Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Predchádzajúci víkend na Liptove sa začal dramaticky už v&nbsp;piatok neskoro popoludní. Chlapi zo zásahového tímu pre medveďa hnedého sa počas noci nezastavili, a&nbsp;ako nám povedali, boli chvíle, keď sa museli rozhodovať, ku ktorému incidentu vyrazia skôr. V&nbsp;sobotu zase zažili šok poľovníci v&nbsp;hybskom chotári. Keď strelili jelenicu a&nbsp;vybrali sa k&nbsp;nej, náhle sa z&nbsp;hory vyrútil medveď, ulovené zviera uchmatol a&nbsp;utiekol s&nbsp;ním preč. Pár hodín nato, v&nbsp;hustom poraste nad kokavskou kolibou nasledovala tragédia, ktorá zarezonovala celým Slovenskom. Šelma si druhýkrát v&nbsp;tomto roku vzala ľudský život. Tentoraz pri stretnutí s&nbsp;ňou zahynul 63-ročný muž z&nbsp;Bohuníc, dedinky pri Ilave, ktorý sa tam s&nbsp;rodinou a&nbsp;príbuznými vybral na huby. Pársekundový útok naznačoval, že zviera nechcelo zabíjať. Jednoducho, keď ho ľudia v&nbsp;ležovisku vyrušili, reagovalo sebe vlastným spôsobom a&nbsp;po útoku zutekalo. To bolo zrejme šťastím v&nbsp;nešťastí pre ostatných piatich členov skupiny.

Má čo ponúknuť. Liptovská Kokava leží v nádhernom prostredí, ktoré láka turistov, cyklistov i hubárov.

Lokalita na pomedzí katastrov Hybe a&nbsp;Liptovskej Kokavy je nádherná. Rozsiahle lúky s&nbsp;pasúcimi sa kravami a&nbsp;ovcami, zelené lesy, okolo kopce Západných Tatier a&nbsp;nad tým všetkým v&nbsp;diaľke tróni majestátny Kriváň. Nie div, že sa viac-menej čerstvý dôchodca a&nbsp;nadšený turista Stanislav s&nbsp;bratom a&nbsp;rodinami dali touto krásou zlákať a&nbsp;rozhodli sa naplniť košíky plodmi, ktorým sa týždne predtým nechcelo vyrásť. Krátko pred poludním postupovali s&nbsp;veľkými odstupmi od seba, keď náhle od lesa zaznel ostrý výkrik. Jediný. Potom nastalo ticho. Z&nbsp;kusých výpovedí svedkov krátko po incidente vyplynulo, že útok nikto z&nbsp;nich nevidel. Všetko sa odohralo veľmi rýchlo. Zahliadli len unikajúceho medveďa a&nbsp;Stanislava, bezvládne ležiaceho na zemi. Mal zranenú hlavu, prehryznuté lýtko, no najdevastačnejším zranením bola akoby odtrhnutá tepna na nohe. Pravdepodobne tesákmi asi stokilového zvera. Pokusy obviazať mu ju vyšli naprázdno. Podľa členov zasahujúcich zložiek muž do pár minút vykrvácal. Oživiť ho už nedokázala ani lekárka leteckej záchrannej služby, ktorú museli na miesto nešťastia spustiť na lane. Muž, ktorý len pred pár týždňami oslavoval príchod vnúčatka do rodiny, odišiel navždy priamo v&nbsp;lone prírody, ktorú mal tak rád.

Leteckí záchranári museli na miesto nešťastia zlaniť.

Cesta k&nbsp;salašu, kde sa hrozná udalosť odohrala, je neupravená, kamenistá, a&nbsp;hoci by sa dalo záverečné stúpanie zvládnuť peši za pár minút, domáci nám to neodporúčajú. Viacerí z&nbsp;nich by si vraj sami netrúfli. Až hore na čistinke dáme nápravám nášho vozidla konečne trochu vydýchnuť. Pri niekoľkých dreveniciach pracuje trojica chlapov, veľké biele čuvače ležia v&nbsp;tieni vedľa nich a&nbsp;ledva nám venujú pohľad. Dnes sa zdá situácia pokojná. „Tu, asi dvesto-tristo metrov od koliby sa to stalo,“ ukazuje k&nbsp;okraju lesa nad kokavskou lúkou bača Dušan Harman. Zhruba 550-kusové stádo s&nbsp;valachmi vyháňa na pašu už pätnáste leto a&nbsp;s&nbsp;medveďmi má bohaté skúsenosti. Veľké psy síce salaš čiastočne uchránia, no aj tak len tento rok prišiel o&nbsp;štyri ovce. „Strach? Keby som sa bál, nemohol by som tu robiť, no rešpekt mám určite,“ reaguje na naše otázky.

