Jana Čavojská

Na obrovskej lúke uprostred Muránskej planiny sa ozýva piskot. Stovky drobných syslíkov pobehujú hore-dole, ukrývajú sa v&nbsp;norách a&nbsp;opäť z&nbsp;nich vybiehajú, vetria, čo sa deje. Niektoré bez obáv prichádzajú až k&nbsp;návštevníkom v&nbsp;očakávaní nejakej dobrôtky. Počas silných búrok a&nbsp;prívalových dažďov ich vytopilo.

Obetavosť záchrancov vtedy dojala celé Slovensko. Ervín Hapl a&nbsp;ďalší ľudia z&nbsp;občianskeho združenia Živá planina, ktorí sysľovisko založili a&nbsp;starajú sa oň, vyťahovali zvieratká z&nbsp;vody a&nbsp;zbierali po&nbsp;lúke. Tie, ktoré ešte dýchali, zohrievali vo vykúrenom aute. Pridali sa aj dobrovoľníci. Malé hlodavce by situáciu bez pomoci ľudí nezvládli.

Aj tak ich po&nbsp;troch búrkach zostala nažive len pätina. Predtým ich na&nbsp;lúke žilo okolo päťtisíc, dnes len tisícka. „Názory ľudí o&nbsp;zasahovaní do&nbsp;prirodzených procesov v&nbsp;prírode sú rôzne. Podľa niektorých by sme nemali zasahovať vôbec. No týchto malých tvorov je tak málo, že ich nemôžeme nechať umierať,“ myslí si Ervín Hapl.

Na&nbsp;Muránskej planine prebieha aj ďalšia dôležitá diskusia. O&nbsp;budúcnosti národného parku, v&nbsp;ktorom navrhujú päťdesiat percent územia bez zásahu. Ako prvý na&nbsp;Slovensku by tak splnil medzinárodné kritériá. No mnohí obyvatelia regiónu so silnou lesníckou tradíciou by radšej všetko ponechali ako doteraz. Hospodárili a&nbsp;vysádzali silný,&nbsp;zdravý les.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/ziva-planina-aby-makky-turizmus-uzivil-cely-region-staci-chut-zdravy-rozum-ostatne-mame" target="_blank" rel="noopener">Nádherné FOTO z Muránskej planiny a jej krás nájdete v GALÉRII &gt;&gt;</a>

Na&nbsp;Slovensko medzitým dorazila žaloba Európskej komisie. Tá našu republiku žaluje za&nbsp;neprijatie primeraných opatrení na záchranu hlucháňa hôrneho. Od&nbsp;nášho vstupu do&nbsp;EÚ sa jeho populácia znížila takmer o&nbsp;polovicu.

Podľa Ervína Hapla je základným druhom v&nbsp;prírode aj syseľ. Kedysi ich boli milióny. Teraz sotva dvadsaťtisíc. Na&nbsp;Muránskej planine vyhynuli ešte v&nbsp;70. rokoch. V&nbsp;okrese Revúca videli posledného v&nbsp;roku 1997. „Ovplyvňujú všetko dookola. Keď ich je dostatok, dravce nelovia vzácnejšie druhy zvierat. Po&nbsp;rozmnožení sysľov sa na&nbsp;území Národného parku Muránska planina opäť objavili napríklad jašterice zelené.“ Ak majú veľké dravce sysle, dajú pokoj aj ohrozenému hlucháňovi.

Ervín Hapl pracoval v&nbsp;štátnej ochrane prírody dlhé roky. Hovorí, že musel, paradoxne, z&nbsp;tohto zamestnania odísť, ak chcel robiť projekty na&nbsp;záchranu živočíchov a&nbsp;rastlín. Často je krása v&nbsp;jednoduchosti. Syslia lúka priniesla do&nbsp;ekosystému veľa a&nbsp;možno ukazuje vhodný model pre národné parky, ktoré by mali žiť hlavne z&nbsp;mäkkého turizmu.

Syslí príbeh na&nbsp;Muráni sa začal pred dvadsiatimi rokmi. Košické letisko sa vtedy chcelo týchto hlodavcov zbaviť. Ale otráviť vzácne zvieratá, ktorých je v&nbsp;prírode nedostatok? Vznikol teda plán na&nbsp;ich presun. Aktivisti však najprv museli prísť na&nbsp;to, ako ich odchytiť a&nbsp;vypúšťať. „Jedna možnosť bola naliať im do&nbsp;nory vodu, aby ich vyplavilo do&nbsp;pripravených košíkov. To však bolo drastické, zvieratká boli v&nbsp;strese,“ spomína Ervín Hapl. Potom sa dozvedeli, že ich Rómovia chytajú do&nbsp;slučiek. Áno, na&nbsp;jedlo. „Keď boli na&nbsp;Slovensku milióny sysľov, ľudia ich jedli bežne. V&nbsp;kronike mesta Palárikovo dokonca našli kuchársky recept.“ Slučka však mohla zvieratká zadusiť.

