reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Oddnes už tabačku nestrážia, - prišla morová správa práve vtedy, keď sme zo Smolníka odchádzali a vyberali sa na šesťdesiatkilometrovú púť cez Medzev do Moldavy nad Bodvou a ďalej do Krásnohorského Podhradia, kadiaľ vedie druhá cesta cez Úhornú. Tá má iba dvanásť kilometrov, zbytočných päťdesiat kilometrov sme urobili iba preto, že tú kratšiu cez zimu neudržiavajú. Na tabuli pribudne značka Zákaz vjazdu a do jari - zbohom. Takto si to zrejme kráľ Karol Róbert, keď tejto dnes dedine udelil v roku 1327 titul slobodného kráľovského mesta, nepredstavoval. Zostalo zahrabané medzi Volovskými vrchmi, Bohom zabudnuté, vyzerá, že odsúdené na smrť.

A to už nestrážia ani tabačku. Niekdajší banský inšpektorát, potom tabakovú továreň, kde sa od roku 1872 do roku 2008, keď zostala prázdna, vyrábali cigary. Carina, Royal, Portoriko, možno si na niektoré z nich spomeniete. „Traja esbéeskári vraj dnes išli na úrad práce, lebo nedostali výplatu,“ znie informácia. Ešte pohľad na krásnu budovu s otáznikom, čo so mnou bude, a môžeme sa pohnúť smerom do Medzeva. Tu zdochol pes.

„Tu bola šachta Péch, ale mala pech,“ hovorí Blanka Čechová. Stojíme na zasneženej planine, kde nič nenapovedá tomu, že tam sídlil areál Železorudných baní. Závod na spracovanie rudy, píla, chemické laboratórium, jedáleň aj tabuľa cti, z ktorej zostali základy. Celý areál po roku 1989 zmizol akoby šibnutím čarovného prútika. „A rýchlo,“ spomína Marián Pohly, starosta Smolníckej Huty. „Najskôr sa tu do toho pustila banská vrchnosť, čo sa dalo, to speňažila, železo popredávala do zberu, o zvyšok sa postarali miestni. Boli časy, keď sa tehly v okolí predávali po korune kus.“ Zostala iba Kaplnka svätého Jozefa Robotníka na kopci vedľa. Nová, tá pôvodná, sa prepadla na haldách a v roku 1905 postavili novú, keď starý sklad pušného prachu prestavali na kaplnku, s pôvodnou sochou svätého Jozefa Robotníka. Tá dnes stojí medzi drevenými trámami, ktoré ju podopierajú, aby nespadla.

„Hanbím sa za to, že sme tu po sedemsto rokoch nezachránili takmer nič. Veď nielenže sa tu tisíce baníkov nadreli, ale mnohí položili život. Nevďak je príliš pekné slovo, aby vystihlo to, čo sa tu v posledných rokoch odohralo,“ dodáva Blanka Čechová. Jej osud je pre Smolnícku dolinu príznačný. „Dve sezóny som robila delegátku cestovnej kancelárie v Grécku, sedem rokov opatrovateľku v Nemecku a v Rakúsku.“ Mala výhodu, dohovorila sa. „Keď žena nadávala svojmu mužovi, zasmiala som sa a ona mi na to vraví, ale veď tomu vy nemôžete rozumieť. Čoby nie, veď moja stará mama tam tiež často posielala môjho starého otca.“ Mantáčtina. Nemecké esperanto poskladané zo všetkých tamojších nárečí, aby sa v zakonzervovanej podobe zachovalo v tomto kraji dodnes. Lebo boli to práve Nemci, kto tomuto kraju vtlačil svoju pečať.

„Keď prišiel rok 1989, bola som v ôsmej triede. Čosi som o osude tunajších Nemcov vedela, veď v rodine môjho manžela mali pílu, o ktorú prišli, spomínali, ako pálili dokumenty, aby im ich ni­kto nenašiel a neposadil ich... Ale čo som sa podozvedala zo starých listov, ktoré ležali na pôjdoch tunajších domov, to som naozaj nečakala.“ Na stôl vykladá listy tých, ktorých po druhej svetovej vojne odsunuli do Čiech, kde ešte tri roky mnohí čakali, čo sa s nimi stane. „Nakŕmte nám kravy, lebo keď sa vrátime...“ Nevrátili sa nikdy.

