Blížili sa Vianoce 1903 a bratia Wrigthovci finišovali s konštrukciou lietajúceho stroja s motorovým pohonom. Prvýkrát ho predviedli 17. decembra. Orville sa udržal vo vzduchu 12 sekúnd a preletel 39 metrov. Úspešnejší bol jeho brat Wilbur, ktorý za 59 sekúnd prekonal 260 metrov.

Našli sa ďalší odvážlivci a&nbsp;technici a&nbsp;letectvo sa rýchlo zbavilo plienok. Paradoxne mu pomohla prvá svetová vojna. Opakovalo sa to, čo poznáme z&nbsp;dlhej histórie ľudstva. Mnoho vynálezov a&nbsp;vylepšení sa dostane na svetlo sveta preto, aby sa ľudia navzájom čo „najefektívnejšie“ ničili a&nbsp;zabíjali. Až po tejto krvavej skúške sa využijú pre všeobecné dobro.

Hoci lietadlá, ktoré sa používali na frontoch prvej svetovej vojny, sa s&nbsp;dnešnými nedajú porovnať, predsa zohrali dôležitú úlohu. Bojachtivým orlom nechýbala odvaha a&nbsp;zvádzali vo vzduchu súboje, ktoré pozorovatelia zo zeme sledovali so zatajeným dychom. Piloti leteli v&nbsp;otvorenom kokpite, museli sa vyrovnať s&nbsp;mrazom a&nbsp;s&nbsp;výškami, v&nbsp;ktorých sa dvíhal žalúdok, ako i&nbsp;s&nbsp;fyzicky náročným ovládaním prevodovky alebo zbraní, ktoré sa často zasekávali. Nehovoriac o&nbsp;enormnej psychickej záťaži. Padáky nepoužívali. Pri poruche alebo zásahu strelou sa snažili núdzovo pristáť.

Ak niekto preukázateľne zostrelil päť nepriateľských lietadiel, stal sa leteckým esom. Mali ich v&nbsp;každej z&nbsp;bojujúcich armád. Nikto sa však nevyrovnal Manfredovi von Richthofen, ktorý si pripísal na svoje konto 80 zostrelov, ba niektoré zdroje uvádzajú až stovku zostrelených nepriateľských lietadiel.

Manfred Albrecht von Richt­hofen sa narodil 2. mája 1892 v&nbsp;meste Breslau (dnešný poľský Vroclav) do pruskej rodiny, v&nbsp;ktorej malo vojenské remeslo dlhú tradíciu. Jeho otec bol jazdeckým dôstojníkom a&nbsp;meno zdedil po prastrýkovi, ktorý si ako pobočník cisárskeho veličenstva obliekal generálsku uniformu. Detstvo prežil vo Schweidnitzi (dnes poľská Świdnica, kde sa môžeme vybrať po stopách Červeného baróna, pričom trasa vedie okolo vily, v&nbsp;ktorej vyrastal). O&nbsp;učenie vraj nemal veľký záujem. „Nikdy som nebol dobrý v&nbsp;učení, usiloval som sa len toľko, aby som prešiel. Podľa mňa by bolo nesprávne robiť viac, ako je nevyhnutné,“ našiel si argument. O&nbsp;to viac ho lákala jazda na koni a&nbsp;poľovačky, na ktorých sa zúčastňoval už ako deväťročný. Jeho detskú izbu zdobili lovecké trofeje.

Keď mal 11 rokov, otec ho poslal do kadetskej školy a&nbsp;ako 19-ročný vstúpil do jazdeckého pluku. Na začiatku prvej veľkej vojny 20. storočia bol jeho pluk nasadený na východnom fronte, ale už po niekoľkých dňoch ho prevelili na západný front. Vynikol ako prieskumník, ale keď sa vojnová línia ustálila a&nbsp;začala sa „nudná“ zákopová vojna, požiadal o&nbsp;preloženie. Nebavilo ho ani pôsobenie v&nbsp;zásobovacej jednotke. „Nešiel som bojovať preto, aby som zbieral syr a&nbsp;vajcia,“ poznamenal ironicky. Našiel si cestu k&nbsp;letectvu, ktoré sa preňho stalo rovnakou vášňou ako lov. K&nbsp;oblakom vzlietol napriek tomu, že mával závraty, no dokázal prekonať strach z&nbsp;výšok. Po šesťtýždňovom výcviku a&nbsp;krátkom prieskumnom pôsobení na ruskom fronte ho prevelili opäť na západ.

