reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Objavovať Slovensko môžete donekonečna. Roky chodíte z&nbsp;Banskej Bystrice na Donovaly, prechádzate cez Staré Hory, pozriete z&nbsp;cesty doprava, skonštatujete - Aká pekná priehrada, musí byť veľmi stará - a&nbsp;veziete sa ďalej na vrchol, kde si zanadávate na to, ako dnes tento lyžiarsky raj vyzerá. A&nbsp;môžete pokračovať do Ružomberka netušiac, že ste obišli jedno pomaly storočné vodné dielo a&nbsp;miesto, kde padla doposiaľ najväčšia lavína v&nbsp;histórii našej krajiny. V&nbsp;roku 2005 ďalšia, ktorá zabila dvoch mladých ľudí.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/svetlo-pre-bystricu-objavovat-slovensko-da-donekonecna-pozrite-unikatne-vodne-diela/2?itm_site=plus7dni&amp;itm_template=article&amp;itm_area=domov&amp;itm_modul=article-gallery&amp;itm_image=1&amp;itm_position=2" target="_blank" rel="noopener">Pozrite si unikátne fotografie vodných diel v galérii.</a>

Neďaleko od miesta, kde režisér Paľo Bielik nakrúcal v&nbsp;roku 1948 film Vlčie diery. A&nbsp;už vôbec nemusíte vedieť, že pod cestou je štôlňa, ktorá odvádza vodu zo Starohorského potoka do vodného diela Jelenec. Musí tam byť, lebo potok je na jednej strane cesty, priehrada na druhej. No a&nbsp;keby ste videli ešte to miesto, kde „odrážajú“ vodu z&nbsp;potoka do priehrady... Ale asi radšej pekne postupne.

„Banská Bystrica mala kedysi dva zdroje elektriny. Mestskú elektráreň napájanú Hronom z hate Šalková, ktorá tam stála ešte v časoch, keď v meste fungovali aj medené hámre. Táto hať v 70. rokoch minulého storočia zanikla a dnes je na jej mieste priemyselný park. Druhým doplnkovým zdrojom bola starohorská sústava vodných diel, ktorú postavili v rokoch 1923 až 1925. Slúžila najmä pre potreby Harmaneckých papierní. Dve vodné nádrže, dve elektrárne, dve vyrovnávacie komory,“ rozpráva Martin Rybár zo Slovenského vodohospodárskeho podniku a dodá, že v 90. rokoch boli obe nádrže v havarijnom stave, ale „keďže sú to unikáty, nedalo nám nezrekonštruovať ich“. Aby sme dlho nerozprávali, ocitneme sa hneď pri prvej elektrárni v Starých Horách. Milovníci starej priemyselnej architektúry si prídu na svoje. Romantická budova stratená v zeleni.

„Cez vojnu ju zničili, vyhodili do luftu, aj strecha bola preč. Rozprával mi to môj predchodca, ktorý tu neďaleko býval. Vraj ju nepoškodili Nemci, ale naši, aby si Nemci nemohli dobíjať baterky,“ rozpráva Miroslav Machovič a&nbsp;hneď aj ukazuje dve Francisciho turbíny. Na jednej je znak výrobcu ČMK a&nbsp;na druhej ČKD. „Tá prvá je pôvodná, vyrábala ju ešte slávna českomoravská Kolbenka, tá druhá bola poškodená, tak ju museli nahradiť novou z&nbsp;podniku ČKD.“

Povie, že toto je špičková vodná elektráreň, lebo sa v&nbsp;nej voda zbiera. „V&nbsp;potokoch sú nízke prietoky, tak si ju tu pekne ‚natajšíme‘ a&nbsp;v&nbsp;špičke pustíme na turbíny.“ Ak ste ešte nepočuli slovo tajšiť, vedzte, že ho odvodili od podoby nádrže - tajchu. „Vodu sme púšťali ráno a&nbsp;večer, keď je najvyššia spotreba, ale teraz aj cez obed, je horúco, ľudia si púšťajú klimatizácie...“ Naši predkovia boli slušní, mysleli aj na naše súčasné pohodlie!

