Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Niekoľko mesiacov pred májovým hokejovým šampionátom hlásia košické hotely a ubytovne takmer plné stavy. Viac než osemdesiat percent zo zhruba osemtisíc lôžok v meste a blízkom okolí je dávno rezervovaných. Bude zrejme otázka dní, kým sa minú najlacnejšie možnosti, kde sa cena za noc pre dvojicu zatiaľ pohybuje „len“ okolo sto eur. Ak ich prešvihnete, zostáva síce bohatá ponuka súkromných bytov a domov, kde je podľa internetových portálov stále voľno, ibaže ich ceny v období hokejových zápasov vzrástli desať- i viacnásobne.

Ťažko povedať, či rýchlo rezervovať, alebo počkať. Na tomto poli totiž ponuka, a teda aj konkurencia rastie. O krátkodobom lukratívnom podnikaní uvažuje viacero Košičanov napriek upozorneniam realitných maklérov, že po niekoľkých dňoch pobytu zahraničných fanúšikov môže skončiť ich pekné obydlie ako po nájazdoch divokých Tatárov.

„Čítala som, že za byt v centre pýtajú tisíc eur na deň!“ hovorí nám asi 30-ročná Zuzana. „Mám v našom dome nevyužitú izbu a asi do toho pôjdem. Je mi jedno, či ho nejakí Fíni zdemolujú. Za tie peniaze to stojí!“

Jej priateľ Peter ju brzdí. Otvára na mobile stránku zameranú na súkromné ubytovanie a uvedie reálnejšie čísla. Májové ceny bežných bytov pre troch-štyroch ľudí sa začínajú zhruba na 250 eurách za noc. Na druhej strane, domy a luxusnejšie obydlia skutočne výrazne presahujú tisícku.

Štyridsaťročná Ivana je bývalá kreatívna manažérka. Pred viac než pol rokom však o&nbsp;dobre platenú prácu prišla a&nbsp;ako spomienka na dobré časy jej zostal len priestranný dvojizbový byt v&nbsp;zelenej štvrti neďaleko centra mesta. Keď jej známi ukázali na populárnej ubytovacej stránke Airbnb bláznivé ceny nehnuteľností počas majstrovstiev sveta v&nbsp;hokeji, povedala si, že skúsi. Nie však úplne naslepo, preto ponuku zverejnila len na sociálnej sieti. Dvesto eur na noc. „Netrvalo ani 24 hodín a&nbsp;môj byt si rezervovala skupina českých novinárov,“ hovorí spokojne vysoká blondína, ktorá nás po prísľube, že nezverejníme jej celé meno, pozve domov. Ukazuje nám drahý nábytok v&nbsp;historickom štýle, doslova exkluzívnu kúpeľňu, veľký balkón s&nbsp;výhľadom do parku. Vie, že by mohla dostať oveľa viac, ale neľutuje.

„Sú to štyria ľudia, prídu pracovne a&nbsp;budú tu do posledného zápasu. Nemusím sa báť, že narobia problémy, niečo zničia alebo by sa susedia sťažovali na hučanie opitých cudzincov.“ Najprv sa chcela počas šampionátu presťahovať k&nbsp;mame, ale keď dali hlavy dokopy, rozhodli sa, že aj mamin byt, do ktorého tridsať rokov neinvestovali, by mohol zarobiť. „Ten už pôjde na ubytovací portál. Ak ho fanúšikovia zničia, aspoň nás to prinúti konečne ho zrekonštruovať.“

Pri šálke kávy nám rozpráva o&nbsp;šialenstve, ktoré v&nbsp;oblasti prenajímania bytov v&nbsp;metropole východu vypuklo. „Taký cirkus tu ešte nebol, ani keď boli Košice vyhlásené za európske mesto kultúry. Ceny za malý panelákový byt vyleteli na tristo-štyristo eur za noc, apartmány so sto štvorcovými metrami na Hlavnej ulici sa tlačia k&nbsp;tisícke. A&nbsp;všetko ide na dračku. Ľudia sa sťahujú k&nbsp;rodičom, presúvajú babky a&nbsp;dedkov na chalupy, zháňajú postele, aby sa do jednej miestnosti vmestilo viac návštevníkov. To nie sú reči z&nbsp;počutia. Hovorím o&nbsp;svojich známych,“ smeje sa blondína. „Myslím, že hotelieri, ktorí vypredali exkluzívne izby za 150-200 eur, už teraz plačú. Veď staré diery s&nbsp;umakartovými jadrami idú za dvojnásobok.“ Spomenie si na priateľku, ktorá za 350 prenajala jednoizbák skupine Fínov. „Je to tam v&nbsp;hroznom stave, v&nbsp;kuchyni 25-ročná linka, na zemi guma, v&nbsp;spálni staré váľandy. Fíni nič z&nbsp;toho neriešili. Hlavne že budú mať chladničku na alkohol, balkón na fajčenie a&nbsp;sedem minút peši k&nbsp;Steel Aréne.“ Ďalšia kamarátka zase ulovila Dánov. Za ošumelú babičkinu chalúpku v&nbsp;okrajovej štvrti Myslava dostala 400 eur na noc. „Je tam pekná záhrada, terasa... Dáni sú skrátka iní, viac naturálni.“

