Jana Čavojská

Viac ako rok príprav, desiatky zaangažovaných ľudí z&nbsp;celého sveta a&nbsp;potom máte 60 sekúnd na to, aby sa rekord podaril... Stres? Navyše na to musíte vyskočiť z&nbsp;lietadla a&nbsp;počas voľného pádu zostaviť dve formácie. Potom sa dostatočne vzdialiť od ostatných, v&nbsp;bezpečnej vzdialenosti otvoriť padák a&nbsp;pristáť. Až na zemi, po tom, ako si rozhodcovia pozrú videozáznamy, sa dozviete, či to vyšlo alebo nie. Svetový rekord v&nbsp;najväčšej ženskej dvojbodovej chytenej formácii sa začiatkom októbra v&nbsp;Kalifornii skutočne podaril. Medzi 64 ženami z&nbsp;21 krajín na oblohe bola aj Slovenka Ivica Just.

Naša rekordérka absolvovala základný parašutistický výcvik len pred piatimi rokmi. Na letiskách sa vtedy už pohybovala pravidelne, jej manžel Jozef začal skákať o&nbsp;dva roky skôr. Najprv vyskúšala „tunel“, simulátor voľného pádu. „Myslela som si, že skákanie z&nbsp;lietadla nie je pre mňa, že je to nebezpečné,“ hovorí Ivica. „Ale na letisku som videla, akí šťastní sú ľudia po zoskokoch.“ Preto sa to rozhodla skúsiť. „Prvé tri zoskoky boli desivé. Najhoršia bola cesta nahor lietadlom. Bála som sa, či dokážem vyskočiť. Myslela som len na to, že keď sa otvoria dvere, musím ísť, odpočítať si a&nbsp;skočiť. Bola to veľká výzva. Ale časom sa moment opúšťania lietadla, keď sa odovzdáte vzduchu, stal tým najlepším. Lebo tam nie je prázdno. Je tam vzduch, v&nbsp;ktorom sa dá lietať.“

Skákanie formácií pridalo k&nbsp;lietaniu nový význam. Stále sa môže niečo učiť. Išla na to zostra. Na Slovensku sa mali konať majstrovstvá sveta v&nbsp;tunelovom lietaní, takže s&nbsp;tromi kamarátkami trénovali rovno na ne. Ivica však hovorí, že takzvaný bigway, veľké formácie vo vzduchu, keď z&nbsp;lietadiel vyskočí, koordinuje sa, vytvorí formáciu – prípadne dve formácie za sebou, ako to bolo teraz v&nbsp;Kalifornii – a&nbsp;potom sa musí bezpečne od seba vzdialiť, otvoriť padáky a&nbsp;pristáť desať, 50 či dokonca niekoľko stoviek skydiverov, je úplne iný level. Aj šport v&nbsp;oblakoch má svojich divákov. „Veľkú formáciu zo zeme vidno,“ vysvetľuje Ivica. „Aj počuť. Keď padá toľko ľudí, spojených pokope, je to hukot. Za dobrých podmienok s&nbsp;oblakmi môžu diváci vidieť zdola postavy parašutistov na pozadí oblakov veľmi kontrastne. Aj to, ako sa rozchádzajú a&nbsp;menia formáciu.“ Výsledok pokusov sa však posudzuje na základe kamerových záznamov. Skáču vždy aj kameramani, ktorí celý pokus snímajú. Skydiver sa až na zemi dozvie, či sa všetko podarilo alebo nie.

Vo výročnej správe Parašutistickej asociácie USA za rok 2023&nbsp;sa uvádza, že ženy tvoria len štrnásť percent členov americkej parašutistickej komunity. U&nbsp;nás je to ešte menej, necelých desať percent. Aj malý počet žien aktívnych v&nbsp;tomto športe bol jeden z&nbsp;dôvodov, prečo chcela skydiverka Helaine Rumaner urobiť pokus o&nbsp;čisto ženský rekord. „Dúfam, že nejaké malé dievča sa pozrie na fotografiu a&nbsp;uvedomí si – vau, to všetko sú ženy, to je niečo, čo chcem robiť aj ja,“ povedala spoluorganizátorka Kate Cooper-Jensen. „Možno prekoná svoje hranice a&nbsp;posunie sa smerom k&nbsp;veľkým veciam, lebo si uvedomí, že ich môže robiť.“ Organizátorky poslali vlani výzvu do sveta. Skydiverky, ktoré mali záujem skákať rekord, sa mohli prihlásiť cez podrobný dotazník. Každá musela poslať aj referencie o&nbsp;tom, čo má odskákané. Podľa Ivice si ich dôsledne overovali, spojili sa s&nbsp;ľuďmi, ktorých v&nbsp;referenciách uviedli, a&nbsp;zisťovali, ako s&nbsp;nimi skákala. Zo 187 prihlásených žien vybrali na pokus 69. Rozhodovali skúsenosti vo vzduchu a&nbsp;so skákaním formácií. Ivica bola medzi nimi.

