Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Skoro ráno zobudili Olenu vzdialené výbuchy. „Bolo 24. februára, niečo pred piatou. Hovorím mužovi: Začala sa vojna. On však v&nbsp;polospánku prehodil, že to bude len nejaké cvičenie. Žiaľ, veľmi skoro sa ukázalo, že naše najhoršie obavy sa naplnili. A&nbsp;bolo to ešte horšie,“ spomína tmavovlasá žena, matka šesťročného syna, ktorá dovtedy žila pokojným životom predavačky v&nbsp;kyjevskom supermarkete. Hneď, ako sa dalo, sa celá rodina zbalila a&nbsp;presťahovala na vidiek k&nbsp;rodičom. Mysleli, že tam, v&nbsp;bezpečí, vojnový ošiaľ prečkajú. No mýlili sa. Manžela povolali bojovať do Donecka a&nbsp;Olenu na dedine čakali strašné chvíle. Už po štyroch dňoch k&nbsp;nim vpadli po zuby ozbrojení Rusi. Bolo ich toľko, že techniku a&nbsp;vojakov museli umiestniť aj do susedných obcí. „Žili sme s&nbsp;nimi celý týždeň, vo veľkých skupinách sa promenádovali po ulici so samopalmi, chodili po domoch a&nbsp;brali všetko, čo sa im páčilo, často sme počuli streľbu. Do obchodu nemalo zmysel chodiť, pretože všetko vyrabovali. Nemohla som ísť s&nbsp;malým ani na detské ihrisko, lebo na ňom stáli tanky.“ Posledný deň sa objavili Čečeni s&nbsp;granátmi v&nbsp;rukách a&nbsp;rozsievali hrôzu. „Všetci sme mali obrovský strach. Vedeli sme, čo sú kadyrovci zač. Vedeli sme, že znásilňujú ženy, že zabíjajú len tak, lebo chcú,“ vybavuje si Olena nedávne desivé udalosti. „Našťastie práve vtedy dorazili naši. Spustili paľbu, Rusi sa rozdelili na dve veľké skupiny a náhlivo ustupovali do okolitých polí. My sme z diaľky sledovali, ako medzi nich dopadajú strely. Vydýchli sme si, ale už sme nemohli zostať. Môj syn na tom bol psychicky zle a dodnes sa strachom krčí pri akomkoľvek hlasnejšom zvuku.“

Keby Kollárova ulica v&nbsp;Banskej Bystrici vedela hovoriť, isto by sme sa dozvedeli o&nbsp;množstve pohnutých osudov. Veď sa tu vedľa seba tiesni budova súdu, väznica, detský domov, azylový dom pre týrané deti, rád adventistov i&nbsp;Kláštor Kongregácie sestier najsvätejšieho spasiteľa. Práve v&nbsp;ňom sa postupne odhaľujú nové príbehy. Tragické, smutné, plné bolesti. Keď sa v&nbsp;jeden sychravý piatok zastavíme pri kovovej bráne, začujeme zvnútra ruštinu, ukrajinčinu i&nbsp;slovenčinu. Na nádvorí debatuje niekoľko žien, hneď vedľa veľkej kopy oblečenia a&nbsp;hračiek, zopár možno šesťročných detí zvedavo sleduje každý náš krok. Vzápätí sa vo dverách objaví Michaela, ktorej všetci hovoria vedúca. „Ešte nedávno tu bolo všetko zarastené burinou, vnútrajšok zanedbaný. Teraz je to vďaka dobrým ľuďom oveľa lepšie,“ povie s&nbsp;úsmevom, keď nám ukazuje útroby nového útulku pre ukrajinské matky s&nbsp;deťmi. „Tridsať-štyridsať dobrovoľníkov tu robilo doslova za guláš a&nbsp;minerálku. Všetko sme vyčistili, zapojili elektrinu, zohnali postele, umyli okná, zariadili, opravili hrdzavú bránu.“

Pomohla diecézna charita, humanitárne organizácie, miestny hospic ponúkol obedy, veriaci dávali príspevky do kostolných po­kladničiek. Bystričania nosili vrecia s&nbsp;oblečením, hračky, knihy. „Keby Slováci nemali veľké srdcia, toto by sa vôbec nepodarilo. Pritom je mnohým z&nbsp;nich jedno, či sú u&nbsp;nás Ukrajinci alebo Rusi. Tá ľudskosť v&nbsp;nás stále je. A&nbsp;pretrváva. Aj keď to tak možno na sociálnych sieťach nevyzerá. Priznávam, aj ja som spočiatku sledovala rôzne správy, čo sa píše na internete, ale dospela som k&nbsp;názoru, že tu nie som na to, aby som hľadala vinníkov. Oni určite nie sú medzi týmito ženami. Keď si uvedomíme, že pomáhame ľuďom v&nbsp;núdzi, potom je všetko jasné a&nbsp;nie je dôvod na pochybnosti.“

