venuje sa  hlavne súdnictvu a slovenskej mafii

Ľudmila Lacková

Čotreba robiť pri stretnutí s&nbsp;medveďom? Čo je najrozumnejšie? Ľahnúť si na&nbsp;zem a&nbsp;nehybne hrať mŕtveho alebo naopak - doširoka zodvihnúť ruky, kričať a&nbsp;navodzovať dojem veľkého, mocného tela? - pýtame sa skúsených lesníkov a&nbsp;poľovníkov, ktorí už zažili nejedno stretnutie s&nbsp;našou najväčšou šelmou. Chlapi kuknú po&nbsp;sebe a&nbsp;s&nbsp;dobromyseľným výrazom vravia: „Čo je najrozumnejšie? Netrápte sa rozmýšľaním, to je zbytočné. O&nbsp;všetko sa postará medveď.“

Málokedy má človek prevahu pri nečakanom stretnutí s medveďom. Ak sa medveď rozhodne, že vás chytí, tak vás chytí. Na krátke vzdialenosti beží rýchlejšie ako kôň. Prekážky v ceste, napríklad kríky, popadané stromy neobchádza, ale valí sa rovno cez ne, najkratšou cestou k vám. Nepomôže ani útek na strom. Postaví sa na zadné a stiahne si vás dole ako jablko. Alebo vylezie za vami. Medveď nie je žiadny ťarbák. Muž z Očovej spomína, ako sedel s priateľkou na posede a zrazu ona vraví - pozri na ten strom vedľa. Muž otočil hlavu a tam kúsok od nich v korune stromu si hovie macko. Ak ste presvedčení, že v lese má proti medveďom prevahu každý so zbraňou v ruke, tak ste tiež dosť naivní. Poľovník rozpráva, ako už držal pušku namierenú do medvedej tlamy, tak blízko sa ocitol, a nebol schopný stisnúť spúšť. Len tam stál ako soľný stĺp, kolená sa mu triasli a civel na hrôzu pred sebou. Medveď na neho reval ako tur, zubiská vycerené, husté sliny sa mu liali z papule. Potom sa, našťastie, otočil a odišiel preč. Výstrel tiež nie vždy pomôže. Ak netrafíte medveďa do mozgu alebo do chrbtice, nech vám pomáhajú všetci svätí. Najhorší je zásah niekde do stehna. Medveďa neskolí, len ho bolesť rozzúri do nepríčetnosti. A čistá rana do srdca? Aj po takej videli medveďa hnať sa v plnej sile ešte dobrých dvesto metrov. Srdce mu roztrhlo do tvaru tulipána, ale v tele ešte nejaký čas kolovala krv, šelma venovala celú predsmrtnú energiu na krutý boj.

Ešteže medveď nemá v obľube čerstvé mäso. Je to vlastne zdochlinár. Pochutí si skôr na mäse, ktoré je už v rozklade, a ako prvé na nafúknutej mrcine načne bachor. Jeho cieľom teda nie je človeka zabiť a zožrať. Nás sa snaží iba spacifikovať, aby sme pre neho nepredstavovali hrozbu. No, „iba“ spacifikovať… Medvedie zastrašovanie je obyčajne trauma na celý život. Starý pán, ktorý medveďa postrelil a druhýkrát už nestihol nabiť, lebo macko na neho skočil a odhryzol mu kus tváre, nedokázal zabudnúť na hnusný smrad vanúci z jeho tlamy. Ani na to, ako sa od ľaku - nuž ako to povedať slušne - skrátka, potentoval do gatí. Jeden hubár sa zaprisahal, že do hory už nikdy nevojde po tom, čo ho medveď zubami schmatol za nohy a zúrivo metal hlavou z jednej strany na druhú, takže hubárovo telo kmitalo pol metra nad zemou akoby bol handrová bábika. Z&nbsp;medveďa vraj netreba chytať paniku, kým stojí na&nbsp;zadných labách. To si vás iba zvedavo obzerá. Útočí zásadne na&nbsp;štyroch. Ak bije prednou labou na&nbsp;zem a&nbsp;tečú mu sliny, znamená to, že o&nbsp;chvíľu štartuje. Ak je medveď v&nbsp;skutočnosti medvedica a&nbsp;jej mláďa zvreští od&nbsp;strachu, to už je koniec, to už je všetko jedno.

