Filip Szórád

Dá sa ešte dnes dostať stopovaním z&nbsp;Bratislavy do Košíc? Ako dlho to bude trvať a&nbsp;nebude to nebezpečné? Tieto a&nbsp;mnohé podobné otázky som dostával od ľudí, keď som im oznámil, že sa pokúsim prepraviť z&nbsp;hlavného mesta do metropoly východy zadarmo autostopom. Neznalý problematiky, ale s&nbsp;o&nbsp;to väčším odhodlaním som sa pustil do svojho prvého veľkého cestného dobrodružstva v&nbsp;živote.

Počasie mojim plánom práve neprialo - po dlhých a&nbsp;úmorných letných horúčavách hlásili meteorológovia na deň D alebo skôr deň S&nbsp;ako stopovanie na veľkej časti Slovenska prudké ochladenie, hustý dážď a&nbsp;dokonca aj hroziace povodne. Nuž, aj by som to v&nbsp;súvislosti s&nbsp;chmúrnymi predpoveďami odložil, ale keďže v&nbsp;redakcii sme mali ako na potvoru skrátenú uzávierku, nedalo sa inak. Obul som si teda jediné nezimné nepremokavé topánky, do batoha pribalil jednorazový pršiplášť a&nbsp;hor sa na výpadovku na diaľnicu.

Ako lokalitu prvého odrazu som zvolil cestu pri Zlatých pieskoch blízko exitu na autostrádu smerom na východ. Ešte predtým som si pripravil kartón, na ktorý som ceruzkou nahrubo vymaľoval nápis Košice. Trvalo mi to dobrých 20 minút, kým som si všimol, že písmo s&nbsp;hnedkastým pozadím akosi splýva. Pre istotu som teda vytvoril ešte jednu, papierovú tabuľku, tentoraz som čiernom fixkou namaľoval na biely papier iba skratku KE. Chvalabohu. Vodiči, ktorí pozerali na nápis na kartóne, očividne krčili čelo a&nbsp;ostrili zrak, aby identifikovali, čo za posolstvo držiace v&nbsp;rukách sa snažím odovzdať. Od tohto momentu som používal už iba papierovú pomôcku.

Mali by ste odvahu stopovať?

Minúty ubiehali a&nbsp;autá nezastavovali. Skúšal som gestikulovať klasickým zdvihnutým palcom, mávať rukou či držať tabuľku nad hlavou. Nič nepomáhalo. Keď už niekto spomalil, tak si len prečítal môj rukopis, usmial sa a&nbsp;išiel ďalej. Alebo mi zakýval. Našli sa aj takí, ktorí mi posmešne ukazovali palec hore – nech im stopársky boh odpustí. Po daždivej noci už ráno v&nbsp;Bratislave nepršalo, no podľa oblohy to vyzeralo, že už-už by sa to malo zmeniť. Nečakal som a&nbsp;rovno som si na seba navliekol priesvitný pršiplášť. Ani zmena outfitu nepriniesla žiadny výsledok, stále nikto nezastavil. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Skoro po hodine postávania pri okraji cesty som už začal mať pochybnosti, či robím všetko správne. Rozhliadol som sa okolo seba a&nbsp;začal robiť laické súdy – asi nestojím dobre. Vytiahol som mobil a&nbsp;začal googliť. Ako som si myslel, moja poloha bola na účel stopovania úplne katastrofálna. Autá tu išli veľmi rýchlo a&nbsp;nebolo kde zastaviť. Stránka odporúčala ako najvhodnejšie štartovacie miesto benzínku. Tak som prešiel pár stoviek metrov bližšie k&nbsp;centru a&nbsp;utáboril sa na najbližšej pumpe. Výraz utáboriť sa nie je úplne presný, keďže tak dlho som na mieste nepobudol. Pred benzínkou som stál možno tri minúty a&nbsp;už mi zastavilo prvé auto, v&nbsp;ktorom sedeli muž a&nbsp;žena v&nbsp;strednom veku. „Stačí do Žiliny?“ pýta sa ma tmavovláska spoza volantu. Prikyvujem a&nbsp;sadám si dozadu. „Som Anna a&nbsp;toto je Ivan. Vy sa ako voláte?“ prebieha zoznámenie vo vozidle. Ihneď sa ma pýtajú, prečo stopujem, a&nbsp;ponúkajú mi sladké pečivo z&nbsp;pumpy na zahryznutie. Priznávam, že som novinár a&nbsp;stopovanie si chcem vyskúšať na vlastnej koži. Ich reakcia ma šokuje. „To ste veľmi dobre trafili, lebo my sme celoživotní stopári.“

