Lenka Dale

Eva Cerulíková je na pohľad útla žena pred päťdesiatkou. Pracuje ako pomocná sila v&nbsp;kuchyni. Pôsobí jednoducho, nepúta pozornosť, na otázky odpovedá pokojne, stručne. Cítiť, že hľadá slová, vyjadrovanie nie je jej silná stránka. Sama vychovávala päť detí, dve z&nbsp;nich sú už dospelé. Práve pri deťoch však ukázala, že za obyčajným výzorom sa skrýva cieľavedomá a&nbsp;rozhodná žena. Napriek nepriazni osudu sa dokázala o&nbsp;svoje ratolesti postarať. Bojovala o&nbsp;ne, aj keď jej ich štát odobral. Podľa úradníkov totiž deťom nedokázala zabezpečiť zdravý rast a&nbsp;vývoj.

Výrazným problémom Slovenska sa stáva bezdomovstvo rodín. Ide o&nbsp;ľudí, ktorí nemajú vlastné bývanie a&nbsp;finančná situácia im neumožňuje platiť drahé prenájmy bytov či domov. Ak nemajú príbuzných, ktorí ich ubytujú, končia s&nbsp;deťmi na ulici. Sociálni pracovníci bijú na poplach. Štát by mal riešiť nedo­­statok bytov pre takéto prípady. Komisár pre deti Jozef Mikloško týždenníku PLUS 7 DNÍ potvrdil, že sa zvyšuje počet detí, ktoré rodičom odobrali pre finan­čnú neschopnosť postarať sa o&nbsp;ne. Pro­gnóza nie je upokojujúca, na­opak: „Nevyzerá to dobre, pretože chudoba na Slovensku veľmi rastie. Celkovo je ňou ohrozených podľa údajov Ministerstva financií SR devätnásť percent domácností. Najohrozenejší sú sóloví rodičia. Majú moju úctu, ale keď sa dostanú do problémov, je koniec. Dieťa postupne nemá čo jesť, nemá kde spať.“ Pani Eva vie veľmi dobre, o&nbsp;čo ide. Sama sa pred pätnástimi rokmi dostala do zúfalej situácie. Mala štyri deti, no muža nie. Najstarší Dávid mal desať rokov, keď do školy prišli sociálni pracovníci. Zobrali ho s&nbsp;tým, že matka nie je schopná sa o&nbsp;syna postarať. „Bol to šok pre chlapca aj pre nás, osobne som to zažila len tento jediný raz,“ spomína po rokoch jedna z&nbsp;učiteliek, ktorá ne­chce byť menovaná. V&nbsp;škole vedeli, že žiak je zo sociálne slabej rodiny. Mamu však poznali ako svedomitú ženu. Syna s&nbsp;ňou vídavali, a&nbsp;hoci bola tichá, pravidelne chodievala na rodičovské združenia a&nbsp;o&nbsp;dieťa sa starala.

„Psychicky som sa zosypala, keď sa to stalo. Viete, muž od nás odišiel a&nbsp;mňa nikto nechcel zamestnať. Moje deti však potrebovali jesť a&nbsp;niekde žiť,“ spomína pani Eva na nešťastné obdobie, keď vytvorila dlh aj na nájomnom bývaní. Zo dňa na deň sa ocitli na ulici a&nbsp;odtiaľ viedla pre deti cesta už len jedným smerom – do detského domova. Súdy rozhodujú v&nbsp;takýchto prípadoch na základe neodkladného opa­trenia veľmi rýchlo, do dvadsiatich štyroch hodín až siedmich dní. Konajú na základe podkladov úradu práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny. „Pamätám sa na toto obdobie rozmazane, bolo to bolestivé. Obrovské utrpenie mi akoby vymazalo pamäť. Len viem, že som chcela byť s&nbsp;deťmi, no neboli pri mne. Bola som bezmocná, bez peňazí, bez nikoho, nemala som nič, ani len myšlienku, ako sa dostať ďalej, kde zohnať pomoc,“ spomína pani Eva. Nakoniec mala šťastie, pomohli jej v&nbsp;škole, keď ešte v&nbsp;ten deň kontaktovali organizáciu na pomoc ľuďom v&nbsp;núdzi a&nbsp;zaručili sa za chlapca a&nbsp;jeho mamu. „Veľmi ťažko to niesla, bola úplne bez života, keď sme ju uvideli,“ rozpamätáva sa učiteľka. „Oni našli mojich dvoch bratov, lebo rodičov už nemáme, zhromaždili aj rodičov Dávidových spolužiakov a&nbsp;našich bývalých susedov. Vysvetlili im našu situáciu a&nbsp;pýtali sa, či by nám nevedeli pomôcť,“ opisuje so slzami dojatia aj po rokoch pani Eva.

Evini dvaja bratia sa zaručili, že sestre dočasne pomôžu s&nbsp;platením nájmu. Rodičia spolužiakov sa zas dohodli, že budú Dávidovi a&nbsp;jeho súrodencom aktívne vypĺňať voľný čas rôznymi výletmi či návštevou mimoškolských akcií. Pani Eve našli prácu pomocnej predavačky. Popri tom brigádovala, aby zvýšila biedny príjem a&nbsp;deti sa mohli vrátiť domov. Súd tentoraz rozhodol v&nbsp;jej prospech. Do pol roka boli deti späť a&nbsp;rodinka naštartovala nový život. Eva si našla aj nového partnera a&nbsp;narodil sa jej ďalší syn. Lenže muž pred piatimi rokmi zomrel. „Vedela som, že nemôžeme ostať na ulici. Že hlavné je byť spolu,“ hovorí. S&nbsp;deťmi dnes žije viac-menej kočovne. Sťahujú sa totiž z&nbsp;jednej ubytovne do druhej. „Na byt ni­kdy nezarobím,“ vraví. Je však rada, že sociálni pracovníci ju naučili hospodáriť a&nbsp;pomáhajú jej, aj keď sa ozvú psychické problémy.

Pomoc od blízkych a&nbsp;známych mala pre rodinu pani Evy vý­znam. Malý Dávid už skončil vysokú školu, dnes je IT špecialistom. Do starostlivosti si zobral aj šestnásťročného brata. Devätnásťročná dcéra tento rok maturuje na obchodnej akadémii. Pani Eva, ktorá má len základné vzdelanie, dokázala napriek nepriaznivému osudu deti vychovať. „Pochopila som, že závisí odo mňa, ako sa pohnem ďalej. Ja aj deti. Nie vždy sa darí, ale treba vydržať. Pomohla mi hlavne viera. Človek potrebuje mať vieru a&nbsp;modliť sa.“ Pomôcť v&nbsp;podobných prípadoch by však mohol aj štát. Napríklad tým, že postaví sociálne či nájomné byty, ktoré Slovensku stále chýbajú ako soľ.

Hrdinka! Pre život v biede jej štát odobral deti. Vybojovala ich späť, syn skončil vysokú školu

Výber pre vás

Hrdinka! Pre život v biede jej štát odobral deti. Vybojovala ich späť, syn skončil vysokú školu

Súvisiace články

Zamyslenie kňaza Lovaša: Buďte spokojní a šťastní, buďte v pohode

Kosová o siahnutí na príplatky: Bol to bič na sudcov od Kolíkovej

Budajov rezort vyhodil desaťtisíce eur za nepoužívaný portál. Tisíce išli aj na web o medveďoch

Výber pre vás