Vanda Felšöci Rusnáková

Ďalšia nehoda a ďalšia nezmyselná smrť! V aute prepravnej spoločnosti sedelo šesť žien so šoférom. Bočný náraz do kamiónu neprežila staršia žena sediaca pri okne, ďalšiu s ťažkými zraneniami previezli do banskobystrickej nemocnice. Ostatné opatrovateľky ošetrili vo zvolenskej nemocnici s ľahšími zraneniami. 

"Vracala som sa z práce z Rakúska, kde pracujem ako opatrovateľka. Ja som sa prebrala len vtedy, keď som videla, že sa rútime na kamión, a že šofér kričí a videla som lietať črepiny a som si zakryla oči a myslela si, že už je po mne," povedala jedna z opatrovateliek pre noviny.sk.&nbsp;Polícia aktuálne príčiny neho vyšetruje. Nebola to prvá nehoda a už pred rokmi opatrovateľky protestovali proti nedôstojným podmienkach.

Trh s nečestnými pracovnými agentúrami na Slovensku prekvitá. Základom ich úspechu je čoraz väčšia nutnosť ísť za prácou do krajín, kde sa hovorí cudzou rečou. Prečítajte si, na čo sme v PLUS 7 DNÍ upozorňovali už v roku 2017:

„Na Slovensku je akútny nedostatok opatrovateliek. My už nemáme ani zlé opatrovateľky,“ upozorňovala v minulosti opozičná poslankyňa Lucia Nicholsonová (SaS). Nečudo. Podľa neoficiálnych údajov pracuje asi 40-tisíc žien v týchto službách v susednom Rakúsku. Ďalšie Slovenky cestujú za prácou do Nemecka či dokonca do Švajčiarska. „V oblasti sociálnych služieb u nás nastala patová situácia a štát sa k týmto ženám správa macošsky,“ konštatovala Nicholsonová.

Aj Jana Borzová (45) je jednou z týchto „pracovných migrantiek“. Má dve vysoké školy - pedagogickú a sociálnoprávnu v Prahe. V Rakúsku pracuje šesť rokov, predtým robila v zdravotnej poisťovni. „Pobočka sa rušila a zamestnanci, ktorí prišli poslední, dostali výpoveď,“ vysvetľuje Košičanka. Momentálne pendluje medzi svojím rodným mestom a Viedňou. Má dvoch dospelých synov. Je rozvedená, takže jej manželstvo, na rozdiel od mnohých iných, jej prácou netrpí.

„Košice sú síce veľké mesto, ale práca je tam podhodnotená. Nemáte šancu zarobiť toľko, koľko vo Viedni za dva týždne,“ vraví. Spomína si na svoje začiatky a na dôvod, pre ktorý sa nám ozvala. „Najskôr som išla cez slovenskú agentúru. Prišla som do rodiny a nikto nebol doma. V septembri som sa ocitla na niekoľko hodín na ulici. Hneď som si volala dopravu cez agentúru, ktorá ma priviezla. No vodič už mal plno,“ opisuje krušné chvíle a problémy, ktoré môže priniesť zmluvná klauzula viazanej dopravy. Bibiána Kudziová zastupuje slovenské opatrovateľky v rakúsko-slovenskej hospodárskej komore. „Kvalitná agentúra podáva presné informácie, nezavádza. Zlá agentúra je taká, ktorá pre vás nič neurobí, keď máte problémy, len povie - plať, lebo si u môjho klienta,“ vraví.

Sú aj také, ktoré pracujú dobre. Tie majú pri svojej práci vyššie výdavky, klientky školia, riešia krízové situácie. „Tak trpia na trhu. Najväčšia chyba je, že ľudia sa na trhu neinformujú o právach a povinnostiach, zistia ich, až keď príde problém - a to je neskoro,“ hovorí zo skúsenosti. Niektorí sa preto namiesto so zárobkom vrátia s dlhmi.

„Než som sa spojil s BestCare 24, nemohol som si nájsť prácu. No musel som, aby som mal z čoho žiť. Pri pohovore bol personál v Bratislave veľmi ústretový a milý. Agentúra budila dojem, že je veľmi solídna. Zmluvu mi dali až v deň nástupu. A na prelúskanie 20 strán komplikovanej zmluvy som dostal asi hodinu,“ opisuje 36-ročný opatrovateľ Peter Toman. Je vyučený knihár, ale živil sa aj ako skladník.