„Po štyridsiatom piatom roku nám odtiaľto odišli mozgy. Tí, ktorí zostali, sa báli. Hoci ešte v päťdesiatych rokoch minulého storočia bol učiteľ slovenčiny vždy po prázdninách na slučku, lebo čo sa deti po slovensky cez rok naučili, to v lete zabudli, dnes už mladí po nemecky veľmi nevedia.“ Pôjdy prehovorili. Čo sa na nich našlo, to Blanka Čechová navozila na fúriku na obecný úrad, kde je dnes Heimatstube, pamätná izba. Ale slávu Smolníku nemôže vrátiť ani ona. A už vôbec nie jeden banský vozík na námestí s nápisom - Posledná tona rudy, 29. 12. 1989.

Ak bola Smolnícka Huta „výrobňa“ a dodnes v nej tečie červený potok, v ktorom nežije nič - „Ale to svinstvo nás sedemsto rokov živilo,“ hovorí Blanka Čechová -, Smolník bol výkladná skriňa. Hostinec, dnes s názvom Alžbetin dom, kde svojho času bolo kino Apollo, neskôr premenované na Varšavu, Kostol svätej Kataríny Alexandrijskej, ktorého oltárny obraz namaľoval Heinrich Fridrich Füger, dvorný portrétista Habsburgovcov, zvonica, kde údajne visí dvojička známeho košického zvona Urban, škola, fara... Pekné, ale na Banskú Štiavnicu ani na Kremnicu Smolník nemá. Mesto, ktorého názov je vraj odvodený od slova smola, malo smolu veľakrát, aj v roku 1905, keď vyhorelo. Jeho podzemie však zostáva fascinujúce.

Dom bratov Joanelliovcov, pôvodne talianskych obchodníkov, ktorí v roku 1650 mali vo svojich rukách bane a huty v celom okolí. „Pozrite sa na tie schody, ktoré sa celkom nezmyselne končia v múre! Nebolo tu dakedy dávno zrkadlo a za ním dvere? Neslúžilo ako odpočúvacia chodba? A čo je toto?“ pýta sa Otomár Vasilco, ktorý spolu s manželkou Máriou po roku 1989 tento dom kúpili a prebudovali ho na obchody a penzión. Toto sú kamene poskladané do oblúka, pripomínajú portál, ibaže - zamurovaný. Čo je za tými kameňmi? Zasypaný vchod? Možno do bane, pivnice starých domov kedysi zvykli ústiť priamo do štôlní. „Prečo je táto chodba o dobré dva metre kratšia, hoci je súbežná s tou vedľa? Pozrite, aj kamene tu ktosi nau­kladal len tak ledabolo.“

Vasilcovci sú tunajší rodáci a vychovali dve dcéry. Jedna sa usadila v Bratislave, druhá v Prešove. „Dcéra skončila informačné technológie a v tomto regióne jej ponúkli iba miesto upratovačky na družstve v Gelnici. Vzdelaní ľudia tu nemajú čo robiť. Železnica z Červenej Skaly do Smolníka, hoci ju vybudovali skôr než do Margecian, skončila v šesťdesiatych rokoch. A tak v Mníšku vystúpite z vlaku a čakáte na autobus, ktorý nejde. Napríklad do Úhornej chodí jeden v piatok a ďalší ide až v nedeľu. Zato je tu úžasný pokoj a čistý vzduch! Ako stvorené na oddych, čo už pochopilo aj stopäťdesiat chalupárov. Penzión v zime nefunguje, iba ak by sa dakto ohlásil vopred. Načo kúriť pre nikoho.“ V lete však prichádzajú a zapisujú sa aj do pamätnej knihy Vasilcovcov - nech neotravujeme iba s Američanmi a Francúzmi, tak napríklad aj Kambodžan a Haiťan! A všetci idú do podzemia joanelliovského domu, kde Otomár Vasilco zriadil malé súkromné múzeum, akýsi prierez dejinami Smolníka. Aj s peniazmi, ktoré sa tu razili, každá minca má na rozdiel od kremnického K vyrazené písmeno S. Aby bolo jasno. Keď vychádzate hore, zbadáte schodisko s veľkým portrétom. „To je Anton Jäger, starý otec mojej manželky. A tento pohľad sa ocitol aj na obálke knižky Karla Markusa Gaussa Roztratení Nemci.“

„Verili by ste, že v Smolníku sa v roku 1727 premenilo 600 centov železa, kým v Španej Doline iba 20 až 24 centov? O Banskej Štiavnici dnes vedia všetci, o Španej Doline či Kremnici tiež, o nás nikto nič,“ povie nakoniec Otomár Vasilco a dodá, že v Smolníku to bude ako v tom socialistickom vtipe - posledný odchádzajúci zhasne.

