Filip Szórád

Svojich 15 minút slávy si v živote užije zrejme každý. Nie vždy však o to dotyční stoja. To je aj prípad obyvateľov zabudnutej maličkej obce Vyšné Nemecké na východe Slovenska. Z nenápadnej dedinky, ktorú si väčšina Slovákov dá dokopy azda len s rozhlasovými dopravnými správami v súvislosti s tamojším hraničným priechodom, sa nečakane stalo miesto obrovského záujmu. Prúdiť sem začali novinári a televízne štáby z celej republiky, ba aj zo zahraničia. Dôvodom však nebolo nič pozitívne, dôvodom bola vojna.

Po&nbsp;tom, čo Ruská federácia napadla Ukrajinu, sa hordy pred vojnou utekajúcich zúfalých ľudí snažili dostať práve cez Vyšné Nemecké preč z&nbsp;krajiny. Na&nbsp;hraniciach kúsok od&nbsp;obce po&nbsp;krátkom čase vznikol takzvaný hotspot pre utečencov, kde im dobrovoľníci zabezpečili jedlo, čaj, teplé oblečenie či dočasné ubytovanie v&nbsp;pristavených stanoch. Do&nbsp;dediny sme prišli na&nbsp;16. deň od&nbsp;vypuknutia konfliktu, čo bolo jasne vidieť aj na&nbsp;jej obyvateľoch. Šok a&nbsp;zdesenie postupne vystriedala aktivita, dobrovoľníctvo, ale aj únava. „Ja meliem z&nbsp;posledného. Každú minútu mi zvoní telefón, každý niečo potrebuje,“ prezradil nám starosta obce Peter Zuza, keď sme sa zvítali. Všadeprítomný stres a&nbsp;zhon sa prejavili aj na&nbsp;jeho živote. Musel totiž začať doslova z&nbsp;minúty na&nbsp;minútu riešiť veci, na&nbsp;ktoré nebol nikto pripravený. Jednou z&nbsp;nich je aj obrovské množstvo odpadu, ktorý sa objavil spolu s&nbsp;prílevom utečencov.

„Samý odpad je tu, autá sú tu, mám tu zdevastovanú celú obec od&nbsp;všetkého, no a&nbsp;riešime to,“ sťažuje sa nám. Po otázke, ako mu v tom pomáha štát, nám povie len strohé „nevyjadrujem sa“. Aj z toho jasne cítiť, že spokojný nie je. „Pomáhajú mi tu hlavne starostovia aj dobrovoľníci. Keď potrebujem napríklad ľudí na odvoz odpadu, nie je problém. Komunikácia so starostami je veľmi dobrá a takisto s dobrovoľnými hasičmi, ktorí sú tu 24 hodín,“ uvedie nás do situácie. Dodáva, že za pár dní sa dokázali prispôsobiť novým podmienkam. Veľkou oporou pre obec sa stali najmä miestni obyvatelia. Na začiatku im ľudia dávali hlavne oblečenie, neraz i špinavé, ktoré sa nedalo posunúť ďalej. „Teraz už viem, že potrebujeme múku, vodu či jedlo. Ja to už odkomunikujem, mám zoznam, kto čo potrebuje a podľa toho to nosím.“

Oproti stanovému mestečku v&nbsp;centre dediny stoja malé potraviny. Nakukneme dovnútra, no žiadnych cudzincov nevidíme. Len domácich. „Chodia tu do&nbsp;obchodu i&nbsp;Ukrajinci, ale málo toho kupujú, keď všetko majú zadarmo tam vonku. Tam hore im varia. Len keď sa to rozbehlo tak chodili. Veľa toho bolo, to bol náročný deň, keď sa to začalo, ale teraz už tak pomenej. Väčšinou keď tak, len na&nbsp;cigarety chodia,“ vysvetlí nám predavačka. Keďže obec je oproti miestu, kde je hraničný priechod, položená nižšie, nikto tu hranici nepovie inak ako „tam hore“. Vojna a&nbsp;nápor utečencov jej však dáva zabrať skôr na&nbsp;tej slovenskej strane. „Ja už toho mám trochu plné zuby. Lebo bývam v&nbsp;najbližšej ulici pri hranici. Tam je veľký ruch a&nbsp;hlavne teraz začali lietať aj tie vrtuľníky. Strašne nízko lietajú. Malú dcérku mi tak prestrašili, že som ju polhodinu nevedela utíšiť. Ona má ešte len 6 mesiacov a&nbsp;zľakla sa,“ priblíži pani spoza pultu s&nbsp;tým, že o&nbsp;taký ruch nestála.

„Dakedy ľudia ani nevedeli, kde je Vyšné Nemecké, a&nbsp;teraz sme populárni na&nbsp;celom Slovensku,“ povie namosúrene a&nbsp;popri tom aj trocha hrdo. Množstvo utečencov presúvajúcich sa po&nbsp;ulici, kde býva, jej zmenilo aj denný režim. „Ani nechodím s&nbsp;dcérkou von. Keď už vyjdem, tak len na&nbsp;dvor. Lebo mne bolo tak povedané, že už sa tu rozniesla žltačka. Radšej s&nbsp;malou budem doma, keď sú vonku sami cudzí ľudia,“ uvedie miestna predavačka.

Putujeme ďalej obcou a&nbsp;natrafíme na&nbsp;bránu, na&nbsp;ktorej je ukrajinská vlajka. Za&nbsp;ňou na&nbsp;dvore triedia dve mladé ženy oblečenie do&nbsp;kartónových škatúľ. Keď sa ich spýtame, čo robia, odvetia nám, či by sme sa nemohli rozprávať „in English“. Tak prehodíme konverzáciu do&nbsp;angličtiny. „My tu zbierame dary, zbierky od&nbsp;každého, kto niečo poslal na&nbsp;pomoc utečencom z&nbsp;Ukrajiny. Tento dom vlastní Ukrajinec z&nbsp;Užhorodu. Dali sme sa dokopy s&nbsp;niektorými kamarátmi a&nbsp;spolu s&nbsp;ním spolupracujeme,“ povie nám žena a&nbsp;vysvetlí, že sa volá Rina a&nbsp;je dobrovoľníčka z&nbsp;Nemecka. Pracuje pre neziskovú organizáciu a&nbsp;do&nbsp;Vyšného Nemeckého došli krátko pro vypuknutí vojny vlastnou dodávkou. „V&nbsp;nej aj spíme, ale niektorí naši spolupracovníci sú ubytovaní v&nbsp;hoteloch v&nbsp;okolí, kam sa chodíme sprchovať,“ ozrejmila Rina.

Na&nbsp;dvore domu ich točí pri práci aj kameraman. Vysvetľuje nám, že pracuje pre nemeckú verejnoprávnu televíziu a&nbsp;o&nbsp;dobrovoľníkoch z&nbsp;Nemecka na&nbsp;Slovensku pripravuje reportáž. „Uvedomili sme si, že zbierať peniaze nestačí a&nbsp;chceli sme niekde prísť a&nbsp;priamo pomáhať. Poslali sme správu viacerým nemeckým skupinám cez sociálne siete, aby posielali pomoc,“ priblíži nám svoju motiváciu Rina, ktorá sa už onedlho chystá vrátiť späť do&nbsp;vlasti. „Sme tu teraz už týždeň a&nbsp;v&nbsp;nedeľu odchádzame. Potom prídu ďalší, ktorí nás vystriedajú. Niekedy je to tu emočne veľmi ťažké, lebo stretávame veľa utečencov. A&nbsp;málo spíme, pretože človek, ktorý ich vozí, nikdy nevie, kedy ich dovezie z&nbsp;hraníc,“ povie nám.

