Jana Čavojská

Býva v Rimavských Zalužanoch asi sedem kilometrov od Kyjatíc a netušil, akú úžasnú tradíciu má to miesto za sebou. Remeselníci, ktorí tu pravdepodobne celé stáročia vyrábali zdobený nábytok z bukového dreva, začali v jednom momente vyrábať aj jeho zmenšené kópie pre svoje deti. Ornamenty z nábytku preniesli aj na hračky. Na štvornohé koníky, kohúty, voly s vozmi či postavy v tradičnom odeve vyryli slnečné ružice, sústredné kruhy a vzory rastlín. Zrodili sa <a href="https://www.kidmania.sk/eshop/drevene-hracky/c-374.xhtml" target="_blank" rel="noopener">drevené kyjatické hračky</a> s unikátnou výzdobou. Ladislav Hedvigi ich našiel len v knihách a v múzeu. No podarilo sa mu tradičné hračky oživiť.
<h2>Zostal sám</h2>
Nebol rezbár, vyštudoval niečo úplne iné a&nbsp;dlhé roky robil správcu v&nbsp;nemocnici. <a href="https://www.ajprodukty.sk/blog/nakupny-sprievodca/ako-vystrojit-ergonomicku-dielnu" target="_blank" rel="noopener">Vo svojej malej dielni</a> hovorí, že drevo a&nbsp;hračky si ho našli. Keď boli deti malé, stružlikal im jednoduché, neskôr ho to ťahalo k&nbsp;zložitejším, mechanickým, k&nbsp;bábkam. A&nbsp;k&nbsp;ľudovému dizajnu. Potom v&nbsp;neďalekom Klenovci vznikol sociálny podnik, kde bola aj rezbárska dielňa. Zamestnal sa tam. A&nbsp;postupne sa dozvedal o&nbsp;fascinujúcej histórii výroby hračiek v&nbsp;Kyjaticiach. „Bolo to sedem kilometrov od Zalužian a&nbsp;netušil som o&nbsp;nich,“ hovorí. „Našiel som ich v&nbsp;knižke.“

Z&nbsp;knižky naňho vyskočili drevené hračky s&nbsp;fascinujúcimi tradičnými vzormi. Ladislav zistil, že neďaleko býva Rudolf Stehlík, posledný majster rezbár, ktorý kyjatické hračky ešte vyrábal. Začal s&nbsp;tým v&nbsp;70. rokoch a&nbsp;stihol sa čo-to podozvedať od posledného kyjatického majstra, pána Beňa. Bolo to pred deviatimi rokmi. „Išiel som za pánom Stehlíkom, niečo mi vysvetlil, povedal mi, nech vyrobím jedného koníka a&nbsp;donesiem mu ho ukázať. No kým som ho stihol dokončiť, chlap zomrel. Zostal som na to sám.“
Ladislav Hedvigi pátral po tradičných dizajnoch v&nbsp;múzeách a&nbsp;knižkách. Našiel až osemdesiat rozličných ornamentov. A&nbsp;skúšal výrobu. „Kľúčové pre výrobu vzorov je kružidlo. Nedokázal som prísť na to, ako ho vyrobiť. Samotné kružidlo som vysústružil, ale nevedel som vyrobiť rydielko.“ Ladislav sa s&nbsp;ním trápil štyri roky. Potom mu pomohol kováč z&nbsp;dediny a&nbsp;vykoval mu ho.

<h2>Truhlice pre nevesty</h2>
Medzi kyjatickým nábytkom boli zvláštne truhlice s&nbsp;plochým alebo so sarkofágovým vekom, bohato zdobené tradičnými vzormi. Volali ich súseky. Pôvodne slúžili na uloženie oblečenia, neskôr aj obilia. Najkrajšie súseky si pripravovali nevesty na výbavu. Všetko, čo si niesli do domu k&nbsp;manželovi, prenášali v&nbsp;tejto truhlici. Súseky na výbavu mali okrem ornamentov vyryté meno nevesty s&nbsp;dátumom svadby. Nábytkári aj tieto súseky začali vyrábať v&nbsp;malom. Okrem ornamentov mali ďalšiu dôležitú zvláštnosť. „Boli vyrobené bez jediného klinca,“ objasňuje. „Všetky spoje, kliny a&nbsp;osky museli byť z&nbsp;dreva.“ Tak sú kyjatické hračky aj zaregistrované v&nbsp;Osvedčení o&nbsp;zápise označenia pôvodu na Úrade priemyselného vlastníctva, kam ich Ladislav dal zapísať, aby ochránil tradičnú podobu hračiek.
Aj kyjatické hračky sa vyvíjali. Keď pred sto rokmi nastúpila industrializácia, dotkla sa výroby nábytku v&nbsp;Kyjaticiach. Všetko prešlo do fabrík. Hračky tiež. Miestni zabúdali, ako ich vyrobiť. „Napísali do Štátneho ústavu pre zveľadenie živností, ktorý sa venoval aj záchrane starých remesiel. Úrady vtedy do Kyjatíc poslali českého akademického maliara Bohuslava Šípicha. Urobil tam dva kurzy a&nbsp;mladých naučil, ako hračky robiť. Niektoré z&nbsp;nich prerobil a&nbsp;zjednodušil. Kvôli trhovému predaju, aby sa ľahšie prenášali,“ hovorí Ladislav. „Pozmenil aj vzory. Dal im inú výtvarnú hodnotu. Boli zložitejšie. Namiesto dvoch kružníc zaviedol aj sedem, aj s&nbsp;výplňami a&nbsp;ďalšími ozdobami. Rezbárske náradie prerobil ľuďom na jemnejšie.“

