Plus 7 dní

Ocko, a kto je za tým plotom? - pýta sa chlapček za socializmu pri Devíne, hľadiac na sútok Dunaja a Moravy a na rakúskych rybárov na druhej strane. „My, synček môj, my,“ odpovedá otec.

Bradatý vtip, na ktorý si však dnes spomenie nejeden obyvateľ Turčianskej Štiavničky. Ako to už býva pri plotoch zvykom, vyrástol takmer z večera do rána okolo celého areálu tamojšieho kaštieľa a historického parku.

Navrchu ho zdobia tri rady ostnatého drôtu, a ten je vyhnutý smerom von, k dedine. Takže, odpovedať na otázku, kto sa tentoraz ocitol za plotom, vôbec nie je ťažké. Horšie je zmieriť sa s ním. Aj keď má byť len - dočasný.

Dočasný v tomto prípade znamená na päť rokov, do roku 2019. Takto to novej majiteľke révayovského panstva, Ruske Tatiane Pilatovej, odsúhlasil Krajský pamiatkový úrad v Žiline 27. novembra 2013. Obkolesil nielen renesančno-barokový kaštieľ, ale aj historický anglický park - dnes už perlu, kde sa striedajú voľné lúky so skupinami vzácnych stromov.

Zostali za ním ľaliovníky, ginká, tisy, červený dub, ale aj celý vodný systém s jazierkami napájanými z vrchu Teplica. Vraví sa, že ho dal vybudovať jeden z Révayovcov ako dôkaz lásky k žene, ibaže dnes už nikto nevie ktorej. Za plotom sa ocitla aj oranžéria, kde pestovali teplomilné rastliny.

Plot, plot, plot. Dokonca pretína aj les, kde sa zatočí a ukrojí do „zakázaného pásma“ aj z Ružového vŕšku, o ktorom sa povráva, že je vstupom do tajnej chodby spájajúcej kaštieľ so Sklabinským hradom. Nuž a ostnatý drôt oddelil od zvyšku sveta aj kopec zvaný Filagória, kam sa chodievali v zime sánkovať miestne deti. Nový majiteľ, nové pravidlá.

A keď sa z parku spoza plota ozval zvuk motorových píl, miestni si šepkali: „Tak o toto im išlo! Aby nikto nič nevidel.“ Štiavnička a park vždy patrili k sebe. Nenavštevovali ho len miestni, ale aj mnohí Martinčania. „Kedysi sa chodilo do parku, na veľký kruh pod stromami, tancovať. Na jazierkach sa ľudia člnkovávali, v zime sa tu naháňali korčuliari. Na jar a na jeseň sem chodievali tí, čo radi kŕmili kačky,“ hovoria Štiavničania.

V roku 1989 bol pod strechou aj kaštieľ, ktorý chceli prerobiť na kongresovú sálu martinské strojárne, v oranžérii rástli palmy, liany sa ťahali po stenách a k oknu sa nakláňali kaktusy. Ale potom to všetko vzalo rýchlu skazu. O skleník sa starala prírodovedecká fakulta, darilo sa mu, potom prišiel iný majiteľ a všetko, čo bolo vnútri, nechal zamrznúť.

Z kaštieľa ktosi začal kradnúť medenú strechu, čoskoro sa do potoka zrútila aj terasa, z ktorej v prvom slovenskom filme o Jánošíkovi gróf Béla Révay pálil z pušky na banditov. Celé roky všetko upadalo a Štiavničania dúfali, že sa predsa len nájde ktosi, kto to opraví. Dočkali sa. Vlani panstvo odkúpila firma Palman, s. r. o., ktorej majiteľkou je podľa záznamov v registri firiem občianka Ruskej federácie Moskovčanka Tatiana Pilatová.

Osoba toho istého mena, Tatiana Ľvovna Pilatová, figuruje ako expertka - doktorka medicínskych vied, aj v ruskej spoločnosti Leovit, kde sa vyjadruje k zdravému spôsobu života a k zlepšeniu kvality života. Z jej prvého kroku ako majiteľky révayovského panstva však majú miestni celkom opačný pocit. Kvalita ich života sa zhoršila.

Záhadou zostáva, na čo chce nová majiteľka kaštieľ a záhradu využiť. Oficiálne sa k tomu zatiaľ nikto nevyjadril. Hovorí sa o penzióne pre solventných ruských dôchodcov. V tej súvislosti sa tiež spomína, že rumovisko pri ceste, kde stáli hospodárske stavby kaštieľa, poslúži ako plocha na výstavbu hotelíkov, dokonca sa hovorí aj o bazéne.

Za zmienku stojí tiež myšlienka, že celý park by sa mohol zmeniť na golfové ihrisko, a preto v jednej jeho časti mala stáť nafukovacia hala športového areálu. „Na Slovensku je veľký problém, ako zrekonštruované kaštiele využiť. Kedysi slúžili ako bývanie pre majetnú vrstvu, ktorá mala dostatok prostriedkov, aby sa o ne postarala,“ hovorí Miloš Dudáš, riaditeľ Krajského pamiatkového úradu v Žiline.

