Dušan Valent

Na bojiskách druhej svetovej vojny sa odohralo množstvo výnimočných činov. Pri niektorých nadšenci vojenskej histórie s&nbsp;úžasom dvíhajú obočie. Pri iných nechápavo krútia hlavou a&nbsp;ťukajú si na čelo. Práve skutkami tej druhej kategórie sa preslávil Allison Digby Tatham-Warter, vojenskými historikmi považovaný za jedného z&nbsp;najexcentrickejších hrdinov najväčšieho ozbrojeného konfliktu v&nbsp;dejinách. Nad úspechmi, ktoré dokázal vďaka kombinácii ohromnej odvahy, nebotyčnej sebaistoty a&nbsp;svojského zmyslu pre humor – a&nbsp;azda i&nbsp;nemalej dávke šťastia –, miestami stojí rozum.

Digby, ako mu zvyčajne hovorili, sa narodil v&nbsp;anglickom Atchame 17. mája 1917, teda v&nbsp;čase vrcholiacej prvej svetovej vojny. Veľká vojna, ako sa jej vtedy hovorilo, ho pripravila o&nbsp;otca. Slúžil na fronte a&nbsp;napokon podľahol komplikovaným zraneniam, ktoré utrpel pri nemeckom plynovom útoku na anglické zákopy. Napriek otcovej smrti sa Digby i&nbsp;so súrodencami dal na vojenskú dráhu a&nbsp;po absolvovaní Kráľovskej vojenskej akadémie v&nbsp;Sand­hurste v&nbsp;roku 1937 slúžil v&nbsp;niekoľkých vojenských jednotkách. Do bojov zasiahol až v&nbsp;druhej polovici roku 1944, potom, ako v&nbsp;druhej bitke pri Alamejne padol jeho brat John. 

V&nbsp;tom čase 27-ročný Digby medzičasom dosiahol hodnosť majora a&nbsp;získal povesť inovatívneho a&nbsp;z&nbsp;hľadiska taktiky agresívneho veliteľa, ktorý nestrácal chladnú hlavu a&nbsp;neštítil sa neortodoxných riešení. Povestným sa stal napríklad nedôverou k&nbsp;rádiovej komunikácii, ktorá medzičasom dominovala na bojiskách. Digby trval na tom, aby sa jeho muži naučili komunikovať trúbením na poľniciach – presne tak ako ich predchodcovia. Predchodcami nemyslel vojakov prvej svetovej vojny, ale vojakov napoleonských vojen spred 130&nbsp;rokov. Tento krok, ktorý niektorí dôstojníci spochybňovali, sa napokon ukázal ako veľmi prezieravý. Rádiová komunikácia sa totiž pre časté poruchy a&nbsp;dlhotrvajúce výpadky ukázala ako mimoriadne nespoľahlivá. Ak ide o&nbsp;neobvyklé pomôcky na bojisku, Digby nezostal pri poľniciach. Keďže neustále zabúdal heslá, používané na nočné identifikovanie jednotiek, zvolil si veľmi neortodoxný spôsob, ako druhú stranu presvedčiť, že je ang­lickým vojakom. Touto pomôckou bol dáždnik. „Každému bude hneď úplne jasné, že ten mizerný blázon, čo nesie na bojisku dáždnik, môže byť len Angličan,“ argumentoval. Digby sa taktiež neobťažoval nosiť helmu. Do bojov namiesto nej vykračoval (prinajlepšom) s&nbsp;baretom na hlave.

Digbyho prvé bojové nasadenie bolo ozajstnou skúškou ohňom. Jeho jednotka sa totiž zúčastnila na operácii Market Garden, najväčšej výsadkovej vojenskej operácii v&nbsp;dejinách. Jej cieľom bolo vysadiť na území Holandska parašutistov ďaleko za frontovou líniou vo viere, že obsadia a&nbsp;udržia dôležité mosty, kým nedorazia pozemné posily. Ak by operácia uspela, Spojenci by obišli zdanlivo nepreniknuteľnú sieť pevností, tunelov a&nbsp;protitankových prekážok známu ako Siegfriedova línia. Američania vzali na svoje plecia dve výsadkové zóny, na Britoch zostala síce jediná, ale umiestnená najhlbšie na území kontrolovanom nacistami. 