Michaela Sabov Tettingerová je televízna dokumentaristka na voľnej nohe, ktorá sa pôvodne ponúkla, že trochu pomôže. Len ako dobrá suseda. Nakoniec celá organizácia zostala na nej a&nbsp;trávi tu každý deň. Zadarmo. „Moja robota musí počkať, nemôžem to celé nechať na dvoch rádových sestrách, ktoré pracujú šestnásť hodín denne, už dva týždne v&nbsp;kuse.“

Ukazuje nám kuchyňu, niekoľko izieb, spoločenskú miestnosť, kaplnku, kde pred pár dňami viedol miestny dekan omšu za Ukrajinu. Nikto neriešil, kto je katolík, kto pravoslávny, všetci vedno odriekali Otčenáš i&nbsp;Zdravas, plakali a&nbsp;modlili sa, aby sa to besnenie čím skôr skončilo, aby ich najbližší prežili. „Kláštor bol pôvodne určený pre staršie mníšky, ktorých postupne ubúdalo, až tu zostalo celkom pusto. Niekoľko rokov,“ vracia sa Michaela do minulosti. Keď však vypukla vojna, rádové sestry ponúkli priestory pre utečencov.

Prichádzali postupne, z&nbsp;rôznych miest, jednu rodinu priviezla sanitka rovno z&nbsp;hranice uprostred noci. Dnes je tu 34 ľudí. Bez prostriedkov, bez znalosti jazyka, kompletne odkázaných na pomoc. Zväčša prišli len s&nbsp;taškami, so základnými potrebami. Ich peniaze nikto ne­chce, karty bankomaty odmietajú. „Prvé dni boli úplne vyčerpaní. Niektoré ženy spali tri dni, akoby sa ani nechceli prebudiť. Až potom sme s&nbsp;nimi začali pracovať. Vybavovať im dokumenty, lekársku starostlivosť, prácu.“ Ako pokračuje, došlo aj k&nbsp;absurdným situáciám. „Je tu napríklad 66-ročná babička s&nbsp;dvoma malými vnúčatami. Ich matka lekárka musela ísť do prvej línie, otec narukoval. Preto potrebovala, aby jej malých zverili do opatery. To sme síce zariadili, ale úrady žiadali, aby preukázala, že má príjem. Inak jej deti odoberú. Tak sa musela zamestnať ako upratovačka. Tie zákony neberú do úvahy mimoriadny stav a&nbsp;doteraz nikomu nenapadlo, že pre takéto prípady by mali urýchlene schváliť nejaké výnimky.“

Našej sprievodkyni zvoní telefón, musí riešiť zavedenie plynu a&nbsp;dodávateľov stravy. Oslovíme zatiaľ niekoľko nových obyvateliek „dočasného útočiska“. Ich rozprávanie je v&nbsp;základných bodoch veľmi podobné. Muži zostali bojovať, kontakty s&nbsp;nimi sú len sporadické, stručné a&nbsp;všetky do jednej sa chcú raz vrátiť domov.

Snežana z&nbsp;Dnepropetrovskej oblasti nám v&nbsp;jedálni pri šálke kávy opisuje, ako im doma nad hlavami lietali rakety, až jedného dňa dopadli na dedinu vedľa nich. Nebolo na čo čakať, zobrala dvanásťročnú dcérku a&nbsp;vydali sa na cestu. Medzičasom sa jej podarilo spojiť s&nbsp;18-ročným synom, ktorý bojoval v&nbsp;Mariupole. „Dostali sa do prestrelky a&nbsp;z&nbsp;osemdesiatčlennej jednotky prežil jediný. S&nbsp;vážnymi zraneniami skončil v&nbsp;nemocnici, ale už o&nbsp;tri dni si po neho prišli. Povedali mu: Stáť môžeš, automat v&nbsp;ruke udržíš, tak sa vrátiš brániť vlasť.“

Ďalšia zo žien dorazila do Bystrice so šesťročným synom. Ten má vraj dodnes pred očami vyčíňanie Rusov, výbuchy, streľbu. Ako vojaci prišli do ich domovov, kradli, brali chlapov do vozidiel a&nbsp;odvážali ich preč. „Vždy rád kreslil, no na jeho poslednom výkrese boli iba horiace domy a&nbsp;padajúce bomby. Odvtedy nevzal farbičky do rúk. Len sa ku mne neprestajne túli. A&nbsp;každý večer sa modlí, aby svojho otca zas uvidel živého.“

