Zatvorili im obchod, nemajú kde kupovať chlieb. Z dediny na východe zostala potravinová púšť

Smutná správa z východu: Zrušili im potraviny, po rožky musia chodiť autobusom

Potraviny zavreli, no krčma zostala. Realita života na východe dedinčanov rozčuľuje

Filip Szórád

V doline v&nbsp;podhorskej oblasti medzi kopcami Nízkych Beskýd sa rozprestiera utešená rusínska dedinka Čertižné. Ide o&nbsp;poslednú obec pred poľskými hranicami a&nbsp;to, že sme takpovediac na okraji, na periférii republiky, nám bez okolkov potvrdzujú aj domáci. „Viete, čo tu máme? Ja vám poviem, čo tu máme. Koniec sveta. Ale máme tu aj čerst­vý vzduch a&nbsp;pokoj,“ dostávame hneď po príchode základné „hrubé“ informácie v&nbsp;skratke.

Ako mnohé iné sídla na východe Slovenska, aj tu sa boria s&nbsp;postupným znižovaním dlhoročných štandardov kvality života. Ako vravia miestni, všetko postupne mizne. Pracovné príležitosti, obyvateľstvo, no napríklad aj športové vyžitie. Pred dedinou síce návštevníkov víta futbalové ihrisko, no už prvý letmý pohľad naň dáva tušiť, že posledný gól tam oslavovali dávno. Pár rokov dozadu. A&nbsp;teraz Čertižňania dostali ešte tvrdšiu ranu, ak nechceme rovno povedať knokaut. Najnovšie prišli o&nbsp;ešte potrebnejšiu ustanovizeň – potraviny. Predajňa v&nbsp;centre dediny už vyše dvoch mesiacov zíva práz­dnotou. „Zatvorené z&nbsp;technických príčin od prvého mája,“ dočítame sa z&nbsp;papiera na sklených dverách, keď pristúpime bližšie. Aj keď nápis akoby naznačoval, že „krízová“ situácia je len dočasná, prevádzku sa nechystajú v&nbsp;dohľadnom čase znova otvoriť. A&nbsp;pravdepodobne ani v&nbsp;nedohľadnom. Kúsok od vchodových dverí, v&nbsp;tej istej budove, ale na druhej strane, sídli krčma.

Tá otvorená je, o&nbsp;tom niet pochýb. Vonku pri stole pod veľkým slnečníkom sedí štvorica chlapov v&nbsp;družnom rozhovore. Vmiešame sa do debaty s&nbsp;otázkou, či aj pohostinstvo nečaká rovnaký osud ako potraviny. „Krčma pôjde, kým tu budeme my,“ vypočujeme si ráznu odpoveď od Paľa, ktorému tu nikto nepovie inak ako Pacho. Neodporujeme, je dostatočne presvedčivý. Všetci prítomní sa však svorne zhodujú, že obchod v&nbsp;dedine jednoznačne chýba. „Kto má auto, ide nakupovať do Medzilaboriec, a&nbsp;kto nemá auto, chodí autobusom,“ približuje Miro, ktorý sa pridal do reči, napoly rusínsky a&nbsp;napoly slovensky. A&nbsp;kamže chodia po tovar oni? „Sadneme na bicykel a&nbsp;ideme do Habury, čo je susedná obec. Alebo autom aj do mesta,“ zoberie si slovo späť Pacho, ktorý teraz pomáha aj nemotorizovaným, najmä starším spoluobčanom. „Ide hlavne o&nbsp;chlieb a&nbsp;rožky. Aby starí ľudia mali doma základné potraviny.“

V&nbsp;Čertižnom žije viac ako tristo ľudí, z&nbsp;toho odhadom okolo 20 percent seniorov. A&nbsp;tí sú teraz odkázaní na podporu iných. „Babkám dovážajú jedlo deti, známi či susedia. Ja chodím autom každý deň do Habury, nosím obedy starším ľuďom v&nbsp;obedári. Aj im nakupujem, väčšinou chlieb, mlieko, mäso a&nbsp;základné potraviny. Ale Michalovi, ktorý tu býva (ukáže rukou smerom na ulicu – pozn. red.), aj napríklad dve fľaše sedmičky vodky tri razy do týždňa,“ prezrádza Pacho konzumentské obyčaje a&nbsp;obľúbený sortiment tamojších spotrebiteľov. Diskusiu prerušuje svižným vstupom krčmárka, ktorá na stôl rozkladá poháre s&nbsp;načapovaným pivom. „Nerozšírili sme sortiment. Nič nové v&nbsp;krčme nemáme, len to, čo tu bolo predtým,“ informuje nás výčapníčka a&nbsp;zároveň majiteľka pohostinstva Svetlana Gajdošová. Ako vysvitne, aj zavreté potraviny vlastnila ona s&nbsp;mužom. Vysvetľuje, že nemali na výber a&nbsp;prevádzku museli ukončiť.