Povedačky o medveďoch nemajú v Podpoľaní konca. Ako vraví starosta obce Hrochoť Marian Mazúch, v týchto končinách je viac takých obyvateľov, ktorí medveďa osobne stretli, ako tých, ktorí medveďa nestretli. „Aj mne sa to pritrafilo. Dvadsaťpäť metrov predo mnou sa vynoril. Našťastie sa mi podarilo vycúvať bez ujmy na zdraví. Problémy s medveďmi riešia v každej dedine v okolí. V Čeríne, Dúbravici, Sebedíne, Očovej… Máme tu vychýrenú hubársku oblasť, aj krásnu cyklotrasu, cez Hrochotskú dolinu premáva cyklobus, do hôr na Kyslinky vedie nová asfaltka, ale mám pocit, že cyklistov aj turistov k nám chodí o to menej, o čo viac je tu medveďov. Ľudia sa boja vyjsť z dediny. Nedávno sa jeden vystrašený občan sťažoval, že ho naháňal medveď. On na bicykli a medveď za ním. V posledných dňoch nám hlásia medveďa priamo v objekte miestneho družstva.“

Maco sa premáva po&nbsp;hrochotskom družstve už pár nocí za&nbsp;sebou. Ženám, ktoré šli o&nbsp;tretej nadránom dojiť kravy, kráčala šelma oproti. Utekali sa skryť na&nbsp;vrátnicu a&nbsp;telefonovali zootechnikovi, čo si majú počať. Kravy predsa nepočkajú, kým sa medveďovi uráči odísť. Zootechnik sadol do&nbsp;auta a&nbsp;vozil sa po&nbsp;družstve, aby medveďa zahnal preč. Aspoň dočasne. „Do&nbsp;kukurice nám medvede chodia už dávno. Investovali sme nemalé peniaze do&nbsp;elektrických ohrád, ale medvede ich podhrabú a&nbsp;aj tak vojdú na&nbsp;pole. Vždy do&nbsp;tej najkrajšej kukurice vlezú, majú rozum. Najnovšie sa pustili do&nbsp;silážnych vakov. V&nbsp;jednom vaku dlhom sedemdesiatpäť metrov je okolo tristo ton kukuričnej siláže a&nbsp;všetko vezme skaza. Medveď roztrhal igelit, dnu vchádza vzduch, dážď, začne to plesnieť. Najviac ma hnevá, že sa mohol nažrať z&nbsp;vaku, ktorý je otvorený, ale on nie. Našiel si uza­vretý, vyštveral sa hore, tam spravil veľkú dieru a&nbsp;potom skočil k&nbsp;druhému vaku a&nbsp;načal aj ten. Škodu odhadujem na&nbsp;dvadsaťtisíc eur,“ hovorí predseda družstva Slavomír Šimko a&nbsp;ukazuje diery od&nbsp;pazúrov i&nbsp;stopy medvedích láb na&nbsp;bielych vakoch, z&nbsp;ktorých možno ľahko „prečítať“ macovu cestu za&nbsp;kukuričnou silážou.

