Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Zobrať si slovo. V&nbsp;triede, na stretnutí, v&nbsp;práci, s&nbsp;klientmi, na verejnosti, na pódiu, na konferencii, v&nbsp;pléne, na svadbe, na kare, na rodinnej oslave. Presvedčiť. Nepotiť sa. Netriasť sa. Narábať s&nbsp;hlasom tak, ako si chvíľa vyžaduje. Nájsť presné slová. Etapy cesty k&nbsp;úspešnému&nbsp;rečneniu na verejnosti sú jasné, ale bariér je mnoho. Stretli sme sa s&nbsp;mladými, ktorí si namiesto futbalu vybrali debatovanie.

„Mala som pocit, že mesto, kde som vyrastala, školy, ktoré som navštevovala, sociálno-ekonomická kategória mojich rodičov, to všetko sa na mne vidí, ale hlavne počuje v&nbsp;tom, ako rozprávam,“ vraví študentka Anna z&nbsp;východu, ktorá prednedávnom prišla do hlavného mesta na univerzitu.

Komunikačné zručnosti sú dnes nutnosťou a&nbsp;patria k&nbsp;povinnej výbave úspechu nielen v&nbsp;práci, vo verejnej sfére, ale často aj v&nbsp;súkromí. O&nbsp;tom, ako k&nbsp;nim prísť, by Anne mohli rozprávať traja stredoškoláci, ktorých sme stretli, keď v&nbsp;jednom z&nbsp;bratislavských hotelov trénovali na súťaž, ktorá by sa dala nazvať aj Superstar výrečnosti.

Timofej, Matej a&nbsp;Christian Alexander sú v&nbsp;poslednom ročníku gymnázia. Timofej a&nbsp;Matej chodia na súkromnú strednú školu s&nbsp;americkým spôsobom výučby v&nbsp;Bratislave, Christian na jednu z&nbsp;top slovenských stredných škôl - bilingválne anglické gymnázium v&nbsp;Sučanoch pri Martine. Spolu s&nbsp;dvoma dospelými, Braňom a&nbsp;Michalom, sa cvičia na majstrovstvá sveta v&nbsp;debate. Už pri prvej otázke vytiahnu športovú terminológiu.

Je naozaj výučba, ako narábať so slovom, šport? „Nespotíte sa, nebolia vás svaly, ale potrebujete podobné veci, ako pri akomkoľvek inom športe: tímovú spoluprácu, musíte tvrdo trénovať, byť disciplinovaní. Podobne ako športovci aj my máme možnosť buď cvičiť, alebo ísť s&nbsp;kamošmi von. A&nbsp;my sme si vybrali prípravu na debatnú súťaž,“ vraví Timofej. „Akože sa nespotíš? Dáme päť debát za deň a&nbsp;uvidíš, ako sa nespotíš,“ smeje sa na študovanej odpovedi svojho zverenca tréner Braňo.

Kým sa títo mladíci postavia za stojan s&nbsp;mikrofónom, ktorý volajú „kecpult“, musia si naštudovať tézy, o&nbsp;ktorých budú rozprávať. Poriadne pozisťovať za a&nbsp;proti, poznať argumenty súpera, poctivo naštudovať svoje vlastné. Zoradiť tie najtrefnejšie, vybrať, na ktoré klásť dôraz. Zosnovať text tak, aby obecenstvo v&nbsp;sále presvedčili.

Argumentácia je pre chalanov debatérov najdôležitejšia časť prípravy. Zhodujú sa na tom, že v&nbsp;ich mienke prevažuje nad prednesom. Vyhľadávaním najpresvedčivejších argumentov strávia hodiny. Súťaž, kam sa chystajú, však na štýl rečnenia nezabúda. Hodnotenie sily hlasu, tempa, gestikulácie, dôrazu či výberu rečníckych figúr predstavuje 40 percent z&nbsp;celkovej známky.

Budúci maturanti vraj svoje chyby dobre poznajú. U&nbsp;Timofeja je to rýchlosť rozprávania, potrebuje spomaliť. Tiež často používa „proste“. Matej sa musí odnaučiť používať ako slovnú barličku dlhšie „hmmm“, zvláštne nádychy a&nbsp;časté oslovenie „dámy a&nbsp;páni“, ku ktorému sa utieka vždy, keď sa musí zamyslieť nad ďalším slovom. U&nbsp;Christiana sa zas opakuje „nejakým spôsobom“ a&nbsp;„vlastne“.

Aby si mladí rečníci zvykli na to, že stoja pred neznámym publikom, ktoré od nich vyžaduje reč ako od skúseného štátnika, trénujú rôzne techniky - divadelný prednes, slam a&nbsp;rap, príhovor, pracovný pohovor. To všetko smeruje k&nbsp;debate, ktorá sa pokladá za najvyšší stupeň cvičenia výrečnosti.

