Lívia Černická

Náruživý, expresívny, energický. Je veľa prívlastkov, ktoré možno použiť pri hodnotení tvorby figuralistu Jiřího Načeradského. Na otvorenie jeho novej výstavy v bratislavskej Galérii francúzskeho inštitútu prišla nielen smotánka. Veď ostatnú v Piešťanoch hanebne zrušili. Lebo na obrazoch boli nahé telá. 

Správca pozostalosti a český kurátor výstavy Petr Mach hovorí, že Načeradský predbehol svoju dobu o desaťročia. „Stádo ho dohnalo až o dvadsať, tridsať, ale aj štyridsať rokov,“ tvrdí. Fakt, že v 60. rokoch minulého storočia bol najvýraznejším figuralistom v českom umení, potvrdila prestížna galéria Centre Georges Pompidou v Paríži. Jeho diela nielen kúpila, ale aj dvakrát vystavila.

Vernisáž výstavy v Bratislave, pod ktorou prevzali patronát veľvyslanci Francúzska i Českej republiky, bola spojená s istými očakávaniami. Aj preto, že niektoré z diel majú podľa slovenského kurátora Jakuba Prokeša, svoju výstavnú premiéru. Dosiaľ boli totiž ukryté v súkromných zbierkach. Otázka však znela: ako sa k Načeradskému postaví verejnosť po zlej skúsenosti z Piešťan? 

Pred piatimi rokmi sa primátor Piešťan spolu s riaditeľkou mestského kultúrneho strediska nechali zvesiť Načeradského obrazy. Autor výstavy a majiteľ diel Ivan Melicherčík zostal prekvapený, lebo o tom, že práve týmto dvom prekážajú nahé ľudské telá, nevedel. 

Piešťanská cenzúra vyvolala vlnu nevôle nielen u susedov, ale aj za oceánom. Nikto nechápal, prečo prekáža vystavovanie vysoko štylizovaných aktov. Riaditeľka kultúrneho strediska vtedy argumentovala, že také obrazy „nepatria do sobášnej siene“ a vraj dostala aj niekoľko poďakovaní.

Dobré spomienky na pobyt vo Francúzsku má aj Milan Kňažko.

Prokeš vysvetľuje, že v tom čase nezabrali ani argumenty, že Načeradský mal už sedem výstav na Slovensku. „Ani to, že jeho diela sú v Paríži, že boli vystavované v Nemecku. Ale súkromní zberatelia zareagovali tak, že sa začali viac zaujímať o Načeradského,“ dodáva s úsmevom.

Na piešťanskú blamáž sa nezabudlo. To povrdzuje aj kurátor Mach. „Ešte aj dnes sa to v Čechách s úsmevom pripomína,“ konštatuje Mach. Je to o to pikantnejšie, že Načeradský bol škandalizovaný pre erotiku. „Ale tá jeho však nie je o nič odvážnejšia ako erotika u Picassa. Navyše, škandál vznikol až po Načeradského smrti, tak sa k tomu ani nemohol vyjadriť,“ pokračuje český kurátor.

Napriek všetkému hovorí, že to pre Slovensko nie je hanba. „Iba nedorozumenie. Bol to názor jedného človeka, ktorý sa však tomu vôbec nerozumie. A pre ľudí, ktorí tomu rozumejú, je to úsmevná historka,“ mieni. Priznáva, že sa občas nájde v knihe návštev pohoršujúci zápis. „Ale zakázať výstavu len preto, že niekto namaľuje nahú postavu? Tak to sa dúfam už 150 rokov nedeje,“ dodáva ironicky.

Mach tiež potvrdzuje, že škandál len zvýšil záujem o Načeradského u zberateľov umenia. Navyše, výstava v Bratislave pre nich znamená, aj nárast ceny. „Každá dobrá výstava pomáha autorovi, pomáha dielam, pretože v ich rodokmeni sa objaví dôležitý zápis. A je to aj potvrdenie, že dielo je pravé. Fakt, že bolo vybrané na výstavu znamená, že patrí k tomu najlepšiemu," podotýka Mach.

Načeradský zomrel v roku 2014 a českí odborníci hovorili o skone jedného z najvýznamnejších českých maliarov. On sám v rozhovore pre Lidové noviny na margo svojho úspechu povedal: „No, keď Jiřík maká viac ako ostatní, tak na staré kolená si trochu pohladenia zaslúži. Ale nezbláznim sa z toho.“

Hovorieval, že „miluje staré venuše“. Aký videl rozdiel medzi mužmi a ženami? „Chlapi sú všetci rovnakí, len sú chytrejší, hlúpejší, zločinci alebo hrdinovia – žiadne prekvapenie. Sú spočitateľní, majú nejakú mechanickú logiku. Ženské, to je iné,“ vysvetľoval s tým, že mu stále vyrážajú dych.

„Zavše z jeho obrazov nie je jasné, či je pred ľúbostným aktom alebo po ňom, či je krátko pred roztržkou alebo po nej, a kto ju začal,“ takto sa díva na obrazy Prokeš.

Spolu s Machom sa zhodujú, že Načeradský bol rebel a burič. Věra Načeradská, ktorá prišla do Bratislavy iba na otočku, hovorí, že jej manžel bol aj taký „divoch“. V ateliéri trávil sedem dní v týždni od rána do večera. „Aby niektorý deň nepracoval? To nie,“ spomína s úsmevom jeho najväčšia múza.

S budúcim manželom sa stretli ako študenti v Paríži. Hoci nevedela, že bude pri ňom stáť až do konca jeho života, začali spolu žiť takmer okamžite. Keď sa vrátili do Prahy, hneď sa vzali. Československo vtedy začalo okúšať „sovietsku pomoc“. Keď Načeradský dostal ďalšie štipendium, do Francúzska vycestoval, ale režim nedovolil, aby za ním prišla žena s novorodenou dcérou. Vrátil sa a zostal doma, kde si na uznanie musel počkať takmer tridsať rokov.

„Boli sme sklamaní, mrzelo nás to,“ po rokoch hovorí Načeradská s tým, že manžel rodine nikdy nevytkol, že mu „pristrihla krídla“. „Vrátili sme sa tam v roku 1988, keď sa nám do Francúzska vydávala dcéra,“ pokračuje Věra Načeradská. „Viete, je vtipné, že sa nám dcéra v osemnástich vydala práve do Francúzska. Má tam muža a ja mám tri vnúčatá,“ dodáva s tým, že dcéra Klára vyštudovala v Paríži medicínu.

Šťavnaté obrazy: Nahé telá v Piešťanoch pobúrili. Dnes visia v Bratislave

Výber pre vás