Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Písali sme o nich len nedávno. O dvoch mníškach v dôchodkovom veku a susede, ktoré sa rozhodli vytvoriť ukrajinským matkám s deťmi slušné miesto na život. Ešte v čase, keď štátni úradníci netušili, čo si s tým prívalom z krajiny skúšanej vojnou počať. Dali dohromady ľudí dobrej vôle, ktorí opustený banskobystrický kláštor Kongregácie sestier Najsvätejšieho spasiteľa premenili na nadštandardné útočisko. Čo bolo treba, opravili, vymaľovali steny, vyumývali okná, izby v dvoch poschodových budovách vybavili nábytkom. Keď dorazili prvé Ukrajinky, obstarali im psychologickú pomoc, tlmočníkov a od rána do noci im boli k dispozícii. Dohadovali termíny u lekárov, zháňali lieky, zabezpečovali celodennú stravu, pomáhali na úradoch i s hľadaním zamestnania. Nové obyvateľky vtedy prekypovali vďačnosťou a viaceré sa samy angažovali pri domácich prácach, aby všetko fungovalo. <a href="https://plus7dni.pluska.sk/domov/same-cudzej-krajine-radi-raz-vratili-domov-ale-nevedia-este-nejaky-maju" target="_blank" rel="noopener">(viac tu)</a> Počas dvoch dní, ktoré sme tam strávili, sme nepočuli jedinú výhradu. Preto nás šokoval rozsiahly <a href="https://dennikn.sk/2953323/psychicke-nasilie-a-nezakonne-vymahanie-poplatkov-dom-pre-ukrajinskych-migrantov-ukazuje-odvratenu-tvar-systemu-pomoci/" target="_blank" rel="noopener">článok v Denníku N</a>, ktorý hovoril o psychickom násilí, týraní detí, šikanovaní a podozreniach z trestnej činnosti.

Viktória, ako sťažovateľku Svitlanu v&nbsp;denníku pomenovali, redaktorke farbisto vyrozprávala pomery v&nbsp;dome migrantov. Ako tam vládne strach, ako ich sedemdesiatročná sestra Bernadetta, žena, ktorá bola nedávno ocenená za desiatky rokov charitatívnej činnosti, ponižovala, ako im koordinátorka zariadenia Michaela Tettingerová nedovolila&nbsp; variť v kuchyni, kričala na nich, vyčítala im nevďačnosť a nespokojné posielala na Ukrajinu. Poslednou kvapkou bola takzvaná dohoda o dobrovoľnom príspevku na dodatočné náklady kongregácie, podľa ktorej mali odídenkyne platiť každý mesiac sto eur za dospelú osobu a päťdesiat za dieťa. Okrem spornej dobrovoľnosti totiž nebola ani právne v poriadku. V poriadku však podľa pracovníčok domu migrantov nebol ani jednostranne ladený článok, plný poloprávd. Napríklad ako sestra Bernadetta prinútila 15-ročného chlapca, aby s ďalším tínedžerom rúbali drevo. Samotné Ukrajinky hovoria, že v skutočnosti šlo o strihanie odrezkov konárov do nádoby na bioodpad a chlapci sa podujali starej žene pomôcť.

Udalosti nabrali spád, keď sa do veci vložila dobrovoľníčka spolupracujúca s mimovládnou organizáciou Liga za duševné zdravie Andrea Horváthová. Tá iniciovala medializáciu a v konečnom dôsledku i pranierovanie pracovníčok zariadenia, ktoré bolo považované za jedno z najlepších v širokom okolí. (Stanovisko riaditeľa Ligy za duševné zdravie si môžete prečítať <a href="https://plus7dni.pluska.sk/domov/verejny-lync-co-naozaj-dialo-murmi-domu-migrantov-banskej-bystrici/3" target="_blank" rel="noopener">TU</a>, alebo na konci článku)

