Plus 7 dní

Prežila monarchiu, dve vojny, hlinkovcov, nezlomil ju socializmus ani demokracia, ubránila sa množstvu záplav a dokonca do nej udrel blesk. Aj po tom všetkom však funguje bez problémov. V novembri uplynulo stopäť rokov, odkedy sa v obci Huncovce prvýkrát roztočili lopatky vodnej elektrárne Turbína.

Nebola síce prvá svojho druhu v okolí, no dnes je to najstaršia elektráreň na Slovensku fungujúca bez prestávky. Stále dodáva energiu do siete, a to v podobe, v akej ju vybudovali.

„Tu prekračujete hranicu času a priestoru,“ podotkne pri dverách storočnej vodnej elektrárne jej správca Roman Chlebovec. Interiéru a zariadenia Turbíny akoby sa čas ani nedotkol. Na kontrolnom paneli behajú ručičky v storočných budíkoch, pôvodné sú i staré páčky a tlačidlá, ktoré ovládajú poctivé stoveké stroje.

Generátory poháňané turbínami na okraji obce hučia bez prestávky už viac ako sto rokov. Iba s drobnými opravami. Prísnym pohľadom na to dohliada cisár František Jozef - z portrétu na stene. Bol to práve on, kto sa o vznik elektrárne nepriamo pričinil. Keď ju v roku 1910 spustili do prevádzky, monarchiu viedol viac ako šesťdesiat rokov.

„Cisár sa sem nikdy neprišiel pozrieť, no Sissi často chodila okolo. Zavraždený František Ferdinand d’Este chodil do Tatier veľmi rád,“ vyratúva správca.

Huncovská elektráreň je totiž hrdý výsledok priemyselnej vyspelosti našej predvojnovej monarchie. Firma Pohl a synovia z maďarského mesta Szombathely vyrobila turbíny, generátory pochádzajú z budapeštianskej manufaktúry GANZ a elektronika je prácou rakúskeho Siemensu.

Digitálne ciferníky na ovládacej doske sú však už nové. „Dnes musíme podľa predpisov kontrolovať asi päťdesiat veličín. To by staré a dnes už nepresné merače nedokázali,“ hovorí Chlebovec.

Elektráreň v Huncovciach nevznikla len tak. Tunajší podnikateľ Karl Wein v neďalekom Kežmarku vlastnil továreň na spracovanie ľanu, neskôr vyrábala aj hodváb.

Rozrastajúca sa manufaktúrna výroba si však pýtala nový energetický impulz. Karlovi brat poradil, aby stavil na vtedy ešte vzácnu elektrickú energiu. Progresívny nápad viedenského profesora techniky sa Karlovi Weinovi zapáčil a na začiatku 20. storočia investoval do stavby elektrárne.

„Ekologické zákony boli oveľa prísnejšie ako dnes. Pri výstavbe vodnej elektrárne museli brať ohľad aj na ryby, aby im nezahatali rieku,“ vysvetľuje. Cez Huncovce už vtedy tiekol triapolkilometrový kanál, rameno rieky Poprad. Vybudovali ho tristopäťdesiat rokov predtým, aby mlynárom pomáhal mlieť múku. Jeden mlyn Karl Wein odkúpil a na jeho mieste vybudoval elektráreň.

Sprvoti jedna, neskôr dve turbíny vyrobili oveľa viac elektriny, ako dokázala ľanová továreň „zjesť“. Luxusný produkt tak putoval sieťou do blízkeho Kežmarku, kde rozsvietil domovy zámožnejších mešťanov. Aj dnes by, podľa výpočtov, dokázala vyše storočná malá vodná elektráreň nasýtiť všetky žiarovky v Kežmarku. A tí šťastnejší mešťania by si mohli aj zapnúť rádio.

<a href="https://www.pluska.sk/plus-7-dni/relax/energia-zo-zrkadiel-americania-spustili-najvacsiu-solarnu-elektraren-svete.html">Energia zo zrkadiel: Američania spustili najväčšiu solárnu elektráreň na svete</a>

Aké je tajomstvo dlhovekosti elektrárne? Podľa Romana Chlebovca je to kombinácia šťastia i perfektnej práce majstrov spred sto rokov. „Také Francisove turbíny, to je špičková technológia,“ nadchýna sa a dodáva, že moderné elektrárenské rotory sa krútia na úrovni tisícok otáčok za minútu.

„To je obrovský nápor a ložiská to musí doslova rozniesť. Tieto zariadenia dosiahnu maximálne tristo otáčok. Môžem ich dokonca chytiť,“ berie vrchol generátora do ruky.

Každý z dvoch tamojších generátorov poháňajú turbíny dvojičky. Roztáča ich voda z betónovej nádrže, ktorá tiež pamätá monarchiu. A to napriek všetkým výhovorkám dnešných stavebníkov.

Skôr ako do pätnásťmetrového bazéna vyústi popradský kanál, pretečie záhradkárskou oblasťou. Neraz preto v ochrannom systéme elektrárne skončí všakovaký odpad. Na jeseň sa na mrežiach usadzuje mnoho lístia, ktoré musí správca odpratať.

„Nedávno mi chodili ruže, pomaly sa začne sezóna jabĺk. Poputujú do kompostu,“ hovorí. Drevom si v zime prikúri, hračky si poberú deti. Zo záhradkárskej oblasti do elektrárne pripláva kopa odpadu a - zdochlín. Plastové fľaše, kusy nábytku, ale aj psy, mačky, zajace, či dokonca divá zver.

