Peter Getting

Medzi najstaršie stromy na Slovensku patrí bojnická Lipa kráľa Mateja, za najstaršie stromy v Európe sa označujú staré gaštany či sicílska oliva, ktoré majú pár tisíc rokov. Ide však o jednotlivé stromy. U nás máme rovno celý les, ktorý ich tromfne. Rástol už v období Veľkej Moravy, ba azda aj v časoch, keď na našom území bojovali barbari s Rimanmi. Limby v tomto lese majú možno dvetisíc rokov. Rastú v strmých skalnatých žľaboch pod Kriváňom.

„Limby rastú na hornej hranici lesa, v Európe je to v Alpách a v Karpatoch, u nás konkrétne iba v Tatrách. Nikto ich vek zatiaľ nepotvrdí s konečnou platnosťou, lebo sa to nedá exaktne zmerať. Ale doterajšie merania preukázali, že rastie celé stáročia. A všetko nasvedčuje tomu, že je to oveľa viac. Tu hore v Kôprovej doline rastú limby, ktoré môžu mať až dvetisíc rokov.“ Toto nám rozpráva Erik Baláž. Ochranár, ktorý zasvätil celý život divej prírode a vyzná sa v nej ako málokto u nás.

Kôra: Zvrásnené kmene starých límb držia strom ako pevná obruč. Foto: MARTIN DLUGOŠ

Preto keď na Slovensko prídu napríklad zahraniční filmári, ktorí chcú natočiť dokumentárny film o tatranských kamzíkoch, medveďoch či rysoch, obrátia sa na Erika. Sám má za sebou viacero ocenených filmov o pôvodnej prírode - a chystá ďalšie. My sme sa s ním tentoraz však nevypravili do divočiny za živočíchmi, ale za jedným konkrétnym zástupcom ihličnatých stromov z čeľade borovicovitých. Za limbou sme sa vydali do vysokohorskej oblasti najmenej dotknutej človekom - navštívili sme Národnú prírodnú rezerváciu Kôprová dolina, rozkladajúcu sa na rozhraní Západných a Vysokých Tatier. Práve tu, pod Kriváňom, sa nachádza náš poklad, o ktorom väčšina Slovenska zatiaľ netuší.

„Najviac límb je práve v Tichej a Kôprovej doline. Limba je strom, ktorý rastie v extrémnych podmienkach, jednak klimatických a jednak týkajúcich sa pôdy, ktorá je v týchto nadmorských výškach veľmi chudobná,“ vysvetľuje nám Erik. Tu hore nad dolinami, na strmých zrázoch, sa o limby starajú orešnice perlavé, vtáky, ktoré zobú semená z limbových šišiek a zvyšné schovávajú do pôdy, medzi mach či korene stromov - práve z nich vyklíčia nové stromy. Erik nás zaviedol k limbám, ktoré on sám považuje za jedny z najstarších.

Opisuje nám, ako vlastne prišiel na ohromný vek tunajších límb. „V týchto extrémnych podmienkach limba rastie veľmi pomaly. To poznať podľa letokruhov, sú uložené mimoriadne blízko seba, sú také husté, že ich počet sa stanovuje až pod mikroskopom. Voľným okom sa niekedy dá rozoznať aj päť letokruhov na každý milimeter dreva, v skutočnosti ich môže byť viac, no už ich nevidíme. Limba rastie takto pomaly celé veky, na prvý pohľad by ste si nepomysleli, že takýto strom má niekoľko storočí,“ objasňuje.

Erik Baláž: Vysvetľuje, že najviac límb sa nachádza práve v pôvodnom tatranskom lese. Foto: MARTIN DLUGOŠ

Zaujímavostí ohľadom tohto zvláštneho stromu je viac. „Samozrejme, že najjednoduchšou cestou sa zdá spočítať všetky letokruhy. Ibaže potom som si všimol, že všetky najstaršie stromy sú vnútri duté. Limba totiž rastie a vnútri jej práchnivie kmeň - vyhníva zvnútra, ale znova sa živí aj vlastným práchnom, pričom vonkajšia vrstva ju drží ako pevná obruč. Vlastne sa živí sama sebou, recykluje samu seba. Klasické počítanie letokruhov je teda nemožné.“

Strom vo vysokohorských podmienkach dosiahne výšku maximálne dvadsať metrov, no hoci potom už nerastie nahor, ďalej vyháňa nové konáre, ktoré postupne hrubnú a mocnejú. Teoreticky by takto mohol rásť donekonečna. A podľa najnovších zistení ide naozaj o závratný vek, aký môže dosiahnuť. „Jeden konár som poslal na rozbor do Zvolena a tam stanovili jeho vek približne na 700 rokov,“ prezrádza Erik. „Pritom to bol len jediný konár, zďaleka nie kmeň stromu. V Múzeu TANAP-u v Tatranskej Lomnici majú aktuálne vystavený kmeň limby, na ktorom narátali 847 letokruhov. A to je pritom pomerne mladá limba, má oveľa tenší kmeň ako staré limby, ktoré rastú v tatranských pralesoch, tie majú priemer až jeden a pol metra. Tá v múzeu ešte ani nezačala zvnútra hniť.“

Hodnoty Tatier: Sú v autentickej prírode, nie v zjazdovkách či vo vyťaženom dreve. Foto: MARTIN DLUGOŠ

Pre bútľavé kmene zlyháva aj dendrochronológia, ktorá sa zaoberá počítaním veku dreva. Tretím nepriamym dôkazom je kôra stromu. „Tá má vrstvy podobne ako drevo. Z mŕtveho stromu som dal kúsok kôry na rozbor a vyšli takisto stáročia. Ibaže kôra, na rozdiel od dreva, sa postupne odlupuje, čiže chýbajú mnohé vrstvy. A tá, čo pokrýva strom, je mladšia kôra, nie z obdobia, keď strom začal skutočne rásť.“ K vysokým číslam sa dá dospieť aj jednoduchou matematikou. Pri strome s jedenapolmetrovým kmeňom ide o polomer 75 centimetrov, z ktorého sa rátajú jednotlivé letokruhy.