Pri našej druhej návšteve pôsobí dom migrantov mĺkvo a&nbsp;prázdno. Ukrajinky sú v práci alebo odpočívajú po zmene vo fabrike, trochu života do kláštorných budov vnáša len bielizeň vejúca vo vetre hore na terase. Idylka netrvá dlho. Ticho pretne krik štvorice detí, ktoré sa okolo nás preženú s atrapami pištolí a samopalov. „Týždne sme dávali do poriadku chlapca, ktorý nekomunikoval, pomočoval sa a kreslil obrázky horiacich domov či padajúcich bômb. Ďalší, ktorí videli hrôzy vojny, sa budili zo sna, odmietali jedlo. A teraz im matky nakúpia tieto... haraburdy?“ krúti hlavou psychologička Eleonóra Kúdelková, ktorá sa napriek ôsmim krížikom fyzicky podieľala na obnove kláštora a potom sa zamerala na zranené duše jeho nových obyvateľov. Jej kolegyňa Viera Sobotová dodáva, že pre zlepšenie psychického stavu týchto detí je dôležité, aby sa nevracali k vojnovým traumám ani formou hier. No tieto rady ich matky nechcú počuť. Podľa koordinátorky Michaely Tettingerovej ignorujú aj žiadosti, aby na svoje ratolesti dávali pozor a keď treba, zmravnili ich.

„Áno, došlo ku konfliktom a padli aj ostrejšie slová. Ale to sa deje vo všetkých podobných zariadeniach,“ povie nám Michaela, ktorá tu prvé mesiace pracovala len ako dobrovoľníčka. „Nikto nám nedal návod, ako správne postupovať, riešiť vypäté situácie, tlmiť emócie. My sme sa snažili v prvom rade pomáhať tým, ktorí to potrebovali.“

Prvé spory sa objavili po pár týždňoch. Medzi odídenkami. Hádali sa, strkali, došlo k bitke i zraneniu, keď jedna z obyvateliek hodila po druhej železnú stoličku. Aby sa vec urovnala, útočníčka začala chodiť na psychoterapiu a učila sa zvládať agresiu v sebe. „Zdalo sa, že všetko ide dobrým smerom, no vtedy prišla na scénu Svitlana, ktorá s faktmi narábala, ako jej to vyhovovalo. Najprv nám tvrdila, že je vdova a má štyroch synov na vojne, neskôr sa preriekla, že je dvakrát rozvedená a na Ukrajine má dcéru.“ Koordinátorka tvrdí, že sa od začiatku sťažovala na všetko, odmietala sa zapojiť do denných činností, už po krátkom čase v novej práci hľadala spôsob, ako by mohla zažalovať svojho zamestnávateľa. „Raz si odo mňa požičala peniaze, aby mohla odcestovať na Ukrajinu, no nevrátila ich. Vraj sme povinní jej pomáhať.“

Odídenkyne prišli z iného sociálneho prostredia, z krajiny, kde platia iné zákony. Michaela hovorí, že dlho nerešpektovali nočný pokoj a až po sťažnostiach susedov sa situácia znormalizovala. Nerozumeli ani, prečo majú mať potomkov pod dozorom, ani prečo by mali šetriť. „Bežne svietili celú noc, nechávali za­pnuté žehličky a tri zhoreli, zničili tri varné kanvice, ich ratolesti roztrhali kreslá, rozbili plot,“ vyratúva s tým, že deti boli z ich pohľadu nedotknuteľné a podľa toho sa správali. Neraz zostávali samy celé noci, keď matky boli v práci alebo na diskotékach. A boli aj príčinou konfliktu medzi Bernadettou a Ukrajinkami. „Bývam vedľa a v jeden večer som počula z kláštora krik. Utekala som zistiť, čo sa deje. Niekoľko žien verbálne útočilo na tú starú ženu a bála som sa, že ju zhodia zo schodov. Vtedy som už kričala aj ja.“ Čo sa stalo? Bernadetta chcela požiadať jednu z ubytovaných, aby jej pomohla vyniesť smetiaky na ulicu. Pri vstupe do izby sa potkla o hračky rozhádzané po zemi a jednu v zlosti odkopla. Na to sa ženy na ňu vyrútili, že ničí ich majetok. „Hulákali na ňu pre lacnú plastovú pištoľ! Vtedy som im povedala, že ak tu chcú robiť vojnu, môžu sa vrátiť na Ukrajinu. Aj my sa musíme brániť. Veď sestra po tomto incidente strávila týždeň na lôžku. Život zasvätila pomoci iným a toto má byť poďakovanie?“

