Dušan Valent

Začnime hádankou: má to dve deväťmetrové kolesá, jeden dvojmetrový valec, motor zo vzducholode, volá sa to Netopier a uviazne to v prvej mláke, na ktorú narazí. Čo je to? Ak ste odpovedali „ruský tank“, máte pravdu!

Predtým, ako sa konštrukcia tankov ustálila v&nbsp;podobe opancierovaného pásového vozidla s&nbsp;otočnou vežou a&nbsp;delom, armády vyskúšali rôzne návrhy. Tým najpodivnejším bol nepochybne ruský tank Cár, navrhnutý, aby pokoril nemeckú armádu na východnom fronte prvej svetovej vojny.

Stroj známy ako Lebedenkov tank alebo Netopier (tak mu hovorili samotní jeho konštruktéri) vychádzal z&nbsp;konceptu, ktorý na papieri znel vcelku rozumne. Ruskí inžinieri sa rozhodli riešiť problém prekonávania zákopov a&nbsp;iných prekážok v&nbsp;teréne dvomi obrovskými kovovými kolesami. Vozidlo stabilizoval zadný, oveľa menší valec. A&nbsp;poháňal ho najsilnejší motor na planéte. Vcelku impozantná bola aj palebná sila tohto raného tanku - jeden kanón a&nbsp;osem guľometov. Lenže nie nadarmo sa hovorí, že teoreticky je teória a&nbsp;prax to isté... no v&nbsp;praxi to tak nie je.

Cár bol teoreticky úchvatný stroj, no v&nbsp;praxi prepadol. Vlastne zapadol.

Prvá svetová vojna sa v&nbsp;júli 1914 začala rázne, priam búrlivo. A&nbsp;potom nastalo takpovediac bezvetrie. Fronty sa zasekli, armády sa zakopali. Rozstrieľaný, bahnitý terén pretkaný ostnatými drôtmi a&nbsp;použitie novej zbrane - guľometu - menili útoky pechoty na masakre, aké história nepoznala. V&nbsp;niektorých bitkách umierali státisíce vojakov. Armády tak začali horúčkovito pátrať po východisku z&nbsp;patovej situácie. Veľký záujem vzbudila predovšetkým idea opancierovaného bojového vozidla, schopného nielenže zvládnuť paľbu protivníka, ale zároveň na jeho pozície účinne útočiť.

Hoci si vznik tankov spájame predovšetkým s&nbsp;anglickou armádou, na niekoľkých veľmi skorých modeloch pracovali aj inžinieri cárskeho Ruska. Prvý projekt, ktorý získal vládne financovanie, vyvíjal mladý, len 23-ročný inžinier a&nbsp;letecký konštruktér Aleksander Porochovščikov. Ten zamýšľal vytvoriť jednopásové vozidlo schopné prekonávať akýkoľvek terén. Z&nbsp;tohto dôvodu ho označil vezdechod čiže „choď kamkoľvek“. Výsledkom mal byť minitank pre jediného vojaka podobný škrupine dlhý 3,6 metra a&nbsp;vysoký dva metre.

Porochovščikov nezostal len v&nbsp;pri plánoch a&nbsp;modeloch. V&nbsp;marci 1915 vyrobil a&nbsp;odskúšal neopancierované podvozky. V&nbsp;teréne si počínali veľmi zdatne a&nbsp;dosiahli rýchlosť bezmála 43 km/h. „Zdá sa, že vezdechod je rozumný a&nbsp;praktický nápad,“ píše správa vojenskej komisie z&nbsp;prvých testov vozidla. „Zdolá svahy so klonom 40 stupňov, prekoná zákopy široké tri metre a&nbsp;vertikálne prekážky vysoké trištvrte metra. Riadi sa ľahko aj počas vysokej rýchlosti a&nbsp;veľmi uspokojivo mení smer.“

Keď do Ruska dorazili prvé správy o&nbsp;úspechoch britských tankov, miestna propaganda vezdechod prezentovala ako prvý tank sveta. Fakt je, že centrálna technická komisia krátko po prvých testoch rozhodla, že Ruské impérium takéto vozidlo nepotrebuje. A&nbsp;financovanie projektu zrušilo. Porochovščikov teda nikdy nedokončil ani jediný prototyp - vezdechod nepokročil ďalej ako do fázy pojazdného, ale neobrneného a&nbsp;neozbrojeného podvozka.

