Jana Šimíčková

Najmä tých na východnom Slovensku, &nbsp;kde začal pôsobiť po skončení štúdia herectva na Akadémii umení v&nbsp;Banskej Bystrici. Jeho domovskou scénou je od roku 2007 Divadlo Jonáša Záborského v&nbsp;Prešove. Hrá v&nbsp;ňom všelijaké úlohy, komediálne aj dramatické. Po zatiahnutí opony a&nbsp;odložení kostýmu sa však jeho rola profesionála nekončí. Má totiž druhý život, ktorého súčasťou je ďalšie oblečenie - biely plášť, kárované nohavice, baretka a&nbsp;najmä červený nos. To všetko zvyčajne dopĺňa pomôckami, ako je fonendoskop, ukulele či „prdítko“.

Áno, prdítko, ktorým v&nbsp;rámci liečebnej metódy s&nbsp;názvom prďoterapia vyprdne do vzduchu zdravé vitamíny. Veľa vitamínov. Tie potom do seba inhalujú všetky deti v&nbsp;jeho okolí. Používa ho výlučne na pracovné účely ako Doktor Citrón, ktorý v&nbsp;nemocniciach robí svet krajším všetkým malým i&nbsp;väčším pacientom a&nbsp;ich rodičom či personálu. Nuž, a&nbsp;oni zase jemu. „Už si ani predstaviť neviem, že by som to nerobil. Asi by som bol veľmi smutný,“ hovorí o&nbsp;práci zdravotného klauna Boris Srník.

Začiatky neboli jednoduché. Nie preto, že by sa, nedajbože, bál klaunov ako občas niektoré deti, ale aj dospelí. Boris tento problém určite nemal. „To nie, odmalička som mal klaunov veľmi rád. Prvýkrát som sa s&nbsp;klaunom stretol v&nbsp;cirkuse a&nbsp;potom na rôznych vystúpeniach v&nbsp;škôlke a&nbsp;neskôr v&nbsp;škole. Veľmi som im závidel, že sú iní ako ostatní. Páčilo sa mi, že klaun môže hocičo, môže prekročiť nejakú hranicu a&nbsp;prejde mu to, všetci mu to odpustia a&nbsp;ešte sa na ňom smejú,“ vracia sa do detstva Boris.

Že by on sám raz robil klauna, mu však nenapadlo. Dokonca ani počas vysokoškolského štúdia herectva, v&nbsp;rámci ktorého skúšal veru kadejaké úlohy. „Netušil som, že ma v&nbsp;živote niečo také stretne a&nbsp;vlastne to bola náhoda,“ rekapituluje Boris Srník.

Informácie o&nbsp;práci nemocničných klaunov sa k&nbsp;nemu dostali práve počas štúdia na Akadémii umení. Organizácia ČERVENÝ NOS Clowndoctors v&nbsp;tom čase pomaly rozbiehala svoju činnosť na Slovensku a&nbsp;hľadala nádejných adeptov na vykonávanie tejto práce. „Kamarát, ktorého som poznal, už robil klauna v&nbsp;Bratislave a&nbsp;oslovil ma, či nechcem prísť na konkurz. Keď mi však vysvetlil, o&nbsp;čo ide, zľakol som sa. Nevedel som si predstaviť, že by som také čosi vedel robiť. Úprimne priznám, bál som sa vidieť choré deti a&nbsp;ich utrpenie,“ hovorí Boris.

Lenže kamarát bol neodbytný. Možno už vtedy vytušil potenciál, ktorý sa v&nbsp;Borisovi skrýval. Zhruba po dvoch rokoch sa mu totiž opäť ozval. Vraj či by to predsa len neskúsil, hľadajú totiž klaunov na východné Slovensko a&nbsp;on by bol možno vhodný kandidát.

