Plus 7 dní

Divadelné hry o Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii, Festival politickej piesne, dopredu schválené texty pesničiek či prvomájové sprievody ostali už len spomienkou na kultúru spred roka 1989.

Revolučný rok prežili estrádne televízne Silvestre, ktoré patria stále medzi vrcholy televíznej tvorby a sú prešpikované hereckými hviezdami. Na rozdiel od socializmu oveľa menej ľudí chodí do kina a rekordné predaje platní v státisícoch sú minulosťou. Teraz sú hudobníci radi, ak ich predajú štyri tisícky.

November 1989 zasiahol oblasť kultúry drastickým spôsobom. Umelci zvyknutí na nekonečný príval štátnych peňazí na všetko, čo zaváňalo šírením sovietsko- československého priateľstva či bojom za svetový mier, sa po roku 1990 skončil. Viac-menej si museli na seba zarobiť. „Socializmus je pre lenivých,“ tvrdí Milan Lasica, ktorý krátko po revolúcii otvoril vlastné súkromné divadlo L+S.

„Posledný zákaz som dostal v roku 1994 od ministra kultúry Dušana Slobodníka (HZDS), keď mi zobral sedemdesiat percent štátnej dotácie. Nepáčilo sa mu, čo sa v našom divadle hrá. Bolo to likvidačné, a preto som sa rozhodol ísť na súkromnú bázu, aby som nebol na nikoho odkázaný,“ hovorí dnes Lasica.

Podľa neho sa musia v divadle obracať a hľadať peniaze, ale doteraz sa im to vždy podarilo. Pred rokom 1989 boli obdobia, keď dvojicu Milan Lasica a Július Satinský režim odmietal a komikom sa snažil skomplikovať život. Zakazoval im vystúpenia. Najprv ich poslal do Brna a potom dvaja pôvodne dramaturgovia skončili na Novej scéne ako herci - v operete.

„Aj na to museli mať niektorí odvahu, že nás tam prichýlili,“ tvrdí Lasica. Dodáva, že kultúru riadila prostredníctvom strachu všemocná komunistická strana. „Často prišli nariadenia, čo treba hrať. Boli aj zákazy. Pamätám si na dva veľké na Novej scéne. Jeden sa týkal macedónskej hry v roku 1976 deň pred premiérou a potom našej hry Náš priateľ René.

V tomto to bolo až diabolské, že sme sa nikdy nedozvedeli, prečo bola hra zakázaná a kto to zakázal. Bolo to anonymné a nebolo to na papieri. Jeden to povedal a druhý to akceptoval, lebo sa zľakol,“ spomína Lasica s tým, že od polovice osemdesiatych rokov sa situácia uvoľnila a dohľad nebol taký prísny.

Ľudia mali čoraz väčšie politické očakávania. „Naozaj boli chvíle, keď sa do divadla chodilo iba kvôli tomu, aby ste sa mohli zasmiať alebo zatlieskať nejakej kvázi protištátnej vete. Niekedy tá protištátna veta bola aj Dobrý deň. Dnes chodia ľudia do divadla za zábavou alebo umením, hoci aj zábava je často umenie,“ tvrdí Lasica.

Zároveň však nesúhlasí s tvrdením, že kvalita kultúry bola vtedy vyššia a ľudia vedeli rozlíšiť gýč od kvality. „Vždy keď sú ľudia nespokojní s daným stavom, vznikajú fámy o tom, že v minulosti bolo lepšie a kvalita bola vyššia. A nespokojní s daným stavom sú ľudia vždy. Nemyslím si, že ľudia sú iní ako v minulosti."

"Len sa uvoľnili určité zábrany, takže sme sa dozvedeli aj také veci, čo sme ani netušili, lebo sme o tom nesmeli hovoriť. Napríklad sa teraz hovorí o vysokej zločinnosti. Ale aj v minulosti bola zločinnosť, len sa o tom nesmelo písať. Takže keď sa o tom nepíše, tak to neexistuje. Dnes sa môže písať o všetkom,“ tvrdí Lasica.