Bača Dušan: Ukazuje na miesto neďaleko koliby, kde k incidentu došlo

Pozoruje však, že návštevníkov, hlavne tých peších alebo na bicykloch, ubudlo. A&nbsp;vôbec sa im nečuduje. „Všetkého veľa škodí. Medveďov aj stretnutí s&nbsp;nimi je čoraz viac. Čo si pamätám, posledného strelili Hybania v&nbsp;septembri 2010. Vtedy sa hovorilo, že ich je na Slovensku asi tisíc. Tak koľko ich je teraz? Kam sa človek pohne, narazí na medvedí trus. Hovoria nám, že narúšame ich teritórium. A&nbsp;keď oni behajú po dedine, nie je to to isté? Nech mi to niekto vysvetlí, lebo ja tomu nerozumiem.“

Od incidentu bola v&nbsp;celom okrese vyhlásená mimoriadna situácia, čo okrem iného znamená, že synantropné jedince môžu byť zlikvidované bez obvyklej byrokracie. Už zo soboty na nedeľu usmrtil zásahový tím dva, z&nbsp;toho jedného neďaleko miesta, kde k&nbsp;udalosti došlo. „Boli to jedince, ktoré sa už ani nedali odplašiť,“ hovoria nám jeho členovia, ktorí nechcú byť menovaní. V&nbsp;čase našej návštevy monitorovali celú oblasť, zisťovali početnosť zveri a&nbsp;odoberali biologické vzorky z&nbsp;húštiny, kde pravdepodobne zviera pred útokom ležalo. Aj preto, aby ich porovnali s&nbsp;DNA medveďa, ktorý v&nbsp;marci pripravil o&nbsp;život Bielorusku v&nbsp;Demänovskej doline. K&nbsp;dnešnej tragickej udalosti totiž došlo len niekoľko desiatok kilometrov odtiaľ. Mimochodom, vtedajšieho útočníka zásahový tím odchytil a&nbsp;uspal, no ministerstvo životného prostredia im ho nedovolilo usmrtiť. „Skúmanie môže trvať až dva mesiace. Podľa vizuálnych znakov a&nbsp;neobvyklého sfarbenia však predpokladáme, že nejde o&nbsp;rovnaké zviera. V&nbsp;každom prípade, ak sa nám ho podarí vypátrať, má to zrátané.“

Medveď, ktorý v marci zaútočil na turistku z Bieloruska.

Neodpustia si poznámku k&nbsp;predchádzajúcemu vedeniu envirorezortu, keď mohli aj problémové jedince len plašiť. „Ak sme dali požiadavku na dvadsať synantropných šeliem, povolili nám odstrániť jednu. Od zmeny vlády sme ich zlikvidovali viac než 70.“ Plašenie je podľa nich zbytočné, pretože zviera sa takmer isto k&nbsp;ľudským obydliam zase vráti. Neraz s&nbsp;mladými, ktoré potom učí, kde nájdu potravu. Možnosti majú stále oklieštené. Aj keď povolenie na odstrel dostanú, musia potom po konkrétnom jedincovi pátrať. Deň, dva dni, niekedy aj mesiac.

Zásahový tím pre medveďa hnedého, ilustr. foto

Nesúhlasia s&nbsp;ochranármi, že dôvodom sťahovania medveďov do obývaných lokalít sú vnadiská, neoplotené polia či nezabezpečené kontajnery. Veď sa vnadilo aj v&nbsp;minulosti, poľnohospodárska činnosť bola možno ešte intenzívnejšia a&nbsp;odpadkové koše boli voľne dostupné. „Ale keby aj mali pravdu. Plot bez väčších problémov dospelý medveď vytrhne zo zeme alebo podlezie. Za noc vyhrabe jamu hlbokú aj poldruha metra. Veď má čas. A&nbsp;ak sa nedostane na polia alebo k&nbsp;vnadiskám, čo spraví? Ešte viac sa bude ťahať do miest a&nbsp;dedín za potravou."

