Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Ak by ste žili v Rímskej ríši, neslávili by ste Vianoce, ale saturnálie. Rimania sa v tom období obdarúvali a hodovali. Historické múzeum Slovenského národného múzea v Bratislave bolo zatvorené, hoci mesiace pripravovalo veľkú výstavu práve o Rimanoch. Juraj Kucharík nás sprevádza Rytierskou sieňou alebo, ak chcete, Sieňou ústavy so zmesou nadšenia a smútku. Teší sa z inštalácie a jedinečných kúskov, ktoré sa pod sklo v červených debnách podarilo dostať. Smúti, lebo skvosty rímskej epochy veľa návštevníkov pre vládne opatrenia zrejme neuvidí. Výstavu otvorili 3. decembra, teda v čase, keď denne pribúdali tisícky nových prípadov nakazených koronavírusom.

<h2>Sťahovavý národ</h2>
Hoci Juraj Kucharík vyzerá so svojimi ryšavými vlasmi skôr ako Kelt, v&nbsp;bratislavskom Historickom múzeu je kurátorom výstavy o&nbsp;Ríme. Vysoké múry Bratislavského hradu hostia červené drevené debny. Juraj vysvetľuje, že to nie je náhoda. „Autori Dušan Veverka a&nbsp;Peter Masár sa inšpirovali pri tvorbe výtvarno-architektonického riešenia expozície okrídlenou vetou: Všetky cesty vedú do Ríma - pohybmi a&nbsp;presunmi Rimanov. Vitríny teda pripomínajú sťahovacie debny.“
Pod sklom vidíme plody polročného snaženia dvanástich autorov výstavy. Výpožičky prišli zo 16 kultúrnych inštitúcií, ba aj zo zahraničia. Kurátor rozpráva s&nbsp;nadšením o&nbsp;každom kuse histórie, okolo ktorého prechádzame. Zaujímavá je minca s&nbsp;vyrazenou tvárou Antonina Pia. Dovoz z&nbsp;Prahy. Dobrý, čestný, múdry cisár vládol 23 rokov. Pius bol adoptívnym otcom slávnejšieho vládcu, úzko spojeného so Slovenskom, Marca Aurelia. „Na minci je nápis Rex Qvadis Datvs. Podľa neho vieme, že cisár Antoninus Pius dosadil tunajším germánskym kmeňom Kvádom kráľa. Jeho meno nepoznáme, ale vieme, že v&nbsp;tomto prostredí podobnú politiku využívali,“ objasňuje Kucharík dôležitosť maličkého objektu.
Amfory, prilba, masívny zlatý náramok, sošky, sklenené misky, všetko pekne opísané, uložené. Kurátor pozná príbeh každého predmetu aj jeho cenu.

<h2>Rimania a&nbsp;my</h2>
Morálka, zvyky, architektúra a&nbsp;pokrokové technológie antickej civilizácie neprestávajú fascinovať. Od založenia mesta Rím trvalo pekných osem storočí, kým sa ríša roztiahla až na naše územie. Juraj Kucharík hrdo ukazuje na sedemmetrovú repliku mapy najvýznamnejších miest ríše. Je interaktívna, môžete stlačiť gombík a&nbsp;tieto mestá si „vysvietiť“. Ázia, severná Afrika, veľká časť Európy, celý vtedajší známy svet na papieri. Kurátor ťuká tlačidlá jedna radosť. Dezinfekciu zatiaľ nikde nevidíme, vraj pribudne, keď sa múzeum opäť otvorí pre návštevníkov.
„Jeden z&nbsp;bodov je nápis Gerulatis, teda nálezisko objavené v&nbsp;bratislavskej mestskej časti Rusovce. Málokedy si uvedomujeme, že zadunajská Bratislava, teda Čunovo, Jarovce a&nbsp;Rusovce, tvorila v&nbsp;1. až 4. storočí priamu súčasť Rímskej ríše. Bratislava sa nachádzala na pohraničí medzi Rímom a&nbsp;zvyšným barbarským svetom,“ pripomína nám ako svojmu jedinému publiku a&nbsp;chrlí ďalšie pikošky, ktoré sa ozývajú v&nbsp;prázdnych studených miestnostiach. Smutný začiatok podujatia, s&nbsp;ktorým ľudia v&nbsp;múzeu rátali ako s&nbsp;vrcholom zimnej sezóny.