Akoby sa celé Košice sťahovali. Aj keď mnohí s&nbsp;obavami. Ťažko znášajú predstavu, že im niekto cudzí bude šafáriť v&nbsp;byte. Tým skôr podnapití fanúšikovia z&nbsp;Anglicka či zo severských krajín. „Lenže práve takí platia najviac. Tu sa bije opatrnosť s&nbsp;chamtivosťou. A&nbsp;peniaze často vyhrávajú.“ Ak všetko dopadne dobre, Ivana je rozhodnutá v&nbsp;prenajímaní pokračovať, hoci zisk už bude, samozrejme, menší. „Na východe je katastrofálna situácia s&nbsp;pracovnými možnosťami. A&nbsp;do fabriky na tri zmeny za päťsto v&nbsp;hrubom nepôjdem.“

Raketový rast cien za ubytovanie a&nbsp;služby je bežný folklór počas masových akcií nielen na Slovensku. Ale Košice zrejme vytvoria rekord. Prechádzame stránky ubytovacieho portálu a&nbsp;sledujeme, ako deň za dňom miznú aj najbláznivejšie ponuky. Skúsime osloviť niektorých majiteľov, ale s&nbsp;novinármi nechcú nič mať. Boja sa, že pri niekoľkotisícových ziskoch by sa o&nbsp;nich mohol začať zaujímať daňový úrad. Tak meníme taktiku a&nbsp;vyrazíme na obhliadky ako potenciálni zákazníci.

Muž okolo tridsiatky nám ukazuje zrekonštruovaný dvojizbový byt v&nbsp;panelákovej zástavbe, rovno nad štadiónom. Fotografovať nedovolí. Vraj na portál dal kvalitné fotky, to nám musí stačiť. Inak je však ochotný, Bodaj by nie, keď pýta za noc so servisnými poplatkami skoro 500 eur. Informuje nás o&nbsp;podnikoch v&nbsp;okolí, spojoch do centra a&nbsp;dokonca nám do mobilu nainštaluje aplikáciu Taxify, čo vraj v&nbsp;Košiciach funguje oveľa lepšie ako Uber. „Počas majstrovstiev na bežné taxíky ani nemyslite,“ prehodí. Keď sa zberáme bez jasného verdiktu, naznačí, že s&nbsp;cenou by sa dalo mierne hýbať smerom nadol. Ak by sme zostali aspoň týždeň.

O&nbsp;pár kilometrov ďalej, vo vchode paneláka, pri frekventovanej štvorprúdovke neďaleko Auparku, nás víta mladá usmievavá Jana. Pekný jednoizbový bytík, ktorý obýva s&nbsp;priateľom, síce vonia novotou, ale tristo eur za noc je naozaj priveľa. Napriek tomu, že do spálne sa zmestí iba dvojposteľ a&nbsp;pár kusov nábytku, sú ochotní ubytovať aj štyroch ľudí. Postele vraj doplnia. Jana priznáva, že je v&nbsp;tomto „biznise“ nová. „Priateľ má s&nbsp;prenajímaním skúsenosti, a&nbsp;tak som si povedala - Keď je taká možnosť, prečo ju nevyužiť? Ak to vyjde, bude fajn, ak nie, nič sa nedeje,“ uvažuje a&nbsp;keď si znova overujeme cenu, rovno ponúka možnosť dohody. Mladý muž sa vloží do rozhovoru s&nbsp;tým, že má ďalšiu nehnuteľnosť. Kontajnerový domček v&nbsp;odľahlejšej štvrti mesta. „Na jeden víkend tam budú Fíni, potom je voľný. Aspoň zatiaľ. Chvíľku s&nbsp;ním debatujeme o&nbsp;systéme Airbnb, o&nbsp;bezpečnosti, „klientoch“, možných škodách. Vysvetľuje nám, že servisné poplatky zahŕňajú aj poistenie. „Radšej si však byt poistíme aj sami,“ dodá pri rozlúčke.