Lepšie sa mi ani nemohlo stať, aspoň sa o&nbsp;téme niečo dozviem priamo od znalcov. „Teraz je to už veľmi zriedkavé. Ľudia veľakrát nevedia, kde stáť, stopujú úplne čudne,“ vraví Ivan. „Stoja na takých miestach ako siroty,“ vstúpi do konverzácie jeho manželka. „Vy ste boli na dobrom mieste. Najdôležitejšia rada znie… Ale to vám urobím prednášku a&nbsp;môžete si aj robiť poznámky.“

Kilometre na diaľnici za oknom rýchlo ubiehajú a&nbsp;ja napínam uši, aby som sa niečo naučil. „Čo je dôležité pri stopovaní? Počasie a&nbsp;miesto. Nestopuje sa v&nbsp;daždi, aj keď človek môže skúsiť ísť na ľútosť. Ale keď zastavia v&nbsp;daždi, tak len nákladiaky. Lebo kto si do osobného auta vezme mokrého turistu? To nikto nechce,“ vysvetľuje mi. „A&nbsp;miesto musí byť také, aby mal vodič, aj keď ide osemdesiatkou, dostatok času na to, aby urobil rozhodnutie, že vás chce zobrať, a&nbsp;mal kde zastať.“ Dodáva, že pomáha tabuľka s&nbsp;miestom cieľovej destinácie. „Keď si dievča, nie je nevyhnutná, stačí, že si dievča,“ zasvätene sa zasmeje. „Najlepšie sa stopuje v&nbsp;páre – dve dievčatá. Vtedy máte väčšie bezpečie. Samo dievča by nemalo stopovať, to je riskantné. Páru sa horšie chytá stop, sám chlapec si stopne auto bez problémov, no dvoch chalanov sa už človek bojí zobrať,“ osvetľuje mi taje svojho koníčka Anna s&nbsp;tým, že nemenej dôležité je aj vhodné oblečenie. To by malo byť už na prvý pohľad ľahko identifikovateľné ako turistické.

„Aby každý mal hneď jasný signál, že stopujeme pre to, že sme turistky a&nbsp;sme na ,čundri‘. Aby nedošlo k&nbsp;omylu. Nebudem konkretizovať akému.“ Začínam sa obzerať, ako som oblečený. Veľmi turisticky to zrovna nepôsobí, tak sa pýtam na dojem z&nbsp;môjho vzhľadu. „Je to okej, nevyrušili ste ma. Ten pršiplášť bol taký smiešny, ale keď neprší, tak som vás zobrala,“ prezradila. „Keď som vás zbadal, myslel som si, že študent. Študent trošku vo veku,“ poznamenal jej muž. Pri jeho slovách som si uvedomil, že by som predsa len už mal začať používať krém proti vráskam. „Teraz pomyselne splácame náš dlh z&nbsp;minulosti – ako študenti sme stopovali po celom svete a&nbsp;ľudia nás brali,“ vytrhne ma z&nbsp;kozmetických úvah Ivan. Začal spolu s&nbsp;bratom v&nbsp;90. rokoch po páde železnej opony, keď sa zrazu otvorili možnosti cestovania. „To bolo obdobie eufórie a&nbsp;všetci na západe nám chceli pomáhať. Boli zvedaví a&nbsp;veľa sa nás pýtali na život v&nbsp;komunizme,“ poznamenal.