Ďalší problém nastal, keď sa päťčlenná família nakazila kovidom. „Umiestnili sme ich na izolačnú izbu, ale aj tak sa tu voľne pohybovali bez rúšok a infikovali ďalších. Keď som sa obrátila na úrad verejného zdravotníctva, povedali mi, že môžeme apelovať len na ich osobnú zodpovednosť. Dodnes sa ani jedna nedala testovať. „Keďže z tej rodiny traja dospelí pracujú, navrhla som im, že by mali rozmýšľať o vlastnom bývaní, kde sa netreba podriaďovať pravidlám. Lenže oni si príjmy odkladali na auto, a prenájom by im narušil plány. Tak sa pridali k Svitlane a pomaly vznikala akási skupina odporu.“

Pracovníčky domu migrantov narážali na problémy, ktoré nevedeli riešiť. Michaela tvrdí, že niektoré ženy ju zámerne provokovali a keď vybuchla, nahrávali ju na telefóny. Odmietli podpísať ešte aj potvrdenie o prevzatí materiálnej pomoci, ktorú od nich vyžadovala charitatívna organizácia. Múr vzájomného nepochopenia rástol každý deň. „Boli sme na pokraji síl. Preto sme popri dobrovoľných psychoterapiách začali organizovať mediátorské sedenia so psychológom, na ktorých sme sa zúčastňovali aj my. Aby sme našli spoločnú reč, vysvetlili si rozdiely a zaviedli pravidlá, ktoré budú vyhovovať všetkým. Žiaľ, mnohé ich ignorovali.“

Napätie vzrástlo ešte viac, keď sa do situácie vložila Andrea Horváthová a do kláštora sa pokúšala dostať intervenčný tím Ligy za duševné zdravie. Napriek tomu, že tam dlhodobo pôsobili tri psychologičky a&nbsp;Ukrajinkám nikto nebránil využiť iné služby mimo kláštora. „Vrchol bol, keď tvrdila našim klientkam, že peniaze z dobrovoľného príspevku idú na môj účet,“ hnevá sa Michaela. „Bola to lož, ale tým som sa pre ne stala triednym nepriateľom.“

Myslí si, že tam pramenili aj vieceré reakcie odídenkýň. "Zrazu mi začali vykať, hoci predtým sme si všetci tykali," hovorí. "Stalo sa, že keď jedna z ubytovaných prišla po nočnej, vyrútila sa na mňa, že prečo som jej neodložila večeru. Vraj môžem byť rada, že chodí ku psychologičke a učí sa zvládať emócie. Ine zas dokázali narobiť krik len preto, že nebola minerálka. Boli chvíle, keď sme naozaj mali strach."

Aj Eleonóra Kúdelková, ktorá poskytovala ubytovaným odbornú pomoc, si myslí, že ich niekto manipuluje. „Ľudia okolo kongregácie mesiace pracovali nezištne, až neskôr vznikol projekt, ktorý im umožnil poberať symbolickú mzdu,“ sumarizuje. „Odídenkyne dostávali všetko, čo potrebovali. Vrátane psychologickej podpory, ktorú si pochvaľovali. Niektoré priznávali nahromadenú agresivitu, ktorú si priniesli z domova, a spoločne sme hľadali cestu, ako sa s ňou vyrovnať. Škoda, že vonkajšími vplyvmi sa situácia v komunite narušila a&nbsp;klienti začali vnímať pomoc ako našu povinnosť. Upozornenia, aby deti nenechávali bez dozoru, sa v ich slovníku zmenili na šikanovanie či psychické týranie. Je len prirodzené, že v kritických situáciách padnú ostrejšie slová, ktoré potom niektorí dokážu zneužiť. Tými manipulovala aj novinárka denníka, ktorý mediálny lynč rozpútal. Bez toho, aby sa vôbec namáhala prísť sem a informácie si overiť.“