V&nbsp;nedeľu 17. septembra 1944 o&nbsp;tretej poobede Digbyho s&nbsp;jeho mužmi vysadili približne desať kilometrov od Arnhemu, kde mal obsadiť a&nbsp;udržať strategicky dôležitý most. Aby sa vyhol nepriateľským hliadkam na hlavných cestách, k&nbsp;cieľu so svojimi mužmi napredoval cez záhrady miestnych obyvateľov. V&nbsp;oblasti sa však nachádzalo nečakane veľa Nemcov, takže sa nevyhol bojovým stretnutiam. Na smolu nemeckých vojakov. Keď Digby päť hodín po vysadení obsadil severný koniec arnhemského mosta, cestou ich so svojimi mužmi zabil desiatky a&nbsp;asi 150 ich zajal. Jeho jednotka pritom utrpela len minimálne straty. Digbymu sa dokonca podaril husársky kúsok – cestou zaskočil a&nbsp;porazil jednotku SS.

Arnhemský most bol pre sústavnú mínometnú paľbu a&nbsp;viaceré horiace nákladné autá nepriechodný. Digby sa teda rozhodol brániť severný koniec a&nbsp;čakať na posily. Zlyhala však rádiová komunikácia, a&nbsp;tak nevedel, že žiadne nie sú na ceste. Na opačnom brehu Rýna sa medzičasom dali veci do pohybu. Nemci sa spamätali z&nbsp;počiatočného prekvapenia a&nbsp;za žiadnych okolností nemienili ponechať arnhemský most v&nbsp;rukách Spojencov. Vyslali teda divíziu obrnených transportérov, aby ho dobyla späť. Major Digby namiesto pasívnej obrany stavil na protiútok. Ako inak, osobne ho viedol. Počas boja nastala kuriózna situácia – pri bojoch cestou k&nbsp;mostu stratil svoj baret, no kdesi našiel zastaraný vypuklý klobúk zvaný pinč, aký nosieval vo svojich filmoch napríklad Charlie Chaplin.

Ťažko povedať, čo sa Nemcom prehnalo hlavou, keď uvideli protiútok Angličanov vedený dôstojníkom v&nbsp;„chaplinovskom klobúku“, s&nbsp;„napoleonovskou“ poľnicou na pleci, s&nbsp;pištoľou v&nbsp;jednej a&nbsp;so starým, otlčeným dáždnikom v&nbsp;druhej ruke. S&nbsp;určitosťou vieme len to, že okom vodiča jedného z&nbsp;obrnených transportérov sa prehnal špic spomenutého dáždnika – Digby mu ho šikovne vpichol cez priezor. Nie je známe, ako vodič dopadol, no zdroje sa zhodujú, že major obrnenca vyradil z&nbsp;boja. Stal sa tak zrejme jediným mužom histórie, ktorý sa môže pochváliť, že zneškodnil obrnený transportér pomocou dáždnika.

Len krátko predtým Digby čelil skepticizmu i&nbsp;zo strany vlastných dôstojníkov. Poručík Pat Barnett pri pohľade na svojho veliteľa, hodlajúceho vrhnúť sa do boja proti nacistom s&nbsp;dáždnikom v&nbsp;ruke, pochybovačne zamumlal: „Pane, na čo vám bude tá haraburda?“ Digby pohotovo odvetil: „Panebože, Pat, ale čo ak sa rozprší?“ Po vyradení nemeckého obrnenca dáždnik úradoval ďalej. Otec Egan, kaplán anglickej jednotky, sa počas boja vybral k&nbsp;raneným do jednej z&nbsp;pivníc, no musel sa ukryť pred intenzívnou mínometnou paľbou. Vtedy k&nbsp;nemu pokojne dokráčal Digby a, akoby sa nechumelilo, roztvoril svoj starý dáždnik. Potom mu podal ruku a&nbsp;povedal: „Poďme, otče.“ Keď kňaz upozornil na množstvo explózií všade naokolo, major s&nbsp;úsmevom odvetil: „Nebojte sa, mám dáždnik.“ Napokon kňaza – i&nbsp;seba samého – úspešne a&nbsp;bez zranenia doviedol do bezpečia.

