Plus 7 dní

Tu sú pochovaní moji rodičia, cez vojnu boli v Mauthausene, tu môj strýko, ten bol v Dachau, a vedľa neho môj starý otec. Ten sa vojny nedožil, umrel skôr. Vedľa neho leží Jozef Brück. Nikdy sa neoženil, nemal nikoho, tak si sľúbili, že budú odpočívať spoločne, - rozpráva Tibor Haas.

Štyridsaťdva rokov robil vodiča sanitky a okrem toho je vedúci Chevra kadiša, posvätného bratstva, ktoré pripravuje mŕtveho na poslednú cestu. "Je to micva, slovo označujúce robiť dobro a nečakať za to odmenu. Odnepamäti to patrilo k našim zvykom, ale aj tie sa pomaly vytrácajú. Kedysi sa zišlo desať aj pätnásť ľudí, aby nebohého obriadili, dnes je problém, aby sme boli aspoň dvaja, lebo podľa tradícií to len jedna osoba robiť nesmie,“ vysvetľuje.

„Hoci ma volajú na pohreby od Bratislavy až takmer po Spiš a občas aj do Maďarska, ročne ich mávam tak tri-štyri. Prečo to robím? Robil to môj strýko i moja mama, robím to teda aj ja.“

Tibor Haas: Pripravuje mŕtvych na ich poslednú cestu tak, ako to robil jeho strýko i jeho mama. Foto: Norbert Grosz

Telo mŕtveho rituálne umyjú a zabalia do rubáša a do plachty a odnesú k vykopanému hrobu. V jame je truhla z neohobľovaného dreva bez jediného klinca, na jej spodku chýba jedna lata - aby telo bolo v priamom dotyku so zemou. Malo by sa tak stať do dvadsaťštyri hodín po smrti, ak do toho padne sviatok, pohreb je až po jeho skončení.

„Práve pre takéto rituálne pochovávanie si mnohí ľudia myslia, že Židia dávajú mŕtvych do zeme postojačky alebo posediačky. Tak sa im to zdalo, keď videli, ako ho držiac pod pazuchy a popod kolená kladú dole do rakvy,“ hovorí Martin Korčok z Múzea židovskej kultúry.

„A tak sa to na ortodoxných cintorínoch v Galante a v Bratislave robí doposiaľ,“ dodá Tibor Haas. Muž, ktorý telo nebohého uloží na posledný odpočinok. „Okrem mňa to robia ešte dve členky našej komunity, vtedy, ak sa pochováva žena.“

„Mŕtvy musí mať pod hlavou hrsť zeminy zo Svätej zeme. Patrí to k židovským zvyklostiam najmä v Európe. Počul som, že v Izraeli sa to dá kúpiť, a keď som sa tam pýtal, pozerali na mňa ako na zjavenie. Ale dá sa to vyriešiť. Stačí hrsť prachu z Negevskej púšte, hoci z Masady, čo je posvätné miesto,“ rozpráva.

Hier ruhet Herr Ervin Adler, 5626 - 5690 - hlása nápis na jednom náhrobnom kameni. Aj na susednom je nápis, ale iný: Hier ruht Herr Theodor Steiner, 13. 4. 1861 - 28. 1. 1927. Ten prvý odrátal čas podľa židovského kalendára a ten sa počíta od stvorenia sveta, ten druhý poznáte.

„Tradície. Niektoré majú aj výhody. Na židovskom cintoríne sa neplatí za hrobové miesto. Mŕtvemu patrí navždy. Nikdy nepochovávame dvoch nebohých do jedného hrobu a ak sa miesta minú, na staré náhrobky sa navezie zemina a do nej pochovávame ďalších. Ale platí aj to, že cudzia žena nesmie odpočívať vedľa cudzieho muža,“ dodá Tibor Haas a skôr, než z cintorína odídeme, zohne sa, odtrhne kus trávy a prehodí ju cez plece za chrbát. „To je za všetky hroby, ktoré človek navštíviť nemohol.“

„Na juh Slovenska sme sa dostali vďaka grófovi Pálffymu, ktorý Židom prichádzajúcim z Moravy umožnil, aby sa tu usadili. Predbehol tolerančné patenty Jozefa II. o pekných pár rokov, dovolil Židom, aby sa mohli sťahovať, kupovať nehnuteľnosti, povolil im vykonávať remeslá, aké dovtedy nesmeli.

Príklad? Krčmár. Židia boli krčmármi preto, lebo na rozdiel od kresťanov smeli vymeriavať alkohol a na rozdiel od kresťanov mohli požičiavať peniaze na úver. Ale zase len kresťanom, Židom nie. Preto sú aj naše najstaršie hroby zo začiatku osemnásteho storočia,“ rozpráva Tibor Kornfeld z Dunajskej Stredy.

