Simona Salátová: Nikde nezažijete viac zábavy ako u kaderníčky, kde sedia tri ženy naraz

Komička Salátová: Muži sa vtipných žien zľaknú, mám osobnú skúsenosť

Simona Salátová má doma ideálneho chlapa: Vždy, ale naozaj vždy mi z cesty donesie darček

Lenka Dale

S úsmevom a&nbsp;v&nbsp;dobrej nálade prišla na rozhovor SIMONA FIRST (30), ktorú ešte evidujeme ako komičku Simonu Salátovú. Termín na rozhovor s&nbsp;LENKOU DALE hľadala v&nbsp;pracovne nabitom poslednom mesiaci roka dosť náročne, no podarilo sa. Koniec koncov, v&nbsp;decembri stihla vydať knihu, absolvovať množstvo predstavení aj sa vydať za priateľa komika Tea Firsta (36), ktorý je známy ako Joe Trendy. Prekvapilo nás, aká je vysoká&nbsp;–&nbsp;má skoro 180 centimetrov. „Viete si predstaviť, že by som pri tých kilách bola nízka?“ zažartovala na svoj účet.

Často riešite vzťahy. Priťahujú podľa vás vtipné ženy mužov?

Podľa mňa nie. Myslím si, že potrebujete veľmi špecifický typ muža, ktorý sa nezľakne a&nbsp;vstúpi do vzťahu s&nbsp;veselou ženou. Nie je to jednoduché a&nbsp;muž na to musí byť pripravený, aby ju vedel prijať aj so všetkými bláznovstvami. Nemal by od nej čakať, že sa v&nbsp;nejakom veku zmení, upokojí a&nbsp;bude dobrá. Musí brať ako dar, že tá žena je vtipná, vie sa zabávať, nahlas smiať, že je jednoducho živel. Skôr mám skúsenosť, že sa muži takých žien zľaknú.

No vy ste svojho muža našli. Po trojročnom vzťahu sa vaším čerstvým manželom v&nbsp;decembri stal komik Joe Trendy, teda Teo First, a&nbsp;vy ste si zmenili priezvisko.

Našla som svojho levieho kráľa, je to tak. On bol napríklad sám dvanásť rokov a&nbsp;už ani nečakal, že nájde niekoho, kto vyhovie jeho vnútorným požiadavkám. On totiž nehľadal pokojnú nudu, ale, naopak, vtip. Zvykol si, že väčšina žien je skôr tichšia a&nbsp;sú zlaté, milé, majú doma poupratované, ale nezabaví sa s&nbsp;nimi. A&nbsp;potom stretol mňa. Stále mi dáva pocítiť, že je rád, že sme sa našli. Často je humor aj východiskom z&nbsp;rôznych hádok.

Aj kvietky mi kúpi a&nbsp;všeličo iné, je kontinuálne pozorný. Pri našom povolaní často cestujeme na víkendy preč, vyžaduje si to veľa dôvery, no a&nbsp;on mi vždy, ale naozaj vždy donesie darček. Aj keby stál iba na pumpách, tak mi niečo proste donesie. Je veľmi láskavý človek a&nbsp;tak sa ku mne správa. A&nbsp;vychováva s&nbsp;láskou aj môjho syna, ktorého veľmi ľúbi.

Sú politici vtipní alebo sú skôr zdrojom vtipov?

Sú nesmierne vtipní. My už niekoľko rokov zažívame pretlak vtipu v&nbsp;politike, že ťažko z&nbsp;toho ďalej vymýšľať vtipy. Človek sa niekedy smeje až cez slzy. Ale verím, že niekto nazbiera energiu, neviem, či ja alebo niekto iný, a&nbsp;cez vtip politikov sa dokáže ešte prebiť ďalším vtipom.

A&nbsp;myslíte si, že sú politici krea­tívni?

No kreatívni sú, len v&nbsp;nesprávnych veciach, teda aspoň mne sa to tak zdá. Keď treba vymyslieť niektoré stratégie, tak sú až príliš kreatívni. Zoberte si osadenstvo parlamentu, kto tam sedí? Pri výbere kandidátok boli ozaj kreatívni, to je jeden Picasso a&nbsp;čistý dadaizmus.

Čo hovoríte na reakciu ministerky kultúry Šimkovičovej, keď ju pobúril obraz objímajúcich sa mužov od Andreja Dúbravského?

