Filip Szórád

Úchvatný kostolík lahodiaci oku vidieť už z&nbsp;veľkej diaľky. Historická stavba z&nbsp;13. storočia, postavená v&nbsp;prechodnom neskororománsko-ranogotickom slohu, sa vypína na kopčeku nad dedinou. Na prvý pohľad nič nenasvedčuje tomu, že by tam niečo nebolo s&nbsp;„kostolným poriadkom“. Až pri šliapaní po svahu smerom k&nbsp;chrámu sa odokrýva naozaj nevšedná a&nbsp;nečakaná scenéria miestneho cintorína. Pre niekoho možno až šokujúca. Priznáme, že aj my, hoci sme vedeli, kam ideme, sme zostali užasnutí a&nbsp;zarazení, keď sme videli tamojšie gigantické náhrobné kamene na vlastné oči.

Všetko sa začalo pred vyše dvadsiatimi rokmi. Na strmine v&nbsp;podstate už pod cintorínom vtedy vznikol prvý veľký čierny náhrobný monument. Mohutnú mohylu postavili pre bývalého starostu obce Jozefa Mižigára, ktorý zomrel na zákernú chorobu. „Čo nám bolo drahé, osud vzal, nám ostala len spomienka a&nbsp;žiaľ,“ stojí vytesané na kameni. Nad textom sa vyníma podobizeň starostu v&nbsp;životnej, možno až nadživotnej veľkosti. To inšpirovalo aj ďalších miestnych Rómov, ktorí začali okázalý štýl miesta posledného odpočinku napodobňovať a&nbsp;predbiehať sa v&nbsp;tom, kto pre svojich milovaných nebožtíkov urobí väčšiu a&nbsp;extravagantnejšiu hrobku. Na cintoríne tak vyrastali ako huby po daždi desiatky čiernych mramorových mohýl zdobených zlatým písmom, z&nbsp;ktorých na návštevníkov uprene hľadia zosnulí Žehrania. Nad unikátnym miestnym koloritom by sa zavše dalo mávnuť rukou, problém však je, že pohrebisko sa nachádza hneď vedľa Kostola Svätého Ducha. Ten je národná kultúrna pamiatka a&nbsp;je zapísaný aj v&nbsp;Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Z&nbsp;výhľadu na starobylú sakrálnu pamätihodnosť sa totiž nové diela žehrianskej umeleckej moderny vystrihnúť nedajú.

Zdá sa však, že záujem verejnosti je aj o&nbsp;súčasnú tvorbu. Na cintoríne stretávame turistu zo Žiliny, ktorý sa po tom, čo absolvoval prehliadku stredovekého kostolíka, pustil aj do objavovania jeho okolia. „Je to celkom zaujímavé. Novodobá technika, som zvedavý, koľko to vydrží,“ poznamenal mladý muž a&nbsp;pokračoval vo fotení náhrobkov. Nie všetci však, pochopiteľne, majú pre podobné výstrelky v&nbsp;blízkosti pamiatkovej zóny pochopenie. „Niektorí turisti sú veľmi znechutení a&nbsp;nechápu, ako je možné, že sa to dovolilo. Navyše stále sa tu budujú nové hroby v&nbsp;tomto štýle,“ približuje sprievodkyňa po kostole Aneta Salanciová. „Sú však aj takí, ktorým sa to páči a&nbsp;ktorí vravia, že o&nbsp;niekoľko rokov to možno bude tiež zapísané v&nbsp;dedičstve UNESCO ako súčasť rómskej kultúry,“ pokračuje s&nbsp;úsmevom. Dodáva, že kultúrnu pamiatku najviac okrem našincov navštevujú turisti z&nbsp;Česka a&nbsp;Poľska, no majú početných návštevníkov aj z&nbsp;USA, Austrálie či Japonska.

Ďalej vysvetľuje, že kostol je významný najmä jedinečnými freskami. Tie maľovali v&nbsp;piatich etapách medzi 13. až 15. storočím. „Najznámejšia freska v&nbsp;našom kostole je Strom života. Je významná, pretože nesie v&nbsp;sebe najviac symboliky a&nbsp;bola používaná ako Biblia chudobných. Ľudia si z&nbsp;malieb vedeli vyčítať skoro celý podstatný príbeh zo Svätého písma,“ dostávame výklad od sympatickej Anety. Tamojších Rómov kontrast medzi novým moderným a&nbsp;historickým, pamiatkovo chráneným nevyrušuje. Aj keď viacerí prežili život v&nbsp;chatrčiach v&nbsp;osade, na mieste svojho posledného odpočinku sú na honosných pamätníkoch. Ich pozostalí im tak vyjadrujú posmrtnú úctu a&nbsp;ukazujú tiež bohatstvo rodiny. Ide o&nbsp;kultúrny fenomén, ktorý inde na Spiši nenájdete, je to len žehrianske špecifikum. „Nám sa to páči. My však nemáme až taký veľký náhrobok, skôr taký stredný,“ upozorňuje nás Mária. Koľko rodinná hrobka stála, vraj netuší, málo to však nebolo. „Neviem presne, lebo to spravili, ešte keď mama žila, a&nbsp;tak som o&nbsp;tom nemala informácie.“

FOTO unikátnych historických fresiek zo Žehry nájdete v GALÉRII

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

Ani jej sused o&nbsp;pár domov ďalej si nepamätá, koľko presne za výrobu pomníka zaplatili. „Máme hrob vzadu, vyššie na cintoríne. Taký väčší, ale nemám predstavu, koľko to stálo,“ hovorí nám. Podľa našich informácií sa cena podľa veľkosti a&nbsp;použitých materiálov pohybuje od 15- do 20-tisíc eur.

