Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Boli časy, keď Československo produkovalo viac než stodvadsať miliónov párov obuvi ročne. Plnili sme nielen trhy bývalého Sovietskeho zväzu a krajín východného bloku, ale aj Nemecka, Rakúska, Škandinávie, Veľkej Británie či USA. Do našich mokasín sme obuli celú švédsku hokejovú reprezentáciu. Mestá ako Zlín, Partizánske či Bardejov boli pojmom, ktorý nezmazali ani desaťročia socialistického hospodárenia.

Až po Nežnej revolúcii sa nám tento priemysel začal rozsypávať ako domček z karát. Výrobné haly spustli, technológie sme rozpredali a namiesto tvorby kvalitných domácich produktov sme začali plniť zákazky medzinárodných gigantov. Dnes, keď je Obuv Partizánske minulosťou, zostalo na Slovensku len zopár obuvníckych mohykánov. V Bardejove. Aj tí však iba prežívajú a dúfajú v zázrak.

Nevzhľadná výšková budova riaditeľstva JAS-u Bardejov na okraji mesta pôsobí ako nemý smutný výkričník. Už roky slúži predovšetkým ako obrovský stojan na reklamné tabule. Za obitými, zhrdzavenými bránami do podniku nás víta opustená vrátnica, ešte ďalej zvyšky priemyselného parku, kde sídli niekoľko firiem a sklady.

„Tu všade boli niekedy rušné výrobné haly, tam bola závodná jedáleň, zdravotné stredisko, tam zase sauna,“ ukazuje nám areál bývalý pracovník obchodného oddelenia JAS-u Jozef Šalát. „Robilo tu zhruba päťtisíc obuvníkov, teraz ich je celkovo možno tristo.“ Okolo nás sledujeme staré i zrekonštruované budovy, pár robotníkov v montérkach, desiatky áut nekonzistentne odstavených na zdevastovanej ceste a chodníkoch. Klasický obraz skrachovaného závodu, akých máme na Slovensku viac, než je zdravé.

Bývalo to však iné. „Začínal som v podniku krátko pred revolúciou. Vtedy fungoval veľmi dobre,“ spomína Šalát. „Ani v časoch socializmu tu totiž výrazne neupustili od princípov organizácie a riadenia Tomáša Baťu. Myslím, že jeho podnikateľská genialita stále nebola prekonaná. Založil vlastné školy, vychoval svojich ľudí, rozbehol rozvojové programy, vytvoril dokonalý logistický systém, expandoval do celého sveta. Naše obuvnícke firmy dlho žali úrodu z jeho základov. Po osemdesiatom deviatom sa všetko začalo meniť, prišiel nový Obchodný zákonník, noví manažéri, politické nominácie, privatizácia...“

Niekdajší obchodník smutne spomína na časy, keď JAS vyrábal ročne desať miliónov párov obuvi a spolu so závodom v Snine zamestnával viac ako sedemtisíc ľudí. „Ešte po revolúcii istý čas všetko fungovalo. Mali sme moderné technológie, spolupracovali sme s firmami ako Adidas, Puma, dodávali topánky do Škandinávie, Nemecka, Rakúska, Anglicka.“ To je však minulosť. Bolo len otázkou času, keď podnik pocíti stratu odberateľov, neskúsenosť aj diletantstvo nového vedenia. Navyše do našich vôd vplávali západné a neskôr i ázijské žraloky.

Než sme sa stihli zorientovať a vôbec zistiť, ako funguje trhové hospodárstvo, bolo nesk

oro. O východné trhy sme aj vlastným pričinením prišli, preniknúť na západ bolo prakticky nemožné. „Odtrhli sme výrobu od obchodu a systém, ktorý fungoval, sa rozpadol.“ Chýbala profesionalita a svoju úlohu zohrala i naivita. „Čakali sme, že zo západu nám prídu pomôcť, oni však prišli hlavne za biznisom.“

Vtedy sa hovorilo, že voľný trh všetko vyrieši. Nevyriešil. Nastal chaos, v ktorom vznikali a zanikali nové firmy, neplatili sa objednávky, rozpredávali sa technológie. „Zo štátneho podniku vznikla zamestnanecká akciová spoločnosť, čo nebola zlá myšlienka, ale chýbali tu kontrolné mechanizmy zo strany štátu. Nikto sa nestaral, ako privatizér s nadobudnutým majetkom nakladá,“ vysvetľuje Šalát.

