na „vkusnú“ drevotrieskovú stenu na poschodí školy. „Vedenie sa rozhodlo problém vyriešiť tak, že ju jednoducho zakryli. Pod drevotrieskou však stena naďalej plesnivie,“ krúti hlavou.

Stena ako pštros s hlavou v drevotrieske. Deti s alergiami majú jednoducho smolu. „Môjho syna som musela dať v siedmom ročníku na inú školu. Tu stále smrkal,“ dodáva.

Nie je prekvapenie, že vyše štyridsaťročná budova potrebuje plátať. Problémové sú napríklad aj kovové strechy, ktorých veľká časť ešte spomína na otvorenie školy.

„Niektoré časti sú už nové. Lenže iba preto, že ich strhla víchrica. Škola získala asi 50-tisíc eur z havarijného fondu,“ spomína Denisa Skladaná. Základná škola v Nemeckej je tiež jednou z posledných, ktoré ešte nie sú zateplené.

„Projekt sme podávali ako prvá škola na Slovensku. Ibaže pri eurofondoch musí financovať malú časť aj zriaďovateľ. A na tom to u nás stroskotalo,“ ťažká si.

V strede medzi budovami školy navrhli projektanti pre žiakov oddychovú zónu. V nej mohli oddychovať počas veľkých prestávok, po vyučovaní, slávnostne tu vždy otvárali školský rok. Dnes sa sem pomaly vstupuje „na vlastné nebezpečenstvo“.

Betónový múrik sa rozdvojil a čoskoro sa zrúti, zo škár medzi betónovými kvádrami vyrastá burina a točité schody priamo nabádajú na úraz maloletej osoby. „Nepamätám si, že by sa po tých schodoch niekto skotúľal, no decká sa rady na ne vešajú a hojdajú,“ vraví zástupkyňa. Stav vnútorného dvora ju trápi. „Od sedemdesiatych rokov sa oň nikto nestaral. Nestačí sem-tam pokosiť trávu a postrihať kríky,“ myslí si.

Najväčšou pýchou modernej socialistickej Základnej školy v Nemeckej mala byť Sieň mladých hrdinov SNP, no do tej sa už ani nedostanete. Je zatvorená, zámok na reťazi.

Koláže fotiek, veršov a výstrižkov z novín a údajne pozlátená plastika lemujú panelové steny nevľúdnej miestnosti, ktorá má oslavovať víťazstvo nad fašizmom. „Vojdi a postoj,“ hlása autor na jednej z koláží.

„Vyzerá to, akoby tú miestnosť nikdy nedokončili,“ reaguje zástupkyňa na čas, ktorý tu zastal. „Padá omietka, kúriť ani vetrať sa nedá. To je raj pre plesne,“ konštatuje.

Je pritom presvedčená, že sieň už nik nedá do poriadku. Tak ako Základná škola v Nemeckej mala byť symbolom socializmu a nového života, je dnes symbolom slovenského školstva.

„Z technickej stránky ideme dopredu. Všade sa môžeme pripojiť na školské wi-fi, montujeme interaktívne tabule, chodíme na školenia. No budova nám padne na hlavu,“ konštatuje dočasná riaditeľka Denisa Skladaná.

Najsmutnejším príbehom o zbierke je ten o Slovenskom poklade. Zbierku organizovala v roku 1993 Matica slovenská. Cieľom bolo vytvoriť devízové rezervy pre slovenskú korunu a tak ju stabilizovať.

Slováci vložili do pokladu úspory, cennosti i zlaté zuby, celkovo v hodnote viac ako 30 miliónov korún. Matica však veľkú časť investovala do problémového podielového družstva Slovenské investície. Peniaze sa už asi nikdy neobjavia.

Obrodný proces na konci šesťdesiatych rokov dodal Čechom a Slovákom odvahu „investovať“ do štátu. Vznikol Fond republiky, ktorý mal pomôcť zvýšiť životnú úroveň v krajine. Každý prispel, ako vedel - dal peniaze, zlato, zmenu navyše.

Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy však plány stroskotali. Výsledkom je nedôvera voči zbierkam. Tá sa podpísala aj pod nevydarenú národnú zbierku na vynovenie prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Vyzbieralo sa iba vyše tritisíc eur.

Čo sa stalo s miliónmi na tatranskú jednokoľajku Alweg? Plesnivejú

Výber pre vás