reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Netušil, že práve kradnú drevený krov a&nbsp;že čoskoro potom povolí aj škridlová strecha. Práve „vďaka“ takýmto ľuďom je dnes ťažké nájsť pre kláštor premonštrátov v&nbsp;Jasove využitie. „Uvažovali sme, že v&nbsp;ňom zriadime domov dôchodcov, hospic alebo sanatórium, ale to by vyžadovalo veľmi veľké prvotné investície. Veď potrebuje nové inštalácie, kúrenie, vlastne všetko, ale každý záujemca, keď zbadá osadu, rýchlo sa vzdá. Namiesto opráv platíme každý mesiac za strážnu službu päťtisíc eur,“ hovorí tunajší opát Ambróz, Martin Štrbák. Miestni vám ochotne povedia, že do tamojšej osady, kde po vojne žili iba tri rómske rodiny, svojho času nazvážali aj neprispôsobivých z&nbsp;centra Košíc a&nbsp;dnes v&nbsp;pár barakoch žije vyše 1&nbsp;700 ľudí. Oficiálne.

Neoficiálne viac ako dvetisíc. Napokon, stačí zadať do internetu heslo „osada v&nbsp;Jasove“ a&nbsp;môžete žasnúť, čítajúc titulky z&nbsp;tlače: „V&nbsp;Jasove vraždil chlapec z&nbsp;osady... Policajný zásah v&nbsp;osade - sto opitých Rómov sa pobilo... O&nbsp;desiatej večer mu hodili vedro plné cementu do čelného skla... Rómovia dohrýzli policajtov...“ Osada sa rozrastá a&nbsp;každý rok je bližšie ku kláštoru. K&nbsp;barokovému klenotu, ktorý mal a&nbsp;dával elektrinu aj obci už v&nbsp;roku 1912, teda o&nbsp;desať rokov skôr, než sa rozžiarili nočné Košice. Ku kláštoru, o&nbsp;ktorom sa hovorí, že bol prvou eseročkou na našom území, keď premonštráti vlastnili rozsiahle majetky, parnú pílu, baňu na železnú rudu, tehelňu, manufaktúru na výrobu kachličiek, tlačiarne i&nbsp;lesy a&nbsp;dával prácu celému okoliu. Napriek všetkému sa znova stavia na nohy a&nbsp;niektoré jeho časti už nemusia na starú slávu iba spomínať. Na nový svet sa prívetivejšie pozerá aj Johann Lucas Kracker.

Kto to bol? Jeden z&nbsp;trojice významných umelcov, ktorí sa v&nbsp;18. storočí postarali o&nbsp;výzdobu interiéru. Určite aj najsamoľúbejší maliar z&nbsp;tejto trojice. Veď vpašovať svoju tvár na jeden z&nbsp;oltárov v&nbsp;Kostole Jána Krstiteľa a&nbsp;na stropnú maľbu v&nbsp;knižnici, na ktorej v&nbsp;rúchu svätca drží spolu s&nbsp;anjelom jednou rukou knihu a&nbsp;druhou v&nbsp;nej ukazuje, kde všade jeho tvár môžete vidieť, to je trúfalosť. Navyše, na Oltári svätého Jána Nepomuckého, ktorý má práve Krackerovu tvár, je aj anjel s&nbsp;polámaným krídlom. „Predpokladá sa, že je to maliarova dcéra. Bola telesne postihnutá, preto jej nevidno tvár,“ hovorí Jozef Vaško, ktorý okrem toho, že je organista, má na starosti celý turistický servis. Keď sa spýtate, prečo je v&nbsp;obraze diera, odpovie jednoducho - ešte naň nedošlo. „V&nbsp;roku 1968 zhorela strecha, dvadsať rokov to opravovali a&nbsp;pritom veľa vecí poškodili.“ Po Oltári svätej Barbory oproti zostala prázdna stena, práve ho rekonštruujú. Predsa však tento kostol pôsobí majestátne. Barok a&nbsp;rokoko v&nbsp;plnej kráse. Nikdy tu nie ste sami, vždy je s&nbsp;vami posledný rakúsky cisár Karol Habsburský. „V&nbsp;roku 2004 ho blahorečili za jeho úsilie o&nbsp;mier v&nbsp;prvej svetovej vojne. Pochovali ho na Madeire a&nbsp;veriaci sa modlia za jeho svätorečenie. Práve združenie veriacich požiadal súčasný opát o&nbsp;relikviu, a&nbsp;tak drobný úlomok jeho kosti spočíva v&nbsp;kostole od mája tohto roku,“ dodáva Jozef Vaško.