Do fázy prototypu dospel až druhý projekt snažiaci sa o&nbsp;vývoj prvého ruského tanku. Inicioval ho konštruktér delostreleckých zariadení a&nbsp;vedúci pracovník experimentálneho laboratória ruského ministerstva vojny Nikolaj Lebedenko. V&nbsp;roku 1914 prišiel s&nbsp;nekonven­čnou myšlienkou veľkokolesového pancierovaného vozidla, ktorému hovoril Netopyr (Netopier). V&nbsp;podstate išlo o&nbsp;trojkolku poháňanú motorom s&nbsp;trupom v&nbsp;tvare písmena T.

Zároveň išlo o&nbsp;skutočnú ozrutu. Dĺžka vozidla dosahovala bezmála 18 metrov - dnešné tanky dosahujú sotva polovičnú -, šírka 12 metrov. Dvojica predných kolies merala deväť metrov, zatiaľ čo zadnú časť niesol valec s&nbsp;priemerom 1,5 metra. Podľa prvých odhadov mala hmotnosť vozidla dosiahnuť 40 ton a&nbsp;rýchlosť veľmi solídnych 17 km/h. Pätnásťčlennú posádku mal podľa pôvodných plánov chrániť pancier z&nbsp;valcovanej ocele hrubý sedem milimetrov.

Lebedenko svojím Netopierom nielenže zamýšľal naháňať hrôzu nepriateľom na východnom fronte, ale čudesná trojkolesová opacha sa podľa neho mala stať rozhodujúcou tajnou zbraňou Ruského impéria. „Tento tank sa stane najväčším bojovým vozidlom všetkých čias! Pomôže nám v&nbsp;priebehu jedinej noci prelomiť nemecký front a&nbsp;Rusko vyhrá vojnu!“ vyhlásil raz svojim spolupracovníkom.

Projekt od samého začiatku pôsobil nielen bizarne, ale zároveň príliš zložito a&nbsp;nákladne. Lebedenko sa preto v&nbsp;snahe o&nbsp;zaistenie financií potrebných na jeho stavbu obrátil na samotného cára Mikuláša II. Inžinier zhotovil výrazne zmenšený, no funkčný drevený model a&nbsp;v&nbsp;januári 1915 ho predviedol cárovi priamo v&nbsp;jeho pracovni. Miniatúru poháňal perový motorček z&nbsp;gramofónu. Napriek tomu hravo prekonávala prekážky, ako bol napríklad hrubý koberec alebo niekoľko hrubých kníh poukladaných na seba.

Cár žasol. Model ho tak nadchol, že ho vlastnoručne naťahoval a&nbsp;spoločne s&nbsp;Lebedevom liezol pod stôl sledovať, ako si počína. Nakoniec odsúhlasil postavenie prototypu a&nbsp;dokonca Lebedenka podporil sumou 210-tisíc rubľov z&nbsp;vlastných rezerv. Stroju sa od tej chvíle viac nehovorilo Netopier, ale na počesť jeho sponzora Cár. Samotný Mikuláš si údajne Lebedenkov model ponechal.

Do projektu sa následne zapojil konštruktér leteckých motorov Alexander Mikulin. Konštrukciu tanku mal na starosti spolu s&nbsp;Nikolajom J. Žukovským a&nbsp;jeho synovcom Borisom S. Štečkinom. Mikulin projektu úprimne veril. „Koncept tanku s&nbsp;rozmernými kolesami bol oveľa lepší ako obrnené vozidlo s&nbsp;pásmi,“ vyhlásil neskôr.