Mali by ste odvahu absolvovať zoskok padákom?

Každá zo žien si náklady na cestu a&nbsp;pobyt hradila sama a&nbsp;používala vlastný výstroj a&nbsp;padák. V&nbsp;Kalifornii sa stretli parašutistky z&nbsp;21&nbsp;krajín vo veku 27 až 70 rokov – zdá sa, že tento šport nemá hornú hranicu. Kto si myslí, že mali na tréning vo vzduchu kopu času, ani netuší, ako sa mýli. „Dôsledne sme sa pripravovali na zemi,“ vysvetľuje Ivica. V&nbsp;nákrese plánovaného zoskoku v&nbsp;aplikácii každá videla svoje miesto v&nbsp;lietadle, svoju pozíciu v&nbsp;prvej a&nbsp;druhej formácii. „Bolo to dôsledne naplánované, aby sa eliminovalo riziko zrážok. Na zemi sme otestovali, či sa nikto s&nbsp;nikým nekrižuje pri približovaní na svoju pozíciu. Každý musel vedieť, kam má vo vzduchu prísť, koho a&nbsp;ako sa chytiť.“

To, čo sa na zemi nacvičiť nedá, je rýchlosť pádu jednotlivých účastníčok. Tá závisí hlavne od hmotnosti, plochy tela a&nbsp;typu kombinézy skydiverky. Lenže vo formácii musia letieť približne rovnakým tempom. Kto potrebuje zrýchliť, používa ako záťaž olovený opasok, kto spomaliť, zas rôzne typy kombinéz na spomalenie pádu. A&nbsp;teraz si predstavte štyri lietadlá na oblohe, z&nbsp;ktorých parašutistky vyskakujú postupne. Musia sa bezpečne dostať na svoje presne určené miesto, nenaraziť prudko do ostatných, pochytať sa, sledovať pokyn na rozpustenie formácie a&nbsp;sformovať druhú. Potom sa pustiť a&nbsp;dostať do bezpečnej vzdialenosti na otvorenie padáka. Už na padáku sa blížiť k&nbsp;letiskovej ploche z&nbsp;jedného smeru a&nbsp;pristáť na mieste, ktoré bolo tiež určené dopredu podľa pozície parašutistky vo formácii na oblohe. Voľný pád, počas ktorého treba stihnúť dve formácie a&nbsp;bezpečný rozchod, pritom trvá približne 60 sekúnd.

Dá sa na to trénovať bez ďalších šesťdesiatich žien vo vzduchu? Ivica sa snažila skákať veľké formácie, v&nbsp;auguste prebehol aj úspešný pokus o&nbsp;nový slovenský rekord vo formačnom skákaní, keď bolo na oblohe 46 skydiverov. Šesťdesiatštyri žien, ktoré finálne leteli v&nbsp;Kalifornii, bolo nakoniec ešte o&nbsp;inom. Laik by možno povedal: len o&nbsp;osemnásť ľudí viac na oblohe. No z&nbsp;hľadiska logistiky je to obrovský rozdiel. Prvý deň vo vzduchu bol tréningový. Druhý deň sa začal pokus o&nbsp;rekord. Pred štartom prežívala Ivica stres. „Nevedela som, čo čakať. Nakoľko to bude náročné. Ako nám to pôjde. Čo znamená, keď nás bude toľko. Ako tam budeme nahusto. Či sa dokážeme bezpečne rozísť a&nbsp;budem mať dosť priestoru na otvorenie padáka,“ hovorí. „No keď som vyskočila, všetko to opadlo. Myslela som len na to, kam mám priletieť a&nbsp;čo urobiť.“

Dokonca to bolo pekné. „Keď som si uvedomila, že som vo vzduchu, slobodne letím a&nbsp;som súčasťou niečoho väčšieho, že z&nbsp;lietadiel vyskakujú desiatky ďalších ľudí, musela som si do prilby od šťastia zakričať: Vau, toto je úžasné!“ Dve formácie. Rozchod. Potom sa otvoril padák a&nbsp;všetko stíchlo – pri voľnom páde v&nbsp;rýchlosti takmer 200 kilometrov za hodinu človek počuje ohlušujúce hučanie. „Potom som si užívala ticho a&nbsp;výhľad. Bol to oslobodzujúci pocit. Pristála som a&nbsp;okolo bežala svorka kojotov. Rozmýšľala som, či sú to nebezpečné zvieratá. Aj sa zastavili, pozreli. A&nbsp;bežali ďalej.“ Po pokuse ešte vo vzduchu akoby sa medzi účastníčkami zhmotnil dobrý pocit. Ivica to nedokáže vysvetliť, ale všetky cítili, že to išlo dobre a&nbsp;že sa rekord mohol podariť. Až na zemi sa na videách ukázalo, že chýbala možno sekunda: posledná žena sa práve išla chytiť, keď sa prvá už z&nbsp;formácie pustila, lebo dostala signál, že ju kvôli bezpečnosti treba začať rozpúšťať.

