Jana Čavojská

Z&nbsp;Dary zostal iba pravoslávny Chrám Narodenia Panny Márie a&nbsp;cintorín. Domy zrovnali so zemou, hospodárske zvieratá odviezli, ľudí vysťahovali. Pri stavbe priehrady Starina dediny pochovala voda. Miesto, kde stála Dara, neskončilo pod hladinou. Ľudí vysťahovali kvôli ochrannému pásmu vodného zdroja. Rodáci a&nbsp;ich potomkovia sa do Dary vracajú na stretnutie aspoň raz ročne. No niektorí akoby sa nasťahovali naspäť.

„Tu bola kedysi hlavná ulica,“ ukazuje jeden z&nbsp;obyvateľov na lesnú cestu, na ktorej parkuje zástup áut. Kráčame mierne do kopca k&nbsp;pravoslávnemu chrámu. Dnes je jeho areál ohradený dreveným plotom. Nad ním je cintorín a&nbsp;ešte vyššie malý vojenský cintorín pre vojakov, ktorí padli počas prvej svetovej vojny. Pochovávať tu je zakázané od roku 1980. „No môžete tu mať pomník,“ prízvukuje Jaroslav Hirča (58). „Ja ho tu chcem mať celkom určite.“

Jaroslav Hirča je predseda pozemkového spoločenstva Dara. Takže o&nbsp;ňom môžeme v&nbsp;prenesenom význame hovoriť ako o&nbsp;starostovi zaniknutej obce. K&nbsp;miestu, kde sa narodil, má veľmi silný vzťah. Sťahoval sa ako sedemnásťročný. Rodičia postavili v&nbsp;Snine dom, on odišiel na vojenčinu a&nbsp;potom zostal v&nbsp;armáde. Do Dary sa vrátil po rokoch. Zostal iba cintorín a&nbsp;murovaná cerkev s&nbsp;rozbitými oknami. Nechali ju stáť kvôli obyvateľom susednej dediny Príslop, ktorí cerkev nemali.

„Vyvlastnili sme naspäť svoje pozemky v&nbsp;extraviláne dediny a&nbsp;začali sme sem chodiť,“ hovorí Jaroslav Hirča. Chrám vymaľovali, okná na ňom zasklili, okolie vykosili. Keď vyčistil aj svoj pozemok, kde mala jeho rodina kedysi ovocný sad, prišla inšpekcia životného prostredia. Vraj čo to má znamenať. „Sú to moje pozemky a&nbsp;zákon káže mať ich čisté, tak ich čistím, povedal som im. Robím hádam niečo zlé? Celé roky nás sem ne­chceli pustiť. A&nbsp;vykúpili pritom iba intravilán obce.“

Prvé stretnutie rodákov zorganizovali pri chráme v&nbsp;roku 1994. Tento rok sa stretli rodáci, ich príbuzní a&nbsp;priatelia dvadsiaty piaty raz. Po obradoch v&nbsp;chráme grilujú klobásy, jedia guláš, sedia za dlhými stolmi a&nbsp;spomínajú. Prídu aj folkloristi oblečení v&nbsp;krojoch. Zahrajú a&nbsp;zaspievajú rusínske pesničky. „Každý rok tu niečo pribudne. Aspoň na nástenku,“ konštatuje Jaroslav Hirča. Ukazuje na presklenú vitrínku s&nbsp;Darou a&nbsp;jej obyvateľmi na historických fotografiách. Niekto doniesol aj dve maľby dediny, aká bola kedysi.

Rozhodnutie o&nbsp;vysťahovaní dostali obyvatelia siedmich rusínskych obcí Starina, Dara, Ostružnica, Smolník, Veľká Poľana, Zvala a&nbsp;Ruské v&nbsp;roku 1976. Týkalo sa 3&nbsp;463 ľudí v&nbsp;769 domoch. O&nbsp;päť rokov začali stavať najväčšiu priehradu v&nbsp;strednej Európe. V&nbsp;novembri 1989 vyrobila Starina prvú elektrickú energiu. Dnes je zdrojom pitnej vody pre viac ako 326-tisíc ľudí.

Niektoré veci skrátka urobiť treba, bez ohľadu na ich dosah na život jednotlivca. Mladým sa odchádzalo ľahšie. No tí najstarší sa s&nbsp;odchodom z&nbsp;rodných domov nedokázali zmieriť. „V&nbsp;Snine zomierali jeden za druhým,“ tvrdí Jaroslav Hirča. „V&nbsp;novom prostredí si nevedeli zvyknúť.“

V&nbsp;dedinách postupne zatvárali školy a&nbsp;rušili autobusové spoje. Ako poslednú vysťahovali obec Ruské. Ľudí ešte nechali v&nbsp;rodných domoch stráviť posledné Vianoce, no na jar 1986 museli definitívne odísť. V&nbsp;roku 1987 priehradu začali napúšťať. Úradníci mali aspoň trochu pochopenia. Dvoch starých ľudí - pani Kriškovú z&nbsp;Ruského a&nbsp;pána Fečíka z&nbsp;Ostružiny - nechali dožiť v&nbsp;ich domoch, ktoré za nič na svete nechceli opustiť. Raz za pár dní im tam vozili potraviny. „S&nbsp;bratom Mirom sme vtedy nakrúcali o&nbsp;budovaní priehrady film,“ spomína maliar Andrej Smolák, ktorý sa musel vysťahovať z&nbsp;obce Starina. „Do Ruského sa na jar vrátili lastovičky. Postavili si desiatky hniezd. A&nbsp;pani Krišková tam žila s&nbsp;nimi.“