„Keby vtedy politici viac počúvali odborníkov, previazali výrobu s obchodom, nemuseli sme teraz všade nakupovať topánky z Číny, naše ženy a deti nemuseli mať zdeformované chodidlá. Je lepšie zraneniam predchádzať, ako ich potom dlho hojiť. Dnes žneme to, čo sa vtedy nezasialo. Trh nič nevyriešil, len nám poodchádzali mladí schopní ľudia.“

Cestou z priemyselného parku míňame bývalé strojárne. Tu nás náš sprievodca upozorňuje na ďalší aspekt, na ktorý sa nielen v Bardejove zabudlo. „V minulosti bol záujem, aby rodiny zostávali pokope. Keď sa postavila fabrika na obuv, kde dominovali hlavne ženy, pribudli aj strojárne, ktoré zas zamestnávali mužov. Malo to logiku. Ak chceme zdravú spoločnosť, rodiny, ktoré plodia deti, mali by sme im na to vytvárať podmienky.“

Obuvnícka firma Jozefa Šaláta je jedna z mála, ktoré dodnes ešte žijú. Linky idú na plné obrátky, stovka zamestnancov vyrába polotovary, papuče, pracovnú obuv. Všetko je však v réžii zahraničných spoločností. „Tie nám dodávajú know-how, vlastné modely, materiál. My predávame len prácu.“ Platby teda nie sú hviezdne a Slováci musia bojovať o každý cent. Aj preto sa im ani po osemnástich rokoch nepodarilo vytvoriť dostatočný finančný základ na vlastnú produkciu.

Pritom by mali čo ponúknuť. „Zatiaľ si nemôžeme dovoliť riskovať výrobu nových modelov, ktoré sa možno nepredajú alebo za ne nedostaneme zaplatené. Veď od obchodníkov dodnes vymáhame naše peniaze za nesplatené faktúry.“

Ukazuje nám katalóg francúzskej spoločnosti, s ktorou spolupracujú. Má za sebou viac než sto rokov, zamestnáva viac ako dvadsaťtisíc zamestnancov, stovku dizajnérov, má rozsiahlu sieť predajní. „Ako sa tomu dá konkurovať bez dostatočného kapitálu?“

Myslí si, že štát by mal obuvníkom pomôcť, aby mohli vytvoriť sieť firemných obchodov. Tak by sa zbavili neraz viac než stopercentnej obchodníckej marže. Veď aj Poliaci, ktorí sa k nám niekedy chodili učiť, nás práve vďaka štátnej pomoci predbehli a dnes expandujú na náš trh. „Chválime sa rastom HDP, ale veď to všetko ťahá pár automobiliek. Čo tí ostatní? Tí majú skapať? Patrili sme k svetovej špičke, ale túto pozíciu sme sami zabili.“

Príčiny obuvníckeho krachu v Bardejove vidia starí zamestnanci rôzne. Jedni hovoria o rozkrádaní, osobných aj politických záujmoch, iní o nekompetentnosti manažmentu alebo ľahostajnosti. Aj s niekdajším šéfdizajnérom JAS-u Ivanom Leščišinom sa vraciame do minulosti a hľadáme príčiny, prečo sa všetko pokazilo. Ten si nemyslí, že dôvodom bolo zámerné tunelovanie fabriky.

„Jednoducho sa rozpadol východný trh, zanikla obchodná sieť, odberatelia neplatili, vznikali dlhy a podnik sa musel prispôsobovať situácii,“ zhrnie. „Preto sa znižovala výroba a náklady rástli. Je predsa rozdiel, či pripravujete linku pre stotisíc, alebo tisíc párov obuvi. V oboch prípadoch musíte náklady previesť do ceny.“

Zmenili sa podľa neho aj podmienky, v ktorých podnik mohol prosperovať. V minulosti tu vraj vládli iné medziľudské vzťahy. „Ľudia držali spolu, nebol veľký rozdiel medzi robotníkom, vedúcim alebo riaditeľom. Každý mal svoju cenu. Rôzne odvetvia medzi sebou dokázali spolupracovať, nebol problém pridať autobusy, zmeniť či vytvoriť nové linky alebo upraviť grafikon odchodov spojov tak, aby robotníci prišli na zmeny včas.“ Každému záležalo na tom, aby podnik prosperoval.

