Slovák dostal od slávneho majstra bojových umení jedinečný titul. Mimo Japonska ho má iba on

Slovák dostal od japonského majstra bojových umení vzácny meč. Zbraň patrila samurajovi

Na Slovensko prišiel svetoznámy japonský majster bojových umení. Daroval žiakovi vzácny meč

Vivien Cosculluela

V petržalskej športovej hale sa zrazu ozve japončina. „Chcel by som poprosiť učiteľov, aby žiaci nesedeli chrbtom k&nbsp;bráne torii.“ Konštrukcia, ktorá sa skladá z&nbsp;dvoch červených stĺpov a&nbsp;dvoch priečnych trámov rovnakej farby, totiž oddeľuje svetský priestor od posvätného. Najčastejšie sa nachádza pri vchode do šintoistických svätýň, ale jedna stojí pred nami v&nbsp;bratislavskej Súk­romnej strednej odbornej škole ochrany osôb a&nbsp;majetku. Japonský majster bojového umenia džiu-džicu – presnejšie daitó-rjú aiki-džúdžucu – Kacujuki Kondó odovzdal cenu študentom, ktorí pred chvíľou predviedli ukážky. Vybral si prvákov, ktorých pochválil za to, čo sa stihli za taký krátky čas naučiť. Pripomenul im iba to, že musia sedieť z&nbsp;každej strany brány. Na Slovensko však zavítal z&nbsp;iného dôvodu. Prišiel venovať samurajský meč zo 16. storočia svojmu žiakovi Štefanovi Kurillovi.

Slovenský majster bojových umení vedie „dvojitý život“. Založil školu, v&nbsp;ktorej sa odohráva ceremoniál, a&nbsp;je hlavným trénerom klubu Kurilla Budokan. Darovaná katana, japonský meč so zakrivenou čepeľou a&nbsp;s&nbsp;jedným ostrím, súvisí s&nbsp;oboma funkciami. Na začiatku školského roka poslal učiteľ japonskému majstrovi fotografie, na ktorých pasoval deti za študentov prvého ročníka. Kacujuki Kondó reagoval nadšene. Podobné slávnostné obrady sa v&nbsp;Japonsku už veľmi nevyskytujú. Aká krásna tradícia! Len sa pozastavil nad obyčajným mečom, ktorý jeho žiak držal na snímkach v&nbsp;ruke. Nepáči sa mi to, musím niečo vymyslieť, povedal si majster. Aj vymyslel. Slovenský učiteľ od neho dos­tane samurajskú katanu nabitú históriou. Bude ňou môcť pasovať deti za študentov poriadnym spôsobom, no má aj iný význam. Venovaním meča zdôrazňuje Štefanovi Kurillovi, že je aj on sensei, učiteľ po japonsky, doslovne „skôr narodený“. Slovo sa používa za menom osoby na oslovenie profesora, učiteľa, lekára alebo zaslúžilého umelca.

Pocta, ktorú legenda z&nbsp;krajiny vychádzajúceho slnka preukázala svojmu žiakovi, sa však týmto nekončí. „Odovzdaním katany mi zároveň odovzdal titul šihan v&nbsp;daitó-rjú aiki-džúdžucu. Ide o&nbsp;čestnú hodnosť pre majstrovského inštruktora bojových umení a&nbsp;stal som sa jeho prvým nositeľom v&nbsp;priamej línii mimo Japonska,“ vysvetlil Štefan Kurilla. V&nbsp;športovej hale je ticho. Kacujuki Kondó podíde k&nbsp;japonskej žinenke – tatami. Kľakne si v&nbsp;rohu, drží meč v&nbsp;oboch rukách. Zakrátko vstane a&nbsp;pozve slovenského majstra. Obaja sa posunú do stredu zápasiska a&nbsp;spustia sa oproti sebe na kolená. Stovky žiakov, učiteľov a&nbsp;hostí prítomných v&nbsp;škole zadržiavajú dych. Približujú sa k&nbsp;sebe. Stále v&nbsp;kľaku. Nadišiel veľký moment, meč prechádza od učiteľa k&nbsp;žiakovi. Obaja sú v&nbsp;hlbokom predklone. Odďaľujú sa jeden od druhého, poklona a&nbsp;návrat do stojacej pozície. „Vyučuj aj ty, Štefan,“ vysvetľuje o&nbsp;chvíľu japonský majster posolstvo ceremoniálu. S&nbsp;katanou však prichádzajú aj povinnosti, ktoré vyplývajú z&nbsp;jej historického použitia. „Týmto mečom môžeš zraniť, zabiť, ale slúži predovšetkým na to, aby si chránil. Keď ho samurajovia v&nbsp;sebaobrane vytasili, bolo to vždy pod jednou podmienkou. Boli pripravení zomrieť,“ pokračuje.