Cára dokončili koncom júla 1915. V&nbsp;auguste ho odoslali na miesto prvej skúšky a&nbsp;zároveň prezentácie pred kritickými očami armádnych hodnostárov. Test sa mal uskutočniť v&nbsp;lese približne 60 kilometrov severne od Moskvy. Pre rozmery museli ozrutný stroj najprv rozobrať a&nbsp;potom po doručení jednotlivých súčastí na mieste opätovne zložiť. Počas skladania stroja sa však zistilo, že počas výroby v&nbsp;továrni výrazne zväčšili hrúbku ocele. Dobrá správa: hrubší pancier výrazne zvýšil odolnosť tanku proti nepriateľskej paľbe. Zlá správa: hmotnosť stroja narástla o&nbsp;polovicu na celých 60 ton.

Testovacia jazda Cára nastala 27. augusta 1915. Pred zrakmi armádnej komisie si spočiatku viedol dobre. Vďaka obrovským kolesám ľahko prekonával terénne prekážky a&nbsp;dokonca bez problémov prerazil strom - starú brezu. Po chvíli však narazil na miesto zvlhnutej zeme. Veľké kolesá cez barinu prefrčali bez najmenšieho problému. Zadný valec však beznádejne zapadol. Ani jeden z&nbsp;najsilnejších pohonov na planéte nedokázal uviaznutú zadnú časť stroja vymaniť z&nbsp;blata.

Skúška sa skončila fiaskom. Tank sa vlastnými silami nevyslobodil. Ba čo viac, nevedeli ho vyslobodiť ani cudzími silami. Vojaci nenašli prostriedok, ktorý by zapadnutého behemota vytiahol. Tajná zbraň, ktorá mala Rusom vyhrať vojnu, tak zostala bezmocne stáť na mieste, kde zapadla, na niekoľko ďalších rokov. Spočiatku, do vypuknutia občianskej vojny roku 1917, Cára strážila armáda. Potom tank ponechali ďalších šesť rokov hrdzavieť v&nbsp;lese celkom osamote. Napokon ho v&nbsp;roku 1923 rozobrali miestni obyvatelia.

Podobný osud ako jeho výtvor postihol v&nbsp;porevolučných rokoch aj autora konceptu Nikolaja Lebedenka. Ten sa v&nbsp;podstate vyparil. Nemáme žiadne informácie o&nbsp;jeho osude. Mikulin so Štečkinom nehádzali flintu do žita. Oznámili, že motory Cára vymenia za výkonnejšie. Lenže armáda o&nbsp;tento pompézny experiment medzičasom stratila záujem. Rusko navyše prišlo o&nbsp;cára, žiadneho náhradného sponzora sa nepodarilo nájsť. Nádej, že sa podarí zabezpečiť financovanie pokračovania projektu, vyprchala. Celkovo sa náklady na konštrukciu Cára vyšplhali na štvrť milióna rubľov.

Zhodou okolností, začiatkom roka 1915 uvažovali o&nbsp;podobnom dizajne nezávisle od Rusov aj Briti. Letecký komandér T. G. Hetherington navrhol „suchozemský krížnik“ s&nbsp;rozmermi štvorposchodového domu. Plánoval vyvinúť tank s&nbsp;dĺžkou 30 metrov, trojicou až 12-metrových kolies a&nbsp;tromi bojovými vežami. Výpočty odhadli hmotnosť výsledného stroja na tisíc ton a&nbsp;rýchlosť&nbsp; 3 km/h. Hetherington schválil stavbu šiestich zmenšených prototypov so 4,5-metrovými kolesami. Prvý z&nbsp;prototypov však armádni velitelia posúdili ako príliš nepraktický na nasadenie v&nbsp;boji a&nbsp;projekt zastavili.

Ako sme spomenuli v&nbsp;úvode, Cár na papieri vyzeral dobre. Každé jedno koleso napríklad poháňal motor s&nbsp;výkonom 250 koní. Pohon mal teda oveľa výkonnejší než motory prvých tankov v&nbsp;západnej Európe. Mimochodom, tajomstvom mimoriadneho výkonu bola nemecká výroba. Oba motory Rusi získali zo zostrelenej nemeckej vzducholode. Iné súdobé tanky Cár prekonával aj pomerom výkon/hmotnosť a&nbsp;deklarovanou rýchlosťou 17 km/h - hoci sa objavili pochybnosti, či toto číslo sa netýkalo jazdy po rovine a&nbsp;nie presunu v&nbsp;teréne.