Aj mne sa niektoré obrazy páčia a&nbsp;niektoré nie. Keď však visia v&nbsp;národných galériách v&nbsp;obrovských mestách, hovorím si, že ten obraz tam visí preto, lebo ho tam dali odborníci, ktorí sa roky venujú umeniu a&nbsp;zhodnocovaniu toho, čo ten obraz vysiela. A&nbsp;logicky potom vnímam problém u&nbsp;prijímateľa, že sa napríklad musím nad tým obrazom viac zamyslieť, pozrieť sa na to z&nbsp;inej perspektívy, možno si o&nbsp;tom niečo prečítať či doštudovať, aby som pochopila, či už toho umelca, alebo ten výtvor. Tu nám to zlyháva – pri snahe o&nbsp;pochopenie veci – úplne u&nbsp;pani ministerky kultúry, ale aj u&nbsp;mnohých ľudí.

Máte inšpiráciu medzi svetovými standupovými komikmi?

Veľa svetových komikov je skvelých, na západe aj na východe, ja som však zaťažená na Peťku Polnišovú, ktorá bola zdrojom toho, prečo vôbec robím divadlo a&nbsp;humor. Pozerávala som ju v&nbsp;SOS u&nbsp;starých rodičov ako vevericu Elišku. Ukázala mi cestu, ktorou som chcela ísť. Plánovala som byť smiešna, dávať ľuďom pocit, ktorý som mala, keď som sa smiala.

Je veľmi krásna až ezopovská. Humor by mal reflektovať politickú situáciu a&nbsp;prinášať ľuďom zamyslenie nad tým, či všetko, čo sa deje, je naozaj správne a&nbsp;tak, ako sme si predstavovali.

Tým, čo sa nám v&nbsp;krajine deje, je takmer nevyhnutné, aby prišiel niekto, ako boli možno aj páni Lasica a&nbsp;Satinský. Je potrebné, aby prišli ľudia, ktorí sa dostanú do televízie, budú známi aj bežným občanom a&nbsp;ponúknu zrkadlo politickej scéne.

Neviem, čím ďalej, tým viac mi robí problém sledovať politické dianie. Ale cítila by som sa na taký ľahký začiatok. Viem si to predstaviť, no verím, že sa budem môcť aj zasmiať na niekom, kto to bude robiť veľmi dobre.

Vydali ste na konci roka knižku&nbsp;–&nbsp;prvotinu Smradľavé kráľovstvo. Čo vás inšpirovalo?

V&nbsp;podstate som zameraná na prvotiny, je to moja prvá knižka pre moje prvé dieťa. Teda, manžela už nemám prvého. Náplňou mojej práce komičky je aj písať, rozvíjať nejakým spôsobom text. Pri knihe bola inšpirácia úplne jasná. Môj syn potreboval príbeh pred spaním a&nbsp;nejako nám časom došli. Bola som nútená vymyslieť niečo sama za jeho jasných a&nbsp;prísnych podmienok, čo znamená vtipné, svieže a&nbsp;dlhé.

Čo viac zaujíma sedem- až deväťročné deti? Možno aj starších, lebo aj môj manžel sa pri čítaní veľmi zabavil. Je to príbeh o&nbsp;prdíkoch, smradľavom kráľovstve a&nbsp;o&nbsp;šikovnej princeznej, ktorá to tam vyrieši. Snažila som sa dostať tam veľa paralel možno aj so slovenským šoubiznisom alebo s&nbsp;niektorými podmienkami na Slovensku. Keby niekto chcel, dá sa to vnímať dokonca politicky. Veľmi mi pri písaní pomáhal aj manžel, konkrétne s&nbsp;vtipnými názvami, ktoré sú odvodené od prdov a&nbsp;od slovenských celebritiek. Vystupuje tam napríklad spevák detských pesničiek Miro Fartoš. Jednoducho, snažili sme sa dodať tomu trochu šmrnc.

Uvidíme. Ak niekto natočí Smradľavé kráľovstvo štýlom Harryho Pottera, tak to by som si aj ja pozrela.

Pôsobíte, že ste vtipná od rána do večera. Zabávači sú však doma často iní, ako je to s&nbsp;vami?

Manžel by povedal, že to nie je pravda. Zvyčajne hovorievam, že robotu domov nenosím, takže moja zábavnosť sa doma končí.&nbsp; Ale nie, aj doma sa veľa nasmejeme. Pramení to z&nbsp;toho, že sme dvaja komici v&nbsp;jednej domácnosti plus tretí nám evidentne rastie, lebo syn sa snaží dopracovať na vtipnú úroveň. Je pre mňa prirodzené, že aj zlé veci sa snažím spracúvať s&nbsp;vtipom. Lenže tým, že som pomerne kreatívny človek, keď príde nejaký smútok, aj ten dokážem vyhnať do výšin. Viem byť aj veľmi smutná, aj veľmi smiešna.