Dole pod kostolom je krypta. Skromné tabuľky s&nbsp;menami niekdajších opátov, aj zrejme najznámejšieho Andreasa Sauberera, ktorý stál na čele tunajších premonštrátov v&nbsp;rokoch 1730 až 1779. Spleť podzemných chodieb, ktoré doposiaľ nikto celé nepreskúmal a&nbsp;nad nimi - „Hodnoverné miesto“. „Dnes by sme povedali - notár. V&nbsp;Uhorsku bolo takýchto miest trinásť a&nbsp;vždy prislúchali k&nbsp;niektorému z&nbsp;kláštorov,“ hovorí Jozef Vaško a&nbsp;otvorí skriňu, ktorá má tajné dvere. Nimi sa prechádzalo do archívu. „Najdôležitejšie záznamy vkladali do mechov a&nbsp;tie viseli v&nbsp;strede miestnosti na špagáte zo stropu. Keby horelo, boli prvé, ktoré mali mnísi zachrániť.“ Dnes sa v&nbsp;archíve povaľujú len staré noviny. „Chemko, nositeľ Radu práce, prijme do zamestnania... Podprsenky Felina aj pre najnáročnejšie z&nbsp;predajní Otex...“ Niečo, čo s&nbsp;kláštorom nijako nesúvisí, rovnako Ústav pre mentálne retardovaných, ten tu sídlil až do roku 2004. A&nbsp;predsa mal tento kláštor viac šťastia než mnohé iné. Socializmus mu vzal takmer všetko, ale čosi mu i&nbsp;dal.

Prvé vydanie Vinnetoua od Karla Maya v&nbsp;nemčine z&nbsp;19. storočia. Aby ste si nemysleli, že tu nájdete len teologické knihy, encyklopédie či diela o&nbsp;botanike alebo diplomacii. „Aj rehoľníci mali voľný čas, radi čítali,“ vysvetlia vám. Regály napchaté odhora až dole. Pribúdali do nich diela, ktoré za totality odvážali z&nbsp;iných kláštorov či cirkevných inštitúcií. V&nbsp;papierňach v&nbsp;Harmanci vtedy končili plné vlaky „nevhodnej literatúry“, tieto knihy sa zachovali. „Koľko ich máme presne, ani sami nevieme. Teraz pracujeme na ich súpise a&nbsp;zrejme sa budeme čudovať, čo všetko tu nájdeme. Najstaršou knihou, ktorú sme doteraz našli, sú spisy Filipa Melanchtona z&nbsp;roku 1569.“ Iné vás zase fascinujú svojím názvom - Shakspere színművei. Shakespearove drámy v&nbsp;maďarčine. Pred dvesto rokmi si ich mohli prečítať všetci z&nbsp;vyše sto rehoľníkov, z&nbsp;dnešných štyroch premonštrátov, ktorí v&nbsp;kláštore žijú, už asi len Karol Bartal s&nbsp;rehoľným menom Tomáš.

„Jeden z&nbsp;nás pôsobí ako kňaz v&nbsp;Jasove, druhý je kaplán v&nbsp;Debradi, tretí je chorý a&nbsp;štvrtý som ja,“ vyratúva. Potom sa tento muž, ktorý štyri roky pôsobil ako rektor teologického seminára v&nbsp;Bratislave, neskôr ako kňaz v&nbsp;Nových Zámkoch a&nbsp;od roku 1990 je tu, rozhovorí o&nbsp;svojom harmonograme dňa. „Vstávam o&nbsp;štvrť na šesť, meditujem, čítam ranné chvály, idem na raňajky a&nbsp;potom robím svoju robotu, píšem kázne na počítači.“ Nuž, na muža vo veku 85 rokov obdivuhodný výkon. „Každú nedeľu mávam omše v&nbsp;Budulove, čo je časť Moldavy nad Bodvou, aj kázeň v&nbsp;reči ľudu, no a&nbsp;tou je tu maďarčina. Narodil som sa pri Dunaji, tak to pre mňa nie je problém.“ Prečo sa však stal premonštrátom? Na Slovensku predsa pôsobí veľa reholí... „Bolo to za totality, keď ma na duchovných cvičeniach oslovil jeden premonštrát. Je to jedna z&nbsp;najstarších reholí, spája rehoľný život s&nbsp;pastoračnou činnosťou, nemusel ma teda dlho prehovárať.“

Premonštráti sú naozaj veľmi stará rehoľa, vznikli už v&nbsp;dvanástom storočí. Už vtedy vychádzali medzi ľudí a&nbsp;kázali tak ako svätý Norbert, ich patrón, ktorého pustovnícky život nikdy nelákal, radšej bol potulný kazateľ. Keď v&nbsp;roku 1787 Jozef II. rehoľu premonštrátov zrušil a&nbsp;cisár František II. ju v&nbsp;roku 1802 obnovil, pribudla im povinnosť spravovať cirkevné gymnáziá. Aj dnes reholi patrí Premonštrátske gymnázium v&nbsp;Košiciach a&nbsp;opát Ambróz, Martin Štrbák, je jeho riaditeľ. Svoju izbu má však v&nbsp;kláštore v&nbsp;Jasove.