„Cintorín zostal v pôvodnej podobe a dnes je tu okolo dva a pol tisíca náhrobných kameňov,“ dodáva Tibor Tóth, správca tohto cintorína. Pri hrobe Jehuda Asóda všetci stíchnu. Bol to rabín, ktorý žil v rokoch 1796 až 1866 a len nedávno, pri výročí, sa mu prišlo pokloniť osemdesiattri z jeho dvetisíc potomkov žijúcich v Spojených štátoch, Izraeli, Rakúsku a vo Veľkej Británii. Náhrobok je označený číslom jeden, najváženejší hrob na cintoríne.

Kameň je večný: Aj keď sa rozpadne na prach. Preto ho Židia kladú na hroby svojich blízkych. Foto: Norbert Grosz

V rohu cintorína je pamätník - na počesť tých, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch. Z mesta odviezli takmer tri tisícky ľudí a ak pred vojnou boli Židia v Dunajskej Strede v prevahe, dnes má židovská náboženská obec len šesťdesiat členov. „Pod pamätníkom sú pochované aj modlitebné knihy a mydlo z koncentráku. Mydlo, ktoré vyrábali z ľudských kostí,“ hovorí Tibor Kornfeld.

Veľa prezrádzajú aj hroby - Stern Mihály, 1912 - 2003 - a k tomu dôvetok: Na spomienku našich martýrov počas holokaustu. Stará mama, dcéra a vnučka, tri ženy, ktoré vlastný hrob nemajú. Kvety na hroboch by ste hľadali márne, ich náhradou sú kamene.

„Kameň je spomienka na cestu púšťou v dávnych časoch, keď telá nebohých zakrývali, aby ich nevyhrabala zver, a vraví sa, že kameň je večný, aj keď sa rozpadne na prach, vždy čosi z neho zostane,“ vysvetľuje Martin Korčok z Múzea židovskej kultúry. Dunajskostredský cintorín je však čímsi výnimočný - je najlepšie zmapovaný na celom Slovensku. Vďačí za to bratom Spiegelovcom z Izraela.

Žiar nad Hronom, Šibeničný vrch. Vraví sa, že tento vrch nazvali podľa šibeníc, čo kedysi stávali na jeho vrchu. Na jeho svahu je židovský cintorín, ktorý hľadáte ako ihlu v kope sena. Burina, kriaky a z nich sem-tam vytŕčajúce náhrobné kamene. Kto bola „Berta Zlattner, gest. am 10. Mai 1898 im 9 Lebersjahre“, sa už asi nedozvieme. Len to, že umrela deväťročná. Pokoj jej prachu. Friede Ihrer Asche.

Takýchto cintorínov je na Slovensku veľa, vlastne väčšina z asi sedemstopäťdesiatich. Nie že by nechcel, ale nemá sa o ne kto starať. Väčšina Židov sa nevrátila z koncentrákov, mnohí z tých, čo prišli, odišli v emigračných povojnových vlnách. Zostalo ich málo, cintorínov veľa.

Rovnako pôsobí aj cintorín v Kotešovej pri Žiline. Nebyť muža, ktorý býva blízko, hľadal by sa nám ešte ťažšie. „Samozrejme, že viem, kde je. Posledný, koho tam pochovali, bol Eduard Horn v päťdesiatych rokoch. Oženil sa s katolíčkou, mali päť detí, jeho syn bol môj spolužiak a kamarát,“ rozpráva, kým nás vedie k cintorínu.

„Aha, veď tu boli aj mramorové náhrobky a sú fuč,“ skonštatuje a poberie sa preč. Obraz skazy, smutný pohľad. Kto bola Gizela Stern, ktorá umrela v roku 1906 ako 27-ročná, je pochované v hrobe spolu s ňou.

Ale kto bol barón Leopold Popper, to sa patrí vedieť. Muž, ktorý založil bytčiansky pivovar a vraj veľký filantrop. No jeho majestátna hrobka v Hliníku nad Váhom sa rozpadáva, ťažké kamene na hrobe sú poodťahované, asi aby sa dalo ľahšie vliezť do hrobu a vykradnúť ho. „Pred pätnástimi či dvadsiatimi rokmi na hrobku nastriekali hákové kríže,“ povie Pavel Frankl zo žilinskej židovskej komunity.

Ak o hrobke môžeme hovoriť ako o ruine, žilinský židovský cintorín je jej presný opak. Honosné čierne náhrobné kamene, iné než na juhu Slovenska. „Všetko závisí od viery, tie na juhu sú skôr ortodoxné, tie na severe neologické,“ vysvetľuje. A väčšina z tých žilinských je pomerne mladá, z minulého storočia.

„Najstarší z tunajších 1 644 náhrobných kameňov je z roku 1855. V Žiline totiž, hoci nebola banským mestom, platilo, že tu mohli žiť do roku 1848 iba dve židovské rodiny. Veľa ich však bolo v okolitých obciach,“ hovorí Pavel Frankl. V roku 1938 malo mesto tritisíc Židov, sedemnásť percent obyvateľstva, dnes je tu 2 642 mien tých, ktorí zahynuli počas holokaustu. Ich mená sa radia do šíkov i na pamätníku pri vchode do cintorína.

