Plus 7 dní

Napriek tomu je história kláštora v Mariánskej Čeľadi, ktorý leží neďaleko známeho termálneho kúpaliska v Podhájskej pri Nových Zámkoch, prepletená rôznymi legendami a vyžaruje stále svoju magickú silu.

Je to neuveriteľné, za aký krátky čas dokáže človek bez štipky úcty k histórii zničiť aj posledné zvyšky vzácneho svedectva o živote našich predkov. Ešte v osemdesiatych rokoch bývalého storočia bol kláštor zastrešený škridlami a dokonca obývateľný. Bola tam elektrina, dobudovávali sa ďalšie inžinierske siete. Do lona prírody, len približne päť kilometrov od kúpaliska v Podhájskej, mali chodiť deti do školy v prírode, v lete mal byť bývalý kláštor z 13. storočia využívaný na detské tábory aj ako rekreačné stredisko pre dospelých. Potom prišiel rok 1989 a majetok aj s rozsiahlymi pozemkami pripadol v reštitúcii cirkvi. Z projektu, ktorý by zároveň historickú pamiatku zachránil, neostalo nič.

Naopak, bol to začiatok jej zániku. Kým pozemky cirkev prenajala, budovu kláštora si nechala. Obec Veľké Lovce, do katastra ktorej kláštor patrí, sa ho údajne snažila odkúpiť. Podľa starostu Libora Kráľa boli v minulosti snahy vypracovať projekt na záchranu kláštora a požiadať o fondy, ale stroskotali na vlastníckych právach. Nestrážený a voľne prístupný barokový komplex sa stal lacnou zásobárňou stavebného materiálu pre ľudí z okolia, takže za necelých dvadsať rokov sa z neho stala takmer bezcenná rozvalina. Čo urobila Trnavská arcidiecéza, pod ktorú pamiatka patrí, na jej záchranu? Jej hovorca Dušan Kolenčík tvrdí, že ju už dostali v zlom stave. „Keďže nemáme potrebné financie, snažili sme sa urobiť aspoň najnutnejšie veci. Podarilo sa betónovým materiálom uloženým okolo pozemku, ako i oplotením zabezpečiť, aby pamiatka nebola voľne prístupná. Tiež sme zabezpečili okná budovy. Bohužiaľ, mnohé z toho bolo rozkradnuté,“ píše Kolenčík. Počas našej návštevy sme však žiadne stopy po oplotení nenašli. Ani tabuľu, že vstup medzi slabé murivá je na vlastné nebezpečie.

Na ceste tretej triedy medzi poľami a lesmi od obce Čechy smerom k Podhájskej hľadáme aspoň informačnú tabuľu, v ktorej časti hustého lesa sa kláštor pavlínov nachádza. Odbočku sme prešvihli, tabuľa tam nebola

Stretávame českých turistov, ktorí sa motajú po okolí. Majú rovnaký cieľ. „Už som tu tretíkrát a vždy som mal problém to nájsť. U nás sú všade pútače,“ komentuje situáciu Karel Dočkal z Přerova. My sa vraciame k jedinej odbočke, ktorú sme si všimli.

Asi po tridsiatich metroch sa dostávame na asfaltové parkovisko zahádzané smeťami a obkolesené zrejúcimi ringlotami, ktoré vytvárajú akúsi alejsmerom k ruine. O pár minút stojíme na lúke plnej plastových fliaš a ohnísk. Kdesi hlboko pod našimi nohami sú pritom krypty a zvyšky barokovej kostolnej lode, ktorú po požiari v 19. storočí rozobrali a z tehál postavili súčasné dva kostoly vo Veľkých Lovciach. Skazu barokového priečelia dvojvežového kostola dokončili miestni v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Materiál použili na opravu svojich vojnou zničených domov. Preto dnes už pred nami stoja len tri spojené barokové krídla, ktoré akoby nás bezútešne objímali. Omietky zmyté, okná rozpadnuté. „To azda ani nie je možné, taká devastácia za krátky čas. Hovorili nám, že ľudia si vozia odtiaľto materiál na svoje domy a kozuby,“ krútia nechápavo hlavami hostia z Podhájskej, manželia z Prahy.

