venuje sa  hlavne súdnictvu a slovenskej mafii

Ľudmila Lacková

Siahol na život trom ľuďom, tušil, že spoza mreží sa už nikdy nemusí dostať, ale záležalo mu hlavne na tom, aby vyzeral ako fešák. Pred súdny senát sa postavil v roku 1991 s pedantne upravenými fúzikmi. Starostlivo vyholenú ryhu pod nosom ohraničil líniami zastrihnutých chĺpkov, ktorými ďalej lemoval obe polovice hornej pery. Tak si verejnosť pamätala viacnásobného vraha Jána Molnára.

Minulý týždeň ho po dvadsiatich šiestich rokoch mohli ľudia vidieť opäť. Ostarel, pri chôdzi sa opiera o paličku, hlavu má celkom bez vlasov, ale fúziky, hoci teraz už biele a s jednoduchšou fazónou, stále nosí švihácke. Ak dlhočizný pobyt v najťažšej väznici neovplyvnil ani len kriminálnikovu márnivosť, môžeme uveriť, že sa tam zo psychopata zmenil na normálneho človeka?

O prvom a doposiaľ jedinom prípade, keď sa slovenskí väzni napriek odsúdeniu na doživotie môžu dostať na slobodu, informujú nielen naše, ale aj zahraničné médiá. Dnes sedemdesiatštyriročný Ján Molnár z Bratislavy a päťdesiatšesťročný Ľubomír Masár z Trnavy vraždili v Rakúsku a ich obeťami sa stali mladí manželia z Holandska.

Bolo krátko po Nežnej revolúcii. V eufórii nad zvrhnutím komunistov vyhlásil vtedajší novozvolený prezident Václav Havel rozsiahlu amnestiu, vinou ktorej pustili z väznice aj známeho recidivistu Jána Molnára. Na svedomí mal množstvo trestných činov, ich závažnosť postupne gradovala od malých krádeží až po najhorší možný zločin - vraždu.

O život pripravil svoju priateľku. Keď Molnára vtedy za vraždu súdili, prišli sa na proces pozrieť azda všetky ženy pracujúce na súde. Roznieslo sa, že Molnár svojím darom reči načisto pobláznil aj istú ich kolegyňu a ako veľkorysý džentlmen ju obdaroval šperkami pochádzajúcimi z lupov, čo ona zistila až po jeho obvinení.

Na súde v roku 1991: Ján Molnár a Ľubomír Masár. Starší Molnár sa dnes pri chôdzi opiera o paličku, hlavu má bez vlasov, ale na štramácke fúziky si stále potrpí.FOTO: TASR

O tom, že by si vrah Molnár nečakane nadobudnutú slobodu vážil, nemôže byť ani reči. Šancu na nový začiatok pochopil po svojom a čerstvo otvorené hranice využil na rozšírenie teritória na svoje kriminálne aktivity. Spolu s kamarátom z basy Ľubomírom Masárom si zaobstarali dodávku prerobenú na nie veľmi pohodlné bývanie a vybrali sa do bohatých častí Európy.

Dňa 23. augusta 1990 ich na odpočívadle v Hornom Rakúsku zaujal parádny karavan s holandskou značkou. Keďže v okolí nebolo nikoho, povedali si, že takú ideálnu príležitosť na komfortnejšie cestovanie predsa neprepasú. Masár vedel po nemecky, nuž zaklopať na dvere karavanu išiel on. Akože s prosbou o pomoc.

Vnútri karavanu práve umývali riad mladí manželia, ktorí si spravili prestávku na ceste z Holandska do Maďarska. Dvadsaťsedemročný René ako slušný človek pomoc neodmietol a spolu s Molnárom vošiel do slovenskej dodávky. Tam už čakal Masár pripravený spoločne s Molnárom okamžite zaútočiť.

René nemal šancu ani len zaregistrovať, čo sa deje. Dvaja slovenskí kriminálnici opojení zistením, že obávaná mašinéria spravodlivosti je v skutočnosti na smiech, zaťali Holanďanovi do hlavy. Sekerou. Kladivom. René ostal ležať bez známok života, z rán sa mu valila krv. Molnár a Masár boli spokojní.

Holanďanka Gabrielle si čakanie na manžela krátila skúšaním videokamery, mala ju v rukách, aj keď Slováci vchádzali do karavanu. Z ich pohľadov tušila, že je horšie ako zle. V panike prosíkala, aby jej neubližovali, nech si len zoberú všetky peniaze, ktoré pri sebe má. Ale Molnára jej zúfalstvo nezaujímalo. Mladú ženu surovo znásilnil. Potom opaskom uškrtil. A nakoniec zobral aj peniaze, ktoré mu ponúkala.

Páchatelia, obete a karavan: O možnosti prepustenia psychopatických vrahov informujú aj zahraničné médiá.FOTO: pressreader.com

Vrahovia sa tiel manželov chladnokrvne zbavili, každé odpratali na inom mieste. Reného náhodou ktosi našiel pomerne krátko po útoku. Ukázalo sa, že nie je mŕtvy, aj keď jeho život visel na vlásku. Lekári ani policajti netušili, kto je muž v kóme s dosekanou hlavou, po jeho identite prácne pátrali. Ďalšie týždne trvalo, kým sa podarilo nájsť Gabriellino telo. Objasnenie vraždy, pokusu o vraždu, znásilnenia a krádeže už potom išlo rýchlo.

K usvedčeniu Molnára s Masárom okrem iného prispela zavraždená Gabrielle. Na videozázname, ktorý natočila pred smrťou, sa mihli slovenskí kriminálnici. Ich tváre označil ako beštiálnych útočníkov aj René.