Keď zasadneme okolo stola vo veľkej jedálni, atmosféra je celkom iná, než na akú sa pamätáme. Ženy sa odmietajú fotiť, niektoré neprezradia ani krstné meno. Vraj si nejaké máme vymyslieť. Je zrejmé, že osadenstvo je rozdelené na dva tábory s odlišným pohľadom na tunajšie pomery. Slova sa ujme Alina, ktorú už poznáme z kauzy železná stolička. Bitku bagatelizuje natoľko, že vyvolá všeobecné pobavenie, po chvíli však zvážnie. Prekáža jej, keď sestra Bernadetta kričí na jej dieťa, hrozí mu políciou a detským domovom. V&nbsp;telefóne nám ukáže video, kde jej syn preto plače. „Takto by sa s&nbsp;malými nemali baviť, ak je niečo zlé, majú to povedať matke,“ hovorí. Ženy spomenú aj incident, pri ktorom vraj mníška hodila atrapu zbrane o zem a dupala po nej. Nevedia pochopiť, čo je zlé na tom, že sa deti hrajú na vojakov, a&nbsp;tvrdia, že sa prístup pracovníčok zariadenia zmenil. Sú náladové, kričia, posielajú ich preč. Pri otázke na psychický nátlak reagujú: „Keď nám stále hovoria, čo môžeme, čo nemôžeme, že tu nemáme práva a musíme robiť, čo nám povedia, ako to nazvete?“ Vadí im aj dobrovoľný príspevok. Pýtajú sa, čo je na ňom dobrovoľné, keď im stanovili termín, kedy musia zaplatiť. Dodávajú, že aj osemsto euro, čo si niektoré zarobia je málo na to, aby všetko pokryli. „A prečo vlastne máme platiť?“ zaznie z druhej strany stola. „Ubytovanie nám hradí štát, jedlo cirkev, materiálnu pomoc vozia humanitárne organizácie, psychologické sedenia robia dobrovoľníci zadarmo. Je jedno, koľko zarobím, sú to moje peniaze a mám ich kde minúť. Musím obliekať deti, niečo posielať mamičke na Ukrajinu.“

Napriek výhradám i chybe v dohode sedem z nich príspevok za seba a deti kongregácii poslalo. "Aj tak nám od budúceho mesiaca nepredĺžia zmluvu a budeme musieť odísť," hnevá sa Alina. "Nechápem prečo. Za to, že sme sa zastali našich detí?"

Debata je striedavo oblačná, no nakoniec sa mnohé zhodnú, že sú kongregácii za pomoc vďačné. Pripúšťajú, že väčšina vecí tu bola dobrých, no mal by sa zmeniť prístup vedenia. "Keď je niekto koordinátorom takéhoto zariadenia, mal by konflikty vedieť riešiť pokojnou cestou. A nie ich ešte zhoršiť," skonštatujú.&nbsp;

Paradoxne, aj tie nespokojné dúfajú, že kongregácia zmení postoj a predsa budú môcť v dome migrantov zostať. Zvykli si a tvrdia, že po minulých nezhodách sú už ako jedna rodina.

Jeho členky nedávno samy iniciovali nakrútenie videa, kde koordinátorku a sestry podporili. „My o psychologickom násilí nevieme nič,“ hovorí nám Ľudmila. „Nedeje sa nám ani našim deťom. Žiadny som nevidela ani u iných. Jediné, čo môžem povedať, je - ďakujem.“ Matky popierajú krik zo strany vedenia a tvrdia, že všetko fungovalo. Mali strechu nad hlavou, teplú vodu, deti dostávali sladkosti, ovocie, mali oslavu dňa detí, tábor, chodili na výlety, do divadla. Bernadetta vraj bola na ich ratolesti láskavá, neraz im dávala darčeky. Oľga, ktorej dcéra trpí kardiologickým ochorením, spomína, ako jej Michaela vybavovala termíny vyšetrení, sama vozila jej malú do nemocnice, zháňala lieky.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/verejny-lync-co-naozaj-dialo-murmi-domu-migrantov-banskej-bystrici/2" target="_blank" rel="noopener">VIAC FOTO V GALÉRII</a>

Do rozhovoru sa zapojí takmer osemdesiatročná Alexandra. „Neviem o tom, že by niekomu ublížili. A Bernadetta? S tou sme kamarátky. Vie byť milá i rázna. Samozrejme, keď malí vrieskajú, musí zvýšiť hlas, aby ju počuli.“