A&nbsp;potom skonštatuje akoby nič, že voda do elektrárne priteká cez poldruhakilometrovú štôlňu v&nbsp;tvare podkovy s&nbsp;výškou asi 1,7 metra. „Keď sa vodné dielo rekonštruovalo, dostal som sa do jej vnútra.“ Čakáte pokračovanie príbehu, ale žiadne nie je. Tak čo tam teda našiel? „Dieru! Nič iné. Ale hovorí sa o&nbsp;nej, že ju stavali bulharskí míneri.“ K&nbsp;priehrade Jelenec, ktorá elektráreň v&nbsp;Starých Horách kŕmi vodou, však dnes prejdete už len pekne okolo, autom. Ak neviete, kde máte odbočiť, neuvidíte ju, hoci je pár metrov od cesty. To by ste však neuvideli „priehradné teleso s&nbsp;najtenšou stenou na území celého vtedajšieho Československa, má iba 16 centimetrov“. Informácia od Martina Rybára neskôr doplnená o&nbsp;fakt, že stojí na tufoch, a&nbsp;pretože voda cez tufy preteká, spevnili jej dno. Hovoríme o&nbsp;rokoch 1923 až 1925! Za cestou je aj hať Tuf, práve odtiaľ odrážajú vodu z&nbsp;potoka do nádrže. Ako inak, štôlňou popod cestu.

Strojník z elektrárne Ján Soják nám ochotne ukáže aj útroby budovy, kde sú v podzemí stroje, ktoré slúžili na prečerpávanie vody z tunajšej nádrže do hornej, zvanej Motyčky. „V noci ťahali vodu hore, cez deň ju púšťali dole, na turbíny, a tak mali vodu vlastne stále. Po 2. svetovej vojne však začali využívať aj tunajšie pramene ako zdroj pitnej vody, čosi sa navyše pokazilo, takže už prečerpávacia nie je.“ Ešte kuriozita - údajne sa tu nahá kúpavala pekná mladá dáma, aj keď je to v priehrade zakázané, a v zime zasa ľadoví medvedi, s povolením, samozrejme, ale tí vraj majú radšej priehradu Motyčky. To je horná nádrž celého vodného diela.

„Prečo nemáte schody?“ padne otázka pri budove hrádzneho, ktorá je vynovená, v&nbsp;črepníkoch rastú muškáty i&nbsp;paradajky, ale k&nbsp;dverám musíte vyskočiť. „Renovujeme ich,“ znie odpoveď Alojza Donovala. Pracuje tu už 22 rokov, zapisuje údaje o&nbsp;stave vody, v&nbsp;lete kosí, v&nbsp;zime bojuje s&nbsp;lavínami. „Raz nám tu padla taká, že som mohol vyliezť na horu snehu a&nbsp;pokojne vymeniť žiarovku na lampe visiacej na kandelábri,“ povie a&nbsp;spomenie aj potopu spred asi pätnástich rokov, keď sa prítoková vlna hnala do priehrady takou silou, že vzala so sebou aj kusisko asfaltu z&nbsp;cesty. To sa však naozaj stáva iba raz za sto rokov. Veď priehrada má zníženú celú jednu časť múru, kadiaľ voda môže pretekať, ak jej je priveľa.

Dokonalé technické dielo, i&nbsp;keď tých technických informácií môže byť až príliš. Takže jednoduchšie - celkom navrchu je priehrada Motyčky, odkiaľ voda tečie štôlňou do elektrárne v&nbsp;Jelenci. Tam je elektráreň, ale aj druhá priehrada, z&nbsp;ktorej voda tečie do elektrárne v&nbsp;Starých Horách. Cez ďalšiu štôlňu. Nielen krása, zdá sa, že aj dokonalosť spočíva v&nbsp;jednoduchosti.

„Dvanásteho februára 2005 v týchto miestach tragicky zahynuli Ibika a Pali Fei­tscherovci,“ slová vyryté do dreva pri vstupe do doliny, ktorá sa končí osadou Rybô. „Bolo to o pol desiatej večer. Lavíny počuť, táto však šla celkom potichu. Chvíľu predtým som tadiaľ ešte šiel odprevadiť kamaráta a keď tadiaľ prechádzali tí mladí ľudia, stál som obďaleč. Ale už sme im pomôcť nemohli. Snehu bolo toľko, že sa v ňom stratili aj drôty elektrického vedenia,“ rozpráva Marek Lovás, ktorý je kolegom Alojza Donovala na hrádzi v Motyčkách a tam býva v starorodičovskom dome z roku 1928 pri potoku. Rovno pod holým svahom, ktorý akoby len čakal na to, kedy sa po ňom na ľudí dole zvalí prvý veľký balvan.&nbsp;