Napriek tomu všetkému sa dnes odborníci zhodujú, že Cár bol odsúdený na neúspech. Okrem neplánovaného nárastu hmotnosti na poslednú chvíľu zásadný problém Cára predstavovalo rozloženie výkonu a&nbsp;hmotnosti. Pre niektoré chybné odhady a&nbsp;nepresné výpočty ležalo ťažisko príliš vzadu. Z&nbsp;tohto dôvodu priveľká časť hmotnosti spočívala na zadnom valci, ktorý pri prvom ostrom teste zapadol a&nbsp;pochoval tak budúcnosť projektu.

Viacerí odborníci poukázali aj na to, že ak by sa Cár napokon dostal na front, najskôr by sa stal ľahkou korisťou pre protivníka. Jeho rozmerné kolesá - hlavná zbraň vozidla pri terénnych prekážkach - boli veľmi zraniteľné voči delostreleckej paľbe a&nbsp;trieštivým granátom. V&nbsp;neposlednom rade bolo jeho opancierovanie nedostatočné. Chránilo síce pred strelnými zbraňami pechoty, ale tým sa to končilo. „Veľmi rýchlo sa zistilo, že vozidlo bolo ohromne nepraktické a&nbsp;pre ľahké opancierovanie zraniteľné pod paľbou nepriateľského delostrelectva,“ konštatujú vojenskí historici Steven Zaloga a&nbsp;James Grandsen.

Vývoj tankov sa neskôr odvíjal od úplne iného východiska - pásových traktorov. Tie sa začali používať na ťahanie nadmerne ťažkých diel a&nbsp;v&nbsp;prekonávaní zložitého terénu bojísk nemali žiadnu konkurenciu. Kvôli zvýšeniu ochrany ich strojní inžinieri vybavili silným pancierom. A&nbsp;neskôr niekoľkými guľometmi. Zrodil sa tank Little Willie (predtým Tritton), ktorý 9. septembra 1915 absolvoval skúšobnú jazdu (či skôr prechádzku) rýchlosťou asi 3,5 km/h. Hoci nedokázal prekonať zákopy, generalitu presvedčil, aby podporila ďalší vývoj, ktorý v&nbsp;roku 1916 viedol k&nbsp;vzniku tanku Mark I, neformálne známeho ako Big Willie.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/fiasko-ozrutna-ruska-superzbran-mala-vyhrat-vojnu-bezmocne-zapadla-prvej-mlake" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Tieto spolu s&nbsp;„chvostom“ až desaťmetrové stroje sa ako prvé tanky zúčastnili na bojoch. Prvýkrát ich nasadili počas bitky na Somme (1. 7. až 18. 11. 1916), kde pre obmedzenú palebnú silu a&nbsp;pomalosť príliš neoslnili. Pri Amiens v&nbsp;auguste 1918 už viac ako 500 britských tankov výraznou mierou prispelo k&nbsp;víťazstvu v&nbsp;bitke a&nbsp;tým k&nbsp;celkovej porážke Nemecka a&nbsp;ku koncu prvej svetovej vojny.

Fiasko: Ozrutná ruská superzbraň mala vyhrať vojnu. Bezmocne zapadla v prvej mláke

Výber pre vás

Fiasko: Ozrutná ruská superzbraň mala vyhrať vojnu. Bezmocne zapadla v prvej mláke

Súvisiace články

Umelá inteligencia pomáha pri chudnutí: Ako sa vyhnúť obávanému jojo efektu

Zatočíme nádormi mozgu? Magnetické častice ničia rakovinu

Záhorie pred 20-tisíc rokmi: Namiesto zasnežených plání vznikali púštne duny

Na Zemi sme mali veľhory, ktoré boli štyrikrát väčšie ako Himaláje. Spôsobili poriadny rozruch

Neľútostná pomsta svätice: Vypálila mesto, nepriateľov pochovala zaživa, roztrhala telo princa

Výber pre vás