„Smolník naozaj bol od konca 17. storočia centrom spišsko-gemerskej banskej oblasti a v 18. storočí najväčším producentom medi v celej monarchii,“ hovorí Miroslav Lacko, ktorý sa zaoberá dejinami tejto baníckej oblasti. „Po tom, čo bolo rozhodnuté, že na meď bude platiť štátny monopol, ju museli všetci producenti predávať do štátneho výkupu a Vrchný inšpektorský úrad bol práve v Smolníku. Meď sa stala garanciou aj na splácanie štátnych dlhov monarchie a po nástupe Márie Terézie na trón vojny tiež financovali meďou. Obchodovalo sa s ňou v Hamburgu, Amsterdame i v Londýne, takže Smolník nepísal lokálne, ale svetové dejiny. Nuž a, samozrejme, v tých časoch zažíval obrovský boom. V osemnástom storočí žilo v meste asi tritisíc obyvateľov a bane potrebovali zázemie - uhliarov, drevorubačov, povozníkov.“

Hovorí o tom, ako sa v Smolníku schádzali najväčší banskí odborníci z celej Európy, ako sa do jeho dejín zapísal Juraj Ernest Multz von Walda, ktorý študoval v Sasku u Johanna Fridricha Henckela, zakladateľa chemickej mineralógie, a v Smolníku viedol prvú banskú školu v tejto oblasti, ako pribúdali nové technológie. Ale aj o tom, že po druhej svetovej vojne už rudu len „doťažovali“ a že keby neboli za socializmu štátne dotácie, bola by sa slávna história skončila ešte skôr. Sme pri poslednom banskom vozíku 29. 12. 1989. „Začal sa prudký útlm rudného priemyslu, do likvidácie baníctva prúdili obrovské peniaze. Povrchové objekty sa rozkradli, zrúcali, zničili.“ Na stránke obce nájdete informáciu, že „celkovo bolo vyplienených 3 000 metrov banských diel, likvidáciou sa získalo 3 000 kusov oceľovej výstuže, 3 070 metrov koľajníc, 3 656 metrov potrubia a 76 430 kusov pažníc“. Miroslav Lacko tvrdí, že náhla a plošná likvidácia bola - chyba. Alebo priamo barbarstvo?

„U nás neexistovalo žiadne prechodné obdobie. V rovnakej situácii sa ocitli v Porúrí, na rozdiel od nás však transformácii dali čas a investovali do nej veľké peniaze. Napríklad v Essene zavreli baňu, haly sa zmenili na múzeum, trať zaliali betónom a dnes sa tam prechádzajú mamičky s kočíkmi, vybudovali park, organizujú koncerty, majú obrovskú návštevnosť. Industriálna pamiatka. To isté sa odohralo v Južnom Tirolsku, kde je dnes skanzen v meste Ridnau a turisti bývajú v starej baníckej osade. Bane sa stali zážitkovou turistikou.“

Kam sa na nás tí Nemci a Rakúšania hrabú?! Aj Smolnícka dolina ponúka „zážitkovú“ turistiku. Takú naozajstnú. Zrútený dom Alijovcov, ktorý má vraj veľa majiteľov, ale nikto s ním nič neurobil. Zvyšky družstva cestou do Úhornej.
Aj rozpadnutý veľký zrubový dom, ktorý kedysi musel byť krásny. Vagóniky z úzkokoľajky, ktoré sa zmenili na chatičky pri tunajšom tajchu. My máme ruinovú turistiku! U nás môžete v priamom prenose sledovať, ako veci miznú zo zemského povrchu.

Kedysi bol slobodným kráľovským mestom. Dnes sa zmenil na centrum hladovej doliny

Výber pre vás