Písal sa rok 2008 a&nbsp;Boris mal rozbehnutú kariéru v&nbsp;prešovskom divadle. Bol zrelší, skúsenejší, preto prikývol s&nbsp;tým, že sa vyberie na konkurz a&nbsp;uvidí, či motyka vystrelí. Lebo chcieť a&nbsp;mať odhodlanie ešte neznamená klaunom sa stať. Pred tým, než sa človek navlečie do bieleho plášťa, nasadí si červený nos a&nbsp;fyzicky sa postaví pred choré deťúrence, musí absolvovať dlhý proces nielen výberu, ale aj prípravy.

Na konkurz v&nbsp;Košiciach dohliadal Gary Edwards, ktorý priviedol združenie Clowndoctors na Slovensko. „Prišlo nás tam asi tridsať, na konci sme zostali štyria. Asi sa to nezdá, ale ono to nie je jednoduché. Neviete, na čo sa máte pripraviť, čo vás čaká. Teraz s&nbsp;odstupom času viem, že človek to musí mať v&nbsp;sebe, musí byť empatický, citlivý, musí mať zmysel pre humor, nesmie sa hanbiť, musí vedieť zo seba niečo ponúknuť, musí si vedieť nechať zo seba urobiť žarty, nesmie sa na nič uraziť. To všetko z&nbsp;nás počas konkurzu doloval Gary Edwards. Hľadal v&nbsp;nás niečo zaujímavé. Donútil nás pritom v&nbsp;sebe nájsť druhé ja. Lebo aj Doktor Citrón je niekto úplne iný, jeho život žijem. On má svoj príbeh, svoj charakter,“ zasväcuje nás Boris Srník.

Úspešne absolvovať konkurz a&nbsp;intenzívnu prípravu, počas ktorej vybraní adepti skúšali, ako klauni v&nbsp;nemocniciach fungujú, čo všetko majú očakávať, to sú len prvé kroky pri&nbsp;vstupe do skutočného sveta chorých detí. Ten bol pre Borisa náročný.

„Na prvý deň v&nbsp;koži nemocničného klauna nikdy nezabudnem. S&nbsp;kolegyňou sme začali robiť na detskej onkológii v&nbsp;Košiciach. Predtým som na takom oddelení nikdy nebol, neprišiel som do kontaktu s&nbsp;chorými deťmi a&nbsp;my sme tam vošli a&nbsp;museli sme fungovať. Všetko, čo sme sa naučili, sme sa snažili nejakým spôsobom odovzdať. Nevedeli sme, ako budú deti reagovať, pre ne i&nbsp;pre personál tamojšej nemocnice to bolo prvé stretnutie s&nbsp;klaunmi,“ hovorí Boris.

Zafungovalo to super. Napriek tomu klaunov prvá návšteva malých onkologicky chorých pacientov neuveriteľne vyčerpala. Nie fyzicky, zmohla ich ľudsky, psychicky. Na to, čo ich na detskej onkológii čakalo, sa totiž pripraviť nedá. Človek v&nbsp;prvom momente myslí na jedno - prečo? Lenže klaun nemôže zostať šokovaný stáť a&nbsp;už vôbec nemôže dať na sebe poznať, čo skutočne cíti, že sa mu do očí tlačia slzy. V&nbsp;hlave má zmätok. Pred sebou vidí utrpenie detí a&nbsp;on ich musí zabávať, musí sa tváriť, že je všetko v&nbsp;pohode, že svet je gombička, jedna veľká zábava.

Boris aj po toľkých rokoch potrebuje čas, aby mohol svoje vtedajšie pocity opísať. „S&nbsp;kolegyňou sme celou cestou z&nbsp;nemocnice neprehovorili ani slovo. Sadli sme si na kávu, ona plakala, ja som pozeral kdesi do neznáma a&nbsp;rozmýšľal, či ďalšiu návštevu vôbec zvládnem.“

Napokon si obaja povedali, že ináč sa nedá. Musia ísť ďalej práve kvôli tým deťom, ktoré to potrebujú. Boris s&nbsp;kolegyňou to videli, cítili, fungovalo to. Deti sa tešili, boli vďačné. Dvaja klauni oblečení do civilu sediaci smutne pri káve si jednoducho povedali, že to nemôžu vzdať.