Keď vlastníte takýto meč, ste držiteľom kúska japonských dejín. „Predmetná katana patrí medzi staré meče – po japonsky kotó, ktoré vznikali už pred 800 rokmi v&nbsp;období Kamakura, to jest medzi rokmi 1185 a&nbsp;1333. Táto konkrétna zbraň je pravdepodobne z&nbsp;éry Muromači, čiže z&nbsp;rokov 1336 až 1573,“ približuje pre PLUS 7 DNÍ Kacujuki Kondó. Svojmu žiakovi daroval aj iný historický artefakt – krátky oceľový obušok nazývaný džutte. V&nbsp;období Edo, čiže v&nbsp;rokoch 1603 až 1868, ho nosili v&nbsp;Japonsku policajti s&nbsp;vyšším stupňom zaradenia. „Bola to veľmi užitočná zbraň, ktorá sa dala použiť aj proti meču. Keď protivník zaútočil, pomocou džutte bolo možné meč zastaviť. Vošiel do priestoru, ktorý tvarom pripomína kľúč. Mohli ste ho skrútiť a&nbsp;odvrátiť. Potom ste silno udreli, nie na čepeľ, skôr na chrbát, a&nbsp;meč sa zlomil,“ objasňuje. Syn Štefana Kurillu Andrej dosta­l pozoruhodnú reťaz – manriki-gusari. Ide o&nbsp;zbraň, ktorá sa nosila ukrytá, aby protivník nevedel, aká je dlhá. „Keď vás v&nbsp;minulosti niekto napadol, mohli ste sa ňou brániť rozličnými spôsobmi. Napríklad ste ju rýchlo vrhli protivníkovi do tváre. Ak vás napadol mečom, mohli ste sa brániť, omotať ju nepriateľovi okolo ruky alebo sa snažiť pripraviť ho reťazou o&nbsp;meč. Spôsobov jej použitia je naozaj veľa, preto ju voláme manriki-gusari alebo ‚zbraň, ktorá zastúpi silu milióna‘,“ vraví majster.

Sensei je názvom výstavy fotografií japonského majstra bojových umení Kacujukiho Kondóa a jeho žiakov. Štefan Kurilla si uctil výstavou fotografií svojho učiteľa, ktorý po prvýkrát zavítal na Slovensko.
Fotografie prinášajú pohľad do sveta bojového umenia daitó-rjú aiki-džúdžucu s odkazom na špecifické kultúrne dedičstvo krajiny vychádzajúceho slnka.
Všetkých srdečne pozývame na túto výstavu fotografií Mateja Kalinu, ktorú je možné bezplatne navštíviť do 7. 3. 2024 na ulici Dunajská 3 v čase 13:00 až 19:00.

Výstava fotografií japonského majstra bojových umení Kacujukiho Kondóa

Učiteľ a&nbsp;žiak sa stretli v&nbsp;krajine vychádzajúceho slnka pred pätnástimi rokmi. Štefan Kurilla hovorí, že bol vtedy hrdý na svoju úroveň, no sensei ho rýchlo vrátil na zem. „Venoval štúdiu bojových umení približne 70 rokov. Jeho vedomosti, životná cesta a&nbsp;postoje sú pre mňa veľkým vzorom a&nbsp;motiváciou,“ povedal. Japonský majster je žijúcou legendou bojového umenia daitó-rjú aiki-džúdžucu, čo je jedna z&nbsp;najstarších škôl džiu-džicu a&nbsp;„matka“ známeho aikida. Vzniklo pred stovkami rokov, pravdepodobne okolo roku 1100, o&nbsp;čom sa však stále vedú debaty. Isté je, že súčasná prax pochádza od človeka menom Sókaku Takeda, ktorý žil na prelome 19. a&nbsp;20. storočia. Patril medzi prvých majstrov bojových umení v&nbsp;modernom zmysle slova a&nbsp;zároveň posledných bojovníkov tradičného Japonska. Kacujuki Kondó sa od roku 1966 učil od syna Sókakua Takedu – Tokimuneho – a&nbsp;zostal pod jeho vedením vyše troch dekád. V&nbsp;roku 1988 dostal certifikát menkjó kaiden, čo je najvyšší stupeň oprávnenia vyučovať techniku a&nbsp;ducha bojového umenia, ktorý udeľuje majster školy najbližšiemu a&nbsp;najpokročilejšiemu študentovi. O&nbsp;sedem rokov neskôr sa stal najvyšším predstaviteľom daitó-rjú aiki-džúdžucu, keď ho uznali za jeho právoplatného dediča a&nbsp;hlavu. Sedemdesiatdeväťročný bojovník však pred pár rokmi odovzdal žezlo svojmu mladšiemu bratovi.