Na&nbsp;medvedie drancovanie nadávajú aj chovatelia oviec, hydiny, včelári, pastieri jalovíc. „Oficiálne hlásenia o&nbsp;škodách odrážajú len časť reality. Mnohí ľudia sú sklamaní z&nbsp;prístupu štátu, o&nbsp;majetku zničenom medveďmi úrady prestali informovať. Vravia, načo budem vypisovať kadejaké papiere, keď ma potom aj tak odbijú,“ upozorňuje starosta Mazúch. „V&nbsp;tejto lokalite žili medvede vždy, ale v&nbsp;minulosti sa to riešilo inakšie. Kým naša dedina patrila pod vígľašské panstvo, Hrochoťania boli oslobodení od&nbsp;platenia daní, ale museli sa starať o&nbsp;lesy a&nbsp;každý rok odovzdať tri kože z&nbsp;medveďa. Dnes sú medvede chránené, premnožili sa. Keby sa v&nbsp;tradícii tri kože za&nbsp;rok pokračovalo, možno by nehrozilo, že pomaly spoza každého stromu vykukne medveď.“

V súčasnosti patrí Poľana k oblastiam s najhustejším výskytom medveďa hnedého v Európe. Skôr sa vám tam pošťastí vidieť medveďa ako jeleňa či diviaka. Miestni zaručujú, že ak na Poľane strávite jeden týždeň, so stopercentnou istotou na nejakého macka natrafíte. Ako dôkaz môžete známym ukazovať nielen fotky v mobile, ale aj poriadne diery a škrabance od medvedích zubov a pazúrov na karosérii auta. Medvede tam značkujú zaparkované automobily ako súčasť svojho teritória. Poľana so súvislým komplexom buj­ných hlbokých, starostlivo udržiavaných lesov siahajúcich od Očovej až po Čierny Balog predstavuje pre medveďa ideálny priestor. V roku 2016 tam napočítali stopäťdesiat­osem jedincov, v tomto roku už dvesto, z toho stodvadsať samíc. Tridsať samíc vrhne už teraz jedno až štyri mláďatá, šesťdesiat privedie na svet rovnaký počet mláďat v rozpätí najbližších štyroch rokov. Skúste spočítať, koľko ich na Poľane potom bude. Prirodzený úbytok medveďov je takmer mizivý. Medveď nemá prirodzeného nepriateľa.

„Sú premnožené. Či sa to niekomu páči alebo nie, je to fakt,“ hovorí poľovný hospodár Poľovníckeho spolku v&nbsp;Očovej Rudolf Huliak. „Pri takom vysokom počte medveďov je nemožné zamedziť, aby neschádzali do dedín. Zo strachu z tejto šelmy už ľudia redukujú činnosť na okrajoch podpolianskych obcí, život na vidieku sa vinou medveďov začína okliešťovať.“ O&nbsp;obmedzovaní bežných činností vedia svoje práve Očovania. V&nbsp;júli sa u&nbsp;nich medveď objavil na&nbsp;autobusovej zastávke. Ľudia sa najprv smiali, že mal nastúpiť a&nbsp;odviezť sa do&nbsp;Bratislavy, nech si aj tam užijú roztomilého macka. Ale keď sa po&nbsp;dedine noc čo noc premával už tretí týždeň, strácali trpezlivosť. „Práve som sa vracal s&nbsp;otcom z&nbsp;poľovačky v&nbsp;hore a&nbsp;v&nbsp;dedine meter pred bránou do&nbsp;nášho domu vidím medveďa. Chápete ten paradox?!“ pýta sa Ondrej Debnár. „Moji rodičia každý večer sedávali na&nbsp;terase a&nbsp;namiesto programu v&nbsp;televízii sledovali medveďa na&nbsp;ulici. Spočiatku to bola atrakcia, ale mám tri deti, najmladšia dcérka má len dva a&nbsp;pol roka, mali sme strach.“