Pár mesiacov po ukončení spolupráce prišla pokuta 6 600 eur. Za čo? „Agentúra skončila zmluvu s rodinou svojvoľne, bez môjho vedomia alebo zapríčinenia. Ja som teda ukončil zmluvu s agentúrou, lebo som si po čase uvedomil nevýhodnosť zmluvy, ktorú som podpísal,“ vysvetľuje Toman, ako sprostredkovatelia zneužívajú konkurenčnú doložku. Chyba komunikácie. „Išlo o neochotu vysvetliť zmluvu o diele, ktorú vytvorila agentúra - so mnou ju nekonzultovali - rodine. Čiže štýl podpísať, toto je tvoj klient a pá,“ vraví mladý muž od Topoľčian.

Aj my sme oslovili päť agentúr, ktoré opatrovateľky označujú za nekorektné. Prácu v jednej z nich sme mohli mať na tretí deň, ako sme sa jej ozvali mailom. Našu nemčinu overila jedinou otázkou - „Sie können nach Deutschland reisen?“ Doprava bola zabezpečená od agentúry, zmluvu mailom neposiela, dá ju prečítať až počas cesty. Poplatky? Nie sú malé. Napríklad v BestCare 24 dáte na začiatku 380 eur, potom každý ďalší polrok 190 eur.

„Z doterajšej činnosti máme vo výraznej miere hlavne pozitívne ohlasy. Prípadné konflikty a spory sa snažíme riešiť konsenzom a zmierlivo.

Opatrovateľky majú toľko času na preštudovanie zmluvy, koľko vyžadujú," hovorí konateľka BestCare24 Katarína Rúžíčková.

Nespokojnosť zo strany opatrovateliek alebo opatrovateľov je podľa nej väčšinou len vtedy, ak dôjde k upozorneniu na ich chyby alebo nedostatky a vyžadujeme nápravu. „Počet nespokojných klientov osobitne neevidujeme a ani nezverejňujeme, a všetkými podnetmi sa zaoberáme a analyzujeme ich, a každý podnet sa snažíme premietnuť do skvalitňovania našich služieb," napísala nám, keď sme ju upozornili je aj jej agentúru spomínajú ženy medzi tými neférovými.

Zmluvu nevníma ako komplikovanú. „Jej rozsiahlosť je relatívna (je dvojjazyčná), nakoľko sa zameriava, v záujme vylúčenia problémov s výkladom, na podrobnejšie popisovanie jednotlivých práv a povinností zmluvných strán. K aplikácii zmluvných pokút pristupujeme len v principiálnych a vyhrotených prípadoch," vraví.

Praktiky agentúr sa začínajú riešiť aj na ministerstve. Štátny tajomník ministerstva práce Branislav Ondruš prisľúbil, že spustia informačnú kampaň. Mala by dať základné informácie tým, ktorí chcú ísť opatrovať do zahraničia. Slovenské agentúry nemajú zákonom uložený súbor služieb, podmienok, ktoré musia klientovi poskytnúť. A to by sa malo tiež zmeniť.

„Keby ľudia neboli pritlačení situáciou, určite by na nevýhodné podmienky nepristúpili, ale viete, topiaci sa aj slamky chytá,“ hovorí Paulína (62). V Rakúsku opatruje šesť rokov. Predtým podnikala, mala obchody s potravinami aj malú stavebnú firmu. Pochádza z Oravy.

Nepáči sa jej, že na oficiálnych tlačových konferenciách sú v poslednom čase opatrovateľky vykresľované ako „nesvojprávne chuderky“. Paulína si myslí, že opatrnosť pri podpisovaní zmlúv je samozrejmá. A dodáva, že na Slovensku aj v Rakúsku sa človek musí vedieť obracať. „Ale to je tak vo všetkých oblastiach. Nik vám na podnose nič nedonesie,“ vraví.