Ako je možné, že v&nbsp;chudobnej spišskej obci s&nbsp;majoritou rómskeho obyvateľstva vznikajú také luxusné obrovské hrobky? Počúvame dve interpretácie. Keď niekto zomrie, rodina vyhlási zbierku pri kostole. To je prvá. Druhým vysvetlením je, že mnoho dedinčanov pracuje v&nbsp;Anglicku, naspäť chodia len na prázdniny a&nbsp;domov posielajú zarobené peniaze. V&nbsp;uliciach naozaj vidíme veľa nových áut s&nbsp;britskými značkami a&nbsp;volantom vpravo. A&nbsp;časť z&nbsp;anglických výplat ide nielen na rekonštrukciu domov či obmenu vozového parku, ale zrejme aj na výstavbu mramorových mohýl. Najnovšou módou je farebné zobrazenie nebožtíkov na veľkej, vyše dvojmetrovej čiernej mramorovej tabuli. A&nbsp;to už pôsobí v&nbsp;porovnaní s&nbsp;románsko-gotickou stavbou v&nbsp;pozadí ozaj zvláštne. „Či sa nám to páči? Ach bože, nie! Je to gýč, však sme boli proti. Aj sme robili protesty, mali sme občianske združenie, ale nikto to nebral na vedomie,“ prezrádza nám žena z&nbsp;obce, ktorá už rezignovala na odpor. „Nám kážu presne, že strechy musia byť červené, lebo z&nbsp;kostola to vidieť, a&nbsp;oni môžu mať aj čierne. O&nbsp;pomníkoch ani nehovorím,“ mávne rukou. Niečo o&nbsp;nekonečnom zápase so svojvôľou ľudí v&nbsp;Žehre vie aj referentka správy majetku na obecnom úrade Mária Klapáčová, ktorá má na starosti prevádzkovanie pohrebiska. Ešte keď pracovala ako hlavná kontrolórka, vypracovali prevádzkový poriadok cintorína. Obmedzili v&nbsp;ňom vzdialenosť od múrov historického kostola, kde sa môže kopať, aj maximálnu výšku náhrobných kameňov. „Ale, bohužiaľ, nerešpektujú to. Najvyšší pomník má 2,6 metra, hoci všeobecné záväzné nariadenie povoľuje výšku len do dvoch metrov,“ približuje.

„Povolenia pre nadrozmerné pomníky už nepodpisujem. Najnovšie som napísala aj e­­mai­l kamenárskym firmám, že im nesprístupním vstup na pohrebisko, ak nebudú mať povolenie od starostu,“ poznamenala pracovníčka samosprávy. Urobila tak aj po zlých skúsenostiach z&nbsp;minulosti, keď nielenže nerešpektovali pravidlá obecného cintorína, ale dokonca aj zrezávali konáre stromov, ak im zavadzali pri inštalácii. Pri vstupe do areálu pribudla preto brána a&nbsp;kovová reťaz na nej. Ani to však nepomohlo. „Nedávno tu bola jedna firma a&nbsp;pracovníci sa správali veľmi drzo. Vraveli mi, že im je jedno, keď za to dostanú zaplatené. A&nbsp;potom som našla rozrezanú reťaz, neviem, kto to urobil. To už bol vrchol,“ priznáva Klapáčová s&nbsp;tým, že reťaz vymenili, no dramatické situácie zažíva naďalej. „Raz som dokonca schytala aj vyhrážku. Že už tu nebudem pracovať, že ma zbijú, ani neviem čo všetko mi jedna pani z&nbsp;dediny vravela.“ Často počúva od domácich argument, že starosta im to dovolil a&nbsp;nič viac ich nezaujíma. „Poviem vám tak, že každý si už robí, čo chce. Už nedokážem urobiť viac. Nado mnou je vždy starosta.“ Tým je Marián Mižigár, syn bývalého štatutára Jozefa Mižigára, ktorého náhrobok mramorovú estetiku v&nbsp;lokalite zaviedol. Možno aj preto nám povedal, že sa k&nbsp;téme vyjadrovať nechce.

FOTO megalomanských náhrobkov z cintorínu v Žehre si pozrite v GALÉRII

Gýč či svojrázna moderna? V Žehre pribúdajú pod kultúrnou pamiatkou gigantické farebné náhrobky

Výber pre vás

Gýč či svojrázna moderna? V Žehre pribúdajú pod kultúrnou pamiatkou gigantické farebné náhrobky

Súvisiace články

Utopili sa v Hrone. Telá bratov našli na mieste, ktoré opísala veštkyňa

Monika Beňová nám ukázala bývanie. Zo starého bytu ju vyhodili

Nechutná vojna o peniaze medzi seriálovou Brendou a jej manželom: Čaká, až umriem!

Výber pre vás