„Balvany nie, ale lavíny tu padajú často. Nie tak dávno tu dvakrát horel les, v&nbsp;rokoch 2007 a&nbsp;2011, a&nbsp;vtedy brali na hasenie aj vodu z&nbsp;priehrady v&nbsp;Motyčkách,“ spomína. Ešte dobre, že sa v&nbsp;nej nesmie kúpať, možno by sa to bolo skončilo ako v&nbsp;Chorvátsku. Povráva sa, že tam do vaku na hasenie nabrala helikoptéra aj chlapa, ktorý šnorchloval a&nbsp;neskôr ho našli obhoreného v&nbsp;lese aj s&nbsp;plutvami na&nbsp;nohách. „Nám tu mohli padať iba grilované pstruhy,“ povie a&nbsp;skonštatuje, že sa našťastie začína dariť aj mladému porastu, tak­že i&nbsp;tých lavín bude hádam menej. Nakoniec dodá, že v&nbsp;jeho susedstve býva Benjamín Strmeň, starý pán, posledný svedok najtragickejšej lavíny na Slovensku. Sám sa na tie udalosti pamätať nemôže, lebo 6. februára 1924, keď sa zrútila z&nbsp;juhovýchodných svahov Krížnej na osadu Rybô, spal v&nbsp;drevenej kolíske.

Osada Rybô je súčasťou obce Staré Hory. Nájdete ju na konci čarovnej doliny, ktorá sa však stala dejiskom tragédie. Pár strohých čísiel - lavína prekonala výškový rozdiel 760 metrov a valila sa takmer dva a pol kilometra rýchlosťou 180 kilometrov za hodinu. Vzala sneh z plochy vyše 800-tisíc štvorcových metrov! O pol deviatej večer zasypala v osade tri domy a dva poškodila. Pod snehom sa ocitlo 22 ľudí, len štyria z nich sa zachránili. Z osemnástich obetí bolo pätnásť detí.

„Sused tú príhodu rozprával už mnohým médiám. O tom, ako on jediný prežil a päť jeho súrodencov našlo v snehu smrť. Mal šťastie, lebo jeho kolísku zakryl kus šindľovej strechy,“ dodáva Marek Lovás. Tú hnala masa snehu asi sedemdesiat metrov od domu, kde ho neskôr našli. Kto, to netuší dodnes. Lavína vzala aj jeho matku a otca, otec sa ocitol v snehu po pás, matka až po krk.&nbsp; „Po tomto nešťastí sa rodina presťahovala z&nbsp;osady dole do nášho susedstva,“ hovorí.

Sneh, ktorý sa nakopil do výšky až tridsaťpäť metrov, sa topil až tri roky. Dobytok hnali na pašu bielym tunelom. Ale všetko zlé je na niečo dobré. „V rokoch 1926 až 1927 brehy tunajšieho potoka ako jedného z prvých na Slovensku upravili podľa projektu profesora Lea Skatulu, ktorý bol vedúcim hradenia bystrín so sídlom v Turčianskom Svätom Martine,“ rozpráva Martin Rybár. Mimochodom, profesor Skatula vytvoril dokopy až 194 projektov, podľa ktorých zahradili 164 kilometrov bystrín, takže ďalšia rarita. Tentoraz aj s malým vodopádom, „stupňom do skaly“, ktorý je hneď pri spomienkovej tabuľke venovanej Ibike a Palimu Feitscherovcom, ktorí tu zahynuli v lavíne v roku 2005.&nbsp; Dvadsiate roky minulého storočia v&nbsp;Starých Horách sa zapísali do dejín. Najväčšou lavínovou katastrofou i&nbsp;výstavbou vodného diela, o&nbsp;ktorom by sme dnes povedali, že sú to malé vodné elektrárne. Aj keď vyzerajú inak ako tie súčasné. Ak sa teda najbližšie vyberiete cez Donovaly, nenechajte sa uniesť len súčasnou výstavbou na vrchole, ale pozrite sa aj na to, ako si skĺbenie tunajšej prírody a&nbsp;technických diel predstavovali naši predkovia.

Bystrica po katastrofe: Pozrite si unikátne vodné diela

Výber pre vás

Bystrica po katastrofe: Pozrite si unikátne vodné diela

Súvisiace články

Neznáme Slovensko: „Akoby ju vytvorili mimozemšťania,“ takto opisujú vodnú nádrž návštevníci

Slovensko má smelé plány: Budú jesť Číňania naše potraviny?

Magické ruiny: Viete, v ktorom slovenskom kláštore straší prízrak dcéry Žigmunda Balšu?

Výber pre vás