„Cieľ debaty je učiť kritickému mysleniu, lebo sa od vás vyžaduje, aby ste vytvárali argumentačné pozície, jasne formulovali myšlienky a&nbsp;boli schopní vžiť sa aj do pozícií, ktoré vám nie sú vlastné, ba dokonca do takých, s&nbsp;ktorými nesúhlasíte. Ste nútení premýšľať o&nbsp;tom, čo ich robí legitímnymi,“ vysvetľuje tréner Branislav Fečko. „Jednoducho treba zabezpečiť štúdiom, zvykom, cvikom, aby slová prišli vtedy, keď ich potrebujete,“ dopĺňa myšlienku. Klasická príprava advokátov, politikov, rečníkov.

Niekto ich zvláda lepšie a&nbsp;iný horšie. V&nbsp;rámci prípravy si Timofej, Matej a&nbsp;Christian pozrú takých ľudí, od ktorých sa môžu učiť rétorickému umeniu. Hoci tvrdia, že sledujú prejavy slovenských politikov, medzi Slovákmi veľa vzorov nenašli. „Ja to beriem tak, že zapnúť si online vysielanie Národnej rady je už naša nepísaná povinnosť,“ vraví Christian. Inšpiráciu nevidí ani v&nbsp;poslancoch, ani v&nbsp;expremiérovi Ficovi, zrejme najzručnejšom rečníkovi Slovenska.

„Pustili ste si Fica, Danka, Sulíka, Kotlebu?“ pýtame sa. „Nie,“ zaznie zborovo. „Iba keď si chcem zničiť večer,“ vraví Tim. „Trhám si vlasy nie preto, že to počujem, ale preto, že tomu ľudia veria,“ krúti hlavou. „Ak ich pozerám, tak po nedeľňajšom rodinnom obede. Vtedy si vravím, jasné, zase, klasika,“ opísal Christian svoj rituál. Klasikou myslí prázdne frázy, opakovanie toho istého, nepočúvanie kolegov, a&nbsp;teda slabé reakcie či nelogické vety.

„Syntax ma zabila,“ smejú sa ešte a&nbsp;my si domyslíme, že narážajú na šéfa parlamentu Andreja Danka. Ten sa vraj nedrží základného pravidla - Nech rytmus vašich slov sleduje tempo vašich myšlienok. Vidieť, že politici medzi mladými ako téma fičia.

„Je pravda, že Fico pekne rozpráva, je dobrý rečník, ale keď sa na to pozriete z&nbsp;obsahového hľadiska, vidíte problémy. Tých je množstvo,“ myslí si Christian. Chalani hovoria, že ich vzormi sú skôr Václav Havel, John Fitzgerald Kennedy alebo Winston Churchill. Páčia sa im nielen prednesy, ale aj myšlienky.

A&nbsp;čo Hitler alebo Stalin? Z&nbsp;ich prejavov tiež šaleli davy. Alebo negatívna politická figúra nemôže byť skvelým debatérom? Ale áno, priznajú s&nbsp;nevôľou. Tim odpovedá príkladom nedávnych českých prezidentských volieb. „V&nbsp;jednej debate medzi Zemanom a&nbsp;Drahošom sa ukázalo, že Zeman ako skúsený politik dokázal formulovať svoje návrhy čisto, jednoducho, pochopilo ho množstvo ľudí, zároveň hovoril banality. Drahoš do toho išiel komplikovanejšie. Argumentačne bol dobrý, ale čo sa týka atraktivity pre ľudí, v&nbsp;nej mal prevahu Zeman.“

Bývalí členovia debatérskych krúžkov podľa Mateja pracujú aj v&nbsp;politike, napríklad v&nbsp;Prezidentskom&nbsp;paláci. Aj on tam stážoval. „Ak pozorne počúvate správu o&nbsp;stave republiky, nájdete za ňou aj debatné argumenty,“ upozorňuje, keď sa chalanov pýtame, čo si myslia o&nbsp;prejave „nepolitika“ Andreja Kisku pred zvolením a&nbsp;dnes. „Určite vidieť, že sa veľa naučil,“ myslí si Matej. Koľko ľudí, toľko názorov. Prezidenta po vyhlásení, že nebude opätovne kandidovať na najvyššiu funkciu v&nbsp;štáte, kritizovala napríklad europoslankyňa za Smer Monika Beňová. Nepáčilo sa jej, že emotívne slová o&nbsp;rodine a&nbsp;dôležitý odkaz čítal z&nbsp;papiera.