Rodičia Eliasa Labanca (52) sa z&nbsp;Dary odsťahovali ako prví, ešte v&nbsp;roku 1979. „Domy už boli vyplatené. Otec povedal, že niet na čo čakať. Mal vtedy 49 rokov. Obával sa, či si vo svojom veku ešte v&nbsp;Humennom nájde prácu.“ Elias Labanc bol vtedy deväťročný chlapec a&nbsp;na dedinu si spomína hlavne ako na miesto detských hier. Sťahovanie do bytovky v&nbsp;Humennom v&nbsp;tom veku nevnímal ako veľký problém. „Aj otec bol prispôsobivý. Ale mama to znášala dosť ťažko. A&nbsp;dlho... Ale osud je taký.“

Začiatkom 80. rokov mala Dara 180 obyvateľov. „Predtým ich bolo viac. No ani za komunistov tu nebola práca. Mladí odchádzali do miest,“ rozprával Alexej Labanc. „O&nbsp;polia okolo Dary nemali záujem ani v&nbsp;časoch kolektivizácie. Je to hornatý kraj. Takže pozemky nechali ľuďom. Fungoval tu iba lesohospodársky závod.“ Najstarší obyvatelia, vysídlení do bytov v&nbsp;Snine, sa nevzdali zvykov z&nbsp;dediny. Pred panelákmi si urobili záhradky. Rástla tam cibuľa, mrkva. A&nbsp;bolo to tak, až kým najstaršia generácia nevymrela.

Chýba Alexejovi Labancovi dedina? Takmer mu vyhŕknu slzy. „Keď sem chodím, tak asi áno... Okrem krčmy tu bolo všetko. Nalievalo sa v&nbsp;obchode. Stálo tu 45 domov a&nbsp;bola tu škola, málotriedka, 1. až 4. ročník. Moja mama bola učiteľka. Školu zrušili tri roky pred vysťahovaním dediny.“

Ľudia si mohli vybrať, kam sa odsťahujú. „Komunisti nám dali na výber,“ konštatuje Elias Labanc. Väčšina išla do Sniny. Ďalší do Humenného. Niektorí stavali domy v&nbsp;okolitých dedinách. Často na ne použili tehly zo svojich starých domov v&nbsp;Dare.

Zdá sa, že Elias Labanc sa teraz, po rokoch, do Dary nasťahoval. „Som tu päťkrát do týždňa,“ usmieva sa. „Každú voľnú chvíľu. Som členom poľovníckeho združenia. Nachádzam tu balzam na dušu.“ Stále je tu stavebná uzávera, takže má len jednoduchú chatu a&nbsp;poľovnícke posedy. „Keby ste tu boli včera so mnou, videli by ste hneď za dedinou zubra. Zvierat je tu veľa. Zubry, medvede, vlky. Už sa začala jelenia ruja.“

Aj Jaroslav Hirča je poľovník. Okrem toho sa s&nbsp;ostatnými skalnými členmi pozemkového spoločenstva stará o&nbsp;chrám a&nbsp;jeho okolie. „Keď sme sem znovu začali chodiť, bol zdemolovaný. Tak sme ho zveľadili. Vymaľovali sme ho, natierame strechu, kosíme okolie. Staráme sa aj o&nbsp;cintorín.“

Celý kataster zaniknutej obce Dara leží v&nbsp;národnom parku, v&nbsp;treťom stupni ochrany prírody a&nbsp;v&nbsp;ochrannom pásme vodného zdroja. „Stavať môžeme iba prístrešky bez pevných základov. Ja taký mám, na svojom pozemku chovám včely. Pre hospodárenie v&nbsp;lesoch tu platia obmedzenia. Zákony sú čoraz tvrdšie a&nbsp;tvrdšie. Keď sme ako súkromní vlastníci pozemkov a&nbsp;lesov bojovali so štátom, musel som sa naučiť zákon o&nbsp;pozemkových spoločenstvách. Keď sme bojovali s&nbsp;národným parkom a&nbsp;s&nbsp;ochranármi, naučil som sa zákon o&nbsp;ochrane prírody. Pretože ochranári by chceli, aby tu nebolo nič, iba divočina. Ale my si svoje chránime a&nbsp;bránime. Bojujem, ako sa dá,“ konštatuje muž, pre ktorého je jeho vlastníctvo, o&nbsp;ktoré ho už raz obrali, posvätné.

Ľudí to tam stále ťahá. Hoci tí mladší sa už v&nbsp;Dare nenarodili. Dedinu poznajú len z&nbsp;rozprávania rodičov. Jaroslav Hirča o&nbsp;nej rozpráva svojim trom synom. Pretože pozemky a&nbsp;lesy zdedia. Opatruje aj staré majetkové knihy a&nbsp;kroniku. „Starší hovoria, že načo. Komu to kedy bude treba. Ale ja si myslím, že o&nbsp;sto rokov možno pri nej niekto zaspomína. Musím rodokmeň Dary zachovať.“

FOTO Spomienky na Daru: Neexistujúca dedina, do ktorej sa ľudia stále vracajú!

Výber pre vás