„Keď sa nedá, tak sa nedá. Jednoducho sme mali slabé tržby. Ľudia k&nbsp;nám prestali chodiť, aj keď neviem prečo. Pritom sme mali všetko – pečivo, mäso, mliečne výrobky, mrazené produkty i&nbsp;drogériu. Proste klasický sortiment,“ doplnila majiteľka. Miestni podľa nej chodili viac nakupovať inde a&nbsp;u&nbsp;nej sa zastavili maximálne po pečivo. „Museli sme zatvoriť z&nbsp;finančných dôvodov. Mali sme malú klientelu a&nbsp;išli sme do straty. Manžel na to potom doplácal zo svojich peňazí.“ Navyše postupne sa znižoval predaj pekárenských produktov. „Najprv sa predalo od 20 do 30 chlebov denne, no potom boli dni – štvrtky také bývali –, že si od nás ľudia zobrali len tri chleby. To sa neoplatilo,“ ilustruje Svetlana okolnosti na konkrétnom príklade.

FOTO z východniarskej potravinovej púšte nájdete v GALÉRII

Počas nášho rozhovoru pred hostincom zaparkuje auto a&nbsp;vystúpi z&nbsp;neho jej muž Miroslav Gajdoš. Aj keď najskôr sa k&nbsp;situácii vyjadrovať nechcel, napokon súhlasil. „Manželka ma rok upozorňovala na to, že ideme dolu vodou. Ja som si stále myslel, že sa to dá ešte zachrániť. Kým som robil v&nbsp;lese a&nbsp;zarobil viacej, tak som si to nevšimol. Ešte sme to vykryli. Ale po tom, čo som mal úraz a&nbsp;zostal na péenke, videl som, že ma neklame,“ priznáva Miroslav, ktorý predtým robil pilčíka. Dopĺňa, že na prevádzkovaní potravín prerobili veľa peňazí. „Ani jeden podnikateľ nebude pokračovať, keď je stále v&nbsp;strate. Elektrika stála tristo eur, ekonómke sme platili 130 eur mesačne, a&nbsp;to som ešte nezarátal tovar, vodu a&nbsp;smetné.“ Hovorí, že predajňa zostala plne vybavená a&nbsp;nachystaná pre kohokoľvek, kto by chcel v&nbsp;obci opäť spojazdniť potraviny. „Celá budova je naša a&nbsp;je možnosť zobrať časť do prenájmu. Zatiaľ sa nikto neozval,“ vraví s&nbsp;tým, že ho mrzí reakcia niektorých obyvateľov po zatvorení. „Ľudia si to nevážili a&nbsp;to je najhoršie. Najviac teraz lamentujú tí ľudia, ktorí k&nbsp;nám vôbec nechodili. Veď ja som musel doma dojedať všetko, čo nám zostalo. Alebo som tým kŕmil kury.“

Neďaleko od bývalých potravín býva pani Lýdia, ktorá je už na dôchodku. Posledné dva mesiace sa jej jeseň života značne skomplikovala. Na bežné nákupy musí chodiť autobusom do Medzilaboriec. „Automaticky nakupujem viac, aby som toľko necestovala. Trmácať sa s&nbsp;dvoma veľkými taškami nie je pohodlné a&nbsp;navyše to zabíja čas. Tu sme to mali blízko, bolo to oveľa lepšie,“ zdôverí sa nám. Sem-tam jej urobí väčší nákup dcéra, no aj tak pendluje medzi Čertižným a&nbsp;mestom dvakrát do týždňa.