Vo vlaku, v&nbsp;ktorom sa viezol do francúzskeho mesta Metz, vtedy okupovaného Nemcami, sa stretol s&nbsp;Oswaldom Boelckem starším o&nbsp;rok. Išlo o&nbsp;bojového pilota, o&nbsp;ktorom leteli chýry, ba priam legendy nielen v&nbsp;nemeckej armáde, ale dobre o&nbsp;ňom vedeli i&nbsp;v&nbsp;tábore nepriateľa. Celkovo je zdokumentovaných 40 jeho zostrelov. Richt­hofen sa dostal do jeho letky a&nbsp;17. septembra 1916 pri krste ohňom si za zostrel nepriateľského stroja prevzal malý strieborný pohár, ktorý Boelcke zvykol darovať svojim bojovníkom pri tejto príležitosti.

Richthofen nestratil odvahu ani potom, čo jeho učiteľ a&nbsp;veliteľ Boelcke 28. októbra 1916 zahynul, keď pri vzdušnom manévri ťukol krídlom do lietadla bojového druha Erwina Böhmeho a&nbsp;zrútil sa k&nbsp;zemi. Ba akoby nadobudol na chladnokrvnosti, s&nbsp;ktorou nekompromisne ničil lietadlá a&nbsp;pilotov vojsk Dohody. „Klesnem so slnkom za chrbtom, pričom beriem do úvahy aj smer vetra,“ vysvetľoval spôsob svojho boja. „K&nbsp;nepriateľovi sa priblížim zozadu na vzdialenosť päťdesiat metrov. Pozorne zamierim, vystrelím a&nbsp;nepriateľ padá. Netreba byť chytrý, stačí sa nebáť priletieť na malú vzdialenosť.“ Na jeho konto pribúdali víťazstvá. „Keď zostrelím Angličana, moja lovecká vášeň je nasýtená na štvrť hodiny,“ poznamenal chladnokrvne. Na mušku sa mu dostalo aj britské letecké eso Lanoe Hawker. Richt­hofen využil fakt, že jeho Albatros D. II bol ľahšie ovládateľný ako anglický stroj. Hawker sa pokúsil uletieť, ale v&nbsp;zúfalej situácii, keď mu dochádzalo palivo, ho Richt­hofen presnou streľbou poslal k&nbsp;zemi. Po šestnástom zostrele 12. januára 1917 si prevzal najvyššie pruské vyznamenanie za statočnosť - Rad Pour le Mérite.

Richthofena poverili velením letky Jagdstaffel (Jasta) 11, do ktorej dostal aj brata Lothara (vojnu prežil a&nbsp;pri jeho mene sa uvádza 40 zostrelov). Z&nbsp;poručíka sa stal za tri mesiace kapitán, ktorého elitná peruť, vyzbrojená modernými Albatrosmi D. III, spôsobovala letectvu Dohody ťažké straty. Predovšetkým v&nbsp;apríli 1917 utrpeli Briti také veľké straty, že tento mesiac nazvali krvavým alebo prekliatym. Stratili v&nbsp;ňom 245 lietadiel, z&nbsp;nich až 22 zostrelil von Richthofen. Priemerná dĺžka života britského letca vo vzduchu sa znížila z&nbsp;295 na 92 hodín. Nejasné je sformovanie „Antirichthofenovej eskadry“. Možno išlo iba o&nbsp;propagandistický ťah, ale určite letec, ktorý by dokázal poslať nemecké eso k&nbsp;zemi, mohol počítať s&nbsp;vysokým vyznamenaním i&nbsp;odmenou. Hovorilo sa o&nbsp;Viktóriinom kríži a&nbsp;päťtisíc librách.

Po 50. zostrele prijal Richthofena cisár Viliam II. a&nbsp;pre Nemcov sa stal hrdinom. Zároveň sa však stal hračkou v&nbsp;rukách propagandistov. Ani letecké esá si nemohli byť isté životom. Počas bitky 6. júla 1917 zasiahla Richthofena guľka a&nbsp;hoci sa mu podarilo pristáť, deväť mesiacov pobudol v&nbsp;nemocnici.

Lietadlo si dal zafarbiť na krvavočerveno

Havária ho poznačila fyzicky a&nbsp;vari ešte viac psychicky. Vrátili sa mu pocity nevoľnosti, no pri jeho prísnosti na seba samého ich dokázal prekonať. Na západnom fronte, kde nemecké letectvo strácalo na sile, ho poverili velením letky Jagdgeschwader 1. Angličania ju posmešne nazývali Flying Circus - Lietajúci cirkus. Prispelo k&nbsp;tomu výrazné krikľavé zafarbenie lietadiel. Richthofen si dal svoj stroj namaľovať na krvavočerveno, čo mu vynieslo prezývku Červený barón. Francúzi ho volali La petit rouge (Malý červený) alebo Diable rouge (Červený diabol).