„U&nbsp;politikov je vždy na zamyslenie, čo z&nbsp;toho, čo hovoria, im napísali poradcovia a&nbsp;čo do textov vložili sami. Niektorí sú len dobrí herci, ktorí napísané pekne prednesú. Čo pri verejných rečníkoch hodnotíme?“ pýta sa tréner Braňo. „Koľko zručnosti, kritického myslenia z&nbsp;toho, čo počúvame, patrí im?“ pýta sa bez očakávania odpovede. Timofej vraví, že treba premýšľať samostatne a&nbsp;nie si vyberať medzi povedaným. „Jeden politik vraví to, iný druhé. Nemôže to fungovať tak, že s&nbsp;jedným skôr súhlasím, a&nbsp;teda ho mám rád,“ myslí si.

Timofej a&nbsp;Christian sú skôr extroverti. „Chcem rozprávať. Rozprávanie ma jednoducho veľmi baví,“ vraví Timofej. „Je to návykové. Lebo to nie je len hovoriť svoj názor, ale zamýšľanie nad tým, či má vôbec zmysel povedať, čo si myslím. Dôležité bolo vyjsť zo svojej školskej bubliny a&nbsp;vidieť niečo nové. Pochopiť a&nbsp;nasmerovať sa niekam,“ povedal nám s&nbsp;nadšením.

Nie všetci, ktorí profesionálne debatujú na súťažiach, to však majú ako Timofej. Napríklad Matej je introvert. „Navyše ráčkujem,“ priznáva svoj problém. Tréneri však vravia, že vyjsť zo svojej pohodlnej zóny a&nbsp;hovoriť nahlas je nutné. Opäť používajú športové termíny - je to boj, vnútorný aj spoločenský. Nie pre všetkých je verejný prejav prirodzený.

Stratení v&nbsp;ústnom prejave sú často napríklad spisovatelia. Pritom sú majstrami slova. Po­dľa odborníkov ich hľadanie presných, krásnych slov a&nbsp;hra s&nbsp;vetami, keď môžu opravovať, škrtať, meniť, brzdí. Nesúvislé vety, zastavenie v&nbsp;ich strede, dlhé pauzy, odbočky, niekedy aj koktanie. Fanúšikovia Dušana Mitanu, Michela Houellbequa alebo držiteľa Nobelovej ceny za literatúru Patricka Modianiho občas trpia za svojho obľúbenca, keď ho počujú v&nbsp;televízii.

V&nbsp;športe to funguje tak, že čím viac námahy vyviniete, tým viac výsledkov uvidíte. Platí to aj, čo sa týka slovného prejavu v&nbsp;debate. Keď je človek trémista a&nbsp;introvert a&nbsp;nakoniec sa mu slovo podarí skrotiť, je v&nbsp;závere často ešte lepším debatérom ako ten, ktorý začínal so sebavedomím. Matej vraví, že hoci sa mu ruky stále potia, keď vystupuje, získal sebavedomie. Už sa nebojí hovoriť svoj názor ani mýliť sa, či premýšľať nahlas.

„Keď počúvate, máte nejaký intuitívny názor na danú problematiku, ale neviete, prečo ten názor máte. Nezamýšľali ste sa nad tým do hĺbky, nepoznáte protistranu,“ objasňuje Matej, ako funguje u&nbsp;väčšiny tvorba názoru. „My už dnes vieme, prečo sa postavíme na nejakú stranu a&nbsp;vieme si to obhájiť. Keď sa nerozhodneme pre žiadnu stranu, tak to neznamená, že názor nemáme, ale že rozumieme argumentom oboch strán, no sami nie sme presvedčení, že niektoré prevládajú,“ vraví.

„Argumentácia je všade okolo nás. Či treba presvedčiť učiteľa, že naozaj potrebujem ísť na záchod, alebo vyjasňovať postoje medzi kamarátmi, keď jeden povie, aký je Kiska hlúpy, a&nbsp;druhý vraví nie, ten je super, a&nbsp;začne sa hádka. Je to v&nbsp;tom, ako dokážete svoj názor pretlačiť proti ostatným,“ hovorí Timofej. Rozprávať sa spolu s&nbsp;rešpektom si vyžaduje aj počúvanie a&nbsp;ešte väčšiu námahu ako v&nbsp;minulosti. Lebo dnes sa mladí zväčša vyjadrujú písomne a&nbsp;v&nbsp;správach, ktoré nepresahujú 140 znakov.

Kritické myslenie by prijali za povinný predmet. Alebo za predmet dostupný na každej škole a&nbsp;vyučovaný naprieč učebnými osnovami. Chalani hovoria, že prínosom je pre nich aj tréning, ktorý ich núti vžívať sa do kože ľudí, s&nbsp;ktorými nesúhlasia. Často musia obhajovať pozíciu, ktorá im je úplne cudzia. Matej si spomína na taký príklad, ktorý sa mu vryl do pamäti.