Súrodenci už aj rozmýšľajú nad budúcnosťou, takmer tisícročné bojové umenie totiž už zažil turbulencie. Jedným z možných dedičov môže byť aj majstrov 21-ročný vnuk Takeru Kondó, ktorý taktiež zavítal do Bratislavy. V&nbsp;petržalskej škole však nebol mlaždý muž jediným čestným hosťom. Odovzdanie meča aj ukážky sledovali dve excelencie&nbsp;–&nbsp;veľvyslanec Japonska v&nbsp;Slovenskej republike Yasuhiro Kawakami a&nbsp;brunejský princ Pengiran Muda Abdul Muqtadir, synovec sultána Hassanala Bolkiaha. Kým prítomnosť prvého nikoho neprekvapila, mladý člen panovníckeho rodu vzbudil zvedavosť. Ide jednoducho o&nbsp;majstrovho rodinného priateľa. Vzťah medzi oboma mužmi vznikol, keď mal princ iba tri roky. Sultán chcel vtedy pozvať japonského majstra bojových umení a&nbsp;tamojšie orgány mu odporučili práve Kacujukiho Kondóa. Od tohto momentu sa životné dráhy senseia a&nbsp;Brunejčana pretínajú.

Bohaté zastúpenie osobností bolo pre žiakov strednej školy poctou a mali možnosť sa učiť priamo od najväčšieho majstra v daitó-rjú aiki-džúdžucu. Prvákov poučil o správnom spôsobe sedenia, no rozdával aj veľa ďalších rád. Štvrtákov pochválil za skvelú úroveň v rôznych bojových umeniach, ktoré odprezentovali, no vytkol im nedotiahnutý pozdrav. „Ruky stisnite k&nbsp;nohám, palce schovajte. Pozor, keď sa pokloníte, nejde dole iba hlava, ale aj oči. Musíte sa pozerať do zeme,“ priblížil všetkým prítomným. Žiaci v&nbsp;belasých košeliach s&nbsp;erbom školy –&nbsp;vlkom s&nbsp;prekríženými mečmi&nbsp;–&nbsp;a&nbsp;v&nbsp;čiernych spodných častiach oblečenia ho pozorne počúvali. Každý ročník pred majstrami, veľvyslancom, princom, ale aj štátnou tajomníčkou ministerstva vnútra Luciou Kurilovskou a&nbsp;policajnými dôstojníkmi, predviedol ukážky rôznych bojových umení, nielen daitó-rjú aiki-džúdžucu. Pôsobivé spacifikovanie spolužiakov pomocou džuda, cvičenie kata z&nbsp;karate, čo je akýsi boj proti imaginárnemu protivníkovi, sebaobrana proti nepriateľovi so zbraňou... Bolo toho veľa. Po študentoch sa ukázali aj profesionáli, učitelia školy, no aj slovenský majster sveta v&nbsp;thajskom boxe Rudolf Ďurica. Aby študenti dosiahli úroveň týchto autorít, majú pred sebou „jednoduchú“ cestu. Musia vytrvať. „Podstatou starých bojových umení je, že protivníka nemáme. Cvičenec bojuje sám so sebou. Aby dokázal zvíťaziť nad sebou samým, disciplinovane trénuje. Dennodenne. Tomuto tréningu hovoríme tan-ren. Tan znamená trénovať tisíc dní a&nbsp;ren desaťtisíc. Práve v&nbsp;tom tkvie podstata daitó-rjú aiki-džúdžucu,“ uzatvára Kacujuki Kondó.