Dodal, že stopári z&nbsp;východnej Európy boli pre západniarov ľahko rozpoznateľní. A&nbsp;to bola výhoda. „Brali nás skôr z&nbsp;ľútosti. Keď videli, že máme ruksaky s&nbsp;vonkajšími konštrukciami, vedeli, že sme z&nbsp;východu. Pre nich to bola exotika.“ Staromódne batohy sa im nakoniec obom stali osudovými a&nbsp;spojili ich životy. Slovák Ivan a&nbsp;Poľka Anna sa stretli ako stopári v&nbsp;Paríži. „Oslovila som ho v&nbsp;Boulonskom lesíku. Mal, ako inak, vonkajšiu konštrukciu a&nbsp;myslela som si, že je Poliak. Západniari už mali vnútorné konštrukcie,“ prezradila Anna detaily zrodu ich lásky. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Zdôrazňuje, že stopovanie pre nich nebola voľba, ale nevyhnutnosť, ak chceli spoznávať svet. Nemali totiž peniaze a&nbsp;šetrili, kde sa dalo. „Raz vo Francúzsku som sa pochválila, že jedávame v&nbsp;mcdonalde, čo bola lož, lebo ten bol pre nás drahý. Kupovali sme si chlieb a&nbsp;mazali ho syrčekmi. Nechcela som vyzerať ako ,socka‘, no oni sa len chytili za hlavu, ako môžeme jesť niečo také hrozné, a&nbsp;zobrali nás na normálny obed,“ opísala vtedajšiu pohostinnosť Anna. „Že chudáci zo ,socíku‘ musia jesť mcdonald, mysleli si,“ zasmeje sa Ivan. Pri rozhovore rýchlo ubieha čas a&nbsp;ja som si ani nevšimol a&nbsp;už sme v&nbsp;Žiline. Dvojica ma vysádza na pumpe na začiatku mesta a&nbsp;ponáhľa sa na nejaké stretnutie.

Zatiaľ ide všetko ako po masle. Na benzínke je dokonca nejaká reklamná akcia pre motoristov a&nbsp;slečna pri vchode mi ponúka občerstvenie. Zoberiem do ruky za hrsť čipsov, lízanku a&nbsp;do batoha schovávam jablko na neskôr. Tentoraz idem rovno na vec – oslovujem priamo tankujúcich vodičov, či ma nezvezú. Mám však smolu, som na vjazde a&nbsp;nie výjazde z&nbsp;mesta a&nbsp;nikto nejde mojím smerom. Zopár minút čakám na nové autá, no tie veľmi nechodia. Tak sa rozhodnem prejsť na čerpaciu stanicu na výpadovke smerom do Košíc. Presun cez mesto na jeho druhý koniec mi trvá takmer hodinu. Na pumpe som sa prihovoril kamionistovi a&nbsp;ten pristal na to, že ma zoberie do Ružomberka. Vyzúvam si topánky a&nbsp;nastupujem do kabíny. „Možno aj dve hodiny potom budeme stáť v&nbsp;zápche,“ informuje ma profesionálny vodič Igor o&nbsp;komplikáciách na vozovke. Pri Strečne totiž opravujú nebezpečný svah a&nbsp;vytvárajú sa tam súvislé kolóny. Stopárov zvyčajne neberie, som len jeho druhý za jedenásť rokov. „Raz som zobral jedného tu zo Strečna, ale to bol taký podvodník. Vravel mi, že je nejaký ľudový liečiteľ, a&nbsp;začal na mňa vyťahovať takéto hlúposti a&nbsp;úplne ma ,zblbol‘. Ešte som mu dal aj peniaze na cestu,“ dozvedám sa príčinu rezervovaného vzťahu k&nbsp;cestným vandrákom. Igor jazdí s&nbsp;nákladiakom na pravidelnej trase do Česka. Pozná ju takmer naspamäť a&nbsp;na neustále čakanie pod bralom si zvykol. „Chodím tadeto každý deň. Jeden deň na západ a&nbsp;druhý naspäť. Už tu mám aj svoju vyjazdenú koľaj,“ smeje sa. „To musí mať človek oceľové nervy a&nbsp;práca ho musí baviť, aby vydržal stáť niekde v&nbsp;kolóne,“ vysvetľuje. Pesimistické predpovede sa napokon nenaplnili a&nbsp;cez lievik pri Strečne sme sa dostali už za hodinu. Ďalej už jazda plynule ubiehala.