Kde sa teda rodia konflikty? „Vojna všetko zmenila,“ vysvetľujú. „Na Ukrajine sme mali svoj život, svoje veci, domy, kde sme boli panie. Tu sme hostia. Ocitli sme sa na jednom mieste pohromade, každá s vlastnými problémami. Nie je to ľahké.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/domov/verejny-lync-co-naozaj-dialo-murmi-domu-migrantov-banskej-bystrici/2">Pokračovanie na ďalšej strane ►►►</a>

Z jednostrannej medializácie bola zaskočená i sociálna pracovníčka, ktorá má skúsenosti z podobných inštitúcií aj v zahraničí. S migrantmi pracuje dve desaťročia a podmienky v kláštore dobre poznala, pravidelne ho navštevovala. Meno z osobných dôvodov odmietla zverejniť. „V&nbsp;porovnaní s inými zariadeniami poskytujú u spasiteliek migrantkám nadštandardné služby,“ reaguje na naše otázky. „Stretávala som tam dobrovoľníkov, pripravovali im rôzne aktivity, zorganizovali sedemdňový detský tábor, oslavy. V tom čase im štát neposkytoval žiadne príspevky a všetko hradili z&nbsp;prostriedkov cirkvi či sponzorov. Pozoruhodné bolo, že všetky ženy, ktoré mohli, sa rýchlo zamestnali, čo nie je inde obvyklé.“

Ku konfliktom dochádzalo všade, kde pôsobila, no málokedy medzi migrantmi a personálom. „Vždy záležalo na tom, ako boli nastavené pravidlá a&nbsp;aké boli dôsledky ich nerešpektovania,“ vysvetľuje. Spomína si na pôsobenie v rakúskom Útvare policajného zaistenia pre problémových žiadateľov o azyl. V Alpách, ďaleko od civilizácie. Hoci sa stávalo, že tam so stovkou mužov zostávala sama s kuchárom, nikdy sa nič nestalo. Všetci totiž vedeli, že ak prekročia hranice, mohli by ich deportovať do krajiny pôvodu.

Iná situácia bola v dome pre migrantky v Innsbrucku. Klientky, ktoré mali v domovskej krajine vyššie postavenie, robili v Rakúsku podradné práce. „Keď sa unavené vracali zo šichty a videli, že ja sedím za písacím stolom, priam ma nenávideli. Hoci som za tým stolom vybavovala pomoc pre nich.“

Tam kde pracovala však migranti pravidlá dodržiavali. Aj keď na ne mnohí neboli zvyknutí. Dokonca sa naučili triediť odpad a robili to poctivo, lebo jednoducho museli. Niekedy sa kontrolovali navzájom, aby neohrozili možnosť pobytu v útočisku.&nbsp;

Zo skúseností vie, že ak je sociálny pracovník dlhodobo v prostredí, v ktorom zažíva situácie ľudovo povedané „za dobrotu, na žobrotu“, musí sa starať o svoju psychohygienu. Aby si negatívne reakcie nebral osobne, zachoval si odstup a naďalej dokázal pomáhať nezištne.&nbsp; Tiež upozorňuje, že migranti v tomto vzťahu ťahajú za kratší koniec a ľudia, ktorí im pomáhajú, akoby nad nimi v istom zmysle získali moc. Preto je potrebná opatrnosť v prístupe a komunikácii s nimi, aby sa necítili menejcenný.&nbsp;

Vo všeobecnosti nepokladá za šťastné, ak mimovládne organizácie zasahujú do chodu týchto zariadení, keď nepoznajú situáciu „zvnútra“ a mnohé informácie majú sprostredkované. V súvislosti s domom migrantov je presvedčená, že spasiteľky treba skôr oceniť za nasadenie a pomoc. „Nemuseli poskytnúť svoje priestory, nemuseli sa starať. Kritizovať ich v období všeobecnej improvizácie sa mi zdá neľudské. Teraz, keď sú všetci unavení a zdroje sa takmer minuli, na takéto boje nie je vhodný čas.“