<h2>Tajné priestory</h2>
Vychádzame z&nbsp;hradného paláca, riaditeľ Historického múzea Peter Barta nás vedie k&nbsp;záhradám. Pred nami čierno-sivý vchod, ktorý vyzerá ako futuristické toalety. Vstupujeme na miesto, ktoré objavili archeológovia pri stavbe podzemných hradných garáží. Úzka chodbička, veľký sklenený múr, za ktorým je cementová podlaha a&nbsp;náznaky stĺporadia, ktoré z&nbsp;nej pred viac ako dvetisíc rokmi vyrastalo. Spustí sa video, hlasno, najskôr v&nbsp;slovenčine, potom v&nbsp;angličtine.
„Voláme to tu Rím 2,“ vraví Peter Barta. „Išlo o&nbsp;dvojposchodovú budovu, vyrástla v&nbsp;priestore keltskej akropoly, ale podľa technológií ju postavili Rimania. Na projekcii uvidíte jej rekonštrukciu. Myslíme si, že to bol sklad rímskeho obchodníka.“
Verejnosť môže túto multimediálnu miestnosť zatiaľ vidieť len príležitostne. Dôvod? Opatrenia a&nbsp;prevádzkové dôvody. Nie sú ľudia. Nie sú peniaze.
<h2>Maličké šachové figúrky</h2>
Z&nbsp;nádvoria Hradu šliapeme zas dovnútra. Rytierska sieň s&nbsp;rímskou výstavou je vpravo, my bočíme vľavo. Výťah nás vyvezie na najvyššie poschodie bratislavskej dominanty. Riaditeľ Barta otvára dvere depozitára. Veľká miestnosť s&nbsp;uzamykateľnými policami. Trochu vyzerá ako z&nbsp;ruského sci-fi filmu. Obsah políc napĺňajú zbierkové predmety z&nbsp;rôznych čias vrátane socializmu. Depozitáru vládne už deväť rokov hlavný kustód Eduard Belušák. Kustód je akýsi odborný správca vzácnych predmetov, depozitárom volajú sklad objektov našej histórie. Odtiaľto existuje prístup do jednej z&nbsp;hradných veží. Točité schody, betón, potom nič, len zima. Vyšli sme ako húsky po jednom tam, kde sa nedostane takmer nik. Historici rozprávajú, že kedysi bola vo veži kancelária.
Eduard Belušák má v&nbsp;náplni práce dotyky s&nbsp;dejinami. Doslova. Zháňa hmotné časti dávnych rokov, zapisuje ich, fotí, eviduje, skladuje, oprašuje a&nbsp;občas vyťahuje, keď je na to príležitosť. Nasadil si rukavičky a&nbsp;medzi prsty opatrne berie malú chlebovú figúrku, ktorú vyrobil Andrej Bagar vo väzení, aby si mohol zahrať šach. Kustód nás nechá rozhliadnuť sa.
„Vidíte tieto hodiny? Keď som ich sem doniesol, na ručičkách som nastavil čas narodenia svojho syna,“ baví sa na detaile, ktorým si spravil radosť.

<h2>Noc v&nbsp;múzeu</h2>
Najnovším prírastkom v&nbsp;miestnosti je fotoaparát, ktorý sprevádzal exprezidenta Schustera po Amazonke.
„Múzejník je vlastne historik fetišista,“ smeje sa na bonmote. Eduard najviac miluje 20. storočie, je naň tunajším odborníkom, teda v&nbsp;reči múzejníkov kurátorom. Vždy vie, na čo predmet slúži? Zamyslí sa a&nbsp;priznáva, že občas je zaskočený a&nbsp;musí popátrať. „Pred pár rokmi mi jedna pani poslala fotografiu. Vraj jej syn našiel niečo stredoveké. Pozrel som, odpísal. Žiaľ, išlo o&nbsp;banícky kahanec z&nbsp;50. rokov. Ak niečo už neslúži, človek netuší, na čo to mali predkovia.“
Už dva roky je múzeum otvorené len na etapy, ale vraj dni ubiehajú tak rýchlo, ako keby návštevníci chodili. Ráno Eduard otvorí dvere práce a&nbsp;už nestíha. Musia odísť zmluvy o&nbsp;výstavách, potom rieši podmienky v&nbsp;depozitároch. Na predstave, že príde na ôsmu a&nbsp;do štvrtej, kým nepadne, oprašuje predmety, sa smeje. Neraz sa stáva, že s&nbsp;kolegami strávia v&nbsp;múzeu aj noc. Vyzerá inak ako tá z&nbsp;filmu, ale ak je v&nbsp;deň otvorenia výstavy všetko tip-top, odchod zo zákulisia na brieždení sa oplatil.