O Cyrilovi Šmidovi sa v Bardejove hovorí ako o obuvníckej legende a živej encyklopédii. Vyštudoval „Baťovu“ vysokú školu, prednášal na fakulte ako odborný asistent, v JAS-e bol námestníkom aj pracovníkom technického rozvoja. Nakoniec sa stal nežiaducou osobou a musel odísť. Trvalo sedem rokov, kým sa vo fabrike mohol znovu objaviť. Čakalo ho však trpké rozčarovanie. „Keď som uvidel vyrabované výrobné haly, rozplakal som sa,“ spomína. „Prežil som tam veľkú časť života a veľmi sa ma to dotýkalo.“

Podľa neho bol začiatkom konca predovšetkým odchod z ruských trhov. „Veď do bývalého Sovietskeho zväzu smerovalo od nás až 55 percent produkcie. Lenže taká bola politika 90. rokov. Pamätám sa, ako Mečiar naše odvetvie zatracoval a vyhlasoval, že sa potrebujeme orientovať na takzvané hi-tech, otvoriť sa Západu. Všetko ruské bolo zlé, a tak sme sa na nášho najväčšieho odberateľa vykašľali. Považujem to za veľkú chybu. Pamätám sa, že sme svojho času v Rusku uzavreli kontrakt na 160-tisíc párov obuvi z jediného modelu! Dnes, ak dostaneme objednávku na tisíc párov, vyskakujeme od radosti z kože. Keď sme boli v roku 1996 v Moskve na obuvníckych veľtrhoch, Slovensko zastupovali dve či tri firmy. Taliani ich mali hádam aj dvadsať. Okrem nich vystavovali Nemci, Rakúšania a ďalšie krajiny. Pôsobí tam aj množstvo amerických firiem. A my sa dodnes tvárime, že ten priestor je pre nás nezaujímavý.“

O rozpredávaní fabriky si myslí svoje. Považuje to skôr za diletantstvo. Tvrdí, že celý podnik sa „rozprivatizoval“ na politickej úrovni a odbornosť išla bokom. „V JAS-e bolo množstvo skutočne dobrej techniky, ktorú nám závideli aj z okolitých krajín, ale keď sa znižovala výroba a ubúdali objednávky, nemala využitie. Tak ju začali predávať. Lenže ako? Za štvorročný laserový vyrezávač, ktorý sme kúpili za osem miliónov korún, dostali dvestotisíc! Poliaci k nám chodili nakupovať technológie kamiónmi. Doslova za babku.“

Aj Cyril Šmida sa po odchode z podniku pustil do podnikania. So svojimi skúsenosťami a znalosťami mohol mať veľké šance na úspech. Keby žil v inej krajine. „Na všetko sme si museli požičať a výsledkom bolo, že odberatelia za náš tovar nezaplatili.“ To však nebol jediný problém. Fluktuácia bola extrémna. Za rok prijali 350 ľudí, hoci ich vo výrobe potrebovali len sedemdesiat. Nikto nechcel robiť ťažkú a zle platenú prácu. A keď Slovensko začali okupovať Ázijci so svojím lacným tovarom, povedali si, že to nestojí za námahu, a skončili.

Naše obuvníctvo naozaj melie z posledného a šance na návrat medzi svetových hráčov sú minimálne. „Stojíme proti veľkým zahraničným spoločnostiam, ktoré majú obsadené trhy, zabezpečený odbyt, obrovské zisky, najmodernejšie zariadenia. A my sa tu musíme snažiť, aby sme z tých pár eur, ktoré zarobíme, mohli kúpiť aspoň nejakú starú mašinu.“

Na záver sa do rozhovoru opäť zapojí Jozef Šalát: „Slovensko má v obuvníctve silnú tradíciu. V daných podmienkach však netuším, ako dlho vôbec nejakú produkciu udržíme. Máme zavrieť firmy a všetci sa zamestnať v automobilkách?“

Bardejov mal v období privatizácie hodnotu zhruba 26,6 milióna eur. V roku 1994 sa stal zamestnaneckou akciovou spoločnosťou, hoci podiely boli na tento status rozdelené viac než podivne. Vyše šesťdesiat percent akcií totiž získal vrcholový manažment.

Napriek slušnému obratu akciovka vytvorila dlh voči Fondu národného majetku a prehlbovala stratu natoľko, že po štyroch rokoch skončila v konkurze. Nepomohli ani injekcie od mesta či z úradu práce. Než sa tak stalo, z pôvodnej akciovej spoločnosti vzniklo niekoľko dcérskych eseročiek, ktoré postupne skrachovali tiež alebo sa pretransformovali do ďalších spoločností.

Dnes je v areáli JAS-u už len priemyselný park, kde pôsobí zopár menších firiem. Bardejov má viac než 16-percentnú nezamestnanosť a platy hlboko pod hranicou celoslovenského priemeru. Obuvníci živoria asi s 500-eurovými výplatami v hrubom. Obyvateľom v produktívnom veku neostáva iné, len cestovať za prácou na západ Slovenska alebo do zahraničia. Ak sa nič nezmení, z krásneho historického kúpeľného mesta ostane len skanzen pre turistov. A zdravá voda.

Vyrábali 10 miliónov párov topánok ročne. Dnes otročia za drobné

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás