venuje sa  hlavne súdnictvu a slovenskej mafii

Ľudmila Lacková

Rozhodnutia súdov nebývajú práve pútavým čítaním. Okrem účastníkov sporu málokedy zaujmú niekoho iného a ešte aj dotknuté osoby často len bezradne prelietajú očami ponad riadky s husto citovanými paragrafmi plnými bezduchých právnických formuliek. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z novembra minulého roku podpísaný sudcom Milanom Ľalíkom je presný opak uvedeného. Tento text nielen zrozumiteľne a priamočiaro vysvetľuje postoj trojčlenného senátu, ale obsahuje až šokujúco ostrú kritiku. Rozhorčenie ústavných sudcov nad prípadom, ktorým sa zaoberali, je neprehliadnuteľné, čitateľ má pocit, že z desaťstranového dokumentu srší oheň a síra.

Senát Ústavného súdu SR pozostávajúci zo sudcov Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka rozhodoval o sťažnosti banskobystrickej sudkyne Miriam Boborovej-Sninskej. Tú v minulosti obžalovali z korupcie a z legalizácie príjmov z trestnej činnosti. Inkriminované skutky nesúviseli s prácou Sninskej ako sudkyne. Týkali sa úplatku, ktorý podľa prokuratúry v roku 2003 poskytol podnikateľ v stavebníctve vtedajšiemu partnerovi Sninskej, správcovi spoločenstva bytov, za získanie nových zákaziek.

Úplatok mal vraj formu zateplenia sudkyninho rodinného domu. Súdny proces so Sninskou sa však skončil konštatovaním, že podnikateľ v úlohe policajného agenta „doslova vytváral podmienky na to, aby došlo k spáchaniu trestného činu“ a získané odposluchy „boli o ničom“. Špecializovaný trestný súd a následne aj odvolací súd Miriam Sninskú spod obžaloby oslobodili a vlani v marci Najvyšší súd SR odmietol aj dovolanie bývalého ministra spravodlivosti Tomáša Borca.

Sninská bojovala za očistenie svojho mena medziiným aj žalobou na Daniela Lipšica, ktorý si ju podal v televízii Markíza. Lipšic na kameru hovoril, že „považuje za absurdné, že trestne stíhaná sudkyňa pojednáva a je to iba dôkaz toho, že v dnešnej justícii majú skorumpovaní sudcovia navrch“. Súdy vybavili žalobu Sninskej konštatovaním, že k zásahu do jej osobnostných práv síce došlo, ale nemožno jej priznať odškodné, o ktoré žiadala.

Nepreukázala vraj, že reportáž jej spôsobila až takú veľkú ujmu, za ktorú by bolo treba prisúdiť nejaké peniaze, a verejné ospravedlnenie v hlavnom spravodajstve údajne súd nemôže televízii nariadiť. S takýmto rozhodnutím sa Sninská neuspokojila a naša najvyššia inštancia, teda Ústavný súd, jej teraz dal za pravdu. Rozhodol, že v prípade Miriam Boborovej-Sninskej bolo porušené právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a právo na spravodlivé súdne konanie. Nie tým, že o jej trestnom stíhaní bola verejnosť informovaná.

Problém vidí v správe, z ktorej sa vytratila jej informatívna podstata a stal sa z nej „prostriedok dehonestácie sudkyne“ v čase, keď ešte nebolo možné vyvodiť, či trestný čin skutočne spáchala. Podľa Ústavného súdu nemožno takto zverejnenú informáciu obhajovať slobodou prejavu, „ak bola dominantne motivovaná túžbou vyvolať senzáciu, a tak poškodiť difamujúcu osobu bez štipky rešpektu k zásade prezumpcie neviny“.

Predseda súdneho senátu Ľalík sa v texte nálezu vyhýba priamemu pomenovaniu konkrétnych osôb „zodpovedných za takto podané informácie“, ale jeho slová nenechávajú priestor na pochybovanie, koho presne karhá. Píše, že tieto osoby „musia byť pripravené niesť za také konanie dôsledky, aj keď na nich majú založenú svoju marketingovú, respektíve politickú stratégiu, či samotný účel svojej existencie“.

Samotný účel svojej existencie... to už znie dosť drsne. A sudca Ľalík s poriadnou dávkou angažovanosti pokračuje: „... je celkom neprípustné, aby sa tieto subjekty permanentne zasahujúce do osobnostných práv jednotlivca dovolávali verejného záujmu“, pričom v zátvorke vysvetľuje, že pod onými subjektmi myslí politika a bulvár. Za ich konaním vidí „zlý úmysel“, ktorému „nemožno v žiadnom prípade poskytnúť ochranu“.

V písomnom vyhotovení nálezu nie je ani zmienka o tom, že Daniel Lipšic nie je len politik, ale aj advokát, čiže človek s právnym vzdelaním. V rokoch 2002 až 2006 dokonca vykonával funkciu ministra spravodlivosti. Na druhej strane nemožno vylúčiť, že aj tieto skutočnosti zohrali úlohu v miere pichľavosti Ľalíkových slov.

V prípade Sninská verzus Lipšic Ústavný súd zrušil už právoplatný rozsudok Krajského súdu v Trenčíne. Nariadil mu vo veci znovu konať a zaoberať sa otázkou výšky náhrady nemajetkovej ujmy Sninskej vyjadrenej peniazmi. Pripomína, že pri ochrane osobnosti nejde len o satisfakciu, zadosťučinenie poškodeného, ale „je tu aj funkcia preventívno-sankčná“. Naznačuje teda, že za pošliapanú dôstojnosť treba Sninskej zaplatiť. A to doslova.

Predseda senátu Ľalík krajskému súdu tiež vytýka, že sa vyhovára na nevykonateľnosť žaloby Sninskej v bode týkajúcom sa požadovaného ospravedlnenia. Povinnosť odvysielať ospravedlnenie v hlavnom televíznom spravodajstve podľa neho „bolo možné uložiť“. Ako kantor žiakovi so zdvihnutým prstom vysvetľuje:

„Účelom civilného procesu je riešiť spory a prinášať spravodlivosť... Právne normy treba vykladať tak, aby plnili svoju funkciu spočívajúcu v rozumnom a spravodlivom vyriešení problému, aby obstálo pred meradlom zdravého rozumu a v spoločnosti panujúcich predstáv o spravodlivosti.“ Krajský súd podľa Ľalíka „rezignoval na svoju ústavnú povinnosť chrániť základné právo sťažovateľky“, preto musí „aspoň čiastočne zmierniť“ jej ujmu. Ústavný súd SR prikázal Krajskému súdu v Trenčíne vyplatiť sudkyni Miriam Boborovej-Sninskej päťtisíc eur.

Podal si Lipšica: Ústavný sudca podrobil exministra nevídane ostrej kritike

Autor článku

Ľudmila Lacková

Výber pre vás