Z&nbsp;medicínskeho hľadiska sa odporúča smiať sa, vraj to predlžuje život. Budete doma dlhovekí?

Neviem, či práve my doma. Ale hádam áno, kompenzujeme to rôznymi inými zdravotnými problémami, aby sme ten život nemali príliš dlhý? Ale nie, určite je to super. Aj veľa ľudí mi povie po vystúpení, že som im predĺžila život o&nbsp;päť rokov.

Niekedy sa toho zľaknem, lebo predĺženie väčšinou býva na konci hry, keď už sa mala skončiť. A&nbsp;ja sa trochu bojím, že ľudia na smrteľných posteliach, na prístrojoch ma budú preklínať, že už tu nechceli byť a&nbsp;teraz majú predĺžený život, lebo buď boli na mojom predstavení, alebo ho videli.

Čo ste robili predtým, ako ste sa stali populárnou standupovou komičkou?

Všehochuť. Ale intenzívnejšie som sa venovala podnikaniu v&nbsp;gastronómii, myslela som si, že ma bude živiť. Keď som mala osemnásť rokov, založila som si živnosť. Mali sme v&nbsp;Žiline pomerne veľkú kaviareň, robila som tam najprv prevádzkarku a&nbsp;dostala som ponuku celé to tam spravovať. Myslela som si, že to bude super, až kým mi po roku došlo, že do hry vstupuje štát. 

Človek nemá čas, aby len pracoval, venoval sa káve a&nbsp;nápojom, lebo musí vyplňovať extrémne veľa papierov. Nejako sme to ťahali tri roky a&nbsp;potom sme to veľmi nešťastne predali. Gastro­biznis ma však stále baví, pri káve trávim veľa času a&nbsp;raz by som ešte možno chcela mať kaviarničku.

Ako ste to mysleli, že pri káve trávite stále veľa času?

Ako konzumentka. Je to pre mňa ranný rituál – dať si kávu. Potom potrebujem niekam ísť, napríklad do mesta, aby som si dala ďalšiu. Väčšinou so sebou ťahám chudáka manžela. Už sa mu vyhadzuje ekzém, keď počuje „ideme na kávičku“. Viete, svet je rýchly, celý deň sa naháňame, ale posedenie pri káve je čas, ktorý mám len pre seba. Spomalím, pozerám na ľudí, čo chodia okolo, a&nbsp;nič neriešim. Pomáha mi to udržať si psychickú pohodu.

Takže od gastrobiznisu ste prešli pred divákov na pódiá?

Už na strednej škole som robila veľa divadelných krúžkov, v&nbsp;rámci zábavy sme v&nbsp;Žiline založili aj v&nbsp;úvodzovkách prvý stand­up comedy žáner, ktorý sa volal Že ťa huba nebolí, a&nbsp;tam sme to skúšali. Ale potom ma život zaviedol k&nbsp;podnikaniu, k&nbsp;svadbe, pôrodu a&nbsp;na Kysuce… Tam som si spokojne dusila bravčovú krkovičku, keď po päťročnej pauze, čo som sa nevenovala ani standupu, ani divadlu, prišla ponuka z&nbsp;Česko Slovensko má talent. Spomenul si na mňa herec a&nbsp;komik Šoko. Otázka vtedy visela medzi krkovičkou a&nbsp;stand­upom. Vybrala som si správne.

Po tom, ako ste vypredali prvé predstavenia po celom Slovensku, ste sa vyjadrili, že ste milo prekvapená. Už ste si na to zvykli?

Stále ma prekvapuje, že ľudia prídu. Ten text vznikal sedem rokov, je výpoveďou môjho života, ale je to ten istý koncept, ktorý ľudia mohli nájsť aj na Voyo. Napriek tomu si ho prišli pozrieť naživo. Ale chápem ich, smiech je často to jediné, čo nás nejakým spôsobom drží nad vodou a&nbsp;nakopne nás. Z&nbsp;toho, že nás niekto iný rozosmeje, dokážeme získať veľa novej energie. Aj mne sa to deje. Je nesmierne dôležité mať v&nbsp;živote humor, s&nbsp;tým ide všetko lepšie – vzťahy, deti, hypotéky…

Slováci sú veľmi vtipní ľudia, len si to nechávajú pre seba a&nbsp;otvárajú sa na miestach, kde sa cítia bezpečne. Nikde nezažijete viac zábavy ako u&nbsp;kaderníčky, kde sedia tri ženy naraz. Keby ony išli k&nbsp;mikrofónu, ja sa môžem schovať. Ľudia vedia, že keď máte aj v&nbsp;kolektíve kolegu, ktorý povie hocičo, občas sa z&nbsp;toho možno chytíte za hlavu, ale nakoniec vás aj rozosmeje, tak ten kolektív má dynamiku. Humor je úplne esenciálna súčasť všetkého. My Slováci ho máme, len by sme sa mali menej báť operovať s&nbsp;ním, viac ho používať a&nbsp;nehanbiť sa aj niečo šplechnúť. Aj keď rozosmejete len jedného človeka, tak to stojí za to.