Limba pri svojom pomalom raste má priemerne tri letokruhy na jedinom milimetri. Výsledok je viac než dvetisíc rokov. To značí, že „mladé“ limby tu rastú od Jánošíkových čias, stredné stromy začali rásť v období Veľkej Moravy a najstaršie tu asi žijú od čias, keď naši predkovia ešte sídlili kdesi na východe a na dnešnom území Slovenska zvádzali boje barbari s Rimanmi pod vedením Marca Aurelia. Napríklad známa sedemstoročná Lipa kráľa Mateja v Bojniciach pôsobí pri tatranských limbách ako nedospelá mladica. Hoci pri špecifickom strome zatiaľ zlyhávajú klasické metódy, exaktné vedy raz vari prinesú presnejšie čísla. „Stále opakujem, že neviem, koľko majú rokov. Zatiaľ to nikto nevie. Ale viem, že to musí byť skutočne veľmi veľa,“ dodáva Erik.

Najstarší limbový les sa nachádza na svahoch Kôprovej a Tichej doliny, ktoré nie sú turisticky prístupné. Najstaršie stromy rastú v strmom a iba ťažko prístupnom teréne, niektoré limby sa doslova šplhajú po bralách s minimom pôdy, aj to málo výdatnej, šľahané vetrom a drsnou klímou Tatier. Limbám však evidentne toto prostredie vyhovuje. Takéto stromy sa mohli zachovať práve tam, kam sa bežne nedostali ľudia ani v minulosti, nerúbali pôvodný les ani nevysádzali smrekové monokultúry. Práve tu v bezzásahovej zóne sa nachádza aj pôvodný tatranský les - pralesov je totiž v našom najvýznamnejšom národnom parku pramálo.

Letokruhy: Limba rastie veľmi pomaly a jej vek je veľmi vysoký. Foto: MARTIN DLUGOŠ

Mnohé limby tu vyrastajú aj na spadnutých kmeňoch stromov, ktoré odumreli pred vyše troma storočiami a takisto sú nevyhnutné pre kolobeh života v lese. Dlhé státisíce rokov, dávno pred príchodom človeka, tu spoločne existujú limby, medvede, kalamity aj lykožrút. Jedinečnú prírodu narušil až človek, ktorý prišiel neskoro po nich. Hoci Tatry vnímame ako symbol Slovenska, útoky na ne sa zjavujú pravidelne a paradoxne aj v tomto najvyššom, piatom stupni ochrany, kde ľudia chceli pod zámienkou „záchrany lesa“ znova naštartovať motorové píly.

Katastrofické scenáre sa však nenaplnili a les aj po kalamite žije ďalej. „Podľa prognóz mal lykožrút zožrať aj tento tatranský prales,“ podotýka Erik. „Ale, ako vidíte, nezožral. Prirodzený zmiešaný les je omnoho odolnejší a lykožrút ho nemôže napadnúť celý. Hovorím ľuďom, že keby bol v celých Tatrách takýto prirodzený les ako tu, vyzerali by po vetrovej kalamite presne takto. Teda zelené a takmer bez zmeny. Je to prírodný raj, ktorý sa stále riadi zákonmi prírody a nie človeka.“ Aj príbeh našich dlhovekých límb ukazuje, že autentická príroda si najlepšie poradí sama a od človeka potrebuje najmä jediné - aby nerobil nič.

Limby nefascinujú iba milovníkov prírody, ale aj naše medvede. Väčšina verejnosti si medvede spája najmä s televíznymi správami - ibaže kontajnerových medveďov je približne jedno percento. Z tisíc medveďov - ak ich nezastrelia poľovníci - žije zvyšných 990 svoj klasický medvedí život vo voľnej prírode, na jeseň sa vykŕmi v lesoch a uloží sa na zimný spánok. A jedným z dôležitých a pre medvede veľmi chutných pokrmov sú práve limbové semienka. Zo šišky dokážu umne strhnúť lupene a vyhryzú olejnaté semená, nesprávne nazývané limbové oriešky.

Pri našej potulke za najstaršími slovenskými limbami sme našli niekoľko miest, kde sa takto kŕmili medvede. Náruživosť medveďov je taká veľká, že rady sa vyšplhajú za šuškami aj do korún stromov - a to nielen mláďatá, ale aj dospelé medvede. Vzácne zábery medveďov na takejto hodovačke sa podarili filmárovi Karolovi Kaliskému. Erik Baláž nám niektoré poskytol - a zvyšné sa zjavia aj v ich chystanom filme Nesmrteľný les, ktorý má mať premiéru o pol roka.

„Za posledných niekoľko tisícročí sa európska krajina zmenila viac, ako si dokážeme predstaviť - vysušili sme mokrade, zregulovali rieky, vyrúbali alebo premenili lesy, vyhubili veľké zvieratá,“ vysvetľuje tému nového filmu Erik. „A predsa existuje jeden les, ktorý sa takmer nemení. Jeho vládcami sú stáročné limby a ich večný sprievodca medveď. Život medveďov je tu tesne spojený so životom stromov a celého pralesa, ktorý im poskytol útočisko pred človekom a všetko, čo potrebujú.“

Utajený unikát. Stromy v Kôprovej doline pamätajú rímskych bojovníkov

Výber pre vás