Dvaja mladíci zomreli na streche vlaku, Igor prišiel o nohu:  Cestu z pekla napokon našiel

Zabával sa skákaním na vagóny, vlak mu odrezal nohu: Každý si svoj osud vyberá sám, hovorí Igor

Vlak mu odrezal nohu: Neposlúchal som rodičov, hovorí Handlovčan Igor, ktorý sa vrátil z pekla

Ján Dzúr

Svet je plný tragédií, no k&nbsp;tým najabsurdnejším patrí udalosť z&nbsp;konca októbra. Jazdou na streche viedenského metra sa vtedy bavila skupinka štyroch výrastkov, dvaja Rakúšania, jeden Čech a&nbsp;jeden Ukrajinec s&nbsp;českým občianstvom. Krátko pred príchodom do stanice Schönbrunn však dvaja chlapci, ktorí tak­zvane surfovali na vagóne, telami narazili do nadchodu. Video, ktoré si natáčali a&nbsp;neskôr uniklo na sociálne siete, ukazuje, ako mladíci v&nbsp;maskách kľačia na streche vlaku. V&nbsp;momente, keď súprava prichádza k&nbsp;mostu, sa k&nbsp;nemu otočia chrbtom. Ďalší záber už približuje, ako jeden z&nbsp;nich nehybne leží na vozni a&nbsp;vedľa jeho tela je krvavý fľak. O&nbsp;pár dní, žiaľ, obaja chlapci svojim zraneniam podľahli.

„Túto správu som zachytil, ale žiadne emócie už mnou nelomcovali. Myslím si, že o&nbsp;svojom osude rozhoduje každý sám. A&nbsp;nie vždy sa v&nbsp;tínedžerskom veku pri tom riadi rozumom. Ani ja som nedbal na výčitky rodičov, zaujímali ma len diskotéky, kamaráti a&nbsp;bláznivé nápady,“ povie na to Igor Brunner (39). V&nbsp;roku 2000 mal pätnásť rokov, práve skončil základnú školu. V&nbsp;tých časoch ešte svetu nevládol internet a&nbsp;šialené príbehy zo sociálnych sietí neudivovali detské publikum. Najväčšou výzvou pre handlovských šarvancov boli vlaky s&nbsp;uhlím, ktoré uháňali po železničnom viadukte nad mestom.

„Keď pred ním spomalili, najsmelší naskakovali na rútiace sa vagóny. Bežali popri transporte, nabrali rýchlosť a&nbsp;vyhupli sa na schodíky. Neboli to chalani, za ktorých by som dnes dal ruku do ohňa, ale v&nbsp;tom čase na mňa urobili dojem,“ priznáva Igor. So svojimi vrstovníkmi partiu dobrodruhov nesmelo pozoroval, no napokon ich nasledoval. Skákanie na vozne sa mu zapáčilo, neveril, že môže mať tragické následky. Lenže stačilo pár sekúnd a&nbsp;šťastie sa od neho po dvoch mesiacoch adrenalínovej zábavy odklonilo. Vo chvíli, keď sa chytal uháňajúceho vagóna, sa mu tenisky zaplietli do černíc, ktoré rástli pri koľajniciach.

„Strhli ma pod obrovité železné koleso. Prešlo po mne, ostal som ležať na podvaloch. Všetko sa udialo v&nbsp;okamihu, rušňovodič ani len netušil, čo sa za jeho chrbtom deje,“ spomína si Handlovčan. Dnes túto udalosť zo svojho života vytesnil, no vtedy sa v&nbsp;šoku skrúcal na zemi a&nbsp;čudoval sa, že ho nič nebolí. Až keď si nadvihol nohu, zistil, že mu drží na kúsku kože. Vlak mu ju odrezal v&nbsp;polovici lýtka. „Pamätám si len záblesky. Ako sa nado mnou skláňali dvaja chlapi a&nbsp;jeden mi šatkou zastavoval krvácanie. Vybavuje sa mi krik, hukot sirény i&nbsp;plač mamy, ktorá ku mne utekala.“

