Jana Čavojská

Patrícia sa smeje, šteboce, energicky priskočí na pomoc, keď ju niekto potrebuje. Tridsaťročná dáma skončila bakalárske štúdium sociálnej práce a dvojročné kvalifikačné štúdium asistenta učiteľa. Šesť rokov býva v prenajatom byte so spolubývajúcou Martou. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sa Paťa nenarodila s ťažkou epilepsiou a detskou mozgovou obrnou.

Krstili ju hneď po narodení, lebo podľa mienky lekárov sa nemusela dožiť rána. Tí rodičom poradili, aby sa malej radšej vzdali, lebo sa pravdepodobne neposadí. To však pre Patinu mamu Annu Kvokačkovú neprichádzalo do úvahy. Keď Paťa už chodila na základnú školu na Prostějovskej, prvú integrovanú školu v Prešove, stretla tam Anna rodičov ďalších detí s postihnutím. Najprv si len vymieňali skúsenosti. Postupne si uvedomili, že musia urobiť viac. Inak ich deti po základnej škole zostanú zatvorené doma, medzi štyrmi stenami. Dnes v priestoroch občianskeho združenia Barlička na prešovskom Sídlisku III funguje niekoľko zariadení pre ľudí s postihnutím a seniorov a na ich prevádzkovaní sa podieľajú sami ľudia s postihnutím. Z klientov sa stali kolegovia, z detí s postihnutím mladí muži a ženy, ktorí sa dokážu uplatniť.

S Patríciou, jej mamou Annou a bratom Lukášom sedíme a rozprávame sa v útulnej kaviarničke. Tiež je súčasťou projektov Barličky. Kávu nám pripravujú vozičkári. Aj tu totiž pracujú ľudia s postihnutím. Vonku je záhrada s vyvýšenými záhonmi, na ktoré pohodlne dočiahnu deti aj starší ľudia s boľavým chrbtom. Za dverami sú triedy, terapeutické miestnosti, dielne, kancelárie, na vyššom poschodí pobytové zariadenie pre seniorov. Všetko moderné a voňavé. Majú vlastnú práčovňu, žehliareň, kuchyňu a najnovšie aj konferenčnú miestnosť na prenájom. O prevádzku sa stará deväťdesiat zamestnancov a ďalších dvadsaťtri s telesným alebo so zmyslovým postihnutím pracuje v chránených dielňach.

Lukáš Kvokačka (33), projektový manažér Barličky, sa sem vrátil vlani. V Londýne zanechal zaujímavú kariéru v medzinárodnej konzultantskej firme. Na východe Slovenska našiel nemenej zaujímavú a možno dôležitejšiu prácu. Patrícia pracuje ako asistentka učiteľa pre zdravotne postihnuté deti a v Barličke vedie niekoľko záujmových krúžkov. Okrem toho spieva v kostole a cez omšu nahlas číta. Stará sa o zajace a morské prasiatko.

Anna Kvokačková spomína na 90. roky, keď ešte nebolo zvykom, aby sa deti s postihnutím vzdelávali. Najpohodlnejšie bolo zbaviť ich povinnej školskej dochádzky. Školské budovy im väčšinou nevyhovovali. Rodičia takýchto detí museli bojovať o umiestnenie v škole. Pri najmenších deťoch to nebolo také zložité. Boli ešte ľahké, dali sa prenášať. Keď sa povinná školská dochádzka skončila, skončila sa obvykle aj socializácia dieťaťa.

„Ako rodičia telesne postihnutých detí sme sa stretli a rozmýšľali sme, čo s nimi bude. Ako im pomôcť, aby neskončili v ústave alebo medzi štyrmi stenami bytu. Zo začiatku sme sa na stretnutiach len jeden druhému sťažovali. Potom sme zistili, že neformálne aktivity sú nanič. Snažili sme sa robiť všetko možné, ale nikto nás neakceptoval. Vtedajší primátor na nás nemal čas. Ani hlavný architekt mesta, s ktorým sme chceli hovoriť o bezbariérovosti. V roku 1999 sme založili občianske združenie Barlička.“

To už malo nejakú váhu. Aj keď fungovali doslova na kolene. Niekto im dal vyradené počítače, iný papier do tlačiarne. V roku 2003 však dostali od mesta do prenájmu niekdajší školský pavilón. Nejaký čas stál nevyužitý. Okná boli porozbíjané, parkety vytrhané. Žiadalo si veľmi veľkú investíciu opraviť ho do používateľného stavu. Rodičia dali dokopy aspoň jednu miestnosť - a v priebehu prvého mesiaca ich dvakrát vykradli.