„Odhalili ho v roku 1952, keď bolo ďalšie, komunistické, ťaženie proti Židom. Zaujímavé je, že na pozvánke na jeho odhalenie sa ani raz neobjavilo slovo Žid,“ dodáva Pavel Frankl.

„Vyviezli sme sedem kamiónov raždia a minuli 140 litrov benzínu, kým sme sobranecký židovský cintorín ukradli prírode,“ hovorí Ján Semka. „Pracovali sme na tom piati v rámci aktivačných prác celé minulé leto.“ Milder Hanna, Milder Samuel, Rosner Jozsefné akoby vystúpili z večnosti. „Ich dom v Sobranciach ešte stojí,“ dodá.

Kráčame ďalej - Sani Kronovitz, zomrel v roku 1902 vo veku 93 rokov, Hermann Moskovics... „Je tu určite vyše tisícky mŕtvych a zaslúžia si, aby miesto ich posledného odpočinku nevyzeralo ako džungľa. Veď tento cintorín patrí k histórii mesta, preto som sa podujal, že s tým niečo urobím,“ rozpráva.

Ján Semka nie je židovského vierovyznania, jednoducho mu na tom záleží. „Je to lokálny dejepis a práve Židia vybudovali najväčšiu časť Sobraniec,“ vraví.

Prírode ukradli i cintorín v Porúbke, kde je najstarší kameň z roku 1730. Malý priestor, veľa hrobov, jeden z tých, kde navŕšili zeminu. Ktovie, čo je pod náhrobkami. Ale jeden cintorín pri Sobranciach si príroda nedala. Vo Vyšnej Rybnici, hneď pri rybníku, ktorý určite zhltol aj časť hrobov. Tie, čo zostali, sú dnes na súkromnom pozemku...

Najrozľahlejší na celom Slovensku je košický židovský cintorín. Aj keď s tým náš sprievodca Peter Schwarz nesúhlasí, ostatní vraveli, že Židov na naše východné hranice tlačili ruské pogromy. Usadili sa v rakúskouhorskej monarchii. Ale ani tu ich nič dobré nečakalo.

„Pred druhou svetovou vojnou bola štvrtina obyvateľov mesta židovského vierovyznania, po vojne sa ich domov vrátili iba dve či tri tisícky a dnes žije v Košiciach, odhadujem, päťsto či šesťsto ľudí židovského pôvodu,“ vysvetľuje, kým prechádzame z neologickej časti cintorína do ortodoxnej.

Na kopčeku vzadu sú pochovaní rabíni, v ich hrobkách nájdete aj papieriky so želaniami. Ďalšia tradícia, ale... „V ortodoxnej časti pochovávame tak raz za dva-tri roky, ale v neologickej mávame dvadsať aj tridsať pohrebov ročne. Ak to takto pôjde ďalej, za desať rokov nám celá obec vymrie,“ dodáva Peter Schwarz.

Tak, ako zanikla židovská náboženská obec v Michalovciach. Zostali po nej len vrecia s modlitebnými knižkami na košickom cintoríne. Vrecia svätých kníh, ktoré podľa tradícií musia skončiť v zemi. Otvárame jednu a hľadáme meno majiteľa. Podľa tradícií mala byť podpísaná. Aj je, ale to meno sa už prečítať nedá. Dozviete sa iba to, že majiteľ žil v Michalovciach na Stalinovej ulici číslo 50. Tradície sa vytrácajú, paradoxy zostávajú.

Pred druhou svetovou vojnou žilo na Slovensku asi 135-tisíc ľudí židovského vierovyznania a bolo tu okolo 750 židovských cintorínov. Dnes na celom Slovensku žije približne dvetisíc Židov registrovaných v náboženských obciach a ďalších asi dvetisíc, ktorí v obciach nie sú, ale všetky cintoríny zostali,“ povedal Pavel Frank.

„Každý mesiac dostaneme list alebo mail s informáciou - pri našej dedine sme našli židovský cintorín… Ľudia nám to však nielen hlásia, ale mnohí sa o ne začnú aj starať a väčšinou nezištne. Jednoducho totiž nie je v našich silách, aby sme sa o všetky postarali. Niekde sa na drobnú údržbu skladajú pozostalí, inde platíme kosenie my, ale začali padať obvodové múry cintorínov, a to nám odčerpáva ešte viac peňazí,“ hovorí Martin Kornfeld, tajomník Ústredného zväzu židovských náboženských obcí.

Otázne je, čo je lepšie - nechať prírodu, aby vyhrala, alebo cintorín znova vyčistiť? Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že odpoveď je ľahká, niekedy je práve opätovné vyčistenie cintorína nová šanca pre vandalov.

O väčšinu židovských cintorínov sa už nemá kto starať

Výber pre vás