Zostávala tretia možnosť, odpozorovaná zo zahraničia - odchytové klietky. Aktivisti postupne prišli na&nbsp;to, že syslíky do&nbsp;nich treba lákať jabĺčkami. Konečne sa im darilo drobné hlodavce odchytiť. To ešte netušili, že aj ich vypúšťanie na&nbsp;novej lokalite uprostred prírody bude hotová veda. „Vypustili sme ich viac ako stovku a&nbsp;prežilo deväť. Bolo to neúčinné a&nbsp;obrovská škoda,“ pokračuje Ervín Hapl.

Sériou pokusov a&nbsp;omylov prišli na&nbsp;to, že zvieratkám treba nové prostredie pripraviť. Potrebujú drevené palety, pod ktoré sa môžu ukryť. Dobrovoľníci s&nbsp;nimi dva-tri dni na&nbsp;lúke zostávali. Keď sa prvé hlodavce zabývali a&nbsp;vykopali si nory, problém s&nbsp;vypúšťaním nových už nebol. „Sú to totiž sociálne žijúce tvory. O&nbsp;novoprišelcov sa postarali tie, ktoré boli už zabývané. Keď ich pozorujem, pripomínajú mi nás ľudí. Rodiny vo veľkom paneláku. Navzájom sa navštevujú, no stačí maličkosť a&nbsp;pohašteria sa. Začnú sa naháňať a&nbsp;biť. Dokážu však spolupracovať pri love hrabošov a&nbsp;prenášaní potravy. Aj keď ich po&nbsp;prívalových dažďoch ľudia ukladali do&nbsp;debničiek, zohrievali sa navzájom.“

Sysle dávajú svojim záchrancom lekcie každý deň. „Keď tu družstevníci prestali pásť kravy a&nbsp;tráva narástla, na&nbsp;jar sa zobudilo päťsto sysľov a&nbsp;na&nbsp;jeseň ich išlo spať päťdesiat,“ konštatuje Hapl. „Sú to stepné zvieratá. Nedokážu žiť vo vysokej tráve. Keď do&nbsp;nej naprší, vlhkosť sa drží aj tri-štyri dni. Zabíja ich. Dostanú zápal priedušiek, pľúc alebo hubové ochorenia.“

Práve útlm poľnohospodárskych aktivít zrejme spôsobil drastický pokles ich počtu na&nbsp;celom Slovensku. Ľudia zo Živej planiny hľadali recept na&nbsp;záchranu tohto druhu. „Začali sme lúku kosiť. Miestny lesník nám potom poradil somáriky, ktoré budú trávu vypásať. Keby sme tu mali ovce alebo kravy, stále by s&nbsp;nimi musel niekto byť, aby nám ich neukradli. Somára však cudzí človek neodvedie. Má takú náturu, že sa nedá len tak chytiť a&nbsp;keby ho aj chytili a&nbsp;dali na&nbsp;ohlávku, vie sa zaťať a&nbsp;nikto s&nbsp;ním nepohne.“

Somáre sa nakoniec ukázali aj ako dobrá ochrana pred vlkmi a medveďmi. Keď sa predátory pod lesom objavia, začnú hučať. Nedajú sa na útek. Práve naopak - v útočnej formácii sa celé stádo vyberie proti vlkovi či medveďovi. Ovce, ktoré družstevníci chovajú na vedľajšom pasienku, stihnú zatiaľ ujsť. Asi pred piatimi rokmi sa na&nbsp;Bielych vodách začali zastavovať turisti. Kvôli somárikom. „Načo ich tu, uprostred ničoho, chováte?“ pýtali sa aktivistov. „Kvôli sysľom,“ znela odpoveď.

Tie na veľkej lúke však ľudia nevideli. Ervín Hapl im začal sypať slnečnicu k elektrickému ohradníku. Prichádzali si po pochúťku a zároveň ich návštevníci mali na dosah. Vtedy už sysle z Muráňa slnečnicou zvykli prikrmovať, hlavne pred búrkami alebo na jeseň. Inak by ich populácia neustále klesala. S&nbsp;prísunom slnečnice sa im začalo dariť. Okolité penzióny teraz predávajú vrecká chemicky neošetrených slnečnicových jadierok, ktoré chystajú ľudia z&nbsp;občianskeho združenia a&nbsp;turisti môžu syslíky kŕmiť z&nbsp;ruky.