Dodáva, že pokiaľ ide o predaj nehnuteľnosti, aj keď je to národná kultúrna pamiatka, ich úrad nemá právo vyjadrovať sa k nemu. Posudzujú však, na čo bude využitá. „Nová majiteľka pri osobnom stretnutí uviedla, že štiavnický kaštieľ by mal spolu s parkom slúžiť seniorom, proti čomu nemáme námietky.“

Taktiež dodáva, že ani k výstavbe iných objektov na parcelách susediacich s národnou kultúrnou pamiatkou nemajú právo vyjadrovať sa a pokiaľ ide o rekonštrukciu kaštieľa - majitelia ich doposiaľ nepožiadali, aby sa k nej vyjadrili.

„Jeho projektovú dokumentáciu schvaľovalo naše vysunuté pracovisko v Martine a súhlasilo s ňou,“ hovorí Miloš Dudáš. On ako riaditeľ rozhodnutie podpísal. „Ale priznám sa, že keď som zistil, ako ten plot vyzerá, sám som zostal nemilo prekvapený. Ostnatý drôt tam skutočne nepatrí,“ hovorí.

„Nie je to najkrajší plot a je aj dosť vysoký,“ hovorí Karol Ďurian, vedúci pracoviska pamiatkarov v Martine. „Treba si však uvedomiť, že je to stavebné oplotenie, teda dočasné, a ak sa dakomu zdá päť rokov dlho, potom pripomínam, ako dlho trvá obnova Bratislavského hradu alebo stále oploteného kaštieľa v Rusovciach.“

Ako uvádza v písomnom vyhlásení: „Vlastník sám deklaroval, že chce realizovať obnovu parku, a tak následne zmeniť tento typ oplotenia vhodnejším, trvalým. Krajský pamiatkový úrad určil, že má byť nahradené trvalým oplotením, ktorého vzhľad a materiálové riešenie musia byť prispôsobené historickému prostrediu.“

Na otázku, na čo bude kaštieľ a park slúžiť, nemá jasnú odpoveď ani starosta Turčianskej Štiavničky Peter Očka. „Ani majiteľka pri stretnutí ešte nevedela presne definovať, ako objekt využije,“ hovorí. „V každom prípade som rád, že objekt opravujú. Po dvoch desaťročiach chátrania je tu konečne niekto, kto ponúka komplexné riešenie. Navyše, majiteľka sa vyjadrila, že by chcela objekt uviesť čo najviac do pôvodnej podoby, z čoho mám dobrý pocit.

„Keď sa spýtate na plot, odpovie: „Do istej miery je pochopiteľné, že počas rekonštrukčných prác si majiteľ svoj pozemok ohradí, pri takýchto prácach by ľahko ktosi z návštevníkov mohol utrpieť úraz. Ľuďom som aj v novoročnom letáku vysvetľoval, aby boli trpezliví. Zo dňa na deň to opraviť nejde.“

Starostu sme sa spýtali aj na to, či na pozemkoch susediacich s kaštieľom naozaj vyrastú ubytovacie zariadenia pre návštevníkov prípadného penziónu. „To by som musel vedieť, žiadne stavebné povolenie som nevydal,“ odpovedá. A potom so smiechom zmetie zo stola aj otázku vychádzajúcu z miestnych klebiet: „Nie, naozaj sa nechystám byť správcom majetku nových majiteľov!“

Čo sa teda v Turčianskej Štiavničke vlastne stalo? De iure - nič. Ruska dala postaviť plot, ktorý jej schválili pamiatkari, vyťať stromy, náletové dreviny, na čo tiež mala povolenie. Dokonca je v poriadku aj to, že dôchodcovia či prípadní záujemcovia sa nedostanú do rodného domu Jána Kostru.

Ocitol sa na ostrove medzi plotom a iným súkromným pozemkom a momentálne žiaden prístup k jeho vchodu nie je. Ako vraví starosta, Kostrov dom je „vecné bremeno“ a majiteľka je povinná sprístupniť obci prechod cez svoj pozemok. De facto však všetko vyzerá trochu inak. Dostanú sa ešte niekedy Štiavničania do svojho parku?

Riaditeľ krajského pamiatkového úradu spomenul, že s majiteľkou si skúsi pohovoriť. Starosta s ňou mieni rokovať o tom, aby návštevníci za istých podmienok mohli park navštevovať, a tvrdí, že obe strany sú zatiaľ takémuto riešeniu naklonené. Ale bude to tak?

Révayovci vraj svojho času púšťali do parku tiež len tých, ktorí tam chodili pracovať. Na panské. A zlé jazyky tvrdia, že to tak bude aj teraz, ibaže budú chodiť pracovať - na ruské. Ak ich, samozrejme, majiteľka zamestná. Svoju predstavu o spolužití s dedinou už predviedla pri stavbe plota.

Révayovský kaštieľ zmenil majiteľa: Bude z neho penzión pre bohatých dôchodcov?

Výber pre vás