Mnohé odvetvia kultúry zaznamenali po roku 1989 dramatický ekonomický prepad. Najviac sa znížil predaj hudby a návštevnosť kín. Na to však nevplývala iba zmena systému, ale najmä rozmach televízie, požičovní DVD a v posledných rokoch kinám nepomáha ani internet. Ten takmer zlomil väz hudobnému priemyslu.

Hudobníci už dávno nezarábajú z predaja fyzických nosičov - CD, ale skôr z vystúpení a tantiém z hrania ich pesničiek. Preč sú zlaté časy, keď najpopulárnejší hudobníci predávali platne v státisícoch. Elán podľa šéfa Opusu Júliusa Kinčeka predal zo svojho albumu Detektívka zhruba 600-tisíc kusov, čo je slovenské maximum.

Iba na porovnanie, v roku 2013 sa na Slovensku predalo celkovo 392-tisíc CD a DVD vrátane zahraničných. Domácich interpretov sa predalo iba 201-tisíc kusov.

„Najlepšie predaje Opus zaznamenal v osemdesiatych rokoch. Najviac letel Elán, Peter Nagy a Miro Žbirka,“ tvrdí predseda predstavenstva Opusu Kinček. Ako však dodáva, presné čísla neexistujú.

„Sú to len kvalifikované odhady, keďže vtedy sme o registračných pokladniciach ani nechyrovali. Odhadujeme to podľa distribúcie do vlastných, ale aj externých predajní. Platní a kaziet reálne skončilo u spotrebiteľov podľa mňa asi o 10 až 20 percent menej,“ dodáva Kinček s tým, že tieto presné čísla sa už nikde nedajú overiť.

Stále sú však na dnešnú dobu neuveriteľné. Päť najpredávanejších albumov na Slovensku dalo dokopy zhruba 2,3 milióna platní či kaziet. Opäť iba na porovnanie. Dnes sa na Slovensku považuje za megaúspešný album taký, ktorý predá štyritisíc kusov. Vtedy dostane platinovú platňu. A pritom nedosahuje ani jedno percento predaja Elánu či Petra Nagya v najlepších rokoch.

Vo všetkých masových oblastiach kultúry mala svoj dohľad nad ideovou čistotou komunistická strana. V skladbách sa nesmel objaviť ani náznak kritiky socialistického zriadenia a hudobný štýl bol obmedzený.

Slovo rock bolo zakázané používať, ešte tak džezrock, aj to s prižmúrením oka. Rock a punk boli totiž podľa komunistických ideológov kapitalistické hudobné žánre, ktoré ohlupovali mládež a propagovali zhýralý západný životný štýl.

Aby sa mládež ani náhodou nedostala k škodlivej hudbe, musela absolvovať každá kapela pred verejným vystúpením previerku pred ideologickou komisiou. Tá ich pesničky buď odobrila, alebo im hrať vyslovene zakázala.

Akoby zázrakom sa pritom v roku 1985 sformovala trenčianska skupina Bez ladu a skladu v zložení Michal a Peter Kaščákovci, Richard Rybníček a Martin Beďatš. Všetci mali 15 rokov, iba Michal mal trinásť. Vo svojich textoch otvorene kritizovali komunistický systém. Cez komisiu pritom prešli.

„Už z domu sme vedeli, že komunistický režim je niečo choré. Koncom osemdesiatych rokov bol už taký vysilený, že nás nechal na pokoji. Nemal už silu na šikanovanie,“ spomína Beďatš, ktorého mama, učiteľka na gymnáziu, pomáhala na začiatku so zháňaním vyradených ško l ských nástrojov pre kapelu.

Album im komunisti nikdy nedovolili nahrať, ale koncerty aj pod dohľadom ŠtB im viac-menej tolerovali, hoci hrali viac v Česku ako na Slovensku.

„V roku 1988 nám v Istropolise zakázali kompletný repertoár a museli sme v sprievode ŠtB opustiť sálu. Paradoxne, ten istý rok nás pozvali na Festival politickej piesne do Martina. Všetci až na jedného člena sme to okamžite zamietli,“ spomína Beďatš s tým, revolúcia bola pre nich niečo neuveriteľné.