Keďže v&nbsp;budovaní sysľovísk vidí Ervín Hapl aj nástroj na&nbsp;ochranu vzácnych druhov zvierat pred predátormi, začalo občianske združenie zakladať syslie lúky aj na&nbsp;iných miestach. Momentálne sa stará o&nbsp;desať. Od&nbsp;Kuchyne na&nbsp;Záhorí až po&nbsp;Veľký Horeš pri ukrajinskej hranici.

Vlani realizovali v&nbsp;spolupráci s&nbsp;Českou republikou cezhraničný projekt Sysle pre krajinu, krajina pre sysle. Na&nbsp;všetkých lokalitách odobrali hlodavcom krv a&nbsp;trus na&nbsp;testy, parazity aj genetický materiál. Analýzy majú dať odpovede na&nbsp;otázku, či majú taký problém adaptovať sa preto, že sú geneticky už veľmi slabé a&nbsp;málo rôznorodé. Kolónie majú totiž všade problém uchytiť sa. Žiada si to niekoľkoročné úsilie ľudí, vybudovať stabilnú a&nbsp;odolnú populáciu.

Mimochodom, košické letisko dosiahlo odchodom sysľov presne opačný efekt - premnožili sa tam hraboše, ktoré sysle predtým lovili, a&nbsp;za&nbsp;nimi prišli ďalšie vtáky. „Nám sa teraz ozývajú poľnohospodári,“ hovorí Ervín Hapl. „Zistili, že hoci si sysle zoberú trochu z&nbsp;pestovaného obilia, zároveň chránia pole a&nbsp;úrodu pred hrabošmi.“

Vďaka sysľom ožíva celá lokalita. Dobrovoľníci osádzajú aj búdky pre dudky a&nbsp;netopiere. Na&nbsp;sysľovisku žijú trasochvosty. Keďže sa nekosí strojovo, bodliaky zostávajú stáť na&nbsp;svojom mieste a&nbsp;ich semienka sú pre hlodavce vhodnou potravou. Aj ovocie z&nbsp;posledných štepených stromov, ktoré v&nbsp;krajine zostali.

Ervín Hapl poukazuje na to, že keby nerozumne nastavené poľnohospodárske dotácie nenútili ľudí hospodáriť spôsobom, ktorý krajine neprospieva, mohlo by všetko fungovať oveľa lepšie. On pri kosení lúk nachádza v&nbsp;kríkoch staré obaly z&nbsp;chemických hnojív. Kedysi ich tu používali a&nbsp;dodnes tu napríklad nerastú orchidey či dôležité druhy húb. Zmizli aj zvieratá viazané na&nbsp;tie rastliny. Všetko so všetkým súvisí.

Len za&nbsp;sysľami na&nbsp;Biele vody príde denne aj tisíc ľudí. Sezóna trvá od&nbsp;marca do&nbsp;septembra. Podľa Ervína Hapla je to ukážka dobrého modelu pre mäkký turizmus, ktorý by mohol živiť ľudí v&nbsp;okolí národného parku. Muráň má aj kone a&nbsp;krásnu prírodu. „Rozvoj je tu naštartovaný rozumne. Žiadne megalomanské štvorhviezdičkové projekty, v&nbsp;ktorých sa môžu cítiť dobre azda len bohatí ľudia z&nbsp;mesta. Vznikli tu skôr menšie salaše, penzióny a&nbsp;rekreačné areály. To je cesta, ako zachrániť toto územie,“ myslí si.

Novú zonáciu riešia na&nbsp;Muráni už štyri roky. Riaditeľ Národného parku Muránska planina Milan Boroš hovorí, že pôvodne diskutovaných osemnásť percent bez zásahu bol ťažký kompromis zo strany ochrany prírody. Len na&nbsp;porovnanie, momentálne je bez zásahu trinásť percent území, navrhovaných do&nbsp;zonácie národného parku.