Počas našej návštevy zažívajú Košice skutočnú zimu. Denné teploty klesajú hlboko pod nulu, mesto halí hmlový opar, nad ním je ťažká sivá obloha, do tvárí nám udierajú zľadovatené vločky. V&nbsp;takom nečase pôsobí Steel Aréna, obsypaná reklamnými banermi, smutne a&nbsp;nevýrazne. Jej okolie navyše hyzdí veľká rozostavaná budova budúceho bizniscentra. „Tri mesiace sa nerobilo nič,“ povie nám jeden z&nbsp;tunajších pracovníkov. "Len pred pár dňami som tam zase zaregistroval pracovný ruch. Určite to však do majstrovstiev nedokončia. Zrejme stavbu len zakryjú nejakými plachtami.“

V&nbsp;útrobách športového komplexu je výrazne živšie. V&nbsp;hlavnej budove menia mantinely, v&nbsp;tréningovej hale zúri zápas detských tímov z&nbsp;Košíc a&nbsp;Prešova. Chvíľu sledujeme ich zápolenie, potom sa dáme do reči s&nbsp;divákmi sporadicky povzbudzujúcimi svoje ratolesti. Keď otvoríme tému rastu cien, pár z&nbsp;nich len znechutene hodí rukou. „Tu nejde len o&nbsp;prenájmy. Keď sa v&nbsp;septembri spustil predpredaj denných lístkov, záhadne skolaboval systém a&nbsp;potom boli zrazu vypredané,“ hovorí päťdesiatnik Roman. „Na ďalší deň sa objavili na internetovom inzertnom portáli. Priekupníci pýtali aj desaťnásobok! Teraz by sa mal spustiť predaj vstupeniek na jednotlivé zápasy, ale po tom, čo sa stalo, som rezignoval. Pozriem si radšej turnaje v&nbsp;televízii. Nechápem, čo sa to s&nbsp;ľuďmi deje. So všetkým je to tak. Skorumpované, prehnité. A&nbsp;byty? Ja prenajímam dvojizbák za 360 na mesiac, teraz to chcú majitelia za jedinú noc. Neznášam tento spôsob úžery. Na to musí mať človek žalúdok. Možno sa to niekomu zdá normálne. Mne nie.“

So vstupenkami sa rozlúčili aj ďalší rodičia. „Keď sme zistili, za koľko sa predávajú, asi sa radšej vyberieme do amfiteátra,“ hovoria nám manželia Dušan a&nbsp;Martina. „Počas minulých majstrovstiev to tam bolo výborne zorganizované, veľká projekcia, stánky s&nbsp;občerstvením, moderovanie počas prestávok, skvelá atmosféra.“

Podobne uvažuje dvojica mužov pofajčievajúcich pred halou. „Zatiaľ čakáme, moji dvaja synovia by radi videli aspoň jeden zápas. Ale ak lístky vykúpia priekupníci, projekcia v&nbsp;amfiteátri im bude musieť stačiť,“ prehodí zamyslene jeden z&nbsp;nich.

V&nbsp;tesnej blízkosti štadióna stojí dlhý panelový činžiak. Práve tu sú byty najžiadanejšie. Čo si o&nbsp;zvláštnom podnikaní myslia domáci? Niektorí sa zatvária prekvapene, keď im povieme, aké ceny na internete letia. „Ak je niekto taký hlúpy, že to zaplatí, dobre mu tak,“ smeje sa dvojica dôchodkýň nekompromisne unášaných domácimi maznáčikmi do zasneženého parku.

Postaršia dáma pri vstupe do vchodu nám tvrdí, že u&nbsp;nich, našťastie, neprenajíma nikto. „Ale ktovie, či sa to nezmení. Dnes ľudí ťažko odhadnete. Chcú zarobiť za každú cenu a&nbsp;nezaujíma ich, že susedom to môže prekážať. Mne sa tie ceny zdajú extrémne a&nbsp;nepáči sa mi to. Dnes je taká zvláštna doba a&nbsp;mnohí sú bezohľadní.“

Pokoj a&nbsp;mier sa šíria od muža s&nbsp;veľkou bielou bradou, ktorý v&nbsp;prvej chvíli vôbec nechce reagovať. „Ide to mimo mňa, nežijem v&nbsp;duchu súčasného sveta a&nbsp;svetské veci sú mi cudzie,“ hovorí umelecký rezbár z&nbsp;bábkového divadla Milo Jaroš. Pripustí, že kšeftovanie s&nbsp;bytmi zaregistroval, ale nevie sa s&nbsp;ním stotožniť. „Ak by som niekomu poskytol svoj byt, tak len preto, aby som mu pomohol, nie aby som zarobil,“ povie rozhodne.