Zo štvornohých koníkov sa stali dvojnohé, sú odolnejšie proti drsnému detskému zaobchádzaniu. No Ladislav vyrába aj štvornohé kone. Aj voly s&nbsp;tenkými nohami a&nbsp;prepracovaným telom. „Ich predlohy som už nenašiel ani len v&nbsp;múzeách. Robil som ich podľa literatúry a&nbsp;starých fotografií z&nbsp;kníh,“ vysvetľuje.
Najstarší zachovaný súsek majú v&nbsp;Gemerskom múzeu v&nbsp;Rimavskej Sobote. Ladislav na ňom našiel rok 1809. No je jasné, že tradičný nábytok sa v&nbsp;regióne vyrábal už v&nbsp;15. storočí. Nábytok aj hračky z&nbsp;dreva robili aj inde. No fenomén unikátnej výzdoby pochádza z&nbsp;Kyjatíc.
<h2>Náradie v&nbsp;kufri</h2>
Pri svojom pátraní natrafil Ladislav na pár ďalších výrobcov, ktorí ešte vyrezávali hračky alebo udržiavali staré vzory. Napríklad Anton Oboňa, už osemdesiatnik, ktorý celý život pracoval ako reštaurátor drevených predmetov v&nbsp;Bojniciach. Počas svojich potuliek po slovenských múzeách objavil kedysi dávno kyjatické hračky a&nbsp;pár kusov vyrezal pre ÚĽUV. Dvaja alebo traja ďalší rezbári používajú na svojich výrobkoch kyjatické ornamenty. Podľa Ladislava je to nádej, že sa toto umenie zachová aj pre mladú generáciu.

On musel pre nedostatok pracovných príležitostí na Gemeri odísť pred rokmi do Malaciek. Pracoval v&nbsp;Ikei a&nbsp;na týždňovky si v&nbsp;kufri nosil aj rezbárske náradie a&nbsp;drevo. V&nbsp;ubytovni tam skúšal postupy a&nbsp;výzdobu. Smeje sa, že keby ho tam tak nachytali, tak ho asi vysťahujú. Ale veľmi sa to vtedy chcel naučiť. Potom prišli zdravotné problémy. Mal niečo našetrené, tak si povedal, že si daruje rok života a&nbsp;bude robiť len to, čo ho baví - kyjatické hračky. Z&nbsp;roka je teraz dva a&nbsp;pol. Založil občianske združenie Kyjatické hračky a&nbsp;získal grant od Fondu na podporu umenia na výrobu súboru stovky drevených výrobkov, ktoré slúžia na výstavné účely. Občianske združenie dostalo od cirkvi do daru dvojstoročnú budovu bývalej školy v&nbsp;Kyjaticiach. Kedysi v&nbsp;nej pôsobil Pavol Dobšinský. V&nbsp;miestnej kronike zanechal dvojstranový zápis. V&nbsp;kamennej budove školy majú v&nbsp;budúcnosti vzniknúť priestory na prezentovanie kyjatických hračiek, na workshopy a&nbsp;ukážky, dielne na oživovanie starých remesiel, ale aj priestor pre deti, aby sa s&nbsp;hračkami mohli reálne pohrať a&nbsp;skúsiť ich aj vyrobiť. Lebo podľa Ladislava múzeum nemá byť o&nbsp;tom, že tam na predmety sadá prach. Ale tradície musia byť živé. A&nbsp;hoci Kyjaticiam dal do daru zopár kusov tradičných hračiek, dedina zatiaľ nemá žiadny priestor, kde by ich prezentovala.
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/kyjaticka-nadhera-ladislav-hedvigi-ozivuje-tradiciu-unikatne-vyzdobenych-hraciek-dreva" target="_blank" rel="noopener">GALÉRIU k článku si pozrite TU &gt;&gt;&gt;</a></h3>
No žiada si to ešte veľa námahy. Budova školy potrebuje dôslednú rekonštrukciu. Zatiaľ vyhlásili verejnú zbierku aspoň na opravu drevenej terasy, ktorá už padala a&nbsp;takmer zhodila strechu. Zbierku podporili Čierne diery a&nbsp;pätnásťtisíc eur sa vyzbieralo za tri hodiny. Ladislav sa teší, že sa našlo toľko ľudí, ktorých zaujímajú drevené hračky. Že nie každý kašle na tradície.

Kyjatická nádhera: Ladislav Hedvigi oživuje tradíciu unikátne vyzdobených hračiek z dreva

Výber pre vás

Kyjatická nádhera: Ladislav Hedvigi oživuje tradíciu unikátne vyzdobených hračiek z dreva

Súvisiace články

Iný prístup: „Sme takí šťastní, že ju máme,“ pochvaľujú si Rómovia z Rúbanky obetavú učiteľku

Opatrovateľ hlucháňov: „Ruky mám krvavé, nohy tiež,“ usmieva sa Marián Figura

FOTO Oživená história: Bez týchto mašiniek by Tatry neboli tým, čo sú!

Kontroverzné názvy slovenských obcí: Rómska osada Jánošikovo a Štúrovo s maďarskou väčšinou

Na pleciach matiek: „Bol to hrozný život. Nápor aj na psychiku, moju aj detí,“ spomína Tatiana

Zúfalé: Slovenské opatrovateľky v Rakúsku ťahajú 24-hodinové služby za almužnu

Výber pre vás