A&nbsp;tak sa začala písať nová etapa Borisovho života. Stal sa z&nbsp;neho Doktor Citrón. Prečo práve citrón, ktorý je kyslý a&nbsp;všetci po jeho ochutnaní vraštia čelo? „Áno, je kyslý, ale ja mám citróny veľmi rád,“ smeje sa Boris. „Keď sa nás Gary Edwards na prvom workshope pýtal, aké by sme chceli mať meno, mne napadol Citrón. Od detstva ma rodičia viedli k&nbsp;zdravšiemu životnému štýlu, obmedzovali sme konzumáciu liekov a&nbsp;antibiotík, vždy sme sa snažili piť ovocné šťavy, využívali sme rôzne spôsoby domácej liečby. Citrón je teda súčasť môjho života. Nehovorím, že ho mám každý deň, ale aspoň trikrát do týždňa si ho dám, či už do čaju, alebo si ho odšťavím s&nbsp;iným ovocím. Čiže preto doktor Citrón. Sú to vitamíny a&nbsp;navyše má krásnu slniečkovú farbu. Pôsobí to na mňa pozitívne,“ roztiahne Boris ústa od ucha k&nbsp;uchu. Presne ako slniečko.

V&nbsp;tom momente je človeku jasné, že tento muž je na úlohu zdravotného klauna ako stvorený. Pokoj, pohoda, dobrá nálada a&nbsp;pozitívna energia, ktoré z&nbsp;neho sálajú, využíva vskutku zmysluplným spôsobom. Rozdáva ich deťom. A&nbsp;nielen im. Často o&nbsp;pomoc klauna volajú rodičia malých pacientov. Samozrejme, nie nahlas, no veselo vyobliekané postavy s&nbsp;červenými nosmi akosi automaticky vycítia, kto ich potrebuje. Vedia, že deti sú veľakrát silnejšie ako ich maminy a&nbsp;tatinovia. Nuž, a&nbsp;zdravotní klauni sú tu aj pre nich. Úsmev dokážu vyčarovať i&nbsp;dospelým, ktorých postupne vtiahnu do sveta zábavy.

„Aj keď nechcú, máme na to vypracované vlastné metódy. My sa nevzdávame. Vždy keď prídeme do izby, najskôr zaklopeme a&nbsp;opýtame sa, či môžeme vojsť. Ak nás dieťa alebo rodič odmietnu, necháme im v&nbsp;izbe nejakú maličkosť, ktorá nás bude pripomínať. Napríklad červený nos alebo im vyrobíme zvieratko z&nbsp;balónov. Postupne nás prijmú. Vždy sa snažíme nájsť si cestu k&nbsp;pacientovi a&nbsp;jeho blízkym,“ sprisahanecky vysvetľuje Boris Srník.

Manuál zábavy majú pripravený pre deti trpiace naozaj rôznymi ochoreniami či postihnutím. Napríklad aj pre tie, ktoré sú po operácii očí. V&nbsp;takých prípadoch konkrétne Doktor Citrón používa ukulele. Hrá, rýmuje, vymýšľa pesničky a&nbsp;je to super. „Na oddeleniach sa stretávame aj s&nbsp;tým, že tam leží dieťa v&nbsp;bdelej kóme, ku ktorému nám neodporúčajú ísť. Je to vraj zbytočné. Ale my, práve naopak, vieme, že to dieťa nás nejakým spôsobom vníma, preto ho pravidelne navštevujeme, prihovárame sa mu, čítame, naschvál vyrábame medzi sebou vtipné konflikty. Už sa nám stalo, že takéto dieťatko sa jedného dňa prebralo a&nbsp;poznalo nás. Presne vedelo, kto sme. Utvrdili sme sa, že takých pacientov netreba odpisovať,“ hovorí Boris Srník.