„Ešte mám u&nbsp;seba 90-ročnú svokru, tak to mám dvojnásobný nákup. Je to ťažké. A&nbsp;to kupujem len základné potraviny ako chlieb, maslo, mlieko, cestoviny či ryžu,“ zúfa si Lýdia. Informuje nás, že mladší na bicykloch či autách s&nbsp;vyšším podvozkom zvyčajne nakupujú aj v&nbsp;Poľsku. Na sever od dediny je turistický priechod, ale cesta je len provizórna. „Vravia, že im je jedno, či majú ísť dvanásť kilometrov do Medzilaboriec a&nbsp;kúpiť drahšie alebo rovnako ďaleko do Poľska a&nbsp;kúpiť lacnejšie.“ Pani Evu, vekom už tiež seniorku, hnevá, že obchod zavreli, no krčma ďalej funguje. Ona auto má, no ich staršia susedka nie, tak jej s manželom nosia veci zo supermarketu z&nbsp;mesta. „Keď nás starý človek poprosí, tak kúpime, nie je problém. Ak máte vláčiť vodu, olej či pivo v&nbsp;rukách, rýchlo si rozmyslíte, či pôjdete. Potraviny tu veľmi chýbajú, musia s&nbsp;tým niečo robiť, to nemôžu tak nechať,“ myslí si Eva. Podľa nej by pomohli aj mobilné predajne, zatiaľ sa však žiadne v&nbsp;dedine neobjavili. Tak si pomáhajú aj tým, čo dopestujú, v&nbsp;záhrade majú nasadené rajčiny, mrkvy, kaleráby či zemiaky. Vo fóliovníku aj papriky. Dodáva, že žiť bez obchodu je existenčný problém pre starších, mladým to až tak veľmi neprekáža, keďže aj tak zväčša nakupovali v&nbsp;Medzilaborciach. „Naši obidvaja mladí sú v&nbsp;Bratislave už 25 rokov, dcéra aj syn. Prídu len dvakrát či trikrát do roka na návštevu. Ale sme radi, že aspoň tam je robota,“ približuje realitu života na severovýchode Slovenska.

V&nbsp;prvom dome v&nbsp;Čertižnom býva Hanka s&nbsp;manželom Michalom. Aj im potraviny chýbajú, hlavne keď sa v&nbsp;domácnosti minie nejaká základná surovina. „Keď niečo treba rýchlo kúpiť, nedá sa. A&nbsp;predtým tu vždy bol obchod, v&nbsp;minulosti dokonca aj dva,“ konštatuje pani, ktorá má u&nbsp;seba na prázdninách vnuka a&nbsp;vnučku. Aj kvôli nim sa museli predzásobiť. „Nakúpili sme sladkosti, nanuky a&nbsp;všetko máme v&nbsp;mrazničke,“ hovorí s&nbsp;tým, že teraz už nič nemôžu nechať na náhodu a&nbsp;dodatočne kúpiť v&nbsp;dedine.

„Máme štyri sliepky, takže máme aspoň vajíčka. Ale s&nbsp;tým sa nedá uživiť. Manžel má včely, tak aj med máme pre vlastnú spotrebu.“ V&nbsp;minulosti chovali skoro všetci sliepky, ale už ich je pomenej. Teraz je v&nbsp;okolí veľa líšok, tak si domáci musia dať pozor, aby im nelovili v&nbsp;záhrade. Na starostu obce sa už obrátili viacerí obyvatelia, aby niečo podnikol. „Oslovil som jednu mobilnú predajňu, ktorá chodí do obcí Sukov a&nbsp;Roškovce, ale sme mimo trasy. Verím však, že to je len dočasný problém a&nbsp;nejako sa to vyrieši kamennou predajňou,“ dúfa starosta Čertižného Peter Tričák. Hovorí, že obec už dlhodobo vymiera, no pomôcť by mohla dostavba rýchlostnej cesty R4. To je však zatiaľ len hudba vzdialenej budúcnosti. To by malo pozitívny vplyv na zamestnanosť, a&nbsp;teda aj na ochotu ľudí zostať v&nbsp;tomto regióne. „Tu už niet moc mladých, väčšina tých, ktorí sú nejakí šikovní, z&nbsp;tadeto ušla preč. Väčšia časť obyvateľov je v&nbsp;dôchodkovom veku,“ skonštatoval nelichotivú štatistiku. Problém s&nbsp;obmedzeným prístupom k&nbsp;základným potravinám je stúpajúci a&nbsp;celoslovenský, no najvypuklejší je práve v&nbsp;Prešovskom kraji. Celkovo v&nbsp;ňom chýbajú kamenné obchody vo vyše 120 obciach, v&nbsp;ktorých žije viac ako 25-tisíc ľudí.

Zatvorili im obchod, nemajú kde kupovať chlieb. Z dediny na východe zostala potravinová púšť

Súvisiace články

Výstredný aj po smrti. Jozef Majský má na hrobe okázalé dielo od národného umelca

Ostrá prvá debata: Biden trasľavým hlasom vyvolal obavy, Trump chcel test "senility"

Výsledky vyšetrovania leteckej katastrofy: Danglov stroj bol v zlom stave a nemal letieť!

Výber pre vás