Plus 7 dní

Oproti je park so stáročnými dubmi. Všade pobehujú deti. Zaujímavý pohľad. Za touto netradičnou kombináciou sú Saleziáni dona Bosca. Spravujú kostol ovenčený legendárnymi zázrakmi a starajú sa o deti. V lete organizujú tábory, v zime majú pod palcom gymnázium s internátom. To všetko v kláštore v Šaštíne-Strážach.

Podľa historických prameňov stojí za vybudovaním známeho svätého miesta obyčajná manželská zvada. V roku 1564 bol na mieste dnešného šaštínskeho kláštora s chrámom len les s močariskom. Raz cez les prechádzal miestny zemepán Imrich Cobor s manželkou Angelikou Bakičovou. Hádali sa ako už mnohokrát. V ten deň však Imrich vyhodil svoju manželku z koča a aj so slúžkou ich nechal uprostred lesa. Angelika sa ako pobožná žena začala zo zúfalstva s plačom modliť k Panne Márii a prosila ju o pomoc. Za pokoj a lásku v rodine jej sľúbila zhotoviť sochu. A koč sa po ženy skutočne vrátil. Imrich vraj svoju manželku doma privítal s ospravedlnením a prísľubom, že už nikdy nič podobné neurobí.

Odvtedy bolo ich manželstvo plné lásky a porozumenia. Angelika s manželom preto našli ľudového rezbára, ktorý z hruškového dreva vyrobil sochu Sedembolestnej Panny Márie, ako v náručí drží mŕtveho syna. Dali ju na miesto, kde sa naposledy pochytili. Chýr o nečakanom urovnaní ich vzťahu sa rozniesol po okolí a k soche prichádzali veriaci prosiť o pomoc. Reči o zázračných uzdraveniach a rôznych rodinných zmiereniach sa po rokoch dostali aj do uší ostrihomského arcibiskupa. Ním ustanovená vyšetrovacia komisia preskúmala až 726 zázračných prípadov, ktoré preverila aj komisia v Bratislave. Následne v roku 1732 vyhlásili sochu Panny Márie za zázračnú a uložili ju do kaplnky na mieste, kde sa Angelika modlila. Stojí dodnes po ľavej strane kostola. Len socha v nej už nie je originálna. Tú umiestnili na oltár do chrámu. Takto sa začal príbeh jedného z najznámejších pútnických miest na Slovensku.

Postupne do Šaštína prichádzalo čím ďalej, tým viac ľudí, preto ostrihomský arcibiskup požiadal rehoľu paulínov z Poľska, aby sa sem prišli starať o pútnikov. Dodržiavali klauzúru, čiže sa nesmeli stýkať s cudzími ľuďmi, ale nie takú prísnu, aby nemohli spovedať či slúžiť omšu. V močariskách postavili chrám s kláštorom. „Rozmýšľali, ako sa vyrovnať s piesočnatým podložím, kde rýchlo stúpala spodná voda. Bol medzi nimi architekt z Ríma, ktorý vyprojektoval základy na drevených pilótach, ktoré sa vo vode správajú ako betón. A naozaj, chrám aj kláštor sú postavené na nich. Vymysleli aj dokonalý vetrací systém, ktorý však v päťdesiatych rokoch minulého storočia zničili ruskí vojaci, preto nám dnes vlhnú steny.

Narobili tu spúšť. Prerazili múr kláštora, aby sa dostali dnu s nákladiakmi. Keď sa raz prepadli, jamu zaliali betónom. Vtedy narušili vetrací systém. Zdevastovali aj kryptu v tvare kríža postavenú paulínmi, ktorá je pod kostolom. Mysleli si, že nájdu cennosti. Bolo tam asi dvadsať hrobov. Nedá sa do nej ísť, potrebovali by sme peniaze na jej rekonštrukciu,“ rozpráva Marek Michalenko, predstavený šaštínskej komunity Saleziánov dona Bosca.

Paulínov vyhnal Jozef II., ktorý zrušil rehole, a do priestorov nasťahoval úrady. Paulíni po sebe zanechali nádherný chrám v barokovom slohu, ktorý je spojený s kláštorom. Pýši sa viacerými unikátmi. V roku 1964 pápež Pavol VI. povýšil Kostol Sedembolestnej Panny Márie na baziliku minor, prvú na Slovensku. Interiérové fresky maľoval cisársky dvorný maliar francúzskeho pôvodu Ján Jozef Chamant. Na strope vytvoril dokonalú ilúziu skutočných mramorových balkónov, okien či padajúceho kríža. Vo veži je národný zvon, najväčší na Slovensku. Váži 4,7 tony. Na chóre sa zase vyníma najväčší chrámový organ na Slovensku. Má tri hracie stoly a päťtisícpäťsto píšťal. „Žiaľ, nefunguje stopercentne, pretože po roku 1948 komunisti hatili práce, takže bol dokončený len provizórne. Snažíme sa zohnať nejaký fond na jeho rekonštrukciu,“ vzdychne si don Marek - ako sa kňazom saleziánom hovorí -, keď sa pozeráme na trojposchodový organ na chóre ozdobenom anjelikmi ešte z čias Márie Terézie.