Pred komisiu nechodili iba kapely, ale aj socialistickí diskdžokeji. Asi najznámejší je Fero Hora. „Prehrávky boli zábavné. Boli tam otázky z teórie hudby, politické otázky z marxizmu-leninizmu a potom o SZM, teda Socialistickom zväze mládeže,“ spomína. Popri hraní na diskotékach pracoval v Slovenskom rozhlase.

„Aj na diskotékach sme mali predpísaný repertoár. Určité percento domácich interpretov a potom zo spriatelených socialistických krajín. Keby som však hral podľa predpisu, tak by nikto netancoval,“ tvrdí Hora. V rozhlase podľa neho nebol až taký prísny dohľad, tak sa im občas podarilo prepašovať do vysielania aj „závadnú“ západnú hudbu, ktorá bola napriek zákazom na diskotékach najpopulárnejšia.

„Raz za mnou prišiel Pavol Zelenay, aby som na čistú kazetu nahral najväčšie západné hity pre súdruha Jozefa Lenárta, prvého tajomníka ústredného výboru strany,“ smeje sa Hora.

Ako štátny diskdžokej sa Hora podľa vlastných slov nemal zle. „Mali sme zadarmo prístup k všetkým platniam Opusu a platili nám sto korún za hodinu hrania, takže som mal vyšší plat ako riaditeľ fabriky,“ spomína Hora a dodáva, že najviac leteli práve zahraničné kapely, potom Modus, Taktici, Žbirka, Elán, Michal David a Peter Nagy. „Gott a Vondráčková sa na diskotékach nehrali.“

Po roku 1989 neklesla radikálne iba pôrodnosť, ale i návštevnosť kín. Zlatý vek kinematografie zažilo Slovensko podľa Miroslava Ulmana zo Slovenského filmového ústavu v šesťdesiatych rokoch. „V roku 1960 prišlo do kín vyše 43 miliónov ľudí pri priemernej návšteve 152 divákov na predstavenie,“ konštatuje Ulman.

Opäť porovnanie s dneškom - v roku 2013 prišlo do slovenských kín 3,7 milióna divákov, teda menej ako desatina rekordného čísla. Vtedajšia vysoká návštevnosť kín sa dá vysvetliť tým, že televízia v tom čase bola ešte v plienkach a práve v šesťdesiatych rokoch bola silná československá generácia filmárov, ktorá produkovala jeden film za druhým.

Navyše za socializmu bol plán doviezť kino a s tým spojenú možnosť propagandy doslova do každej dediny. „Kým v roku 1950 bolo na Slovensku 568 kín v 16 percentách miest a obcí, tak v roku 1965 ich bolo už 1 194, čo je najviac kín v povojnovej histórii. Každá tretia obec mala kino,“ tvrdí Ulman.

Po roku 1989 rapídne klesla produkcia slovenských filmov. O filmové štúdiá Koliba sa za Vladimíra Mečiara handrkovali toľkí záujemcovia, až skončili v rukách jeho dcéry Magdy. Počet divákov v kinách stále rapídne klesá.

Kým v roku 1989 si prišlo pozrieť filmy takmer 19 miliónov divákov, v roku 2005 ich bolo už iba 2,1 milióna, čo bolo zatiaľ historické minimum. Odvtedy sa počet divákov stabilizoval medzi tromi až štyrmi miliónmi. Zato kín ubúda. Dnes ich je zhruba stodvadsať.

Hrubý odhad predaja historicky najúspešnejších hudobných albumov na Slovensku.

1. Detektívka (Elán) - okolo 600-tisíc platní a kaziet 2. Mne sa neschováš (Peter Nagy) - okolo 500-tisíc 3.-5. Sezónne lásky (Miroslav Žbirka) - okolo 400-tisíc 3.-5. Hodina slovenčiny (Elán) - okolo 400-tisíc 3.-5. Chráň svoje bláznovstvá (Peter Nagy) - okolo 400-tisíc

Na porovnanie, v roku 2013 sa predalo celkovo 200-tisíc albumov všetkých slovenských interpretov.

Elán predal za socíku pol milióna albumov. Tí najlepší dnes sotva 4000

Výber pre vás