Keď po&nbsp;rokoch diskusií s&nbsp;dotknutými obcami a&nbsp;obyvateľmi pribudlo päť percent, odišiel návrh vlani v&nbsp;auguste na&nbsp;ministerstvo životného prostredia. „Na&nbsp;jeseň si nás zavolali na&nbsp;ministerstvo s&nbsp;tým, že podľa nových predpisov treba pripraviť päťdesiatpercentnú bezzásahovosť. Teda naším bezzásahovým územím chceli zabezpečiť aj ochranu hlucháňa na&nbsp;dostatočne veľkej ploche. Dostali sme úlohu pripraviť nový návrh zonácie,“ tvrdí Milan Boroš. „Bohužiaľ, nestíhali sme to odkomunikovať s&nbsp;vlastníkmi, so správcami a&nbsp;s&nbsp;užívateľmi pozemkov. V&nbsp;decembri sme materiál odovzdali na&nbsp;ministerstvo životného pro­stredia, ktoré návrh schválilo. Teraz sme uprostred procesu prerokovávania pripomienok.“

Obyvatelia regiónu sa týmto prístupom cítia dotknutí. Mesto Tisovec iniciovalo petíciu za&nbsp;zastavenie zonácie, ktorá je podľa jeho zástupcov netransparentná. Nemôžu sa obávať, že dotknuté budú ich vlastnícke práva. Len tri percentá z&nbsp;navrhovaných bezzásahových území sú v&nbsp;súkromných rukách, ostatné vlastní štát.

Ide im skôr o&nbsp;zachovanie hospodárskeho využitia lesa. „Časť obyvateľov regiónu našla uplatnenie v&nbsp;lesnom hospodárstve, drevospracujúcom priemysle a&nbsp;iných oblastiach, ktoré ich priamo alebo nepriamo podporujú. Sme presvedčení, že&nbsp;navrhovaný bezzásahový režim na&nbsp;úkor dnešných hospodárskych lesov spôsobí&nbsp;okamžité zvýšenie nezamestnanosti. Náš región územne zasahuje do&nbsp;štyroch okresov, z&nbsp;ktorých dva patria do&nbsp;najmenej rozvinutých. Máme&nbsp;bohatú historickú tradíciu v&nbsp;lesnom hospodárstve. Väčšina lesov bola vypestovaná človekom.&nbsp;Teraz tieto lesy chceme zaradiť do&nbsp;5.&nbsp;stupňa ochrany.“ Podľa autorov petície by lesy mali vypestovať lesníci.

A&nbsp;tu prichádzame k&nbsp;zásadnému rozdielu dvoch prístupov. Jeden hovorí, že lesy treba pestovať a&nbsp;starať sa o&nbsp;ne. Druhý zas, že aspoň určité percento z&nbsp;nich musíme nechať len tak. Absolútne prestať do&nbsp;ich vývoja zasahovať. Žiaľ, v&nbsp;našich národných parkoch sa lesníci a&nbsp;ochranári stále dostávajú do&nbsp;sporu.

Potvrdzuje to aj Milan Boroš. „Štátne lesy musia v&nbsp;zmysle legislatívy hospodáriť so ziskom. Národný park sa nachádza v&nbsp;hodnotných lokalitách. Kde ťažia lesníci teraz? V&nbsp;posledných zvyškoch hrebeňových porastov. A&nbsp;najsmutnejšie na&nbsp;tom je, že my ako národný park s&nbsp;tým nemôžeme nič urobiť. Nie je to chyba lesníkov. Je to chyba systému, lebo umožnil, aby na&nbsp;tom istom území platil zákon o&nbsp;lesoch aj zákon o&nbsp;prírode a&nbsp;ochrane krajiny. Príroda trpí a&nbsp;vyrúbané vzácne lokality už naspäť nenarastú.“

Jednoducho to vysvetľuje Erik Baláž, ktorý dlhodobo bojuje za&nbsp;územia, ponechané na&nbsp;samovývoj. „Nestačí len vyhlásiť bezzásahové územie. Národný park momentálne nemá pozemky, právnu subjektivitu ani peniaze a&nbsp;o&nbsp;ničom nerozhoduje.“

Väčšinu pozemkov vlastní štát, teda Lesy Slovenskej republiky. Vedenie národného parku má pri rozhodovaní úradov životného prostredia len poradný hlas a&nbsp;štátny úrad môže rozhodnúť aj v&nbsp;rozpore s&nbsp;jeho stanoviskom. „Lesy SR majú úplne iné ciele ako národný park. Kým budú na&nbsp;jeho území vládnuť dve rozdielne organizácie, situácia sa nezlepší.“

Živá planina: Aby mäkký turizmus uživil celý región, stačí chuť a zdravý rozum. Ostatné máme

Výber pre vás