Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Stihne sa postaviť kostol? Prečo sa práce spomalili? Nájde sa dosť dobrovoľníkov? Nespadne tribúna? Je to také déjà vu. Tie isté otázky, aké dnes dostáva starosta Luníka IX na dennej báze, si mnohí Slováci kládli pred 18 rokmi. Kto si na to dnes spomína? Ak nie všetkých 250-tisíc ľudí, ktorí sa vtedy zhromaždili na priestranstve pred Technopolom, tak aspoň jeden z nich. Volá sa František Kollár a pre obyvateľov Luníka má odkaz: „Návšteva pápeža vaše sídlisko navždy zmení. Tak, ako zmenila to moje.“

<h2>Už raz zažité</h2>
Podľa Kollárových slov v&nbsp;roku 2003 vnímali Petržalku mnohí jej neobyvatelia ako azda jediné pravé slovenské mestské geto. Navyše to nebola štvrť, ktorá by sa pýšila kostolmi. Omše sa vtedy slúžili v&nbsp;Dome kultúry Zrkadlový háj.
„Dodnes si pamätám, ako sa ma novinári pýtali: Čo ak ľudí&nbsp; pohryzú potkany? Vravel som si, asi potratili rozum. Veď ja tu žijem a&nbsp;žiadne potkany nemáme,“ hovorí človek, ktorý do príprav okolo petržalskej návštevy Jána Pavla II. vložil dušu. „Odchádzal som z&nbsp;domu ráno, vracal som sa, keď už moje baby spali. Päť mesiacov som ani do roboty nechodil.“
<h2>Duch Svätý pomôže</h2>
František Kollár odporúča starostovi rómskeho sídliska Marcelovi Šaňovi, aby nepočúval „radcov“, ktorí sa mu budú vysmievať, že niečo nevyšlo. Nech sa nebojí, Duch Svätý pomôže. S&nbsp;jeho „helfnutím“ má vraj vlastné skúsenosti. Podobnosť medzi návštevami Petržalky a&nbsp;Luníka nevidí len v&nbsp;zlej povesti oboch mestských lokalít. Ján Pavol II. mal na pravý breh Dunaja naplánovaný príchod 14. septembra a&nbsp;rovnaký dátum si pre Luník IX zvolil František. „Aj o&nbsp;Petržalke sa kedysi hovorilo ako o&nbsp;odstrašujúcej časti mesta, o&nbsp;drogách, o&nbsp;kadečom. Návšteva pápeža ľudí veľmi povzbudila a&nbsp;myslím, že aj zmenila imidž štvrte k&nbsp;lepšiemu,“ povzbudzuje Marcela Šaňu aj obyvateľov nepopulárnej košickej lokality.