Odvážni muži na čele so svojím výstredným veliteľom prvý nemecký pokus o&nbsp;dobytie mosta úspešne odrazili. No tým sa ich ťažkosti len začali. Dni sa míňali jeden za druhým, Nemci na most neustále tlačili, posily neustále neprichádzali a&nbsp;Angličanom sa rýchlo míňali náboje. V&nbsp;zúfalej situácii signalista George Lawson vzal nákupný košík a&nbsp;vybral sa pátrať do okolitých ulíc po akejkoľvek použiteľnej munícii. Tam narazil na Digbyho, ako si vykračoval stredom ulice a&nbsp;usmerňoval mužov na nové pozície. Keď si všimol Lawsona a&nbsp;opýtal sa ho, čo robí, na mladíkovo vysvetlenie reagoval: „No dobre, vojak, ale poponáhľaj sa a&nbsp;potom utekaj späť na svoje stanovište, všade naokolo sú ostreľovači!“ Po tomto varovaní pokračoval v&nbsp;usmerňovaní svojich mužov, zdanlivo ľahostajný k&nbsp;očividnej možnosti, že i&nbsp;on sám môže byť pre ostreľovačov ľahkým terčom.

Digby síce nedokázal zabezpečiť príchod posíl ani zisk potrebnej munície, jeho nonšalantný prístup a&nbsp;zmysel pre humor však pomohli v&nbsp;jednotke udržať vysokú morálku, a&nbsp;to napriek čoraz zúfalejšej situácii. Jeden z&nbsp;jeho podriadených, Gerald Lathbuty, tak neskôr poznamenal: „Každý batalión potrebuje niekoho, ako je Digby!“ Major si veľkú obľubu u&nbsp;svojich mužov získal ešte pred prvým bojovým nasadením. Legendárna je napríklad príhoda, ako im zaobstaral lietadlo len na to, aby na ňom spoločne odleteli zo základne v&nbsp;Lincolnshire na večierok v&nbsp;Londýne.

Žiaľ, plán operácie Market Garden vychádzal zo skreslených informácií o&nbsp;sile prítomných nemeckých jednotiek. Namiesto rozptýlených, poddimenzovaných alebo neskúsených vojakov tam Spojenci narazili na dobre organizované nacistické zálohy a&nbsp;elitné divízie SS. Keď sa na štvrtý deň od obsadenia severnej strany arnhemského mosta obnovila rádiová komunikácia, major sa dozvedel tristnú novinu. Žiadne posily nedorazia. Napriek tomu pokračoval v&nbsp;boji, medzičasom zranený šrapnelom a&nbsp;s&nbsp;holým zadkom po tom, ako mu nemecký zásah roztrhol zadnú časť nohavíc. Keď jemu i&nbsp;jeho mužom došla munícia, stihol poslať veliteľstvu poslednú správu: „Nemáme náboje. Boh ochraňuj kráľa.“ Krátko nato ho zajali. Pre zranenie, ktoré vyžadovalo okamžitú lekársku starostlivosť, Digby neskončil vo väzení, ale v&nbsp;nemeckej vojenskej nemocnici. V&nbsp;tej sa nezdržal dlho. Len čo ho zdravotné sest­ry nechali chvíľu osamote, so svojím zástupcom kapitánom Tonym Frankom vyskočil z&nbsp;okna a&nbsp;ušiel. Na úteku ho prichýlila holandská žena sympatizujúca s&nbsp;protinacistickým odbojom a&nbsp;zoznámila ho s&nbsp;jeho miestnym veliteľom Dirkom Wildeboerom. Ten majora informoval, že na území Holandska kontrolovanom nacistami sa ukrýva množstvo ďalších anglických výsadkárov, ktorí po porážke misie unikli väzeniu, ale miestny odboj ich dosiaľ nedokázal zorganizovať. Wildeboer majorovi daroval bicykel a&nbsp;požiadal ho, aby týchto mužov vyhľadal a&nbsp;skoordinoval.