V&nbsp;rozhovoroch sa dozvedáme, že útočníkov nezaujímalo, proti komu bojujú. Či proti nim stoja tí, ktorých vraj chceli zachrániť. Oxana z&nbsp;Mirnohradu žije v&nbsp;doneckom ruskojazyčnom regióne a&nbsp;zažívali to isté ako všetky napadnuté oblasti. „Kazetové bomby padali všade okolo nás, na neďalekú dedinu aj rakety.“ Utiecť mohla len s&nbsp;deťmi, manžel invalid musel zostať doma. Vraj sa môže stať, že povolajú aj jeho. Že budú bojovať všetci. A&nbsp;neodpustí si precítene dodať: „Sme Slovákom veľmi vďační. Pomáhali nám od prvej chvíle, dali nám piť, jesť, prijali nás ako svojich rodných.“

V dočasnom útočisku stretávame aj zdanlivo optimisticky naladených obyvateľov. Aľona z Kyjeva na nás pôsobí uvoľnene, plná energie, keď sa však rozhovorí, prezradí, že to je trochu hrané. Chce dodať svojim malým potomkom silu a istotu. Pravda je, že žije v neustálom strachu, čo je doma s manželom i bratom a ako to zvládne jej šesťročná dcéra. Malá gymnastka, ktorá už začala zbierať vavríny na menších súťažiach, totiž veľmi ťažko znášala niekoľkodňový pobyt v podzemí. Prestala jesť a spala tri-štyri hodiny denne. Museli ju odtiaľ čím skôr dostať. Ale situácia na cestách bola katastrofálna. Vyhýbali sa bojovým zónam, niekoľkokrát sa museli vrátiť. K hranici im to trvalo tri dni a čakanie na vybavenie ďalších sedem hodín. Až tu v Bystrici sa začala spamätávať a keď sme ju našli medzi ostatnými rovesníkmi, dokonca nám zacvičila jednu zo svojich zostáv. Aľonin syn Jegor je na tom o niečo lepšie. Žije totiž hlavne športom. Má na svojom konte niekoľko titulov v džude vrátane šampióna Ukrajiny. Nie div, že sa ho na Slovensku hneď ujal športový klub a 15-ročný chlapec už stihol získať zlato a striebro na medzinárodnom podujatí v Pezinku.

Jediný muž medzi súčasnými nájomníkmi kláštora je 65-ročný veterán z&nbsp;Afganistanu, bývalý plukovník ukrajinskej armády Vasilij. S&nbsp;bielou bradou a&nbsp;večným úsmevom na tvári pôsobí trochu rozprávkovo. Jeho slová však už tak rozprávkovo neznejú. Syn mu bojoval v&nbsp;Buči a&nbsp;nedalo sa s&nbsp;ním spojiť, vnuk bol v&nbsp;Irpini. S&nbsp;ním síce z&nbsp;času na čas telefonuje, ale hovory sú rýchle a&nbsp;strohé. „Všetko je v&nbsp;poriadku, hovorí mi vždy, ale či naozaj, neviem,“ rozhodí rukami. Aj keď má za sebou drsnú minulosť, vojna na Ukrajine ho rozhodila. Dodnes si vybavuje, ako pri každom výbuchu drnčali okná, surové výjavy odohrávajúce sa v uliciach. Po príchode nedokázal spať, na nič sa sústrediť. Zlé spomienky sa snažil prebiť prácou v komunite a stal sa oporou hlavne pre deti, ktoré si ho zamilovali a volajú ho deduško. Pochváli sa tiež, že dnes má za sebou prvý deň v miestnej firme, kde sa zamestnal ako mechanik. Ani on na našincov nedá dopustiť. „Sú perfektní, milí, srdeční, vždy sa snažia pomôcť. Keď som pôsobil v&nbsp;Rusku, takých ľudí som nestretával,“ zhodnotí starý vojak. A&nbsp;ako vníma ozbrojený konflikt? Nerozumie mu. „Rusi, Ukrajinci, Bielorusi - všetci sme v&nbsp;pokoji žili vedľa seba. Ako bratia. Čo u&nbsp;nás chcú? Majú Sibír, veľkú krajinu, prečo chcú tú našu?“

Vasilij zďaleka nie je jediný, kto má potrebu uplatniť sa. Prácu si hľadajú všetci. Nechcú byť celkom odkázaní na dobrovoľníkov. A&nbsp;nevyberajú si. Svetlana má napríklad dve vysoké školy. Diplom z&nbsp;biológie a&nbsp;ekonomiky. Teraz robí vo fabrike pri páse. „Je to výnimočná situácia, verím, že to bude dočasné a&nbsp;raz sa vrátim domov, k&nbsp;svojmu životu,“ povie s nádejou v očiach.