Igor sa prebral v&nbsp;handlovskej nemocnici, kde ho skoro jedenásť hodín operovali. Presná diagnóza znela –&nbsp;amputácia ľavého predkolenia. „Stratil som dva litre krvi a&nbsp;istý čas som sa pohyboval na hranici života a&nbsp;smrti,“ vzdychne si. V&nbsp;špitáli strávil skoro štyri mesiace a&nbsp;spočiatku nechcel uveriť, že nohu už mať nebude. „Každé ráno som ju hľadal a&nbsp;dúfal, že snívam. Mával som fantómové bolesti a&nbsp;stále ma ukrutne bolela,“ doplní s&nbsp;trpkým výrazom. Rok sa liečil, štyri mesiace z&nbsp;toho strávil v&nbsp;Kováčovej. Zvykal si na kýpeť, protézu, boľavé rany. Učil sa chodiť. Na učňovskú školu nastúpil s&nbsp;12-mesačným oneskorením na francúzskych barlách.

Aj so svojím postihnutím mohol jazdiť na bicykli, prípadne hrať volejbal. Po jednom z&nbsp;kempov, na ktorom sa zúčastnil, ho dokonca vyhlásili za tenisový talent. „Navrhli mi ostať v&nbsp;Bratislave, no internátny život ma nelákal. Dlhý čas som preležal v&nbsp;nemocnici a&nbsp;v&nbsp;liečebniach, chcel som byť doma,“ pokračuje pán Brunner. Jeho svet sa po tragédii otočil o&nbsp;180 stupňov. Pre kamarátov, ktorí ho predtým potľapkávali po pleci, sa krivkajúci chalan bez nohy stal nezaujímavým. Starej partie sa zriekol, našiel si novú. A&nbsp;hoci so svojím postihnutím smel športovať, dlho ho nič nebavilo.

Igor nezakrýva, že v&nbsp;mladosti si výčitky rodičov k&nbsp;srdcu nebral. Až po istom čase mu došlo, aký bol naivný. Nie pochybní kamaráti z&nbsp;viaduktu, oni boli pre neho dôležití! „Mama, krajčírka, je neuveriteľne láskavá. Vždy sa o&nbsp;mňa strachovala a&nbsp;v&nbsp;živote neotvorila dvere na krčme. Otec pracoval ako baník. Keď som sa narodil, mal sedemnásť rokov! Aj v&nbsp;takomto veku sa ukázal ako zodpovedný chlap. S&nbsp;maminým tehotenstvom sa jeho mládenecký život skončil. Žil už len pre nás. Nikdy sa nedotkol pohárika, čo ja z&nbsp;čias svojej mladosti povedať nemôžem,“ prizná Handlovčan, dnes dvojnásobný otec.

S&nbsp;priateľkou Maťkou má školáka Igorka (11) a&nbsp;druháčku Ninku (7). Pracuje ako servisný technik elektriky a&nbsp;rovnako, ako sa kedysi o&nbsp;neho báli rodičia, teraz sa o&nbsp;svoje ratolesti strachuje on. Boli to práve deti, ktoré do Igorovho života priniesli najväčšiu zmenu. Po narodení Igorka začal dnes čoskoro štyridsiatnik pravidelne trénovať. Onedlho sa stal reprezentantom Slovenska v&nbsp;hode oštepom a&nbsp;vo svojej kategórii dokonca stále drží európsky rekord – 45 metrov! „Nechcel som, aby pred synom niekto hovoril, že jeho otec nemá nohu. Nech radšej rozprávajú, že aj bez jednej končatiny niečo dokázal,“ povie na to.

Ako stojaci oštepár s&nbsp;jednou nohou bol na majstrovstvách sveta v&nbsp;Londýne. Videl Dubaj, na vrcholových podujatiach súťažil aj v&nbsp;Česku, v&nbsp;Nemecku, v&nbsp;Poľsku. „Vlani ma preradili medzi sediacich, no na svetových hrách športovcov s&nbsp;telesným znevýhodnením v&nbsp;Thajsku som hneď na prvý raz v&nbsp;tejto kategórii skončil štvrtý. Aj s&nbsp;problémami, ktoré som mal pre časový posun a&nbsp;neuveriteľnú horúčavu, som tam hodil osobný rekord 28,72 metra. Ale viac ma štve, že takmer stále končím tesne za pódiom. Teraz mi naň chýbal meter dvadsať,“ naoko sa hnevá muž, ktorý na cestách zažíva množstvo príbehov.