Saleziáni prišli do Šaštína v roku 1924 na pozvanie slovenských biskupov, aby pomáhali pri výchove mládeže. V kláštore založili chlapčenské gymnázium s internátom. V roku 1950, po nástupe komunizmu, rehole štát zakázal. Mnohí saleziáni tak ostali pracovať v utajení, viacerým sa podarilo utiecť do Talianska, ďalších však chytili. Takmer päťdesiat z nich bolo uväznených, niektorých dokonca mučili. V priestoroch kláštora boli zatiaľ sklady civilnej ochrany. Mnísi sa do Šaštína vrátili po zmene režimu, v roku 1990. Najskôr obnovili školu s internátom. Dnes je zriaďovateľom školy, ktorú navštevujú už aj dievčatá, Bratislavská arcidiecéza. Saleziáni učia deti náboženstvo, vypĺňajú ich voľný čas.

Poslanie rádu je založené na diele svätého Jána Bosca z devätnásteho storočia. „Ako dospievajúci chlapec videl v období sociálnych revolúcií deti túlajúce sa po uliciach, ktoré boli zneužívané a zdierané. Cítil, že by sa mal o ne postarať. Založil dielne, vzdelával analfabetov. Bol prvý, kto vytvoril zmluvu medzi učňom a zamestnávateľom. Heslom dona Bosca bolo, aby z mladých ľudí boli dobrí kresťania a statoční občania. Výchovný systém položil na troch základoch - rozum, náboženstvo, láskavosť.

My v tomto duchu pokračujeme, sme v 135 krajinách sveta, dokonca aj v moslimských,“ vysvetľuje don Marek a na otázku ich poslania v súčasnosti dodáva, že chudoby je stále dosť. „Snažíme sa pomôcť tým, ktorí sú na tom finančne zle. Máme mnoho žiakov z rozvrátených rodín. To je obrovská chudoba. Stretávame sa s duchovnou prázdnotou. V súčasnosti je veľa mladých ľudí bez zmyslu života,“ uvažuje salezián. Deťom sa venujú aj cez prázdniny. Organizujú denné tábory, výlety, v mládežníckom centre majú krúžky. Pôsobia napríklad aj na problematickom rómskom sídlisku Luník IX v Košiciach.

Pozeráme sa z okna triedy na šantiace deti na ihrisku a podvedome hľadáme niekoho v mníšskom rúchu, kto by na ne dával pozor. Don Marek ukazuje na svojho brata, mladého muža v tričku a kraťasoch, a vysvetľuje: „Don Bosco založil rehoľu s tým, že sú nové časy a že naším odevom budú vyhrnuté rukávy. Preto sa naši rehoľníci obliekajú do jednoduchého odevu. Tí, ktorí sú zároveň kňazmi, chodia v kňazskom. Saleziáni nefajčia, ale alkohol si príležitostne na nejakých oslavách dajú. Náš 89-ročný don José žil počas komunizmu v Čile, takže on nám vie odporučiť dobré červené víno. Hovorieva, že najlepšie je to s menami svätých,“ usmieva sa don Marek a ochotne sa rozhovorí aj o komunitnom živote. „Každý z nás má svoje povinnosti. Jeden sa stará o internát, druhý o školu, tretí slúži omšu a podobne. Ja som predstavený. Komunikujem s bratmi, hľadáme riešenia. Mal by som zo zbiehavosti názorov urobiť záver. Niekedy sa však naozaj nezbiehajú,“ smeje sa a priznáva, že občasné hádky patria aj k ich životu. „Stáva sa, že je viac pohľadov na jednu vec a každý si myslí, že ten jeho je najlepší. Tak dôjde aj k výmene názorov.

U nás platí zásada, že pri rastúcom napätí sa rozídeme. Porozmýšľame, pomodlíme sa a zídeme sa neskôr. Zvyčajne potom nájdeme riešenie,“ inšpiruje don Marek, ako riešiť konflikty. Ich komunitný život je zložený z troch pilierov - spoločný život, sľuby Bohu a poslanie. Chodievajú spoločne aj na dovolenky. Dokonca majú spoločný účet. „Dva týždne v roku ide na dovolenku každý sám, raz ideme spoločne. Väčšinou do hôr, toto leto chceme ísť do Tatier. Nemáme osobné účty. V rámci komunitného života je spoločný.

Chodia tam aj naše výplaty, z ktorých financujeme celý kláštorný komplex. Väčšinu zhltnú energie, v zime je tento kláštor ako chladnička. Bratov kňazov zamestnáva Bratislavská arcidiecéza, ďalší sú zamestnaní v škole a na internáte. Z príjmov farnosti financujeme teda iba farnosť a kostol,“ vysvetľuje predstavený saleziánov. V Šaštíne ich žije desať, na Slovensku vyše dvesto. Ráno vstávajú podľa povinností. Stretnú sa po ôsmej hodine ráno v rehoľnej kaplnke. Po ranných chválach a rozjímaní nad textom z Biblie opäť pracujú. Zhromaždia sa, keď začnú zvony ohlasovať poludnie. Zopakujú si saleziánske stanovy a po obede sa vrátia k povinnostiam. „Don Bosco nevyžadoval špeciálnu askézu. Hovoril, že tou najväčšou je byť medzi mladými ľuďmi a pre ich spásu všetko znášať,“ dopĺňa rozprávanie don Marek. Saleziáni sa stretávajú ešte na spoločných večerných chválach. „Rozprávame si, čo kto zažil. Potom je priestor na ticho, osobné meditovanie a prípravy na ďalší deň,“ uzatvára don Marek

V šaštínskom kláštore boli úrady i sklady civilnej ochrany. Dnes v ňom učia deti

Výber pre vás