Z&nbsp;kamióna vysadám na pumpe za Ružomberkom, vyťahujem ceduľku s&nbsp;nápisom KE a&nbsp;postavím sa pred príjazd. Nikto nezastavuje, všetci pokračujú k&nbsp;stojanom s&nbsp;pohonnými látkami. Po desiatich minútach počujem spoza chrbta nejaký zvuk. Smeruje ku mne muž. „Zoberiem ťa do Prešova, stačí? Tu vpredu som nechcel zastať,“ pýta sa ma motorista a&nbsp;ja, samozrejme, súhlasím. „Keď som ťa videl, tak si vravím, že sa tam nastojíš. Aj ja som raz stopoval a&nbsp;dobré štyri hodiny mi trvalo, kým mi niekto zastavil,“ zdôverí sa mi Ján, ktorý pracuje v&nbsp;Česku ako stavbár na mostoch. „Vtedy som sa vracal z&nbsp;práce domov do Bardejova. Mal som ísť vlakom, ale tie meškali. Keďže som na druhý deň musel byť doma, vybral som sa stopom.“ Sedím v&nbsp;aute na diaľnici a&nbsp;vľavo odo mňa sa črtajú Tatry, ich vrcholy však pre oblaky nevidieť. Je niečo po piatej hodine poobede a&nbsp;vďaka Jánovi som zhruba v&nbsp;trištvrtine cesty. Hovorí mi, že keď sa dá, zoberie so sebou aj stopárov. „Idem celú cestu sám, len rádio mi tu hrá, tak prečo nevziať?“ dáva si rečnícku otázku. Rozprávame sa o&nbsp;kadečom, skáčeme z&nbsp;témy na tému a&nbsp;jazda rýchlo plynie. Ján ma vysádza na autobusovej stanici v&nbsp;Prešove. Musím sa rýchlo zorientovať, ako sa čo najrýchlejšie dostať na výpadovku.

Zisťujem, že znova budem musieť zmeniť lokalitu. Peší transport cez mesto mi trvá pár desiatok minút. Už mierne vyčerpaný zastavujem pri vozovke, kde je aj široký bočný pás na zastavenie, a&nbsp;opätovne siaham po tabuľke. Ani tentoraz nečakám dlho. Asi po pätnástich minútach biele auto popri mne spomalí, zapne blikačky a&nbsp;odstaví na krajnici. „V&nbsp;podstate sedíte v&nbsp;taxíku, vonku na aute sú nálepky. To ste si asi nevšimli,“ prihovorí sa mi šofér vozidla, vedľa neho sedí ešte muž. Veruže nevšimol! Ako vyplynie z&nbsp;rozhovoru, nasadol som do taxíka, ktorý smeruje do servisu na opravu, a&nbsp;vedľa taxikára Vila sedí technik Marián. Obidvaja majú so stopovaním bohaté skúsenosti. „Ja som chodieval takto päť rokov z&nbsp;Košíc do školy do Zvolena. Ale nebral som to tak, že by som chcel ušetriť. Vtedy bol problém so spojmi, jednoduchšie bolo ísť stopom. Tak bežne som im nechal za zvezenie 50 korún alebo som im kúpil kávu na pumpe,“ vysvetlil mi Vilo s&nbsp;tým, že vtedy bola iná doba a&nbsp;ľudia sa nebáli brať stopárov. „Voľakedy študenti takto chodili bežne, ale teraz majú vlaky zadarmo. Tak sa to vytratilo,“ zhodnotil. Za krátku chvíľu prichádzame do Košíc. Posledný úsek prebehol bleskovo. „A&nbsp;aj o&nbsp;tom to je, že cesta ide rýchlo šoférovi aj stopárovi. Veľakrát mi vodiči vraveli, že ma zoberú, aby sa popri šoférovaní nenudili,“ povie Vilo, keď vystupujem z&nbsp;auta. Je koniec, dorazil som do cieľovej stanice. Je niečo po siedmej hodine večer, podarilo sa mi dostať do Košíc bez toho, aby som minul čo len jedno euro. Doprava zo západu na východ mi trvala zhruba deväť hodín.

Smer Košice: Stopárske triky od profíkov nám pomohli prepraviť sa naprieč Slovenskom

Výber pre vás

Smer Košice: Stopárske triky od profíkov nám pomohli prepraviť sa naprieč Slovenskom

Súvisiace články

Vedľajšie dopady vypustenia Oravskej priehrady: Šíriaci sa zápach a úbytok turistov

Pozostalí po Černákových obetiach sú zhrození z filmu Miki: Doteraz riadne nespávame!

Hviezda 80-tych rokov a seriálu Priatelia zmenila imidž: Asi by ste ho teraz nespoznali

Výber pre vás