Skoro 70-ročný pán nám ukazuje fotky pred a&nbsp;po. Problémy a&nbsp;výsledok. Rozostavaný kostol, vysušenú trávu na mieste, kde bude stáť tribúna, ulice sídliska za Dunajom spred dvadsiatich rokov. Masa ľudí a&nbsp;omša slávená pápežom. Na jednom zábere reční František Kollár za stolíkom, na inom kráča s&nbsp;biskupmi, na ďalšom vidíme jeho dcéru, ako sa usmieva z&nbsp;fotky s&nbsp;prezidentom. Potom vyťahuje z&nbsp;euroobalov staré výstrižky novín. Všade rozhovory len s&nbsp;ním. Neplatený hovorca príprav. Uchoval si dokonca VIP visačku, s&nbsp;ktorou chodil po stavenisku. A&nbsp;hoci vo veľký deň nesedel s&nbsp;papalášmi a&nbsp;cirkevnými hodnostármi v&nbsp;prvom rade, vďaka nej iste videl pápeža z&nbsp;bližšej vzdialenosti ako zvyšok farnosti.
<h2>Aktívny v&nbsp;činžiaku</h2>
Zdalo by sa, že František Kollár bol kedysi v&nbsp;Petržalke veľká ryba. Zdanie však môže klamať. Bol obyčajný neobyčajný dobrovoľník. Bez privilégií, ale s&nbsp;talentom na vybavenie takých vecí, ktoré sa hádam ani ministrom nesnívali. Pritom ani nie je rodený Petržalčan. Pochádza z&nbsp;východoslovenskej dedinky Víťaz. Za socializmu pracoval na pozemných stavbách a&nbsp;dostal misiu na západnom Slovensku. Volalo sa to presunová úloha. Manželku si našiel v&nbsp;rovnakej firme a&nbsp;keďže bola Trnavčanka, rozhodli sa, že budú žiť v&nbsp;hlavnom meste. Tu bola vraj kultúra.
V&nbsp;novom domove sa stal rýchlo organizátorom. Bytová správa ho musela „milovať“. Odpadky, upratovanie, sadenie kvetov v&nbsp;predzáhradkách, všetko muselo byť tip-top v&nbsp;jeho vchode, i&nbsp;vo vedľajšom. Organizovali majálesy, volali ľudových rozprávačov, repeťáckych spevákov. Es­planáda žila aj predtým, ako námestie pred Technopolom zažilo pápeža.&nbsp;
František Kollár vraví, že bol aj je len obyčajný človek. Jeho ambície nikdy nemierili za múry dvojpaneláka na Osuského ulici a&nbsp;hoci v&nbsp;roku 2003 patril medzi tých, ktorí s&nbsp;visačkou VIP pripravovali návštevu Jána Pavla II., túžbu po moci nemal.
<h2>Rýchlo, rýchlo</h2>
Ako silne veriaci a&nbsp;medzi Petržalčanmi populárny však predsa isté privilégiá získal. Bol napríklad jedným z&nbsp;prvých, ktorí sa na jar po omši v&nbsp;Trnave dozvedeli o&nbsp;návšteve hlavy katolíckej cirkvi. „Arcibiskup na mňa na nunciatúre ukázal, že mám zostať. Pýtali sa ma, ako pokračuje stavba nášho Kostola Svätej rodiny. Aké máme problémy. Porozprával som mu a&nbsp;zrazu ma zaskočili informáciou o&nbsp;tom, že na Slovensko dôjde vzácny hosť. Spozornel som, pýtam sa: Hádam nie Svätý Otec? Veru áno. Vravia mi - nevieme ešte, kde ho dáme, do akej časti mesta. Mne viac nebolo treba, hneď som orodoval za Petržalku,“ spomína precítene. To bola nedeľa. V&nbsp;utorok už Kollár vedel, že vyhrali. „Obaja s&nbsp;farárom sme skoro plakali.”
Po radosti však prišlo prebudenie. Panika. V&nbsp;mysliach im rezonovalo: Bože pomáhaj, veď my dvaja to nezvládneme, musíme zapojiť veľa ľudí. „Hoci sme na informácie dostali embargo, nejako sme si museli poradiť. Išli sme za starostom Vladimírom Bajanom a&nbsp;povedali sme mu, čo nás čaká. Nechcel veriť. Vravím mu, pán starosta, treba sa tvrdo pripraviť, ideme do toho.“ Už v&nbsp;máji prišla delegácia. Obzrieť si miesto. Veľké priestranstvo, kde sa zmestí aj pol milióna ľudí, sa im zapáčilo. Kostol, ktorý bol rozostavaný dva roky, však trochu trhal oči.
<h2>Po boku veľkých</h2>
Jeho dostavanie bola najväčšia výzva. František Kollár spomína, že aj neľahký boj. Niektorí tvrdili, že sa to nestihne. Padali nápady, že sa stavenisko zakryje plachtami. „Preboha, otec arcibiskup, viete, aká by to bola hanba pred celým Slovenskom? Neveril nám, vravel, že nič nedá. Ja som mu odpovedal: My Petržalčania dokončenie berieme na seba.“
Nastúpil stres, problémy s&nbsp;firmami, ktoré pracovali dlhšie, ako sa plánovalo. Napríklad na inžinierskych sieťach. Potom výmena statika, ktorému to vraj nešlo. Keby nezasiahli, Kostol Svätej rodiny by možno dopadol ako biz­niscentrum Apollo.