Na&nbsp;autobusovej zastávke natrafíme na&nbsp;muža v&nbsp;strednom veku s&nbsp;oranžovou vestou. Ihneď nám vysvetlí, že pracuje pre obec a&nbsp;bežne je jeho náplňou práce kosenie, odhŕňanie snehu či bežná údržba. Teraz zabezpečuje pomoc pre utečencov. „Robíme, čo treba, či smeti zbierať, či na&nbsp;hranici treba pomáhať s&nbsp;nejakými vecami, nosiť veci či potraviny. Nás domácich starosta zorganizoval do&nbsp;práce,“ informuje miestny. Zdôraznil, že s&nbsp;ukrajinskými utečencami nie sú žiadne problémy. „Všetko je v&nbsp;norme, oni sú takí istí ľudia ako my. Len im treba teraz pomôcť, lebo majú problém. Skôr by som povedal, že tu chodia kadejakí kšeftári. Niektorí sa tvária ako utečenci, prídu sem, naberú oblečenie a&nbsp;v&nbsp;Košiciach to predávajú,“ hovorí dobrovoľník s&nbsp;tým, že na&nbsp;hraniciach občianske preukazy nikto nekontroluje, čo niektorí ľudia využívajú. „Dúfame, že ďalšia vlna už nepríde. Už toho máme plné zuby, ani spať nie je kedy. Niekedy nespím viac ako dve hodiny. Tu sme šiesti na&nbsp;úrade a&nbsp;robím od&nbsp;rána do&nbsp;večera. To už je veľa,“ utrúsi na&nbsp;záver.

Druhým centrom pomoci v&nbsp;dedine okrem obecných stanov je gréckokatolícka fara a&nbsp;kostol. Vedie ju mladý a&nbsp;svieži kňaz František Engel. „K&nbsp;nám sem-tam prídu na&nbsp;faru nejaké mamičky, ktoré chcú počkať v&nbsp;teple, keď je zima a&nbsp;teplovzdušné stany sú plné. Hlavne keď potrebujú prebaliť alebo nadojčiť svoje dieťa. Ale väčšinou čakajú na&nbsp;príbuzných,“ vyhlási farár. Ukazuje nám, že priamo pri kostole má skladové stany, kde uchováva všetky potraviny a&nbsp;veci, ktoré mu ľudia darovali. „Posielame ich hore na&nbsp;hranicu k&nbsp;autobusom. Máme tam našich chlapcov zo seminára, ktorí rozdávajú deťom sladkosti, výživu do&nbsp;ruky, dospelým sa urobí káva, čaj či podá bageta. Podľa toho, kto nám čo prinesie, lebo tie stany sa rýchlo vyprázdňujú,“ upresňuje. Krízová situácia podľa neho v&nbsp;ľuďoch vo Vyšnom Nemeckom prebudila to dobré v&nbsp;nich.

„Obyvatelia sa zomkli, berú to ako samozrejmosť. Pýtajú sa, čo treba, navaria, upracú, pripravia ubytovanie. Tá ľudskosť tu funguje veľmi dobre,“ vyhlásil kňaz. Dodáva, že teraz ťahajú za&nbsp;jeden povraz aj všetky cirkvi v&nbsp;regióne, čo predtým nebývalo samozrejmé. A&nbsp;dokonca sa viac zblížil aj s&nbsp;neveriacimi ľuďmi. „Ja mám celkom dobré zážitky aj s&nbsp;mladými ľuďmi, ktorí prišli na&nbsp;faru. Tí mi hovorili, že ale my sme ateisti, môžeme aj my pomáhať? Ja im na&nbsp;to, že samozrejme, to nie je o&nbsp;náboženstve. Mňa ženie viera v&nbsp;Boha, aby som pomáhal a&nbsp;vás ženie to, že chcete byť lepším človekom,“ prehovoril k&nbsp;nim farár. Zároveň priznáva, že utečenecká kríza priťahuje aj ľudí, ktorí chcú doslova zarobiť na&nbsp;cudzom nešťastí. „Chodia hore aj všelijaké indivíduá, ktoré tam pokukujú a&nbsp;oslovujú ľudí. Polícia však už o&nbsp;takýchto veciach vie a&nbsp;už to rieši,“ naznačil Engel, že priekupníkom a&nbsp;obchodníkom s&nbsp;bielym mäsom zmätok na&nbsp;hraniciach a&nbsp;bezmocnosť žien na&nbsp;úteku vyhovuje.