Rekord nakoniec vyšiel na tretí deň. Vo vzduchu opäť pohoda, opäť pozitívne pocity. A&nbsp;podarilo sa to. „Vo vzduchu človek nemá možnosť vnímať nič iné len svoj segment, ak by sa začal moc obzerať a&nbsp;vrtieť, mohol by stratiť koordináciu a&nbsp;všetko pokaziť,“ vysvetľuje Ivica. Pred zoskokom sa vždy hovorieva: Očakávaj neočakávané. Riziko neočakávaného sa zvyšuje s&nbsp;počtom ľudí vo vzduchu. Tak­že všetci musia bezvýhradne poslúchnuť signály a&nbsp;robiť presne to, čo majú. A&nbsp;myslieť v&nbsp;prvom rade na bezpečnosť. Predsa len, je to adrenalínový šport. Pri nácviku na pokus o&nbsp;prekonanie slovenského rekordu v&nbsp;roku 2015 sa vo vzduchu zrazili dve lietadlá s&nbsp;38&nbsp;ľuďmi na palube. Sedem z&nbsp;nich neprežilo.

Skydiving nie je lacný šport. Na lietanie vo vzduchu treba mať výstroj – alebo si ho požičať, prípadne platiť aj za službu zloženia padáka, ak to neviete – a&nbsp;platiť si letenky. Jedna stojí okolo 40 eur. Tunelové lietanie zahŕňa cestovanie za najbližším tunelom. Na Slovensku je jeden, pri Liptovskom Mikuláši. Ivica v&nbsp;tomto športe s&nbsp;ďalšími tromi ženami preteká, tím vytvorili v&nbsp;roku 2022, krátko pred majstrovstvami sveta v&nbsp;tunelovom lietaní na Slovensku. Najčastejšie trénujú vo Viedni. Majú to najbližšie. Pred majstrovstvami sveta tam boli každý víkend. Cena za hodinu lietania sa pohybuje okolo 700 až 800&nbsp;eur. Samozrejme, nelietate hodinu v&nbsp;kuse. Na mieste je pripravených niekoľko ľudí alebo tímov, ktoré zaplatili za čas. Pre cenu a&nbsp;náročnosť nevyjde nazmar ani sekunda. Vnútri tunela sa striedajú v&nbsp;minútových až dvojminútových vstupoch. Jeden skydiver alebo skupina vojde, odlieta, vy­jde a&nbsp;hneď ju vystrieda niekto ďalší. Poradovník neustále premietajú na svetelnej tabuli. Po niekoľkých takých vstupoch v&nbsp;rýchlom slede si skydiverky z&nbsp;videí rozanalyzujú, čo robia nesprávne, a&nbsp;ide sa na ďalšiu „rundu“ do tunela. Tréning je oproti zoskokom z&nbsp;lietadla veľmi efektívny. Tam musíte baliť padák, nastupovať do lietadla, dvadsať minút letieť hore, potom vyskočíte, 60 sekúnd máte na reálny tréning, nasleduje otvorenie padáka, let a&nbsp;pristátie a&nbsp;následne video. Pokojne to môže byť celá hodina, kým sa dozviete, čo ste urobili zle. Ivici sa viac páči vo vzduchu. „Je to komplexné aj s&nbsp;výhľadmi a&nbsp;so všetkým tým adrenalínom. Pohľad na svet zhora a&nbsp;let okolo oblakov sú úplne neskutočné. Naša deväťročná dcéra chodí s&nbsp;nami na letisko. Hovorieva, že by chcela vedieť, aké to je, dotknúť sa oblaku. A&nbsp;my to robíme.“

Slovenka pokorila fascinujúci rekord: Museli robiť presne to, čo mali, inak hrozila katastrofa

Výber pre vás

Slovenka pokorila fascinujúci rekord: Museli robiť presne to, čo mali, inak hrozila katastrofa

Súvisiace články

Palio je život: Najšialenejšie dostihy na svete bežia kone okolo námestia v talianskej Siene

Slovenka v Bejrúte: Ľudia v Libanone niekedy žijú, ako keby to mal byť ich posledný deň

Jakub Kapuš dostal na obežnú dráhu prvé slovenské družice. Dnes sťahuje svoj startup do Brna

Výber pre vás