„Na tejto fotografii sme prišli skontrolovať, ako pevne stojí tribúna,“ ukazuje Kollár na ďalšiu snímku spred rokov. Pozrieť sa, či je všetko nielen s&nbsp;kostolným, ale aj s&nbsp;vatikánskym poriadkom, prišli úradníci z&nbsp;ministerstva vnútra, z&nbsp;úradu vlády, cirkevní hodnostári.
„Vnútri sa všetko pripravilo. Zo školy doniesli lavice, pre biskupov minerálky, celá Avia zadarmo. Vonkajšok, to bola iná káva. Zháňal som ľudí. Večer som obtelefonoval všetkých, o&nbsp;ktorých som vedel, že majú skúsenosti s&nbsp;prácou na stavbách. Došlo ich 150 vrátane obyvateľov priľahlých ulíc. Ani som netušil, čo dáme všetkým robiť,“ spomína si.
Po práci prišli ďalší dobrovoľníci. Muži aj ženy. Čistili, maľovali, ponúkali koláče a&nbsp;rožky s&nbsp;paštétou. Zomkli sa, aby si neurobili pred svetom hanbu. „Vo veľký moment sa Petržalka ukázala. Ľudia sa menili, bolo to krásne.“
<h2>Odmena? Schuster v&nbsp;byte</h2>
Schopný organizátor sa ako jeden z&nbsp;mála Slovákov tešil nevídanej pocte. Do jeho príbytku zavítala sama hlava štátu. Rudolf Schuster v&nbsp;činžiaku za Námestím hraničiarov! Predstavte si tú slávu pre Františka Kollára. Vlastne, pre celý panelák. Dvanásť poschodí, štyri byty na jednom. To všetko bolo treba dať do pucu. Vymaľovali chodby, okná umyli, chodby „vyfintili“. Priestory hodné prezidenta! Tešili sa spoločne, hoci, ktovie, či Schuster vôbec ponad plecia svojich ochrankárov nové kvety pri výťahu videl.
S&nbsp;pohostením to bol teda ceremoniál! „Najskôr boli vyskúmať, ako žijem. Či sa nehádam, či neholdujem alkoholu, poinformovali sa. Prešiel som. Prišli asi dva dni pred návštevou. Pýtajú sa, čím chcem návštevu ponúknuť. Vravím, že možno sektom. Oni na to, v&nbsp;žiadnom prípade. Každý vie, že pije drienkovicu, tak som skúsil, že teda slivovicu? Dobre. Skontrolovali, zapečatili. Odložiť do chladničky. Keď prezident prišiel, manželka ju vytiahla a&nbsp;dali sme si po dva, aby sme nekrívali. Na nádvorí ho vítal detský súbor Škovránok. Hovorí mi, Kollár, takého by som chcel mať v&nbsp;Košiciach.“
<h3>FOTO v GALÉRII</h3>
Františkovi zostala po odchode Jána Pavla II. okrem fotografií a&nbsp;zožltnutých článkov v&nbsp;novinách prehĺbená viera. Petržalke zasa dokončený kostol, na ktorý čakali roky, a&nbsp;na námestí, ktoré dnes nesie meno obľúbeného pontifika, socha Svätého Otca v&nbsp;životnej veľkosti z&nbsp;dielne sochára Jána Gazdíka. Čo zostane Luníku IX? Uvidíme po 14. septembri.
<h3>Mohlo by vás zaujímať:</h3>
<ul>
<li><a href="https://plus7dni.pluska.sk/domov/pomoze-papez-slovensku-jedna-visna-cokolade-hladomor-nevyriesi?utm_source=P1D&amp;utm_medium=interlinkLM&amp;utm_campaign=LM" target="_blank" rel="noopener">Pomôže pápež Slovensku? Jedna višňa v čokoláde hladomor nevyrieši</a></li>
<li><a href="https://plus7dni.pluska.sk/domov/prezidentka-zuzana-caputova-udelila-milost-matke-tazko-chorej-dcery-co-bola-odsudena?utm_source=P1D&amp;utm_medium=interlinkLM&amp;utm_campaign=LM" target="_blank" rel="noopener">Prezidentka Zuzana Čaputová udelila milosť matke ťažko chorej dcéry: Za čo bola odsúdená?</a></li>
<li><a href="https://plus7dni.pluska.sk/domov/velka-udalost-pre-veriacich-blizi-pozrite-podrobny-program-papeza-slovensku?utm_source=P1D&amp;utm_medium=interlinkLM&amp;utm_campaign=LM" target="_blank" rel="noopener">Veľká udalosť pre veriacich sa blíži: POZRITE si podrobný program pápeža na Slovensku</a></li>
</ul>

Déjà vu? Odkaz Petržalčana na Luník IX: Aj o nás si mysleli, že sme geto, neprajníkom neverte

Výber pre vás

Déjà vu? Odkaz Petržalčana na Luník IX: Aj o nás si mysleli, že sme geto, neprajníkom neverte

Súvisiace články

Aj pápež je len človek: Kontroverzného Vojtaššáka zahrnul Ján Pavol II. do prejavu len omylom

Heger o nezaočkovaných: Návštevu Svätého Otca by sme nemali organizovať racionálne, ale srdcom!

Výber pre vás