Žien je v&nbsp;humore akoby pomenej, ale pribúda ich. Máme vás, Vinczeovú, Polnišovú, Šebovú či Evelyn. Čím to je?

V&nbsp;našom standupovom štúdiu som dlho bola sama žena medzi pätnástimi chlapmi. Teraz Jano Gordulič prijal druhú komičku, takže už nie som jediná a&nbsp;teším sa z&nbsp;toho. Nemyslím si, že problém je v&nbsp;nedostatku zmyslu pre humor alebo kreativity, skôr to súvisí s&nbsp;tým, že my ženy sme naučené byť slušné a&nbsp;milé. Bojíme sa, že ak také nebudeme, nebudeme dostatočne dobré. Tam hlbšie by som hľadala pointu toho, prečo to ženy nejdú vyskúšať v&nbsp;takom množstve ako muži.

Je niečo, na čo si musíte dávať kvôli práci pozor?

S&nbsp;pribúdajúcim vekom sa sústreďujem skôr na mentálne zdravie, lebo veľakrát ho podceňujeme. Mali by sme naň dávať väčší pozor, lebo sa cítime ako roboti, ideme čoraz ďalej a&nbsp;nedávame si často dostatok priestoru na mentálny oddych. Ten je pre mňa, aby som mohla tvoriť, dôležitý.

Tvoríte v&nbsp;čase, keď vlastne odpočívate, však?

V&nbsp;čase turné nemám čas oddychovať, a&nbsp;preto vznikne nový vtip len občas. Hlava totiž nie je oddýchnutá. Na vtipy sa potrebujem nudiť. Nudiť alebo vykonávať fyzickú činnosť ako upratovanie, varenie, pečenie. Ideálne by som potrebovala byť žena v&nbsp;domácnosti asi tak päť rokov, aby som vytvorila nový špeciál. Len na to ostatní nemajú čas. Moje najlepšie vtipy však vychádzajú práve z&nbsp;toho, že som bola na Kysuciach, na materskej dovolenke, mala som tie mechanické činnosti. Moja hlava vtedy aj zo zlých vecí, z&nbsp;tráum, ktoré sa mi diali, vyprodukovala žarty.

Traumu máte z&nbsp;detstva, zažívali ste domáce násilie otca na matke. Dnes o&nbsp;tom nahlas hovoríte. „Aj ja som ako malá závidela vystresované mamy, ktoré dávajú deťom ochutnávať večeru počas varenia. Závidela som otcov, ktorí so stromčekom prídu domov triezvi. 

Moje Vianoce boli väčšinou hrôzostrašné,“ napísali ste v&nbsp;statuse. Poraďte ľuďom s&nbsp;podobným osudom – ako môže byť ich život lepší?

Pevne verím, že ľudia, ktorí prešli takýmito skúsenosťami, sa nevzdajú toho, že to niekedy vyriešia. Oni vedia byť lepšími pre ostatných a&nbsp;pre svoje deti, nech na to pamätajú. Rada by som však poznamenala, že ni­kto nie je taký silný, že to zvládne úplne sám. Bola som presne ten typ. Nestačí to, potrebujete aj odbornú pomoc. Psychoterapeut vás dostane do Pandoriných skriniek, ktoré máte obostavané vlastným egom a&nbsp;neotvoríte ich sami. Liečenie je proces, aj ja s&nbsp;tým mám ešte veľa práce, ešte nemám všetko vyriešené a&nbsp;hovorím to nahlas. Ale upratujem.

Simona Salátová: Nikde nezažijete viac zábavy ako u kaderníčky, kde sedia tri ženy naraz

Súvisiace články

Kočner a Černák sú na vlne. Po vtipoch je na svete aj právny rozbor "kauzy Palacinky"

Najznámejší nájomný vrah Roháč o preložení z maďarského väzenia na Slovensko

Prekvapenie pod stromčekom? Čobejová si nevšimla skialpové lyže, Bugár v tom má jasno

Výber pre vás