„Väčšie kusy neprejdú cez česlá na vpusti do nádrže. Raz nám sem však doplávala krava v takom štádiu rozkladu, že sa cez väčšie mreže prepasírovala,“ spomína na „vklad“ jedného z miestnych. A dodáva, že elektráreň už zachytila aj ľudské telá.

Za sto rokov si na elektráreň brúsili zuby viacerí. Nacisti sa potrebovali zbaviť partizánov a ich vysielačov, ktoré takéto elektrárne napájali. „Nemci dostali príkaz demontovať ju a presunúť do Nemecka. Už mali rozobratý a naložený budič, no prioritou sa stal boj na fronte,“ vykladá správca.

Po vojne nastalo najtemnejšie obdobie pre podobné malé elektrárne i iné podniky - kolektivizácia. Brigády organizované komunistami chodili po republike budovať socializmus. Demontovaním. Huncovská elektráreň prežila, ani nevedno prečo. Ani ďalšie roky jej fungovania neboli ružové a na konci sedemdesiatych rokov minulého storočia plánovali jej pomalé odstavenie.

„Otec predtým pracoval na píle v Poprade. Keď vyhorela, dostal miesto správcu tejto elektrárne. No namiesto toho, aby ju pripravil na koniec, investoval do opravy,“ spomína na rok 1980, keď sa nový správca nasťahoval do budovy s celou rodinou.

Manželia Chlebovci a ich päť detí bývali v byte priamo nad strojovňou. Hluk generátorov sa z nej však šíri až do podkrovia. Ako tam mohli spať? „Zvykli sme si. Je to ustavičný, monotónny zvuk. Vyrušilo by ma skôr, keby sa zmenil. Vedel by som, že je čosi zle,“ tvrdí. Najhoršia pre hostí je vraj prvá noc.

Väčšiu starosť robila vtedy rodičom bezpečnosť ich detí. Najmä deväťročný Romanko bol dobrodruh, všade vyliezol a všetko túžil objaviť. „Boli radi, keď nás pred spánkom napočítali päť,“ rozpamätáva sa. V takej elektrárni hrozilo nebezpečenstvo na každom kroku.

Postupne sa láska otca k Turbíne preniesla aj na syna Romana. Najprv vypomáhal, od roku 1995 sa stal tiež správcom, spolu s otcom. Ten sa o necelých desať rokov mohol spokojne pobrať do dôchodku. Ani tam však nedal ruky od elektriky preč a chodieval opravovať menšie elektrárne v okolí.

Správca spomína, že otec vždy na prvom mieste dbal na bezpečnosť. Raz sa ho kontrolóri spýtali, čo bude robiť, ak ho trafí prúd. „Povedal, že vypne zariadenie, odíde z dosahu prúdu a skontroluje, či dýcha a či mu bije srdce. Čo iné by asi tak robil, keby ho koplo 22-tisíc voltov?“

<a href="https://www.pluska.sk/plus-7-dni/domov/elektrarne-malom-dunaji-nicenie-prirody-za-peniaze-z-eurofondov.html">Elektrárne na Malom Dunaji: Ničenie prírody za peniaze z eurofondov?</a>

Všetko podstatné o elektrárni sa dnešný správca naučil od otca. Ten oplýva takmer päťdesiatimi rokmi skúseností v energetike. Montoval ešte aj elektroinštaláciu na Lomnickom štíte.

S opravami pomáhal synovi, napríklad, keď počas letnej búrky trafil do elektrárne blesk a vyradil jeden z generátorov: „Bol som vtedy vedľa v kancelárii. Akoby ma vystrelilo, bežal som pozrieť, čo sa stalo,“ spomína.

Celú scénu má správca nahranú na bezpečnostnej kamere. Obrovský záblesk nasledoval menší požiar, ktorý dohorel s pomocou oslepeného a ohlušeného správcu.

Nebezpečné pre vodné elektrárne sú i povodne, ktoré sa u nás stávajú každoročným javom. Človek podľa Romana Chlebovca pretvoril krajinu, vyrúbal lesy a bez rozmyslenia staval domy v blízkosti vodných tokov. „Krajina sa vysušuje rýchlejšie, voda z kopcov steká do riek a tie sa rozvodňujú,“ hovorí.

Tak to bolo aj v roku 2010, keď pre obrovskú prietrž mračien takmer úplne zaplavilo Kežmarok. Vedúci vtedy sledoval stav vodnej hladiny Popradu z domova. Zodpovedal za prietok z elektrárne a keď videl, ako čísla nebezpečne stúpajú, musel utekať popustiť prúd. Preliata voda by mohla ohroziť nielen okolie, ale aj betónovú nádrž. To sa, našťastie, zatiaľ nestalo.

Turbína sa dožila zaradenia medzi kultúrno-technické pamiatky. Raritu vybudovali v časoch veľkých technologických objavov. V Európe sa vtedy udomácňovala Teslova technológia striedavého prúdu.

„Edisonov jednosmerný prúd prišiel zo Spojených štátov aj do Európy, no nemal šancu proti Teslovmu striedavému. Ten sa totiž dá ťahať na tisíce kilometrov,“ tvrdí správca. Napriek obrovskému objavu napokon Nikola Tesla zomrel nedocenený a zabudnutý.

Takých ako on je dnes podľa Romana Chlebovca ako šafranu. „Ľudia dnes už nechcú nič robiť so zanietením. Neviem si predstaviť, že by dnes niekto vyhĺbil niekoľkokilometrový derivačný kanál, aby vyrábal ekologickú elektrinu a neškodil prírode. Je to drahé. Všetci chcú peniaze pre seba dnes, zajtra už nič.“

Vodná elektráreň, ktorá si pamätá ešte cisárovnú Sisi, stále funguje

Výber pre vás