„Medveď sa premával po&nbsp;ceste, akoby si vyšiel na&nbsp;pravidelnú prechádzku. Nenáhlivo, bez obáv. Nabok odbehol iba vtedy, keď zbadal svetlá autobusu, a&nbsp;vzápätí sa vrátil. Tmolil sa pomedzi autá zaparkované pred domami, tuto pod čerešňou sme ho vídavali,“ ukazuje medveďovu obvyklú trasu Ján Pohorelec. „Cez deň mal ležovisko za&nbsp;záhradami. Jedna pani ho videla driemať rovno za&nbsp;plotom. Nikomu sa ten stav nepáčil. Ľudia nadávali na&nbsp;ochranárov. A&nbsp;na&nbsp;štát. Na&nbsp;to, že zanedbáva situáciu s&nbsp;medveďmi.“ Miestnych prekvapilo, že medveď ani raz neprešiel od&nbsp;domov k&nbsp;blízkemu kukuričnému poľu. Skôr sa zdržiaval okolo potoka pretekajúceho cez Očovú, možno ho sem v&nbsp;suchých týždňoch dohnal smäd. V&nbsp;dedine sa zdržiaval celé hodiny.

Štátna ochrana prírody odporučila Očovanom nepohybovať sa medzi dvadsiatou prvou hodinou a štvrtou hodinou ráno vonku, v noci sa mali do práce presúvať len v autách, nie peši ani na bicykloch, ako zvyknú miestne ženy chodiť do pekárenskej prevádzky.&nbsp; „Obmedzíme dvetisícpäťsto ľudí pre jedno hovädo,“ písali rozčúlení ľudia na&nbsp;sociálnych sieťach. „Ak je medveď viac ako človek, tak tu už fakt nie je niečo v&nbsp;poriadku,“ hromžili a&nbsp;navrhovali: „Už by mali do&nbsp;Očovej prizvať aj ochrancu ľudí.“ Alebo ironizovali: „Inak ten medveď trpí tým, že musí behať po&nbsp; rozdr.aných očovských cestách. Toto by mali ochranári riešiť!“

Na ochranárske združenia majú v Očovej ťažké srdce. Pýtajú sa, prečo zapálení ochrancovia prírody nechali medveďa celé týždne behať po dedine, prečo osobne neprišli problémy s ním riešiť. Trebárs ho niekam ďaleko previezť alebo aspoň plašiť, aby ušiel do hory. Nuž asi preto, že také riešenia nefungujú. Zoologické záhrady naše medvede nechcú a medveď raz naučený chodiť do dediny sa do nej bude vracať stále. Vypätú situáciu v&nbsp;Očovej vyriešilo až povolenie na&nbsp;odstrel inak zákonom chráneného zvieraťa.

„Zakladali sme fotopasce po&nbsp;celej dedine, potrebovali sme nebezpečného medveďa identifikovať, aby sme ani náhodou nezastrelili nejakého iného. Na&nbsp;troch stanovištiach v&nbsp;dedine striehli poľovníci a&nbsp;hlásili, kade sa náš medveď pohybuje. Dostali sme hlášku, že medveď odchádza z&nbsp;obce a&nbsp;za&nbsp;asistencie polície sme ho nad dedinou zastrelili. V&nbsp;žalúdku mal samé ovocie. V&nbsp;Očovej nespôsobujú problémy s&nbsp;medveďmi nezabezpečené kontajnery a&nbsp;naše poľovnícke združenie nemá v&nbsp;blízkosti dediny ani jedno krmovisko. Nehľadajme dôvody problémov s&nbsp;medveďmi tam, kde nie sú. Nedodržiava sa program starostlivosti o&nbsp;veľké šelmy, vedenie Štátnej ochrany prírody si zakrýva oči. Nenahovárajme si, že zastrelením tohto konkrétneho medveďa sú už obyvatelia podpolianskych dedín v&nbsp;bezpečí.“

Medvede v dedinách: Ak bijú labou o zem, o chvíľu štartujú do útoku

Autor článku

Ľudmila Lacková

Výber pre vás

Medvede v dedinách: Ak bijú labou o zem, o chvíľu štartujú do útoku

Autor článku

Ľudmila Lacková

Súvisiace články

Dolina v srdci: Zmení obľúbená Žiarska v Západných Tatrách názov?

Nie je diera ako diera: Za touto sa ukrývajú stovky kilometrov podzemných chodieb

Ľudská nedbanlivosť: Počas výstavy psov nechala svojich miláčikov v rozpálenom aute!

Výber pre vás