Na efekt informačnej kampane neverí. „Vždy sa nájde niekto, kto dôverčivých ľudí, ktorí sú navyše v zlej sociálnej situácii, využije,“ hovorí a dodáva: „Asi všetky by sme zostali na Slovensku, ale štát nemá šancu zaplatiť nás tak, aby sme vyžili. Skrátka, vyháňa nás to, že na Slovensku nemáme možnosti zamestnať sa,“ hovorí opatrovateľka.

Opatrovateľky z východu Slovenska by o praktikách v agentúrach vedeli hovoriť. Mnohé takto pracujú už desať rokov. No svoj názor si trúfnu povedať len anonymne. „Každá pracujeme cez nejakú agentúru, podpísali sme sa pod zmluvy. Nebudeme riskovať zbytočné problémy. Vy nám aj tak nepomôžete,“ hovorí mladé dievča, ktoré robí opatrovateľku iba osem mesiacov.

„Systém ostane taký, aký je. Agentúra nemá problém zo dňa na deň skončiť, objaviť sa pod novým názvom a fungovať ďalej. Že na nás zarábajú? Áno, je to tak, ale kto nám dá prácu? Vy? Tento krachujúci štát?“ pýta sa.

Pripúšťa, že po nemecky nevie. Má ukončené gymnázium, no jazyky jej nikdy nešli. „Aj môj dedo išli do Ameriky a nevedeli po anglicky. Na východe bolo bežné chodiť za prácou do zahraničia. Často na rok, dva. Keď prišli domov, prikúpili role a vždy sa po čase narodilo nejaké dieťa,“ usmeje sa.

„Platím im mesačne 30 eur za to, že mi pomôžu. Je pravda, že keď som mala problém v rodine, vymenili mi ju. Nie okamžite, po niekoľkých dňoch. Moje prvé pôsobisko bolo totiž prakticky na lazoch. Na samote so starým senilným starým mládencom, ktorý roky hospodáril. Pri jeho diagnóze demencia to boli muky,“ spomína na svoje začiatky Ľudmila z dediny v okolí Sniny.

Dedko sa pomočoval, utekal do lesa a na veľkom statku sa nemal kto starať o čistotu. Bol žgrloš, v zime nechcel kúriť a na stravu dával minimum. „Keď nejedol on, nemala som podľa neho jesť ani ja,“ vraví. Jej príbeh sa ponáša na ostatné. Robotu na Slovensku roky nemala a jesť bolo treba. Tak sa s manželom rozhodli, že skúsi opatrovanie.

Po nemecky vedela tri slová. „Arbeit, können, fahren. Nič viac. Popravde, nezdalo sa mi čudné, že zmluvu som nedostala vopred. A keby aj, načo? Nemala som si z čoho vyberať. Prácu som nutne potrebovala,“ dodáva. Po skončení kurzu zmluvu okamžite podpísala. Chvíľu trvalo, kým sa jej ozvali. Vraj asi mesiac. A odvtedy chodí s nimi. „Viete, dovtedy som z domu nikde nebola. Najďalej so školou na výlete v Košiciach. A zrazu ma čakal veľký svet. Bála som sa. Agentúra mi povedala presné miesto v Snine, kam príde po mňa auto. A doviezli ma až na miesto, kde som mala pracovať.“

Rôzne ženy, rôzne príbehy. Z postojov politikov sú však sklamané všetky rovnako. Ani aktuálny humbug, ktorý okolo nich robia Nicholsonová s Ondrušom, sa im nepozdáva. „Nehovorím, že nás agentúry nezdierajú, ale nik nemá právo za nás rozprávať. Richter a Ondruš sa tvária, akoby o našich problémoch počuli prvýkrát v živote. Akože nevedia, že na Slovensku niet normálne platenej práce? Nech nám dajú prácu tu a my nikam jazdiť nebudeme,“ vysvetľuje Alžbeta zo Spiša.