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Počas debaty sa pri nás pristaví poľovník Dušan, ktorý v&nbsp;tejto oblasti stopuje zver už dvanásť rokov. Aj on si myslí, že jedinou cestou je rozumná regulácia, ako to bolo v&nbsp;minulosti. „Podľa odhadov je v&nbsp;súčasnosti na Slovensku okolo štyritisíc kusov a&nbsp;len v&nbsp;našom revíre asi 50. Na 2 680 hektároch. Na takej ploche by ich normálne malo byť šesť-sedem. A&nbsp;minule sme ich na jednom kukuričnisku narátali takmer 40!“

Podľa poľovníka z Liptovskej Kokavy bol 220- kilový medveď v minulosti takmer raritou. Dnes dospelé jedince dosahujú aj 350 kilogramov.

Ako pokračuje, medveďov bývalo oveľa menej a&nbsp;hlavne boli plaché, preto k&nbsp;nešťastiam nedochádzalo. A&nbsp;ak, tak len výnimočne. Stačilo dvihnúť ruky, zapískať na píšťalke, kričať. „Teraz to zafunguje možno pri tých menších, mladších. Problém je, že v&nbsp;dôsledku doterajšieho manažmentu, teda dvadsiatich rokov ničnerobenia, sa ich plachosť úplne vytratila. A&nbsp;zatiaľ čo predtým bol už 220-kilogramový kus raritou, teraz niektoré dosahujú až 350 kilogramov. Tie sa nezľaknú nikoho a&nbsp;ničoho. Zo Slovenska sa stala zoologická záhrada, a&nbsp;ak sa stavy nezačnú regulovať, k&nbsp;incidentom bude dochádzať čoraz častejšie.“

V&nbsp;Liptovskej Kokave, zhruba päť kilometrov od miesta sobotňajšej udalosti, je veľa občanov riadne nabrúsených. Viacerí z&nbsp;nich hnedú šelmu opakovane videli nielen pri turistike, ale aj pod svojimi oknami. „Minulý týždeň som sa večer vracal z&nbsp;poobednej zmeny a&nbsp;medzi Vavrišovom a&nbsp;Pribylinou predo mnou prebehli tri asi 80-kilové medvede. Ako husi,“ hovorí nám 47-ročný Ľubo. „Inde ich videli osemnásť pokope. Tento rok jedného odfotili pred kostolom, ďalší na družstve zabil jalovicu.“ V&nbsp;detstve vraj tieto šelmy nezahliadol. Ani diviaky. Sem-tam nejakú srnku. „Erik Baláž bol môj spolužiak na základnej. Hovoril som mu, že zviera predsa nemôže mať väčšie práva ako človek. Pre vaše medvede nemôžeme ísť do prírody. A&nbsp;keď predsa vyrazíme na bicykloch, vždy v&nbsp;skupine a&nbsp;z&nbsp;telefónu si nahlas pustíme hudbu. Sám už nejdem.“

Ľubo a Jaro: Problém s medveďmi vnímajú trochu rozdielne, ale na jednom sa zhodnú: Je ich priveľa.

Jaroslav, tréner obecného futbalového družstva, na jednej strane upozorňuje, že k&nbsp;udalosti došlo v&nbsp;medvedej lokalite, kde sú tieto zvieratá odjakživa, no súhlasí, že ich je priveľa. A&nbsp;že s&nbsp;tým treba niečo robiť. Zároveň zdôrazňuje, že medveď sa aj v&nbsp;súčasnosti človeku vyhne, ak môže. „Keď vás počuje alebo zacíti, sám odíde. Ale ak je prekvapený, prirodzene reaguje. A&nbsp;rýchlo. Preto o&nbsp;sebe v&nbsp;hore dávam vedieť. Normálne neútočí. Podľa mňa ani teraz nechcel zabíjať. Sám má strach. Keď na jedného na družstve naďabil nočný strážnik, síce mu rozdriapal nohu, no sám sa doslova ,pokadil‘.“

Zďaleka nie všetci by si na to stavili. Dôchodca Miro hubárčenie obľubuje, ale už päť rokov na huby nešiel. A&nbsp;navrhuje tie najradikálnejšie opatrenia. „Načo máme poľovníkov?“ pýta sa. „Nikdy tu nebolo tak nebezpečne.“ Manželský pár v&nbsp;stredných rokoch sa do obce nasťahoval pred siedmimi rokmi a&nbsp;spoza okien popri inej zveri pravidelne sledujú skupiny medveďov rovno pri svojom plote. Tvrdia, že ich už neodplašia ani delobuchy. Ak nemusia, po zotmení von nejdú. Sťahovať sa však nemienia, pretože do krásy okolitej prírody sa obaja zamilovali.

Medvede stratili plachosť. Čoraz častejšie navštevujú dediny i mestá.