Úplne prvá skutočná investícia na opravu priestorov bola tristo eur od Alfonza Lakenberga z Nemecka. Pomáhal Barličke s vypracovaním projektov. Keď išiel na záchod, uvedomil si, v akom zúfalom stave sú. Tak vytiahol tristo eur z vlastného vrecka. „Je pod ľudskú dôstojnosť používať takéto záchody,“ povedal.

Len na rekonštrukciách a dostavbách budovy odvtedy preinvestovali 700-tisíc eur.

To Anna Kvokačková netušila, že vybuduje niečo také veľké. Stále mala na pamäti Paťu. Postarať sa o ňu a o ostatné deti. Aby mali kam chodiť. Aby mali nejakú prácu. Lebo vedela, že ich invalidný dôchodok bude mizerný. Barličku, ktorá medzitým vyrástla na veľké zariadenie, stále vedie popri svojej praxi všeobecnej lekárky pre dospelých.

V roku 2004 končili prvé deti s postihnutím základnú školu. Barlička založila domov sociálnych služieb, ktorý fungoval ako denné centrum s terapiami a počítačmi. Nazvali ho Radosť. Najprv ho navštevovali traja mladí. Teraz má kapacitu štyridsať ľudí. „Ráno sem rodičia mladých dovezú, popoludní odvezú. Takže môžu chodiť do práce,“ vysvetľuje Lukáš. „Za trinásť rokov sa veci zmenili. Naši najstarší ,mladí‘ majú už po štyridsiatke. Preto sa aktivity pre nich menia. Snažíme sa ich smerovať viac na prácu.“ Začalo sa to chránenými dielňami na výrobu reklamných a dekoračných predmetov. Podľa Lukáša to išlo dobre, boli takmer profesionálnou reklamnou agentúrou. Chýbal však dobrý predajca. Napokon zistili, že vázičky lacnejšie vyrobia v Číne. Teraz dielne fungujú podľa potreby a zákaziek.

Väčšina „mladých“, ako Lukáš volá klientov Barličky, nedostala možnosť navštevovať strednú školu. Preto založili praktickú školu so špeciálnym vzdelávaním. Učia tam starostlivosť o domácnosť, varenie, remeselné práce. „Chceme, aby boli naši mladí aspoň čiastočne samostatní a vedeli sa o seba postarať vo vlastnom bývaní,“ hovorí Lukáš. „Tento rok otvoríme tréningový byt, kde si každý z nich bude môcť vyskúšať samostatné bývanie. Veríme, že potom budú schopní fungovať sami s tým, že súrodenec ich raz za deň príde skontrolovať.“

V Barličke plánovali aj chránené bývanie pre ľudí s postihnutím. Uvedomili si však, že keby bolo bývanie v tej istej budove ako škola a chránené dielne, vznikol by len iný druh ústavu. Namiesto toho sa teraz po chodbách prechádzajú seniori. Ukázalo sa totiž, že užitočnejšie je zariadenie pre seniorov. V roku 2012 otvorili denný stacionár, neskôr sa k nemu pridalo pobytové zariadenie. Svoj nový domov našlo v troch zariadeniach sociálnych služieb 53 seniorov. Niektorí sa ešte zúčastňujú na aktivitách, ktoré vždy chceli vyskúšať, ale kvôli deťom na ne nikdy nebol čas. Tí, ktorí už nevládzu, trávia svoje dni v opatere zdravotných sestier a opatrovateľov.