Doktor Citrón so svojimi kolegami, aktuálne pôsobí na Slovensku 61 profesionálnych zdravotných kluanov - však nerobia radosť len pacientom a&nbsp;ich rodinám v&nbsp;nemocniciach. V&nbsp;rámci programu Máme prezuvky navštevujú ťažko chorých aj doma. Ide o&nbsp;deti v&nbsp;takzvanej paliatívnej starostlivosti vo veľmi ťažkých stavoch. Hoci táto časť práce je pre Borisa náročná, keďže z&nbsp;detičiek, ktoré v&nbsp;minulosti navštevoval, už ani jedno nežije, považuje ju za veľmi dôležitú.

„Chceme deti v&nbsp;posledných dňoch ich života rozveseliť. A&nbsp;nielen ich. V&nbsp;takých rodinách sa totiž často stáva, že choré deti majú bratov a&nbsp;sestry, ktorí tiež trpia. Hoci ináč, ale trpia, napríklad nedostatkom pozornosti rodičov, ktorí sa venujú chorému súrodencovi, čo je pochopiteľné. No a&nbsp;my dvaja klauni prídeme, zazvoníme, vojdeme do bytu a&nbsp;napätú alebo smutnú situáciu sa snažíme zmeniť,“ opisuje Boris Srník a&nbsp;dodáva, že klauni sa rozhodne nesprávajú ako na návšteve. Veď sú predsa doma! Varia, upratujú, chodia na toaletu, odkiaľ sa za nimi, ako na potvoru, ťahá celý kotúč papiera. „Stávame sa súčasťou rodiny, sme ich kamaráti. Dokonca nás pozývajú na rodinné oslavy, kde sa, samozrejme, zababreme tortou, bláznime so všetkými ujami a&nbsp;tetami. Smiech je veľmi dôležitý, je to najlepšia liečebná terapia,“ úprimne je presvedčený Boris Srník, alias Doktor Citrón.

Lenže aj klauni iste bývajú občas smutní. Kto im pomôže, kto ich rozveselí? Občianske združenie, ktoré ich činnosť zastrešuje, si to uvedomuje a&nbsp;zabezpečuje im okrem množstva školení zameraných na zvyšovanie ich profesionality pomocnú ruku. Pretože je to veľmi dôležité. S&nbsp;osudmi malých chorých pacientov sa občas vyrovnáva naozaj ťažko, preto majú všetci tí, ktorí pracujú ako klauni, k&nbsp;dispozícii psychologičku.

„Ja som túto pomoc nikdy nevyužil, hoci to robím desať rokov. Samozrejme, som smutný, keď sa dozviem, že konkrétne dieťatko zomrelo, ale snažím sa nepripúšťať si to. Viem, že dokiaľ som mohol, dal som zo seba všetko, aby som ho zabavil, aby nemuselo myslieť na zlé veci. Keď sa niečo také stane, keď je to čerstvé, snažím sa robiť niečo, čím si vyčistím hlavu. Napríklad športujem.“

Boris Srník tvrdí, že Doktor Citrón sa pre neho stal neoddeliteľnou súčasťou života. Zmenil ho ako človeka. „Viem si vyhodnotiť, čo je v&nbsp;živote dôležité a&nbsp;čo nie. Možno som sa upokojil, pozerám sa na život s&nbsp;veľkou pokorou. Som šťastný, lebo som zdravý, mám okolo seba rodinu, ktorá je zdravá, čo si veľmi vážim. Už si ani neviem predstaviť, že by som klauna nerobil. Asi by som bol veľmi smutný. Keď vyjdem z&nbsp;nemocnice, som pozitívne naladený. Nehovorím, že vždy, lebo niekedy sú aj smutné veci, ale vo väčšine prípadov vyjdem šťastný, že som niečo odovzdal, že to funguje, a&nbsp;mám pocit, že som spravil niečo dobré pre tento svet. A&nbsp;to je veľmi príjemný pocit, ktorý mi pomáha žiť.“

Profesionálny zdravotný klaun Boris Srník: "Keď vyjdem z nemocnice, som pozitívne naladený, že som urobil niečo dobré pre tento svet"

Výber pre vás