Na letisku si ho vyhliadla kontrola a&nbsp;umelú nohu si musel odobrať. Vrátili mu ju až po pre­skenovaní. „Asi si mysleli, že som dáky pašerák! Ale ja už som si na svoj hendikep zvykol, je mojou súčasťou a&nbsp;vôbec ho nevnímam. Len keď idem plávať, vymením si nohu na chodenie za nohu na kúpanie. A&nbsp;keď behám alebo hádžem oštepom, nasadím si nohu na športovanie,“ povie s&nbsp;chichotom Igor. Oddýchne si s&nbsp;rodinou alebo pri jazde na bicykli, jeho najnovším koníčkom je však záhradka, ktorú si zveľaďuje.

Handlovčan nepatrí k&nbsp;ľuďom, ktorí na svoj osud zanevreli. Na viadukt, kde prežil ťažkú tragédiu, dovidí z&nbsp;balkóna svojho bytu, no zo svojich spomienok ju dokázal vytesniť. Stále sa smeje, žartuje, a&nbsp;keď v&nbsp;zime napadne sneh, chodí po ňom istejšie a&nbsp;rýchlejšie ako mnohí zdraví ľudia. „Práve pád pod vlak bol pre mňa akýmsi varovným prstom. Keby mi neodsekol nohu, možno by som bol stále v&nbsp;partii, ktorá na mňa v&nbsp;puberte urobila dojem. A&nbsp;to by bola cesta do pekla,“ podotkne. Oveľa radšej ako o&nbsp;rôznych nešťastiach hovorí o&nbsp;svojich rodičoch. „Bez ich starostlivosti by som sa po tragédii nikam neposunul. Ostali pri mne aj v&nbsp;najťažších chvíľach, nikdy mi nič nevyčítali,“ uzatvára Igor Brunner. To už si nebudú môcť povedať otcovia a&nbsp;mamy chlapcov z&nbsp;Česka, ktorí zomreli pri Viedni. Spoločnosť Wiener Linien v&nbsp;reakcii na ich smrť vyzvala verejnosť, aby sa podobným kúskom vyhýbala. „Žiadne video na TikTok, skúška odvahy ani selfie nestoja za to, aby ste liezli na metro alebo električku a&nbsp;riskovali svoj život,“ tlmočil web Der Standard jej vyhlásenie.

Metro vo Viedni môže ísť rýchlosťou až 80 kilometrov za hodinu, pri príjazde do stanice Schönbrunn je to obvykle asi 50 kilometrov za hodinu. Šestnásťročný Rakúšan utrpel ľahké zranenia, jeho 13-ročný kamarát vyviazol bez zranení. Z&nbsp;miesta utiekli, neskôr sa tam však vrátili.

Igor Brunner je členom klubu Proficio, ktorý zastrešuje fungovanie telesne postihnutých športovcov. „Po úraze ma oslovil pán Peter Matiaško, ktorý je tiež z&nbsp;nášho mesta a&nbsp;už vtedy sa venoval postihnutým športovcom. V&nbsp;tom čase som bol príliš mladý a&nbsp;sám som nevedel, čo chcem,“ nezakrýva Igor. Dôležitým mužom v&nbsp;jeho živote je Adrián Matušík, niekoľkonásobný majster sveta vo vrhu guľou či v&nbsp;hode diskom. Hoci mal tiež ťažký pracovný úraz, nevzdal sa. Handlovčana potiahol až do reprezentácie, pomáhal mu s&nbsp;výživou a&nbsp;tréningmi. Vybavil mu dokonca výborného trénera, ktorým je dodnes Jozef Hanušovský.

Dvaja mladíci zomreli na streche vlaku, Igor prišiel o nohu: Cestu z pekla napokon našiel

Súvisiace články

Päťdesiatsedemročný Slovák sedel na koľajniciach pri Parndorfe: Zabil ho prichádzajúci vlak

Slávka milovala Star Trek, dnes skúma život na Marse: Pracovať v NASA je prestíž, hovorí

Obliekal sa do ženských šiat a zabíjal mužov: Upír z Hannoveru osudu neušiel, sťala ho gilotína

Martina z Pečie celé Slovensko dobyla svet háčkovanými postavičkami: Úspech zožal aj Miro Jaroš

Sagan a Vlhová nemajú nástupcov: Deti sú lenivé a tučné, vystríha známy tréner. Lekári súhlasia

Výber pre vás