Ďalší dôchodcovia prichádzajú do denného stacionára. Je určený tým, ktorí ešte zvládajú fungovať doma sami, potrebujú len obed, malú kontrolu, aktivitu či spoločnosť. „Kto si doma sadne do kresla a zostane v ňom sedieť, ten sa z neho už nepostaví. Jeho myseľ sa neaktivizuje, a tak nastáva aj úbytok fyzických síl,“ vysvetľuje Lukáš. „Tí, ktorí si k nám chodia po obed a na popoludňajšie aktivity, vedia, že sa musia obliecť, učesať, vykefovať si kabát, aby na ňom neboli hrčky. Dvanásta hodina je pevným bodom v ich živote. Vedia, čo sa dialo doobeda a čo poobede. Každý deň idú von a poprechádzajú sa. Ich deti majú istotu, že cez deň niekoho stretli a že sa najedli. Aj to je pre seniora dôležité.“

Keď mladí dokážu robiť reklamné predmety v chránenej dielni, prečo by sa nedokázali podieľať na chode Barličky - uvedomili si postupne v občianskom združení. Tak sa začal program ich zamestnávania v prevádzke centra sociálnych služieb. „Keď upratovačka odišla do dôchodku, nezamestnali sme druhú, ale upratovať začali traja mladí s postihnutím. Spočiatku im to trvalo dlho a všade bolo veľa vody. Ale po dvoch mesiacoch si našli svoj spôsob,“ usmieva sa Lukáš. Dnes využívajú stroje. Automatický čistič podlahy dokáže obsluhovať aj človek s ťažkým postihnutím. Technológia vykompenzuje jeho hendikep. Ďalších mladých zamestnali v práčovni a žehliarni, ktorými prejde každý týždeň štyristo kíl bielizne, v kuchyni, v kancelárii, v kaviarni, na vrátnici, pri starostlivosti o zeleň aj pri príprave pomôcok a aktivít pre ostatné skupiny. Do Barličky prichádzajú deti z materských a zo základných škôl na dopravnú výchovu na špeciálnom ihrisku a ich inštruktormi sú mladí s postihnutím.

Každý príbeh v Barličke je príbeh víťazstva. Obrovského. Napríklad Patrícia. Z miesta, ktoré začala budovať jej mama, aby mala Patrícia kam chodiť a neposlali ju niekam do ústavu, sa stalo živé centrum aktivít pre rôzne skupiny ľudí aj pre obyvateľov prešovského Sídliska III. Alebo Matúš. „Jeho otec ho každý deň vozil niekoľko kilometrov do domova dôchodcov za mesto, lebo tam mali stroje na cvičenie,“ hovorí Lukáš. „Vozil neznamená dal do auta, pretože na auto nemali peniaze. Gejza si k bicyklu prirobil vozík, do ktorého Matúša naložil, a každý deň šliapal niekoľko kilometrov. Matúš dnes s oporou chodí a je zamestnaný v Barličke.“

A Patrícia? Nadšene rapoce o tom, ako jej brat dodal odvahu, nech skúsi bývať sama. Že už aj mama je spokojná. Hoci zo začiatku sa bála, ako to Paťa zvládne. Teraz však vidí, koľko nových vecí sa odvtedy naučila. Pýtam sa, prečo si na štúdium vybrala práve sociálnu prácu. „Som spokojná, keď som medzi ľuďmi a keď môžem niekomu pomôcť,“ odpovedá. „Som rada v spoločnosti kamarátov. Stále som sa snažila zaradiť do spoločnosti. Tak, aby som si bola rovná s ostatnými. Trvalo to dlho, ale myslím, že sa to podarilo. Veľa ľudí s podobným postihnutím, ako mám ja, je iba doma. Nevedia, že sa môžu začleniť medzi svojich rovesníkov. Keby nebolo Barličky, takisto by som asi bola zatvorená doma.“

Mohli plakať a nadávať na osud. Oni sa však rozhodli pomôcť nielen ťažko chorej dcére

Výber pre vás

Mohli plakať a nadávať na osud. Oni sa však rozhodli pomôcť nielen ťažko chorej dcére

Súvisiace články

Z postihnutia prednosť: Kontroverzná maliarka nosila protézu so zvončekom a korzety zo sadry

Tínedžerka, ktorá prežila pád z 8. poschodia, šokuje: Sotila ma kamarátka!

Na hranici smrti: Postihnutí chovanci vraj majú v ústavoch len dožiť

Výber pre vás