Z veľkého komplexu zmizlo všetko užitočné. Ľudia rozobrali trámy, tehly, okná, dvere. V stenách ostali prázdne cestičky po ukradnutých elektrických kábloch. Rokokové mreže na spodných oknách vraj dokonca násilím vytrhávali pomocou traktora. Úzke kláštorné chodby a izby sú už iba kde-tu ozdobené zostatkami vzácnych fresiek. Interiér bol dielom rakúskeho maliara Johanna Bergla. Kedysi majstrovské diela a ornamentálne maľby dnes nahradili tínedžerské nápisy a najmä farebné fľaky po paintballových strelách. Barokového ducha možno vnímať ešte zo širokého dreveného schodiska či krížovej barokovej klenby tam, kde sa strop ešte neprepadol. Pavlíni sa mali najlepšie v 15. a čiastočne aj 16. storočí. Získavali rôzne privilégiá, panovníci im odpustili dane, dôchodky dostávali z kráľovských majetkov. Neskôr vlastnili a obhospodarovali okolo štyritisíc hektárov pôdy. Mali aj svoj vlastný erb. Miestni však týchto bielych mníchov, ako pavlínov nazývali pre ich rehoľný odev s kapucňou, vraj nemali veľmi radi. „Boli to väčšinou šľachtickí synovia, tí druho- a treťorodení, ktorí šli za cirkevných hodnostárov alebo do reholí.

A tak sa vraj aj správali. Hovorievalo sa, že v kláštore zmizlo veľa mladých žien, že ich znásilňovali a predstavený rehole si vraj vymáhal právo prvej noci,“ rozpráva nám Terézia Pavlatovská, spoluautorka knihy Veľké Lovce v premenách času. Ženy sa mali strácať v spletitých pivničných priestoroch, ktoré pavlíni vybudovali. Niekoľko kilometrov dlhé chodby viedli do okolitých dedín. Boli široké asi štyri metre, takže sa tam zmestil aj koč. Mnísi boli pre svoj urodzený pôvod a poslanie, ktorým boli modlitby a nadšenie pre služby blížnym, spriatelení s rôznymi šľachtickými rodinami v okolí. Na návštevy chodili práve týmito podzemnými chodbami. Možno aj kvôli bezpečnosti, pretože okolie aj s osadou, dnes už zaniknutou, obklopovali husté lesy plné zbojníkov. Ľudia v historkách spomínajú najmä Klokoča.

Priekopa, v ktorej údajne jeho banda bývala, sa dodnes volá Klokočov.

A práve druhá verzia o zmiznutých dievčatách hovorí, že to bolo dielo týchto lupičov, ktorí sa mali prezliekať do mníšskych habitov, aby podozrenie padlo na pavlínov. Toľko chýry. Preukázateľnou skutočnosťou sú len podzemné únikové chodby. V okolí sa ešte nájdu niekoľkometrové prepadliská. Dokonca pred niekoľkými rokmi sa pár odvážlivcov vybralo preskúmať jednu takúto chodbu. Asi po kilometri sa pre ťažký vzduch vrátili. V rohu spodnej hospodárskej časti s nízkymi stropmi sme objavili pivnicu s prudko sa zvažujúcim tmavým tunelom. Šíril sa odtiaľ zápach. Zasypaný je obrovským množstvom odpadkov.

Pavlínom nastali zlé časy v 16. storočí po vpáde Turkov, ktorí kláštor na niekoľko rokov obsadili. Neskôr kláštor zdevastovali Rákociho vojská. Mnísi ho vybudovali nanovo, práve v barokovom slohu so skvostnou výzdobou. Jeho rozvoj zastavil napokon Jozef II., ktorý celú rehoľu zrušil. V dekréte píše: „Dozvedeli sme sa, že v reholi pavlínov v Uhorsku úplne poklesla disciplína, preto sme považovali za dobré menovanú rehoľu zrušiť, jej majetky pripojiť k náboženskej základine a jej členov, ak sa k tomu hodia, zamestnať v školách a dušpastierstve. Ak sa k tomu nehodia, tak ich načim penzionovať.“ Pavlíni sa vraj nevedeli zhodnúť ani na tom, či majú nosiť bradu a fúzy, a dohadovali sa aj o povinnosti nosiť jednotný rehoľný odev.

Mladí rehoľníci totiž tieto dávno platné predpisy zanedbávali. Po ich odchode kláštor a majetky spravovali prevažne zemepáni. „Vchod do kostola bol po požiari v roku 1863 zakrytý len doskou. Bol tam sklad obilia aj sušiareň tabaku. Po roku 1948 mali kláštorný komplex v správe štátne lesy, následne štátne majetky. Boli tam kancelárie, byty, obchod, jedáleň, kuchyňa, ale aj základná škola, keďže v okolí bola bytovka aj domy. Po roku 1970 to zobrali pamiatkari a okrem depozitára tam zriadili aj múzeum. Vymenili strechu a pripravoval sa aj projekt obnovy kláštora,“ spomína na minulosť Terézia Pavlatovská, ktorá v tamojšej bytovke bývala. Zo súčasného stavu kláštora jej je smutno. „Raz sem prišli z arcidiecézy a ospravedlňovali sa, že nevedeli, že je to taká pamiatka. Ale nič neurobili. Hanba. Čo s tým?“

V podzemných chodbách kláštora v Mariánskej Čeľadi vraj mizli aj mladé dievčatá

Výber pre vás