Hovorí sa, že aj majster tesár sa utne alebo kto tasí meč, mečom zahynie. Vyplnilo sa to aj v&nbsp;prípade excelentného a&nbsp;odvážneho letca Manfreda von Richthofen. Napriek protestom lekárov, ktorí videli, že sa úplne nevystrá­bil z&nbsp;ťažkých zranení, nasadol 21. apríla 1918 do trojplošníka Fokker DrI, aby velil desiatke lietadiel v&nbsp;súboji s&nbsp;kanadskou peruťou Arthura Roya Browna. Z&nbsp;boja sa snažil uniknúť mladý poručík Wilfrid May. V&nbsp;ňom videl Richt­hofen ľahkú korisť. Tentoraz sa však prerátal. Pri nízkom prelete nad frontovou líniou ho zasiahli austrálski guľometníci. Napriek ťažkému zraneniu sa mu podarilo pristáť, ale krátko nato dokonal. Keď vojaci prišli k&nbsp;havarovanému lietadlu, posledným dychom vyslovil známe nemecké slovo: kaput. Spoznali, koho sa im podarilo zlikvidovať, a&nbsp;kúsky stroja či odevu sa pre nich stali cenným suvenírom.

Hoci išlo o&nbsp;nepriateľa, pochovali ho so všetkými poctami. Hold mu vzdali i&nbsp;slovami na venci: „Nášmu galantnému a&nbsp;čestnému nepriateľovi.“ Bola to súčasť nepísaných džentlmenských pravidiel. Hoci rozhnevaní Francúzi chceli jeho hrob zneuctiť, päť rokov po vojne prijali akt zmierenia a&nbsp;Richthofena pochovali na nemeckom vojenskom cintoríne vo Fricourte, odkiaľ však bolo jeho telo už v&nbsp;roku 1925 prenesené na Invalidenfriedhof v&nbsp;Berlíne. Stalo sa tak za účasti vysokých nemeckých predstaviteľov na čele s&nbsp;prezidentom von Hindenburgom. Ani tu však nenašiel trvalý odpočinok. V&nbsp;roku 1961 v&nbsp;súvislosti s&nbsp;rozdelením Berlína a&nbsp;so stavbou múru preniesli jeho telesné pozostatky do rodinnej hrobky vo Wiesbadene. Na miesto berlínskeho hrobu osadili v&nbsp;roku 2009 pamätný kameň a&nbsp;v&nbsp;roku 2017 naň vrátili i&nbsp;pôvodný náhrobok.

Po Richthofenovej smrti velil eskadre Wilhelm Reinhard a&nbsp;po ňom Hermann Göring, takisto letecké eso prvej svetovej vojny, ktoré sa krvavo zapísalo v&nbsp;druhom veľkom vojnovom besnení 20. storočia. Pre nacistov sa stal von Richthofen jedným zo symbolov, ktoré zneužili vo svojej propagande.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/cerveny-baron-nepriatelia-mali-neho-hrozu-zostrelil-stovku-lietadiel" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Meno najväčšieho leteckého esa prvej svetovej vojny nesie 71. taktická stíhacia letka vo východofrízskom Wittmunde. Nájdeme ho aj v&nbsp;uliciach viacerých nemeckých miest a&nbsp;nezvyčajnou spomienkou je každoročný futbalový turnaj, v&nbsp;ktorom o&nbsp;Pohár Červeného baróna hrajú nemeckí leteckí dôstojníci. Osud Manfreda von Richthofen zaujal aj filmárov či tvorcov komiksov alebo počítačových hier.

Červený barón: Nepriatelia mali z neho hrôzu, zostrelil stovku lietadiel

Výber pre vás

Červený barón: Nepriatelia mali z neho hrôzu, zostrelil stovku lietadiel

Súvisiace články

Chlap, ktorý žerie deti: Radil Štefánikovi, zachránil Slovensko, ale do učebníc sa nedostal

Fiasko: Ozrutná ruská superzbraň mala vyhrať vojnu. Bezmocne zapadla v prvej mláke

Geniálny Tesla: Srbskému smoliarovi vyfúkli Nobelovu cenu. Vynálezca storočia zomrel v biede

Vojna o Jenkinsovo ucho: Bizarná zámienka viedla k jednému z najvýznamnejších konfliktov

Najabsurdnejšia objaviteľská výprava: V divočine nechýbalo šampanské ani luxusné dámske topánky

Výber pre vás