„Debatovali sme o&nbsp;tom, či by sme mali trestať ľudí za hanobenie mena národných hrdinov. Takže, ak poviem niečo zlé o&nbsp;Štefánikovi, mal by som dostať pokutu. To je drsné. Vytiahol som si obhajovať súhlasnú pozíciu s&nbsp;touto tézou. Naozaj som netušil, čo povedať. Nakoniec to bola jedna z&nbsp;najlepších rečí v&nbsp;mojom živote. Prišiel som na to, že aj v&nbsp;takejto téze, ktorá sa mi zdá na prvý pohľad neobhájiteľná, môžu existovať solídne argumenty,“ rozpráva.

Aké ste našli? - pýtame sa ho. „My ako Slováci sme mladý národ, ktorý si veľa vytrpel, a&nbsp;naša národná identita a&nbsp;spolupatričnosť nie sú také silné ako u&nbsp;iných národov. Práve cez národných hrdinov, na ktorých môžeme byť právom hrdí, by sme ju mali budovať, a&nbsp;teda mali by sme ich chrániť. Aj pokutami za ich hanobenie. Stále s&nbsp;tým osobne nesúhlasím, ale chápem, že niekto môže niečo také tvrdiť,“ odpovedal.

Matejovi rodičia sú lekári. On by chcel ísť študovať nejaký ekonomický smer do zahraničia. A&nbsp;čo robiť? Ešte presne nevie. Timofejovi rodičia vraj prešli mnohými povolaniami, ale keď ich menuje, je nám jasné, že tiež pochádzajú z&nbsp;vyššej strednej triedy. „Robili v&nbsp;nehnuteľnostiach, v&nbsp;žurnalistike, v&nbsp;manažmente, v&nbsp;biznise.“ Tiež ráta s&nbsp;tým, že o&nbsp;rok získa miesto na nejakej dobrej anglickej univerzite. Hlásiť sa bude na ekonomický odbor. Svoje budúce zamestnanie vidí v&nbsp;politike alebo v&nbsp;školstve. Christianov otec je Dán a&nbsp;obchodník, matka právnička v&nbsp;oblasti nehnuteľností. Študovať by chcel tiež mimo Slovenska a&nbsp;už má vyhliadnutý anglický odbor - philosophy politics and economics. Aby sa stal čím? Analytikom alebo konzultantom.

Je teda debatovanie na Slovensku pre elitu? „Áno, hovorí sa to. Si debatér, tak si automaticky triedny hovorca,“ vraví Timofej, ale myslí si, že je to aktivita ako každá iná. „Zapojiť sa môže hocikto, ale je pravda, že väčšina debatných klubov existuje na gymnáziách a&nbsp;na obchodných akadémiách. Asociácia sa snaží zaviesť debaty aj tam, kde je štúdium menej všeobecné, aby tie tézy boli potom menej všeobecné,“ vraví Michal.

„Debata nie je inherentne elitná alebo elitárska, lebo na nej nie je nič také, čo by stálo veľa. Človek potrebuje mozog, ktorým premýšľa, a&nbsp;ochotu rozprávať nahlas. Bohužiaľ, faktory a&nbsp;dynamika spoločnosti sú také, že často práve žiaci, študenti mimo gymnázií sa k&nbsp;tomu dostávajú ťažšie,“ zhŕňa diskusiu tréner Braňo.

„U&nbsp;nás je to tak, že prístup k&nbsp;médiám, a&nbsp;teda k&nbsp;tomu, čí hlas počujeme, kto má vplyv na politické dianie, nie je rovný. To znamená, že o&nbsp;niektorých problémoch vieme oveľa viac ako o&nbsp;iných. Problémy komunít na okraji spoločnosti sú také, o&nbsp;ktorých veľa nevieme. Je pre ne dôležité, aby hovorili nahlas, lebo inak sa spoločnosť nebude o&nbsp;ich problémy zaujímať,“ počúvame Mateja.

Prečo sa oplatí hovoriť nahlas? „Je to to isté, ako keď sa spýtate, prečo sa oplatí voliť. Jeden hlas z&nbsp;miliónov sa zdá málo,“ myslí si Timofej. „Rozprávať sa oplatí, lebo vám to poskytuje možnosti presvedčiť niekoho, ovplyvniť, čo sa deje,“ dodal. Reč, keď je dobre napísaná a&nbsp;ešte lepšie prednesená, môže mať veľkú moc.

Fico pekne rozpráva, ale obsah je čudný. Mladí debatéri vravia, čo si myslia o politikoch-rečníkoch

Výber pre vás