Nesprávne formulovaná dohoda o dobrovoľnom finančnom príspevku, v ktorej sa spomína aj ubytovanie a energie, narobila veľa škody. Kongregácia totiž na tieto položky poberá príspevky od štátu (osem eur na dospelého a štyri na dieťa denne), preto v dokumente nemali byť uvedené. Zákon však možnosť príspevkov za iné služby nevylučuje. Veď len suma za stravu prevyšuje to, čo sestry žiadali. Navyše, podľa našich indormácií, odídenkyniam bolo už po príchode oznámené, že úplne zadarmo budú mať len prvých šesťdesiat dní. Preto je prisilné hovoriť o obohacovaní či zneužívaní štátneho príspevku. Napriek tomu, že sa vecou zaoberá ministerstvo vnútra, a ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny nám potvrdilo, že podozrenie z nelegálnej činnosti posunulo orgánom činným v trestnom konaní.&nbsp;

Viceprimátor Banskej Bystrice Milan Lichý nám hovorí, že dostali len anonymný podnet vo veci vyberania dobrovoľných príspevkov, iné oficiálne podnety na území Banskej Bystrice nezaznamenali. „Na dom migrantov boli skôr pozitívne ohlasy a patrí k najlepším zariadeniam tohto typu,“ pokračuje. „Dokázali si všetko zabezpečiť sami. Diecézna charita dodala obedy, usporiadali zbierku, prispeli sponzori z Rakúska i Nemecka.“

Zástupcovia mesta boli niekoľkokrát v dome migrantov, aby sa oboznámili so situáciou, a viceprimátor si myslí, že došlo k vzájomnému nepochopeniu. Niektoré Ukrajinky nadobudli presvedčenie, že všetky náklady hradí štát. „Redaktorka Denníka N sa na problematiku dívala viac z pohľadu slabších a zastala sa ich. Lenže unavení sú už nielen tí, čo pomoc prijímajú, ale aj tí, čo ju poskytujú. Možno je na mieste pripomenúť, že odídenkyne nie sú v hoteli, ale v kláštore, kde platia reguly, ktoré by mali rešpektovať. V oblasti pomoci systém stále nie je komplexný. Skôr či neskôr príde čas, keď štát prestane bývanie dotovať a už dnes vnímame, že je čoraz menej ľudí ochotných nezištne pomáhať.“

Ako uzatvára, po stretnutí s predstaviteľmi kongregácie bola problematická zmluva zrušená, no môže sa uzavrieť nová. „Požadovanie príspevkov má byť korektne odkomunikované a legislatívne v poriadku. Následne je na každom odídencovi, či podmienky bude akceptovať. Myslím, že by v rámci svojich možností mali prispievať tak, aby sa ubytovatelia nedostávali do straty. Treba si veci vysvetliť a porozumieť si. Stále sa učíme, ako pomáhať a nezraňovať sa pri tom navzájom.“&nbsp;

Nechceme a ani nemôžeme v tomto citlivom prípade robiť sudcov. Je zrejmé, že k nepochopeniu a chybám došlo na oboch stranách. Nahrávky, ktoré nám poskytla Liga zachytávajú kritické momenty, no nevieme, čo im predchádzalo a aj značná časť Ukrajiniek v kláštore popiera, že by to bol štandartdný model správania sa vedenia zariadenia. "Malé problémy sa nafúkli do extrémnych rozmerov. Mali sa riešiť v rámci komunity a nie cez médiá," povedali nám.&nbsp;

Faktom je, že vzťahy v dome migrantov sa vážne narušili a len tak zlepiť nepôjdu. Po vypätých situáciách vedenie zariadenia do budovy s odídenkyňami prakticky nechodí, ak niečo treba dohodnúť, stretnú sa na dvore. Kongregácia zmluvy o dobrovoľných príspevkoch zrušila a peniaze vracia. Pozastavila aj služby, na ktoré štát neprispieva, a od 1. septembra dvanástim osobám nepredĺžia ubytovanie. Piatim matkám a siedmim deťom. Podľa oficiálneho vyjadrenia dôvodom nie je ich neochota prispievať na chod zariadenia ale nedodržiavanie pravidiel ubytovania.&nbsp; Pravdepodobne im bude ponúknuté bývanie v štátnom zariadení na území Banskej Bystrice. V tejto chvíli je otázne, či a za akých podmienok budú sestry vynovený kláštor naďalej Ukrajinkám poskytovať.&nbsp;