<h2>Črpáky na žinčicu</h2>
Kustód by mal tráviť denne maximálne štyri hodiny pri svojich predmetoch v&nbsp;depozitári. Viac by bolo pre neho zdravotne nevhodné. Opotreboval by sa vraj viac ako predmety. Eduard Belušák vraví, že Hrad je síce krásne miesto na prácu, má však toľko chodieb, schodov a&nbsp;zákutí, že medzi kanceláriou, obedom, depozitárom a&nbsp;ďalšími povinnými pochôdzkami sa mu pri príprave výstavy podarilo v&nbsp;pohode nachodiť 20 kilometrov. Jeho kolegyňa „od vedľa“ Jasna Paličková súhlasí. Ona môže rátať aj kroky na schodíkoch červeného rebríka vo „svojej“ miestnosti.
Obzeráme ďalší depozitár. Kráčame popri škatuliach plných drevených črpákov a&nbsp;iných nádob. Konzervátorka ich nabalila do ÚĽUV-u, kde mali byť vystavené. Nie sú. Čakajú na postcovidové časy.
Jasna je vedúcou oddelenia ľudovej kultúry, kurátorkou textilných etnografických zbierok a&nbsp;stará sa o&nbsp;úžitkové umenie z&nbsp;dreva. Vyrezávať a&nbsp;vyšívať však nevie. „Nie som tento šikovný typ,“ smeje sa. „Fascinuje ma, že každý predmet je iný. Aj keď máme 50 črpákov, nikde sa motív neopakuje. Mangľovacie piesty, ktoré sú darmi z&nbsp;lásky, detto. Máme ich asi stovku, každý iný, originálny,“ ukazuje rôznorodosť.

<h2>Čakanie na otvorenie</h2>
Jasna na svojej práci miluje skúmanie predmetov a&nbsp;ich sprístupňovanie študentom, výtvarníkom a&nbsp;kolegom z&nbsp;iných inštitúcií. „Keď prejavia záujem, rada im ukážem poklady, ktoré máme v&nbsp;našich zbierkach,“ zdôvodňuje.
Eduardovi chýba publikum tiež. Spomína si na skvelú skupinu dôchodcov, ktorým robil prednášku na mieru. Zaujímali ich dovolenky, tak pre nich pripravil prehliadku o&nbsp;tom, ako sa menilo trávenie voľného času počas celého 20. storočia a&nbsp;čo sme na to v&nbsp;minulosti potrebovali.
Riaditeľ Historického múzea Peter Barta vysvetľuje, že výstavy sú len kvapkou v&nbsp;mori aktivít, ktoré má s&nbsp;kolegami na starosti. Spravujú a&nbsp;skúmajú kultúrne dedičstvo, popularizujú predmety z&nbsp;múzea, napríklad tvorbou videí, aj pre nepočujúcich, organizujú tematické prehliadky pre školy. Veľká časť ich aktivít prebieha v&nbsp;zákutiach Hradu, keď sa venujú vedeckej práci.
<h3>FOTO V GALÉRII</h3>
História je ako bonboniéra, povedal by Forrest Gump. Každý si z&nbsp;nej môže vybrať, čo ho zaujíma. Jej listiny a&nbsp;predmety sú bezodnou studnicou príbehov a&nbsp;dobrodružstiev. Aj Peter Barta sa k&nbsp;dejinám dostal cez ne. Miloval knihy Vojtecha Zamarovského. Kým obdobie s obmedzenými návštevami prehrmí, možno večerný čas využije aj na to, aby sa navrátil k&nbsp;dielam slávneho autora.

Deň v prázdnom múzeu: Šuflíky ako z hororu a ľudia, ktorí vedia o tajomstvách histórie všetko

Výber pre vás

Deň v prázdnom múzeu: Šuflíky ako z hororu a ľudia, ktorí vedia o tajomstvách histórie všetko

Súvisiace články

ROZHOVOR s Matovičom: Porovnáva sa s biblickým Dávidom, číta len noviny a nečakané priznanie

Aj politici si privyrábajú: Ktorým "na bokovkách" potieklo vlani najviac a kde makali?

Keď je sociálka na strane otca: Kontrola známeho prípadu našla KOPEC CHÝB a trest úradníkom?

Odborník varuje vládu: Ak spackajú dôležitý prísľub, bude z toto nebezpečný precedens

Politici-profáci: Kde učí Klus, Blaha alebo Habánik a koľko si z prednášok vlani zarobili?

Výber pre vás