Po tom, čo si prezriete reprezantačné krídlo kláštora, musíte konštatovať, že skromnú. Prvá eseročka na našom území, bohatstvo kláštora, ktorého opát sa automaticky stával poslancom uhorského snemu, to tu vidieť na každom kroku. „Toto je Herodesova sieň,“ hovorí Jozef Vaško. „Pozrite sa na strop, uvidíte výjav, ako Salome prináša na tanieri hlavu Jána Krstiteľa. Mimochodom, v&nbsp;tejto miestnosti rehoľníci volia aj svojho opáta, naposledy v&nbsp;roku 2015. A&nbsp;toto je Abrahámova sieň, najväčšia a&nbsp;najhonosnejšia v&nbsp;celom objekte. Slúžila ako letná jedáleň, dnes sa tu dvakrát ročne konajú koncerty komornej hudby, na ktoré sa môže prísť pozrieť aj verejnosť.“ Ak však chcete kláštor vidieť, nemusíte vystriehnuť deň, keď bude koncert. „V&nbsp;lete sprevádzame turistov každú hodinu, v&nbsp;zime po dohode, ak sa ich nazbiera viac ako desať. Preto, lebo je tu veľmi chladno, kúri sa iba v&nbsp;niekoľkých miestnostiach. Toto leto sa k&nbsp;nám prišlo pozrieť viac než 1&nbsp;500 ľudí.“ Na to, že by človek povedal Pánu Bohu za chrbtom, je to naozaj úctyhodné číslo. Kde sa tu však vzal Jozef Vaško, ktorý skončil konzervatórium v&nbsp;Opave? „Určite ma nenalákali na to, na čo sa občas niektorý návštevník spýta, kde máme stenu z&nbsp;detských lebiek,“ usmieva sa. Dohodol sa s&nbsp;opátom a&nbsp;dostal zelenú. Jeho úlohou je dnes kláštor zviditeľňovať. Aj keď pri pohľade na celé jeho jedno krídlo človeku príde smutno. Ústav pre mentálne retardovaných tam, kde bol kedysi konvent a&nbsp;kde žili bratia, ťažko možno nazvať „úctou k&nbsp;tradíciám“. Na celú túto časť, aby sme to povedali slovami Jozefa Vaška, „jednoducho ešte neprišlo“. O&nbsp;to viac sa divíte, že premonštráti o&nbsp;tento objekt v&nbsp;reštitúciách prejavili záujem. Mať alebo nemať bola v&nbsp;tomto prípade určite rovnako ťažká voľba ako byť či nebyť v&nbsp;Shakspere színművei.

„Keby sme si to nežiadali späť, prehrešili by sme sa proti minulosti,“ hovorí opát. „V&nbsp;druhej vlne reštitúcií sme získali aj lesy a&nbsp;pôdu, z&nbsp;toho máme peniaze na prevádzku a&nbsp;na drobné opravy. Alebo z&nbsp;dotácií štátu, hoci neraz počujeme, že keď cirkev neplatí dane, nech od štátu nič nepýta. Kiež by to bola pravda. Lenže miestne dane nás ročne vyjdú na 50- až 60-tisíc eur a&nbsp;za tieto peniaze by sme mohli urobiť ústredné kúrenie v&nbsp;celom objekte.“ Dozvedáme sa tiež, že opátstvo dovedna zamestnáva 74 ľudí a&nbsp;na ich košickom gymnáziu študuje 167 stredoškolákov. Ale má to zmysel? Darmo má toto opátstvo ešte osem svojich ľudí kade-tade po Slovensku, keď v&nbsp;kláštore žijú iba štyria rehoľníci.

„Je pravda, že mladí rehoľníci sa k&nbsp;nám nehrnú. To však nie je len náš, ale celoeurópsky problém. Dnes majú mladí ľudia milión možností,“ povedal brat Tomáš, Karol Bartal. Majú vôbec budúcnosť? „V&nbsp;histórii už premonštráti jedno obdobie, stopäťdesiat rokov v&nbsp;16. storočí, vôbec neboli a&nbsp;zase sú tu!“ Opát k&nbsp;tomu dodáva: „Ak Pán Boh bude chcieť, budú aj bratia.“

Potom sa možno zaskvie v&nbsp;novom rúchu aj jediná nezmenená baroková záhrada na Slovensku, tá ich, a&nbsp;vzkriesenie zažije aj oranžéria na jej konci, áno tá, ktorá už nemá časť strechy, lebo jej krov zhorel v&nbsp;osade. V&nbsp;osade, ktorá sa rozvíja oveľa dynamickejšie, len nie smerom, ktorým by sa rozvíjať mala.

Jasovský kláštor pomaly ožíva, ale osada vedľa neho rastie rýchlejšie

Výber pre vás