Sériu našich rozhovorov preruší Michaela, ktorá s&nbsp;dvojicou sestier pripravila obed a&nbsp;zase si na nás našla trochu času. Aj ona doplní jeden príbeh. O&nbsp;rodine, ktorá strávila deväť dní zatvorená v&nbsp;pivnici. Osem ľudí vrátane takmer osemdesiatročnej babky. Okolo nich padali bomby, väčšina domov v&nbsp;dedine bola zničená. Keď konečne vyšli na denné svetlo, pohľad na tú spúšť bol otrasný. „Ponúkli sme im tri izby, ale odmietli,“ hovorí. „Chceli byť stále spolu. Tisli sa jeden k&nbsp;druhému a&nbsp;dodávali si navzájom odvahu. A&nbsp;deti? Cez deň sa hrajú, na chvíľu zabudnú. Ale v&nbsp;noci to na ne doľahne. Strhávajú sa zo sna, plačú, zakrývajú si hlavy vždy, keď začujú buchot.“

Po vyleštených schodoch stúpame na poschodie a&nbsp;za sklenenými dverami sa pred nami otvorí rozsiahla záhrada. „Keď sa trochu oteplí, naši zverenci ju začnú zveľaďovať, niektorí by najradšej začali už teraz. Vytvára sa tu komunitný život, kde každý chce hrať svoju rolu. Hlavne tak môžu vytesniť prežité hrôzy, vrátiť sa trochu do normálu. Deti už chodia do školy, my sa im snažíme vytvoriť program. Cez kamarátov umelcov som zabezpečila divadelné vystúpenie, plánujeme aj koncert ukrajinskej speváčky.“

Je smutná z&nbsp;toho, že štát doteraz neprispel ničím. „Politici otvorili veľkú náruč, ale tým sa to skončilo. Všetko nechali na dobrovoľníkoch. Lenže toto nevydrží len z&nbsp;dobroty občanov a&nbsp;príspevkov v&nbsp;pokladničkách.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/same-cudzej-krajine-radi-raz-vratili-domov-ale-nevedia-este-nejaky-maju/2" target="_blank" rel="noopener">Viac fotografií v GALÉRII ►►►</a>

Jej slová potvrdzujú aj rádové sestry Bernadetta a&nbsp;Magdaléna, ktoré sa nám podarí odchytiť len na pár minút. Hoci majú obe na krku sedemdesiatku, stále sú v&nbsp;pohybe. Od piatej ráno do deviatej večera. „Kočujeme už štyridsať rokov,“ hovoria so smiechom. „Ideme tam, kde nás rehoľa potrebuje.“ Tentoraz to bolo zo dňa na deň. Magdaléna práve cestovala za svojou 93-ročnou mamičkou, keď ju povolali naspäť, Bernadetta mala na zbalenie ledva dvadsaťštyri hodín. Zhodujú sa, že bez zázemia charity a&nbsp;ochoty občanov, ktorí sú naozaj neuveriteľne zlatí, by to ani náhodou nezvládli. „Nápor bol enormný hneď od začiatku. A&nbsp;stále je. Ale fyzická námaha nám nie je cudzia. Horšie je počúvať o&nbsp;osudoch týchto žien a&nbsp;detí. Vidieť nešťastnú babičku, ktorá na Ukrajine nechala celý svoj život a&nbsp;stále opakuje: ,Ja chaču damoj.‘ Tie emócie sú niekedy veľmi silné.“

Plukovník v zálohe: Čo u nás chcú? Majú Sibír, svoju veľkú krajinu, prečo chcú tú našu?

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás

Plukovník v zálohe: Čo u nás chcú? Majú Sibír, svoju veľkú krajinu, prečo chcú tú našu?

Autor článku

Peter Galan

Súvisiace články

Keď slová môžu zabíjať: Beztrestnosť dezinformačných webov raz budeme veľmi ľutovať

Hyeny na hraniciach: Zúfalé ženy oklamú, zmanipulujú a predávajú za 170-tisíc eur

Správy z pekla: Mama bola po útoku úplne slepá, jej päťročným dvojčatám hrozil rovnaký osud

Joe Biden: Putin je mäsiar, diktátor a násilník, ktorý vedie nemorálnu vojnu proti Ukrajine

Zvieratá v nás: Zabili sme si minimálne dekádu normálneho života. Hlásači pravdy nám nepomáhajú

Výber pre vás