Kacujukiho Kondóa sme sa opýtali, či nebolo komplikované dostať historický artefakt z&nbsp;Japonska.
„Pravdaže, keď sa z&nbsp;Japonska vyváža meč, treba mať na to povolenie od ministerstva kultúry. Približne dva mesiace pred odchodom som informoval rezort o&nbsp;svojom zámere katanu odniesť. Odovzdal som príslušné dokumenty vrátane fotografií a&nbsp;dôvodov na vývoz meča, ktorý som sa rozhodol darovať učiteľovi bojových umení Štefanovi Kurillovi, a&nbsp;dostal som povolenie na export s&nbsp;pečiatkou ministerstva. Potiaľto bolo všetko v&nbsp;poriadku.
Lenže na každý meč sa podľa japonského zákona o&nbsp;zbraniach a&nbsp;mečoch vzťahuje aj povolenie na jeho držbu. Mal som licenciu vydanú guvernérom oblasti Kjóto. Ale vo chvíli, keď mi ministerstvo kultúry odobrilo vývoz, povolenie na držbu som vrátil orgánom do Kjóta. 
V&nbsp;deň odjazdu som sa vybral na letisko Narita, kde vývoz katany kontrolovali. Vzhľadom na to, že som exportoval meč, zavolali na kontrolu dvoch policajtov. Konštatovali, že nemám pri sebe licenciu na jeho držbu, čo je v&nbsp;rozpore so zákonom o&nbsp;zbraniach a&nbsp;mečoch. Privolaní boli ďalší dvaja policajti a&nbsp;vo štvorici sa začali radiť, že by ma mali zatknúť. Reagoval som, že mám predsa povolenie na vývoz. Ale tvrdili, že bez licencie o&nbsp;vlastníctve ma môžu zatknúť, pretože bol porušený zákon.
Nakoniec sme si všetko vysvetlili. V&nbsp;dokumente z&nbsp;ministerstva kultúry bol uvedený pokyn, že keď rezort vývoz odobrí, majiteľ meča má povolenie na jeho držbu urýchlene vrátiť orgánu, ktorý ho vydal. Policajti nakoniec uznali, že ho nemám práve z&nbsp;tohto dôvodu. Overili si moju totožnosť, bezúhonnosť aj fakt, že som skutočne učiteľom bojových umení, a&nbsp;nechali ma odísť. Pravda však je, že na letisku Narita sa jedenásť ľudí hodinu a&nbsp;pol zaoberalo mečom a&nbsp;otázkou, či ma zatknúť alebo s&nbsp;ním pustiť.“

Dobrodružstvo s mečom

Kacujuki Kondó nám vysvetlil, aký je vzťah medzi kaligrafiou a&nbsp;bojovými umeniami.
„Na sklonku obdobia Edo, to jest v&nbsp;rokoch 1603 až 1868,&nbsp;žil majster Teššú Jamaoka, ktorý zohral kľúčovú historickú úlohu v&nbsp;tom, že sa hrad Edo otvoril svetu bez preliatia krvi. Po tejto udalosti mohla prísť nová éra Meidži. 
Jamaoka bol skutočným majstrom kaligrafie aj meča. Venoval sa zenovému budhizmu a&nbsp;dosiahol stav osvietenia. Stal sa tak majstrom všetkých troch ciest – meča, zenu a&nbsp;kaligrafie. Vážim si ho natoľko, že by som rád zotrval aspoň pri jeho nohách. 
Domnievam sa, že v&nbsp;kaligrafii sa zračí celá osobnosť autora. Podobné je to aj s&nbsp;bojovým umením. Preto som presvedčený, či sa učíme kaligrafii alebo bojovému umeniu, vo svojej hlbokej podstate robíme to isté. To, čo robím ja, je len napodobňovaním kaligrafie, ale venujem tomu celú svoju energiu. Aj s&nbsp;bojovým umením daitó-rjú je to rovnaké. 
Veľmi dobre viem, že môj majster Tokimune Takeda by mi povedal: ‚Ešte si od skutočného majstrovstva ďaleko.‘ S&nbsp;daitó-rjú som začal, keď som mal dvanásť rokov. Budúci mesiac dovŕšim 79 rokov, takže sa mu venujem už 67 rokov. Ale ešte stále je mnoho vecí, ktoré neviem alebo im dostatočne nerozumiem.“

Slovák dostal od slávneho majstra bojových umení jedinečný titul. Mimo Japonska ho má iba on

Súvisiace články

Náznak korupcie? Idete preč z našich radov, hovorí šéfka obchodnej inšpekcie

V bielych kreslách: Putin poskytol dvojhodinový rozhovor americkému novinárovi

Odmietal chodiť na firemné akcie, tak ho vyhodili. O pár rokov neskôr vysúdil pol milióna eur

Slovák išiel do USA na svadobnú cestu a skončil vo väzbe. Hrozia mu desiatky rokov za mrežami

Slovensko je najnudnejšia krajina na svete. Cudzinci v tom majú jasno

KOMENTÁR Nikdy nepodceňujte nudu, je znakom talentu

Výber pre vás