Košičania očakávajú, že popri raste cien hotelov, prenájmov a, zásluhou priekupníkov, i vstupeniek na turnaje zaplatia viac aj za taxíky, zábavné podniky, puby či reštaurácie. Majitelia prevádzok, ktoré sme navštívili, nám však tvrdia, že by to nemalo byť také dramatické. Počas minulých majstrovstiev sveta dokonca medzi nimi vznikla dohoda, že návštevníkov nebudú zdierať. Ani tých z&nbsp;bohatších krajín. Samozrejme, nie každý to dodržiaval, preto si na vchody lepili nálepky, kde zákazníkov ubezpečili, že ich ceny zostávajú nezmenené. Tento rok síce zatiaľ nikto s&nbsp;podobnou iniciatívou neprišiel, ale do šampionátu sú ešte viac než tri mesiace.

V&nbsp;obľúbenej reštaurácii na historickej Hrnčiarskej ulici o&nbsp;rýchlom zisku neuvažujú. Prevádzkar Peter Chochoľak tvrdí, že ak bude pivo o&nbsp;niečo drahšie, tak len pre vyššie náklady za energie. Ale to budú centy. Spomína na šampionát v&nbsp;roku 2011, keď mal vlastný podnik v&nbsp;centre mesta. Namiesto zdražovania zrušili zatváracie hodiny. „Mali sme veľa stálych zákazníkov a&nbsp;z&nbsp;cudzincov hlavne Švajčiarov. Tí si u&nbsp;nás urobili akýsi hlavný stan. Žilo to tam prakticky nonstop, boli sme s&nbsp;nimi od rána do rána. Oni majú trochu inú povahu než Slováci. Bolo im jedno, či vyhrali, alebo prehrali, išlo im o&nbsp;športový zážitok a&nbsp;bavili sa stále. Tentoraz to bude podobné, otváracie hodiny variabilné, ale klientela skôr domáca. Pre gro Košičanov sa totiž šampionát bude zrejme odohrávať hlavne v&nbsp;puboch, prostredníctvom veľkoplošných televízií a&nbsp;projekcií. Zásadne meniť ceny by voči nim nebolo fér.“

Ani spolumajiteľke jedného z&nbsp;najstarších slovenských pivovarov na Dominikánskom námestí Beáte Murkovej sa do zdražovania veľmi nechce. Za sedemnásť rokov si vybudovali okruh verných zákazníkov a&nbsp;takýmto krokom by ich určite nepotešili. Na majstrovstvá sveta reagujú skôr zrekonštruovanými priestormi a&nbsp;plánovanou špeciálnou edíciou piva. „Od našich počiatkov máme tradičnú ponuku a&nbsp;k&nbsp;tomu každý rok vymyslíme tri-štyri nové pivá,“ hovorí. „Aké bude to k&nbsp;šampionátu, zatiaľ neviem. Musí prísť nápad. Aj keď varíme pivo klasickou technológiou a&nbsp;od výroby po spotrebu musí prejsť najmenej 5-6 týždňov, stále máme dosť času,“ dodá s&nbsp;úsmevom.

Vo všeobecnosti si myslí, že v&nbsp;Košiciach si majitelia podnikov nemôžu veľmi dovoliť s&nbsp;cenami čarovať. „Je tu veľký pretlak reštauračných a&nbsp;pohostinských zariadení. Ponuka prevyšuje dopyt. Reálnemu počtu zákazníkov podľa mňa zodpovedala azda len počas otváracieho ceremoniálu Európskeho hlavného mesta kultúry. Preto treba hľadať predovšetkým spôsob, ako klientov prilákať, nie odrádzať.“

Podľa odhadov riaditeľa organizácie Visit Košice Miloslava Klímu privíta metropola východu počas majstrovstiev sveta zhruba 200-tisíc návštevníkov. Z cudzincov hlavne Angličanov, Fínov, Francúzov, Dánov, či Nemcov. Ani jeho neteší kšeftovanie so vstupenkami a ubytovacími zariadeniami. "Tým, čo chcú v Košiciach ušetriť na bývaní odporúčam zabezpečiť si miesto v jednom z dvoch plánovaných stanových mestečiek," navrhuje. Jedno by malo vzniknúť na kúpalisku v mestskej rekreačnej zóne Anička, druhé pri hotelovej akadémii, poldruha kilometra od Steel arény. Najlacnejší stan pre dve osoby vyjde na 39 eur za noc.

Bláznivo predražené Košice: Za noc v starom jednoizbáku zaplatíte viac než v grandhoteli

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás