reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Trikrát začal a&nbsp;trikrát skončil. Prvý raz ešte v&nbsp;čase, keď, ako vraví, bol mladý a&nbsp;krásny. To bolo začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Dal sa ako živnostník vyrábať pre rezešovský kindermanžment kovové súčiastky, ktoré síce chceli, ale - „Platiť za ne nechceli,“ konštatuje. A&nbsp;tak tento vyučený kovoobrábač začal robiť drevené police. Že to má od železa ďaleko? „Vyrastal som v&nbsp;dielni, v&nbsp;otcovej garáži, viem všetko, mám široký záber, celých 350 stupňov. Viem, do 360 stupňov ešte desať chýba, ale keby som vedel aj to, tak sa ošálim,“ hovorí. Darilo sa mu aj s&nbsp;drevom. „Zrezané globusky“, ako ich nazýva, šli na dračku. Aj keď ich za deň dovliekol tridsať na vtedajší košický blšák, všetky predal. Začal ich voziť dokonca aj do Bratislavy, ale keď v&nbsp;Košiciach okolo roku 2000 postavili prvý hypermarket, čoskoro bolo po blšáku aj po jeho biznise. „Veď aj Vietnamci zutekali,“ dodá na vysvetlenie.

To však už mal budovu, v&nbsp;ktorej podniká aj dnes, a&nbsp;vrhol sa na výrobu nábytku, <a href="https://www.drevona.sk/kuchynske-linky/%20" target="_blank" rel="noopener">kuchynské linky</a> na mieru, vstavané skrine. „V roku 2005 pribudla drevárska firma rovno oproti mojej dielni, vyrábali presne to isté, čo ja. Vtedy som nerobil nič iné, len vyratúval cenové ponuky - kto dá lacnejšie, ten ide. Nakoniec som robil jeden prah za štyri eurá. Ak som ho mal ísť aj namontovať, musel som ho zamerať, zohľadniť krivé podlahy, všetko vyrovnať. Isto uznáte, že to sa nevyplácalo. Konkurencie pribúdalo, dnes je v&nbsp;Košiciach najmenej sto nábytkárov,“ vysvetľuje. „A tak som skončil aj s&nbsp;nábytkom,“ uzatvára osudový tretí pád Tibor Truhan.

Na nešťastného aj hajzeľ padne, vraví sa. Lenže Tiborovi Truhanovi pomohol, aby sa na nohy postavil štvrtýkrát. „Dvadsať rokov vyrábam i&nbsp;tkané koberce a&nbsp;boli časy, keď som ich za deň dokázal predať aj päťdesiat metrov. Vždy to bol dobrý artikel. Keď som tak s&nbsp;tými kobercami stál na trhu na košickom Dominikánskom námestí, zrazu sa pri mne zastaví chlap a&nbsp;ľubozvučnou slovenčinou sa ma pýta - Latríny nerobíte? Zasmial som sa a&nbsp;odpovedal mu protiotázkou - A&nbsp;to ešte niekomu treba? Ukázalo sa, že áno!“ Pán s&nbsp;ľubozvučnou slovenčinou, o&nbsp;ktorom nevie, odkiaľ prišiel, si rozkázal kadibúdku s&nbsp;rozmermi jeden krát jeden meter a&nbsp;majster kovoobrábač sa pustil do roboty.

„Parametre som si musel vymyslieť sám, ale tie neprezradím, to je moje firemné tajomstvo,“ zabáva sa. „Vychádzal som z&nbsp;toho, že ak budú tri steny rovnaké, ušetrím na materiáli, bude menej odpadu. Zadok musí byť logicky nižší, aby bola aj strieška šikmá a&nbsp;stekala po nej voda. Predné dvere? To bol problém. Veď taký milý záhradný domček stojí vonku, či je plus, alebo mínus dvadsať stupňov Celzia a&nbsp;smrekové drevo môže začať pracovať, môže sa začať vlniť. Keď som na vnútornú stranu predných dverí dal latkovú výstuž v&nbsp;tvare písmena Z, ako sa to vždy robilo, spodok dverí mi odstával. Potom mi raz pomáhal syn a&nbsp;namiesto zetka vyrobil iksko. Bol to geniálny nápad!“

Dostávame sa k&nbsp;výške sedadla. Človek sa učí stále a&nbsp;Tibora Truhana poučila jedna babka: „Mne z&nbsp;latríny visia nohy, ja takú nechcem,“ povedala. Vzal stoličku, zmeral výšku sedadla - 45 centimetrov. Ale sedadlo na hajzlíku - nemyslite si, že je to škaredé slovo, niektorí vravia, že je to spotvorené z&nbsp;nemeckého domček - by malo byť nižšie. „Jeden chlap si objednal iba výšku 39 centimetrov, lebo v&nbsp;takej výške má doma záchodovú misu. Ale ja uvažujem, že to dám ešte nižšie, aby to bolo...“&nbsp;a spolu sme hľadali to najvhodnejšie slovo, kým sme sa nedohovorili na - fyziologické. Podrep. Aj o&nbsp;tom hovoril jeden zo zákazníkov, ktorý si na vykonávanie istých činností nevedel vynachváliť les.

Nuž a&nbsp;dostávame sa k&nbsp;ďalšej nesmierne dôležitej veci, k&nbsp;diere na latríne. Okrúhla s&nbsp;priemerom 27 centimetrov? Okrem toho, že by sa ten tvar nepáčil pánom, mohlo by sa v&nbsp;nej vraj zašprajcovať aj menšie dieťa. „Nakoniec som vzal záchodovú dosku a&nbsp;urobil ju presne podľa nej. Nesťažoval sa nikto,“ dodáva Tibor Truhan.

Dokonalé ilúzie, fóry a&nbsp;filozofická úvaha

Človek by si myslel, čo už môže byť jednoduchšie ako búdka, do ktorej aj kráľ chodí peši. A&nbsp;to sme nehovorili o „atypoch“ - atypický človek, atypická búdka. Alebo o&nbsp;spojených stavbách kadibúdkových, ku ktorým patrí, povedzme, drevárnička, ani o&nbsp;variantoch typu drevený domček - chemické WC, drevený domček - keramická misa. To sú, samozrejme, rozmary. Oveľa dôležitejšie sú v&nbsp;tomto prípade najprízemnejšie veci, povedzme, ako z&nbsp;domčeka dostať von plné vedro? Za predpokladu, že budúci majiteľ nechce poslúchnuť radu majstra a&nbsp;zapustiť do zeme dvestolitrový sud bez dna a&nbsp;jeho spodok vysypať štrkom. „Viacerí odo mňa chceli otvor dolu na zadnej strane, ale nikomu to neodporúčam, toaleta sa tak veľmi znečistí. Keď už to musí byť, mám svoj patent. Ukotviť domček na betón troma skrutkami, ktoré sa ľahko dajú uvoľniť, celú stavbu zvaliť dopredu na pysk, vyčistiť, vrátiť na miesto a&nbsp;opäť pripevniť,“ vysvetľuje Tibor Truhan.

Nehádajte sa s&nbsp;ním, on naozaj vie o&nbsp;týchto stavbách všetko! Túžite po romantickom srdiečku na predných dverách? Zabudnite! Vašu romantiku privítajú vtáčiky, ktoré sa cez srdiečko dostanú dovnútra, a&nbsp;netušia, že to, čo robia, by mali robiť do diery v&nbsp;strede a&nbsp;nie všade okolo.

Keď už romantiku, potom s&nbsp;potlačou! „Asi pred štyrmi rokmi mi jedna slečna z&nbsp;reklamnej agentúry ponúkala ich služby a&nbsp;zhovárali sme sa aj o&nbsp;nálepkách, ktoré by sa dali dať na predné dvere. Ale tie nič nevydržia, polámu sa a&nbsp;je to škaredé. A&nbsp;tak spomenula - potlač. Dobrý nápad, ale čo by na nej asi tak malo byť?! Zrazu mi to v&nbsp;hlave skrslo! Počuli ste už dakoho, že by vám povedal, čo ide robiť na záchod? Nie! Každý povie - idem telefonovať. Anglická telefónna búdka! Najskôr som chcel domček dať potlačiť zo všetkých strán, nech vyzerá ako v&nbsp;centre Londýna, ale to by bolo hneď o&nbsp;sto eur drahšie. Tak zostalo iba pri vstupných dverách,“ dodáva.

Ale aj tie stačili, aby sa štyria Briti v&nbsp;Košiciach váľali od smiechu, keď ju zbadali. Závan domoviny v&nbsp;ďalekom cudzom svete ich rozveselil. Hoci najviac letia obyčajné drevené hajzlíky, lebo ľudia sa boja, že by im krásne domčeky ukradli, britská búdka si medzi zákazníkmi rýchlo našla svojich fanúšikov a&nbsp;dala aj krídla fantázii. V&nbsp;jeho dielni stoja pripravené predné dvere s&nbsp;potlačami, na ktorých je fľaša becherovky, fľaša starej mysliveckej - to sa chystal na poľovnícku výstavu -, väzeň za mrežami - ťažko povedať, čím sa inšpiroval -, zvláštne ľudové ornamenty - dal si ich urobiť „na mieru“ -, ale aj Mickey Mouse. Nič nie je zadarmo, grafiky musel kúpiť. „Ešte uvažujem o koňovi, ktorého hlava trčí zo stajne, páčili by sa mi aj tie anglické strážne búdky, v&nbsp;ktorých stoja vojaci s&nbsp;veľkými čiapkami, čičmianske vzory... Ale určite chcem staroslovanského boha hromu a&nbsp;blesku Perúna, lebo niekedy človek máva pocit, že Perún sa práve do tej búdky presťahoval,“ hovorí.

Veru, človek sa ľahko dá oklamať a&nbsp;nielen zvukmi. Niekoho oklamú aj oči. Veď tá anglická telefónna búdka vyzerá naozaj „ako živá“, dokonalá ilúzia. „Jedna pani sa ma raz spýtala, či do toho záchoda zvonku nevidno. Uspokojil som ju, že zvonku dnu nie, ale zvnútra von áno.“ Ilúzia alebo dokonalý fór. „Nedávno som vyrábal záchod, ktorý mal na prednej strane karikatúru mužskej tváre a&nbsp;bubny. Manželka objednala manželovi bubeníkovi darček k&nbsp;narodeninám.“ Od vznešených citov sa nakoniec aj tak dostaneme opäť tam, kde sme boli. „Viete, ak nechcete, aby tá doska vpredu pod dierou vyzerala ako mapa, treba na ňu z&nbsp;vnútornej strany namontovať kus plechu,“ povie Tibor Truhan. Príroda to tak zariadila, naozaj pomôže len kus plechu. A&nbsp;to vás nakoniec privedie k&nbsp;filozofickej otázke, o&nbsp;čom život vlastne je.

Drevený trón: Tiborovi Truhanovi pomohol hajzeľ znova sa postaviť na nohy

Výber pre vás