V&nbsp;obci sme krátko po&nbsp;obede, a&nbsp;tak je ešte väčšina obyvateľov v&nbsp;práci. Zastavíme ženu, ktorá je práve pri bránke svojho domu. Priblíži nám, že okrem prelietavajúcich vrtuľníkov ju utečenecká kríza negatívne nezasiahla a&nbsp;chápe, že Ukrajincom teraz treba pomáhať. „Nikto z&nbsp;nich nerobí neporiadok ani neobťažujú, ani nevyzváňajú pri bránke. Zatiaľ nič hrozné. Ja to zvládam, ale mama má 83 rokov a&nbsp;ona to ináč vníma. Má strach. Vrátili sa jej zážitky z&nbsp;detstva, keď bola druhá svetová vojna,“ skonštatuje. O&nbsp;pár metrov ďalej kočíkuje mladšia žena spolu so svojou mamou. Trápenie Ukrajincov prežíva a&nbsp;súcití s&nbsp;nimi. „Človek ako mohol, tak pomohol. Robili sa v&nbsp;obci humanitárne zbierky, dávalo sa oblečenie, hygiena, plienky pre deti. Ľudia čo mali, tak nosili. Všetko sa naložilo do&nbsp;kamiónov a&nbsp;išlo na&nbsp;Ukrajinu ľuďom, ktorí tam zostali,“ uviedla. Doplnila, že jej manžel chodí takisto po&nbsp;práci pomáhať na&nbsp;hranicu a&nbsp;nedokáže pochopiť ľudí, ktorí sa do&nbsp;situácie utečencov nedokážu vcítiť. „Niektorí tu strašne frflú a&nbsp;prežívajú to. Ale najväčší špekulanti sú taxikári. Nedokážu pochopiť ľudí, ktorí utekali z&nbsp;vlastného domova s&nbsp;ničím. A&nbsp;teraz žiadajú od&nbsp;nich veľké peniaze za&nbsp;to, že ich odvezú nejakých 200 kilometrov. Niektorí pýtajú až 900 eur. Je to smutné,“ povzdychla si. Doplnila, že Ukrajincov majú v&nbsp;dedine už dlho a&nbsp;veľa z&nbsp;nich si tu aj kúpilo nehnuteľnosti. „Táto dedina je skoro samý Ukrajinec. Je ich tu veľa, čo tu majú pokúpené domy či v&nbsp;prenájme.“

Po&nbsp;pár minútach jej dáme za&nbsp;pravdu. V&nbsp;aute pred rodinným domov sedí muž. Ešte ho stihneme zastaviť. Hovorí nám, že sa volá Vasiľ, je z&nbsp;Ukrajiny a&nbsp;vo Vyšnom Nemeckom býva už tri roky. „Pracujem na&nbsp;Slovensku ako stavbár. No teraz už musím ísť. Na&nbsp;hranici ma čaká starší pán s&nbsp;vnučkou. Idem po&nbsp;nich a&nbsp;ubytujem ich tu u&nbsp;mňa v&nbsp;dome,“ vysvetlí nám lámanou slovenčinou Vasiľ naštartuje a&nbsp;jeho auto zmizne z&nbsp;obzoru na&nbsp;ceste pred hranicou

Ostro sledovaná hranica vo Vyšnom Nemeckom: Kšeftári sa miešajú s nezištnými dobrovoľníkmi

Výber pre vás

Ostro sledovaná hranica vo Vyšnom Nemeckom: Kšeftári sa miešajú s nezištnými dobrovoľníkmi

Súvisiace články

Postrach Putinovej armády už aj v Bratislave. Pred ruskou ambasádou pribudla nová dekorácia

Malá Ukrajinka ušla tesne pred výbuchom. Čo spravil minister Gröhling?

Mnohí utečenci v SR nájdu prácu, no firmy môžu mať problém s odídencami

Výber pre vás