Do Rakúska za prácou chodí už osem rokov. Pripúšťa, že agentúra im presne linkuje názov autodopravy, ktorou jazdí. „Mám to jasne napísané v zmluve. Agentúre platím mesačne okolo 35 eur, cestovné vo výške asi 200 eur dávam rovno prepravcovi. Či je to veľa, alebo málo, neviem,“ povie úprimne. Dôležité je, že domov donesie 600 eur. „Keď je pani v rodine spokojná, pridá mi aj stovku. Za dva týždne práce tak dostanem sedem stovák,“ dodáva. Ani ona sa za tie roky po nemecky veľmi nedohovorí. Vystriedala vraj už tri agentúry, v každej je situácia podobná.

„Viete, nemám na právnika, aby som zmluvu pred podpísaním poslala jemu, či je v poriadku. Aj tak tým paragrafom nerozumiem. Mohla by som ju mať doma pred podpísaním aj mesiac. A, otvorene, ani na Slovensku nie je bežné, že vám dajú zmluvu vopred.“

Pracovných agentúr je dnes ako maku. Zdá sa, že je to dobrý biznis. „Chodím cez rakúsku agentúru. Dostanem najmenej 60 eur na deň, pri slovenskej len 45 eur. Mám rakúsku živnosť, tam si aj platím odvody. Keď budem na dôchodku, dostanem peniaze aj z Rakúska,“ dúfa Slovenka Margita. Vie, že to nebude dôchodok milionára, ale rozhodne lepšie ako žobračenka na Slovensku.

Hoci je mnoho Sloveniek opatrovateliek na západe preto, že Rakúšanky by za takú nízku mzdu opatrovanie nerobili, aj Slovenky už majú konkurenciu. „Ceny začali kaziť rumunské opatrovateľky. Robia aj za dvadsať eur na deň. To nám nepomáha,“ vraví Margita. V prospech Sloveniek hovorí, že sú precíznejšie, čistotnejšie, poriadkumilovnejšie. Zatiaľ.

Vysokoškolsky vzdelaná pani z Košíc, ktorá roky robí opatrovateľku v Rakúsku, chodí opatrovať bez agentúry. „Som precízna, od začiatku som vedela perfektne po nemecky, takže s každou rodinou komunikujem sama. Vybavím si všetko sama aj na úradoch. Nikomu nič za sprostredkovanie neplatím,“ hovorí hrdo.

Cestuje tiež sama. Rýchlikom. „Môj muž sa vždy smeje, keď odchádzam, že keď fungovali Regiojety, tak to boli vlaky opatrovateliek. Volal nás lastovičky. Na stanici vždy povedal, keď videl ženy s nabalenými kuframi smerujúcimi do Viedne. Aha, už ťa čakajú aj ostatné lastovičky,“ smeje sa 57-ročná pani.

Pripúšťa, že mala vždy šťastie na rodiny a vždy ich menila na odporúčanie predošlých klientov. „Keď mám problém, hľadám pomoc na konci svojej ruky. Ja sa nestratím. No poznám ženy, ktoré sa bez príkazu z agentúry ani na toaletu nevyberú. Nevedia jazyk. Tak ako bez agentúry v rodinách prežijú? Skutočne vždy je to prípad od prípadu, nie každá rodina je milá,“ dodáva pani Anna.

Tvrdí, že túto možnosť má každý opatrovateľ. No ak si nevedia nič vybaviť a ak nevedia dobre po nemecky, nemajú šancu. „Buď sa naučia jazyk, alebo sú odkázané na pomoc - teda agentúru,“ vysvetľuje pani Anna.

Nech sú už problémy s agentúrami akokoľvek veľké, žien aj mužov, ktorí idú za prácou do západnej Európy, stále pribúda. Sú ochotné podpísať zmluvu, ktorú ani nevideli, znášajú aj ponižovanie od rodiny. Z jediného dôvodu - doma si normálne zaplatenú prácu nenájdu.

Pre nich je 700 eur na ruku vykúpením. „Mám kamarátku poštárku. Roky robí za 450 eur mesačne. Dennodenne vláči kilá pošty a letákov, preskakuje ploty, odpisuje elektromery. Alebo predavačky v supermarketoch. Ani tie nezarobia bohviečo,“ hovorí Margita a dodáva: „Oproti nim sa naozaj nemôžeme sťažovať. Máme kráľovské platy.“

Vážna nehoda! Do opatrovateliek z Rakúska narazil kamión. Protestovali už pred rokmi

Výber pre vás