Bezpečne sa necíti ani cyklistka Katarína, ktorú stretneme pri veľkej mape na okraji obce. „Jazdím po širokom okolí často, v&nbsp;letných mesiacoch takmer každý deň. Ale teraz sa už neodvážim všade. Na druhej strane mi je medveďov ľúto. Veľké samce vyháňajú matky s&nbsp;mláďatami zo svojich teritórií a&nbsp;tie vlastne nemajú kam ísť.“

„Aj keď tu v&nbsp;minulosti boli súvislé lesy a&nbsp;nie otvorené rúbaniská, na turistike sme sa nemuseli báť,“ hovorí nám zastupujúci starosta Ján Bartek. „Keby sme vtedy našli v&nbsp;okolí dediny čo i&nbsp;len stopu medveďa, bolo by z&nbsp;toho veľké haló. Teraz, keď nám behajú po uliciach, si na ne chtiac-nechtiac zvykáme. Ale to neznamená, že sme s&nbsp;tým stotožnení. Nie je to normálne.“ Pripúšťa, že k&nbsp;priamym incidentom nedochádza každý deň, ale hrozba nad obyvateľmi neustále visí. „Veď už aj ochranári pripúšťajú, že situácia je neúnosná. Nie sme predsa Kanada či Rusko, kde sú úplne iné rozlohy. Pozrite do Nemecka či Rakúska. Tam si jednoducho povedali, že pre nich je dôležitejší človek, a&nbsp;medvede eliminovali.“

Ján Bartek. Aby šelmy od návštevy odradili, na rozdiel od minulosti nechávajú pouličné osvetlenie v prevádzke celú noc.

Dodáva, že systém regulácie spred tridsiatich rokov nebol zlý. Medvede sa zdržiavali vo svojom prirodzenom priestore, kde si navyše staré samce samy strážili primeranú populáciu. Aj tým, že niektoré nové prírastky zabili. „Sú to predátory, ktorým stačí pár sekúnd, aby človeka zabili. Musíme si to konečne uvedomiť.“

Zatiaľ sa v&nbsp;Bohuniciach chystajú na rozlúčku so Stanislavom, na ktorého ľudia, ktorých oslovíme, spomínajú len v&nbsp;dobrom. „Prakticky všetci tunajší obyvatelia ho poznali, mnohým ako skúsený maliar pomáhal,“ hovorí nám jeden zo susedov. So Stanovými deťmi vyrastal, ich rodiny sa z&nbsp;času na čas stretávali, podebatovali. Aj nedávno na oslave narodenia jeho vnúčaťa. „Keď som sa dozvedel, čo sa stalo, bol som šokovaný. Nechcel som tomu veriť.“

"Je to tragédia, ktorá sa nemusela stať, keby niekto v tomto štáte rozmýšľal,“ povedali nám ľudia na cintoríne v Bohuniciach, kde majú vo štvrtok Stanislava  pochovať.

O&nbsp;nebohom hovorí, že mal vlastnú firmu, no pred časom podnikanie zabalil a&nbsp;rozhodol sa užívať si dôchodok. Mal čo robiť. S&nbsp;manželkou boli zapálení turisti, ktorí prechodili Slovensko a&nbsp;zdolávali aj náročnejšie výstupy. Jednou z&nbsp;ich veľkých vášní bolo i&nbsp;hubárčenie, ktoré sa Stanovi teraz stalo osudným. Aj on je za radikálne riešenie. „Veď medvede sú už všade. Tuto v&nbsp;Krivokláte, Dubnici, Kolačíne,“ dodáva s&nbsp;tým, že je načase, aby sa ich počty výrazne znížili. Niektorí si myslia, že za to, ako ďaleko to došlo, môžu ústupky vlád premotivovaným ochranárom. „Toto je výsledok ich manažmentu!“ „Je nám z&nbsp;toho smutno,“ pridá aj rodina, ktorú stretneme na cintoríne, kde vo štvrtok dajú najbližší Stanovi posledné zbohom. „Veľká tragédia, ktorá sa nemusela stať, keby niekto v&nbsp;tomto štáte rozmýšľal.“

Posledný výkrik: Po pársekundovom útoku šelmy Stano vykrvácal. V lone prírody, ktorú miloval

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás

Posledný výkrik: Po pársekundovom útoku šelmy Stano vykrvácal. V lone prírody, ktorú miloval

Autor článku

Peter Galan

Súvisiace články

Psychopat z dobrej rodiny: Kým kúskoval telo zavraždenej manželky, púšťal si videá z internetu

Zaujímavosti zo sveta: Drahé vlasy slávnych, kráľovná na nákupe zemiakov i autá utopené v bahne

Výber pre vás