Digby evidentne razil tézu, že ak niečo Nemcov odradí viac ako guľky a&nbsp;bomby, je to trúfalosť a&nbsp;sebavedomie. A&nbsp;tak deň čo deň vysadal na bicykel, a&nbsp;hoci sa to v&nbsp;širokom okolí len tak hemžilo nacistami, za bieleho dňa jazdil po meste a&nbsp;okolitých dedinách, aby hľadal ukrývajúcich sa Angličanov. Nemci ho nespočetnekrát zastavili, ale ani raz ho nevyviedli z&nbsp;miery. Digby sa správal prirodzene a&nbsp;pokojne vždy, keď im podával falošný občiansky preukaz, ktorý mu vybavil Wildeboer – podľa novej identity bol hluchonemým synom holandského právnika, takže jeho nenanútené správanie v&nbsp;nich nevyvolalo žiadne podozrenie. Nielenže sa Digby Nemcom nevyhýbal, podľa hesla „pod lampou je najväčšia tma“ sa im priam strkal pod nos. Raz si zo sedla bicykla všimol auto vysokopostaveného nemeckého dôstojníka zapadnuté v&nbsp;priekope. Major neváhal, pristavil sa a&nbsp;pomohol mu ho z&nbsp;nej vytlačiť. Inokedy zistil, že v&nbsp;dome, kde sa schovával, je ubytovaných aj niekoľko nemeckých dôstojníkov. Prvý raz sa stretli vo vstupných dverách domu – Digby sa vracal tesne pred večierkou, ktorá znamenala zákaz vychádzok. Ponáhľajúci sa Angličan sa s&nbsp;nimi vo dverách takmer zrazil, ale na poslednú chvíľu ostentatívne ustúpil a&nbsp;nechal ich prejsť ako prvých. Keď sa však situácia na druhý deň zopakovala, zlostne zavrčal a&nbsp;natlačil sa pred nich. Odvtedy ho zdravili a&nbsp;púšťali do dverí prvého. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Digby nenadväzoval kontakt len s&nbsp;roztrúsenými anglickými vojakmi. Zohnal si vysielačku a&nbsp;nadviazal spojenie aj s&nbsp;anglickým veliteľstvom, aby hlásil pozície a&nbsp;počty nepriateľských vojakov. Po nociach si navyše dal padákmi zhadzovať zbrane. Mal totiž veľké plány – nehodlal nečinne čakať na odsun Nemcov. S&nbsp;vyše stovkou anglických vojakov, ktorých zorganizoval, zamýšľal v&nbsp;okamihu, keď sa front dostatočne priblíži, od chrbta prekvapivo udrieť na nemecké pozície, aby Spojencom uľahčil prekročenie Rýna. Keď napokon plány na spojenecký postup v&nbsp;oblasti padli, rozhodol sa spolubojovníkov z&nbsp;oblasti evakuovať. Operácia Pegasus, ako sa táto akcia označuje, sa začala v&nbsp;noci 22. októbra 1944. Uspela nad očakávanie. Nadránom nasledujúceho dňa Digby v&nbsp;sedle bicykla doviedol k&nbsp;Rýnu všetkých 138 výsadkárov, ktorých na nemeckom území kontaktoval. Rieku úspešne prekročili a&nbsp;bezpečne sa vrátili do domoviny.

Po vojne Digby krátko slúžil v&nbsp;Palestíne, v&nbsp;roku 1946 ho však prevelili do Kene. Africká krajina ho tak očarila, že odišiel do civilu a&nbsp;kúpil si dva statky. Po vypuknutí povstania proti britskej kolo­niálnej vláde sa nevrátil do služieb jeho veličenstva, ale záujmy kráľa hájil tak, že na vlastné náklady skoordinoval dobrovoľníkov do jazdeckých jednotiek akejsi sú­kromnej armády. A&nbsp;tú viedol do boja proti povstalcom. Digby zostal v&nbsp;Keni aj po tom, ako krajina získala nezávislosť, a&nbsp;venoval sa svojim pozemkom. Napriek tomu, že v&nbsp;mladosti bol vášnivým lovcom tigrov, začal organizovať výlety do divokej prírody, z&nbsp;ktorých si účastníci namiesto trofejí mŕtvych divých zvierat odnášali fotografie živých. Digby sa tak považuje za otca konceptu moderného safari. Jeho príbeh medzičasom zaujal aj Hollywood. Postava, ktorú inšpiroval – major Harry Carlyle, sa objavila v&nbsp;kultovom vojenskom filme Richarda Attenborougha Vzdialený most z&nbsp;roku 1977. Práve v&nbsp;Keni major Digby napokon 21. marca 1993 zomrel. Či v&nbsp;čase skonu v&nbsp;ruke držal povestný dáždnik (veď čo ak by na onom svete pršalo?), nie je známe.

S dáždnikom na náckov: Praktiky britského veliteľa hraničili so šialenstvom, no mali svoj efekt

Výber pre vás

S dáždnikom na náckov: Praktiky britského veliteľa hraničili so šialenstvom, no mali svoj efekt

Súvisiace články

Na Marse sú celé oceány: Podľa vedcov je možné, že sú plné živých organizmov

Šimpanzy rozumejú ľudskej reči a sú schopné naučiť sa aj rozprávať. Nie je to však žiadna sláva

Ročné obdobia ovplyvňujú voľby?: Liberáli vraj majú väčšiu šancu uspieť v zime a v lete

Výber pre vás