Ešte na jeseň roku 1990 policajti Molnára s Masárom chytili. Každý z nich tvrdil, že je nevinný, že zločiny spáchal ten druhý, čím sa navzájom usvedčili. Mestský súd v Bratislave už v januári 1991, čo je na dnešné pomery neuveriteľne rýchlo, oboch odsúdil na doživotie. Verdikt si prišli vypočuť aj novinári z Holandska. René Widdershoven na súd prísť nemohol pre zlý zdravotný stav. Dodnes je čiastočne ochrnutý, trpí epileptickými záchvatmi a vážnymi psychickými problémami.

Správa, že po odsedení dvadsiatich piatich rokov majú Molnár s Masárom právo požiadať o podmienečné prepustenie, spôsobuje šok nielen u nás, ale i v Rakúsku a Holandsku. Vrahovia si túto nepriaznivú spoločenskú klímu zrejme uvedomujú. Masár bol vidinou slobody spočiatku taký posadnutý, že o podmienečné prepustenie požiadal ešte pred uplynutím zákonom stanovenej dvadsaťpäťročnej lehoty, čím bol jeho návrh automaticky neúspešný.

Za posledný rok, odkedy má na podanie žiadosti skutočne právo, tak však ešte vlastne neurobil. Hoci žiadosť podal, v poslednej chvíli, keď sa už priamo v ostro stráženej leopoldovskej väznici usadil súdny senát, prokurátor i poriadna kopa novinárov, povedal, že von by šiel rád, „ale nie za týchto okolností“. Pojednávanie sa po necelých piatich minútach skončilo a viacnásobný vrah Molnár sa vrátil do svojej cely.

Niet pochýb, že on i Masár urobia všetko pre to, aby si ešte niekedy mohli ľahnúť do trávy v lese, ibaže ani jeden nechce byť tým, na ktorého sa zosype najsilnejšia dávka nenávisti. Dúfajú, že časom, keď sa von začnú pýtať ďalší a ďalší zákerní vrahovia a spoločnosť si na nové pravidlá zvykne, možno sa nájde sudca, ktorý niektorú z tých ľudských kreatúr vypustí spoza mreží. Tejto chvíle sa mnohí z nás obávajú. Ale je náš strach opodstatnený?

„Antisociálna porucha osobnosti, ktorou obyčajne trpia viacnásobní vrahovia, je trvalá. Nemôžeme očakávať, že sa z nej jedinec vylieči alebo že ho prevychováme. Menej nebezpečným sa môže stať vo vysokom veku, keď už prejavy agresivity nie sú také razantné, ale či u konkrétneho človeka došlo k zmene v tomto smere, dokážu posúdiť iba skúsení odborníci,“ hovorí uznávaný psychológ PhDr. Robert Máthé.

Psychológ Robert Máthé: Ak sa zločinec správa za mrežami bezproblémovo, neznamená to, že sa bezproblémovo bude správať aj na slobode.FOTO: Michal Smrčok

„Myslím si, že ak poruchu osobnosti páchateľovi diagnostikovali znalci, súdom stanovený doživotný trest by mal ostať zachovaný. Diskusia, či viacnásobného vraha pustiť na slobodu, alebo nie, by sa už vôbec nemala viesť. Riziko pokračovania v trestnej činnosti je u osôb s poruchou osobnosti stále vysoké. Práve Molnár, ktorý po prepustení z väzenia opäť vraždil, je toho príkladom. Ak sa vo väzení aj správal bezproblémovo, to ešte neznamená, že rovnako bezproblémový bude aj vonku.“

Podobný názor má bývalý sudca JUDr. Peter Šamko starší. Práve on poslal Molnára do väzenia po prvej vražde a bol aj členom senátu, ktorý ho súdil za následne vykonané zločiny.

„Netreba zabúdať, že ide o psychopata, ktorý spáchal beštiálnu vraždu. Keď sme mu ukladali doživotný trest, museli sme preukázať, že prognóza resocializácie je veľmi zlá, že sa za dvadsaťpäť rokov nepolepší,“ pripomína bývalý sudca.

Bývalý sudca: Peter Šamko starší.FOTO: Ľudmila Lacková

„Za najväčší problém pri možnom podmienečnom prepustení z doživotného trestu nielen Molnára, ale ktoréhokoľvek iného väzňa, považujem nedostatočne pripravenú legislatívu. Naše zákony na novú, veľmi špecifickú situáciu vôbec nereagujú. Podľa môjho názoru by sa súd pri rozhodovaní o prepustení najťažších zločincov mal opierať o názor psychiatrov a psychológov, právo vyjadriť svoj názor na súde by mali mať aj poškodení. Skúšobná lehota v prípade doživotia by mala byť oveľa dlhšia, nie maximálne sedem rokov ako pri všetkých ostatných trestoch. Sudca by mal povinne aspoň každé tri roky preverovať, ako sa dotyčný na slobode správa. A ešte pred jeho prepustením treba mať jasno v tom, či má kde bývať, čím sa bude živiť, a menovite určiť, kto bude jeho kontaktnou osobou. Ministerstvo spravodlivosti malo už dávno pripraviť zákony tak, ako to avizoval Európsky súdny dvor. Čakať so zmenami dovtedy, kým prvý doživotne odsúdený vyjde z väzenia von, sa nemusí vyplatiť.“

Psychopati mieria na slobodu: Prví zločinci odsúdení na doživotie môžu žiadať o prepustenie!

Autor článku

Ľudmila Lacková

Výber pre vás