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/domov/verejny-lync-co-naozaj-dialo-murmi-domu-migrantov-banskej-bystrici/3">Na ďalšej strane stanovisko riaditeľa Ligy za dušené zdravie ►►►</a>

Keďže sa Liga za duševné zdravie v prípade angažovala, oslovili sme jej riaditeľa Andreja Vršanského. Ten nám poslal zvukové záznamy niekoľkých konfliktných situácií a&nbsp;stanovisko: Nevieme posúdiť, do akej miery je prostredie (v dome migrantov) nezdravé a&nbsp;patologické, nevieme vyhodnotiť dôkazy a&nbsp;nemáme na to ani kompetenciu. V každom prípade, na základe práce nášho tímu vieme, že prostredie v zariadení nie je prospešné pre duševné zdravie. Netvrdíme, že motívy ľudí, ktorí sa o Ukrajinky starajú, neboli dobré, ale podľa nášho názoru prekročili hranicu, ktorú považujeme za akceptovateľnú.

Je zrejmé, že nikto, kto realizuje nútené psychologické sedenia aj s najlepším úmyslom, neprizná, že sú nútené. Ale to neznamená, že ľudia, ktorí na ne museli chodiť, k tomu prinútení neboli. Nemáme dôvod im neveriť. Tým, že tieto informácie poskytli, nič nezískali, iba stratili. Nevidíme, aký motív by ich v ich situácii mohol viesť ku klamstvu.

Stovky Ukrajincov, ktorým poskytujeme na Slovensku psychosociálnu podporu, nie sú vypočítaví ľudia zneužívajúci dobrotu lokálneho obyvateľstva. Iba sa snažia prežiť v ťažkej situácii a ktokoľvek im podsúva vypočítavosť, im priamo ubližuje. Stojíme preto na ich strane a&nbsp;je našou misiou chrániť ich práva. Ukrajinky s deťmi prakticky bez finančných zdrojov sú mimoriadne zraniteľné vo všetkých smeroch a boja sa riskovať, že stratia bývanie alebo im niekto z pozície moci bude odplácať, že si dovolili niečo povedať. Preto nebudú hovoriť o&nbsp;problémoch, aj keď ich pociťujú. (Ak predsa hovoria) je štatisticky málo pravdepodobné, že by fabulovali. Najmenej 9 z 10 nahlásených prípadov sa v praxi ukazuje ako odôvodnených.Hromadné ubytovacie zariadenia zo svojej podstaty nútia ubytovaných do agresivity a&nbsp;je to prirodzené vyústenie zažívanej traumy. Úlohou tých, ktorí sa o nich starajú, je zabezpečiť, aby s prvotným pocitom vďačnosti prechádzajúcim do viny za absenciu kontroly v&nbsp;živote a z toho rastúcej agresivity vedeli pracovať. Nie obviňovať ich z toho, za čo nemôžu. Lídri vytvárajú do veľkej miery povahu prostredia a je ich zodpovednosťou, aby bolo priaznivé pre duševné zdravie. To je podstata problému. K agresivite dochádza aj v iných hromadných zariadeniach a práve psychosociálna podpora týmto fenoménom predchádza.Nechceme znevažovať energiu, ktorú ktokoľvek venuje pomoci odídencom z Ukrajiny. Mnoho ľudí je však vyhorených, nezvládajú situáciu, pristupujú k riešeniam, ktoré sú principiálne nebezpečné, a v skutočnosti páchajú veľa škôd. To neznamená, že nerobia aj dobro, no fakt, že poskytujú pomoc, páchanie násilia neospravedlňuje.

Psychické násilie je téma, o ktorej sa málo hovorí a je málo viditeľná. Ľuďom, na ktorých je páchané, nikto neverí, násilníci majú neraz sympatie okolia. Tí, ktorým je ubližované, sú vnímaní ako nevďační príživníci, ktorí si za to môžu sami. Proti týmto tendenciám sa ostro vyhraňujeme. Preto plne stojíme za našimi tvrdeniami aj za postupom Andrey Horváthovej.

Verejný lynč: Čo sa naozaj dialo za múrmi domu migrantov v Banskej Bystrici?

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás